Potrebujem Tvoju pomoc.

Neviem, koľkí z Vás si pamätáte môjho prvého psa mosplíka Charlieho a to ako cikal na predných labkách (div, že niet rovno do huby) – ale reálne o sedem rokov neskôr môj druhý mosplík Charlie ciká tak, že si zdvíha zadné laby a zvyčajne oští tie predné… vďaka Bohu za to, že z prechádzok sám skočí do vane a chce piť “čerstvú tečúcu vodu” a tak mu tie labky vždy ospcrhujem… jo, niet divu, že tento blog sa volá iwon@dropdeadpug – vysvetlenie nájdeš v mojom skoršom blogu tu. Dúfam, že z neho nevyrastie tučný valček na cesto, ako bol ten predtým… aspoň, tak mi ho všetci opisujú,  keď vidia Charlieho druhého dnes. IMG_8113.JPG

Pre ľudí s disociatívnou poruchou osobnosti je naozaj dobré mať psa/mačku – niekoho, kto Vám pripomína terajší čas, dátum, prítomnosť… pýta si jesť, potrebujete ho venčiť, spôsobuje, že sa zakecáte s inými ľuďmi, ktorí majú psa. Z niektorých si vytvoríte vzťah, ktorý možno nazvať priateľstvom ako ja s M. a Trinity.

Tento nový Charlie nie je valčekom na cesto… pretože takmer každý deň má rozvcičku s Triny a beží jak o život. Tá je schopná dovoliť mu, aby si požičal jej hračky (hoci ich ledva vlečie)… snažiť sa pochopiť správanie psa je mnohohrát jednoduchšie ako pochopiť správanie ľudí. Ani neviem, či ju považuje za frajerku, mamu… alebo koho, ale jednoducho je šťastný a spokojný, keď je s ňou. Veď kto by nebol, keď ona Ochranca. Brutálne vycvičený Ochranca pred zlým.

Máte takého ochrancu? Včera bol sviatok Matky Terezy – tú mám veľmi rada, lebo bola svätou ešte počas toho ako žila – a už si to presne nepamätám, ale viem, že povedala, že keď raz bude v nebi, tak bude prosiť Boha, aby sa mohla vraciať na zem a byť oporou tým, ktorí sú v Temnote. Ešte mám rada sv. Ritu a Gemmu…

Keď som prišla prvýkrát na terapiu k T., tak si pamätám, ako som jej povedala, že keby mala čas pred týždňom, tak jej poviem, ako život nemá zmysel. Ale že teraz mi je opäť fajn. Tak sa ma spýtala na ten môj život. Niekoľko kresťanských pojmov som jej povysvetlovala, lebo sa ich tam vyskytovalo až až… veď som pracovala pre Otcovo srdce, vyštudovala biblickú školu v Dánsku, bola na misiách v Nigérii a Tanzánii. Povedala o svojom detstve, smrti rodičov, ako sa priveľmi naväzujem na človeka a on potom povie, že nevládze a odíde a všeličom inom, čo sa v tom čase dialo a ona sa ma spýtala jednoduchú otázku… čo je mojím zdrojom/základom z čoho čerpám, že napriek všetkým tým tragédiám som stále tu?! Tak som jej odpovedala, že Boh. Neviem, či T. nebola prvým človekom, ktorý mi tak na rovinu povedal, že je ateista. A mne to vôbec neprekážalo. Lebo aj sa ma spýtala, či je to v poriadku…v eď prečo by aj nemalo byť. Povedala som si, že je lepšie, keď v nič neverí, akoby mi prinášala “návrhy” z iných náboženstiev. Vlastne povedala som jej aj to, že bývalá terapeutka (mala som asi 1-2 ročnú pauzu medzi terapiami) mi povedala, že mám Hraničnú poruchu osobnosti, známu aj ako Borderline personality disorder. Jej definíciu som zobrala tu: “Hraničná porucha osobnosti je charakterizovaná nedostatočnou reguláciou afektov a impulzov, nestabilitou v medziľudských vzťahoch a v obraze o sebe. Definícia DSM-III okrem toho vyzdvihla strach z osamelosti, sebapoškodzovanie, chronické pocity prázdnoty či nudy. DSM-IV zaviedla impulzivitu ako základný rys poruchy a zahrnula do definície tiež prechodné a so stresom súvisiace paranoidné predstavy a ťažké disociačné príznaky. Dôležitým príznakom je aj porucha identity a snaha vyhnúť sa odmietnutiu (podrobnejšie Robinson, 2002). Slabinou definície je opomenutie sklonu k regresii a používanie primitívnych obranných mechanizmov.” Pre prípad, že by ste sa stretli s “hraničiarmi”. Musím poznamenať, že pre mňa táto porucha bola obrovským onálepkovaním a preštudovala som si kvôli tomu strašne veľa kníh, aby som vedela ako z nej vyjsť von. T. mi však povedala hneď na prvom sedení, že pôjdeme na to trochu pomalšie a povedala mi, že začneme s Adaptačnou poruchou osobnosti: “Poruchy sú identifikovateľné nielen na základe symptomatológie a priebehu, ale aj na základe výnimočne stresujúcej životnej udalosti vyvolávajúcej akútnu stresovú reakciu alebo signifikantnú životnú zmenu vedúcu k pretrvávajúcim nepriaznivým podmienkam, ktoré vyúsťujú do adaptačnej poruchy. Etiológia nie je vždy jasná, závisí od individuálnej vulnerability a následnej reakcie na ťažký akútny stres alebo pokračujúcu traumu. Adaptačné poruchy sú maladaptívne odpovede na ťažký alebo dlhotrvajúci stres a vedú teda k poškodeniu sociálneho fungovania a prispôsobovania sa situáciám.Ide o stavy subjektívneho utrpenia a emočnej poruchy, ktoré bránia v sociálnom účinkovaní a výkonnosti. Vznikajú v čase adaptácie na závažné zmeny v živote alebo na stresovú situáciu. Stresor poškodil doterajšie sociálne spojenia, širší systém sociálnych istôt a hodnôt, alebo znamenal vážny vývinový medzník alebo krízu. Individuálna náklonnosť alebo zraniteľnosť síce hrá dôležitú úlohu pri riziku vzniku a stvárnení prejavov adaptačných porúch, jednako sa predpokladá, že porucha by nevznikla bez stresora.” Týmto gestom ma nielen “odnálepkovala”, ale aj získala moju dôveru v to, že mi chce naozaj byť dobrým terapeutom.

IMG_8391.jpg

Inak – čo sa týka hraničiarov – momentálne sa priatelím s dvoma ľuďmi s touto poruchou a jedna z nich K. je pre mňa v týchto mesiacoch najdôv

erenejšou priateľkou v zdielaní mojich radostí, smútkov a dokonca aj moje časti jej preukazujú plnú dôveru tým, že s ňou komunikujú cez whatsapp alebo naživo a postupne jej odhaľujú hlbinu mňa – čo mne až tak bez jej pomoci jednoducho nešlo. Chcem Vás len uistiť – ja nie som človek, ktorý si dáva odstup, alebo opúšťa – to tí druhí opúšťajú mňa. Viem, ako to bolí a preto som sa rozhodla byť priateľkou aj s hraničiarmi, hoci to občas aj bolelo.

Jeden umelec sa venuje kresleniu mentálnych porúch – preto ten obrázok… hoci vyzerá desivo. Niekedy to pre nás desivé naozaj je.

Veľmi mi v tom celom pomohol Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne. Lebo tam sme mali skupinovú terapiu, na ktorej som mohla sledovať správanie druhých a vytvárať nové priateľstvá.

Niektoré priateľstvá museli skončiť – ale to som si dala ultimátum, že ak daná osoba v tento týždeň vráti to, čo mi dlhuje, tak ju proste vypustím z hlavy a nebudem sa tým viac zaoberať. Ak sa tak nestane, tak nasledujúci blog Vám vysvetlím, prečo daný vzťah musel byť ukončený. Viac v ďalšom blogu – možno…

Väčšinou mi blog zaberie polhodku-hodku… tento píšem od včerajšieho večerného telefonátu s T., lebo som si myslela, že už sa úplne zosypem.

Prečo?! Lebo 16.8. sa udialo niečo, s čím neustále zápasím. Išla som na modlitbu. Ako šoféra, nakoľko nešoférujem som si zavolala svoju vzácnu Š. a šli sme na výlet. Aspoň pre mňa to bol výlet, lebo moje detské časti sú úplne do nej a jej. Aha – tento dátum je významný aj tým, že moja obľúbená slovenčinárka, ktorá vo mne objavila potenciál spisovateľa má narodeniny! Takže môžem povedať, že tento blog je venovaný Tebe N. Hoci je veľmi ťažký a vôbec sa Ťa netýka… ale chcem si ten dátum uchovať radšej ako dátum Tvojich narodenín, než ako dátum môjho zrútenia. Verím, že si stále na mňa rovnako hrdá, čo sa toho písania týka 🙂 hoci knihy niet, blogov je až až…

Ale prejdem k sebe. Časom sme s T. objavili, že tie moje neustále smútky, zmeny nálad, zmeny vo výkone a nič nerobení nie sú mojou chybou... len mám jednoducho disociatívnu poruchu identity. A tak je všetko v poriadku. Tak sme od roku 2015 postupne prišli na toto… v októbri sa to celé prelomilo a začalo mi “prepínať” do iných osobností.

Disociatívna porucha osobnosti? “Táto porucha, predtým známa ako, Niekoľkonásobná porucha osobnosti je charakterizovaná “prepnutím” do alternatívnych identít. Jedinec môže cítiť prítomnosť jedného alebo viacerých iných ľudí, s ktIMG_8392.jpgorými hovorí, a ktorí žijú v jeho hlave, a môže mať pocit, ako by bol posadnutý inými identitami. Každá z týchto identít môže mať jedinečné meno, osobnosť, osobnú históriu a charakteristiky, vrátane zjavných rozdielov v hlase, alebo pohlaví, manierov a dokonca aj také fyzikálne vlastnosti, ako je potreba nosenia okuliarov. K dispozícii sú aj poznatky a isté úvahy (starosti) jedincov v tom, ako zoznámiť každú (tú) identitu s ostatnými (v hlave) prítomnými identitami. Ľudia s disociatívnou poruchou identity zvyčajne majú taktiež disociačnú amnéziu a často mávajú disociačnú fugu. Osobné identita sa vytvára už počas detstva. Takže dieťa je schopné, rovnako ako dospelý v prípade veľkej traumy zareagovať tak, že sa u neho vytvorí stav v ktorom je schopný pozorovať traumatickú udalosť, akoby sa diala inej osobe. Dieťa, či vo všeobecnosti jedinec, použije tento mechanizmus na zvládnutie reakcii na stresové situácie v priebehu života.”

Vlastne – ešte jednu s tým mám spojenú, ktorú mi T. diagnostikovala pred tou disociatívnou a ktorá mi aj ostala. Volá sa komplexná trauma a jej príznaky sú:

  • Zmeny v emocionálnej regulácii: napr. trvalý smútok až depresia, samovražedné myšlienky, nekontrolovaný alebo potlačený hnev;
  • Zmeny vo vedomí: napr. disociatívne príznaky – zmenené vnímanie seba a okolia, poruchy pamäti (derealizácia, depersonalizácia, amnézia);
  • Zmeny v sebavnímaní: bezmocnosť, pocity hanby, viny, stigmatizácie, výraznej odlišnosti od všetkých ostatných;
  • Narušené vnímanie páchateľa: napr. pripisovanie všemocnosti páchateľovi, prílišné zaoberanie sa páchateľom alebo pomstou, zdanlivo nepochopiteľná lojalita k páchateľovi;
  • Zmeny vo vzťahoch k druhým: napr. izolácia, nedôvera, opakované hľadanie záchrancu;IMG_8393.jpg
  • Zmeny v chápaní zmyslu: napr. strata viery, pocity beznádeje a zúfalstva.

S vedomím tohto celého som sa stále rozhodovala chodiť na modlitby ku svojim priateľom, či už zo seminára, alebo kňazom a tak sme šli na výlet 16.8. Dostala som pomazanie chorých, ktoré asi trvalo dlhšie než zvyčajne a tak mi “preplo” – objavil sa malý 5ročný Johnny, ktorý na otázku, ako sa cítiš odpovedal, že sa nudil. Že očakával, že to bude nejaká oslava, keď prišla aj panda (odpadkový kôš pod stolom) a balóny (nejaká krabica s obrázkami balónov). V momente tejto odpovede zobrala R. z popredia kňaza M., chytila ma za hlavu a hľadela mi do očí. Keby dostal slovo Johnny – tak by Vám ju prirovnal k ježibabe z rozprávok so žiarivo modrými očami. Povedala mu, že neexistuje, začala hovoriť a prikazovať rôznym duchom detinskosti, arogancie, ignorancie, nudy a neviem čoho všetkého, aby odišli. Ak ste doteraz čítali pozorne – tak viete, že sa spúšťali obranné mechanizmy voči jej správaniu. Pre Johnnyho to bolo desivé. Bolo to 16.8. Ľudia, je 6.9. a neviem zaspať, lebo mám tie oči “pred sebou”, keď tie svoje zavriem. Nakoľko to bolo pre ne

ho veľmi desivé, prišla Cali, ktorá jej navrhla nakupovanie… a tak znovu to isté, duchovia, démoni…preč. V tom už nastúpil Mike. Priznal sa, že má 28 a že existuje od 13.apríla, kedy mal môj brat autonehodu a pre mňa sú moji súrodenci mojím všetkým. Keby som prišla o jedného z nich v tomto období, tak neviem, či by som to zvládla. V tom tá žena povedala slovo antikrist a znovu duchovia, démoni a neviem čo… Mike slušne podával ruku a chcel sa predstaviť, no ona mu držala hlavu a začala mu do uší šepkať nejaké “šakatahatapa” hity – čo je pre ňu teda asi modlitba v jazykoch… keď to celé skončilo bola som tam ja, Ivonka a nič som si nepamätala. Až kým som neprišla domov nepocítila potrebu zabiť sa. Lebo som démon. Lebo je vo mne mnoho duchov. Volala som svojej terapeutke a vysvetlila jej, čo sa stalo a že ja vôbec neviem ako teraz prežiť. Navrhla mi krízovú hospitalizáciu, ale ja som jej p

ovedala, že nenechám Charlieho na noc len tak zrazu samého. Napísala som obom – aj kňazovi, aj danej osobe R., že ich prosím, aby sa ospravedlnili Mikeovi, Johnnymu a Cali… ale nič. Ignorancia. Od toho dňa som napísala R. 19 smsiek – a nič. Niektoré boli mmsky – lebo hneď na druhý deň som sa zobudila dorezaná a zároveň s obviazanými rukami. Pochopila som, že Johnny chcel skúšať, či naozaj neexistuje a Mike ho zachránil… alebo mňa zachránil, aby som nevykrvácala… moje ruky vyzerajú horšie ako kedykoľvek predtým…

Ani kňaz, ani R. sa mi doposiaľ neozvali. Moja posledná sms znela – tak keď nič, tak nič, tak mi aspoň preplať to, že ma lieky mesačne vyjdú 40-50€ – lieky beriem od decembra. Čo by bolo okolo 500€… prečo?! Neviem, prečo jej kňaz dal plnú moc konať nejaký exorcizmus na mojich alteroch…naozaj neviem. Myslela som si, že je to môj duchovný otec. Ale nereagoval do dnes. Lebo som povedala, že poviem, kde to bolo a kto sú… nakoľko sa ozval, s tým, “že bol zaneprázdnený” – re

agovať na fotky mojich stále viac dorezaných a doškriabaných rúk. Tak nepoviem o koho ide.

Prosím – nepíš mi komenty typu – ako na mne môj lekár zarába… radšej klikni “unfollow”, či “unsubscribe” – proste sa odhlás z mojich blogov a nečítaj ma viac. Oni na mne nezarábajú. Boli schopní ma stabilizovať do takej miery, že som si začala veriť a začala pracovať. Nie pre Otcovo srdce – lebo medzitým mi prišla sms o tom, že neviem hospodáriť s peniazmi a tak mi nič nepošle – nejde o všetkých, ide len o jedného člena P. – prepáč, ale robím, čo môžem. Peniaze posielam bratovi na účet a pýtam si, keď nemám. Ako somár chodím do banky, aj s Charliem a pýtam sa hlúpe otázky typu: “Prečo mi strhávajú 15+15€ mesačne?” Lebo mám terminovaný vklad, sporenie, ktoré sa teraz neoplatí vybrať, lebo trvá do decembra 2019. Otcovo srdce vždy bolo ako moja rodina – po tejto smske nemôžem nazvať dané OZko svojou rodinou. Ale stále tam mám pár priateľov. Som na PN, invalidný zatiaľ stále nikde – a svojej terapeutke som včera večer o ôsmej volala, že ja som prišla o svoj zdroj, o ten základ, na ktorom som stála… že je Boh dobrý. Že je blízky, že sa stará, že je Otec. Zmizol. Lebo predsa šlo o modlitbu.

Prekročili všetky pravidlá, aké mohli – R. má titul Mudr. a bola na konferencii o Disociatívnej poruche osobnosti. Dobre vedela, že sa ma nemá ani len dotknúť, nieto ešte hľadieť celý čas priamo do očí a ísť k blízkosti uší… u mňa skončila. Sorry. Prečo? Lebo ráno sa prebudím a bojím sa, že je v mojom byte. Otvorím oči a nedokážem pohnúť svojim telom, tak veľmi sa môj systém-moje osobnosti boja po tejto modlitbe… moja terapeutka sa ma snažila uistiť v tom, že nie všetci kresťania sú takí – že tam boli aj rehoľné sestry a kňaz z ČR a boli ochotné chodiť v civile, lebo ich o to niekto poprosil… hneď som sa spýtala, či išlo o sestru D., ale pamäť mojej terapeutky je občas ako tá moja 🙂 ale aj tak si myslím, že išlo o tú, ktorá vie hrať na cajon a veľmi Ťa týmto pozdravujem… týmto znovu – klobúk dole T. – že ste sa snažili obnoviť môj základ, hoci máte iný.

Prečo tento blog?!

Lebo potrebujem pomoc… mám pocit, že doteraz som pomáhala ja v blogovaní s tým, že som ukončovala veci tak, aby si si bol vedomý, že Boh na Teba nezabudol.

Z mojich 14 osobností minimálne polovica prestala veriť… moje telo prestáva reagovať. Moje emócie sú plné smútku a hnevu. Alebo skôr už žiadne. Necítim… teraz potrebujem pomoc ja. Môžeš mi napísať do komentu, alebo na mail yvonka.r@gmail.com, prečo toto Boh dovolil… a prečo mám veriť, že je dobrý. Mám Charlieho, ktorý ma vie dosť svojím pubertálnym správaním udržiavať v prítomnosti, kamošky na whatsappe a fb… a reálne aj jednu, ktorú stretám každý deň s Trinity. A veľmi ďakujem.

Ale prečo veriť, prečo vlastne žiť, keď je vo mne 14 démonov aleb

 

o zlých duchov alebo neviem čoho… prečo?

Ak chceš, tak aj Ty ignoruj a tvár sa, že DID neexistuje… ale tým mi len napovieš, že neexistujem ja.

Ak chceš podporiť mňa a písanie tohto blogu finančne – tu je moje číslo účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253 – peniaze prepošlem bratovi a napíšem mu, keď budem mať prázdnu chladničku. Vieš P. – život nie je úplne jednoduchý s touto poruchou a s toľkými osobnosťami – hoci, to, že som schudla skoro z 90kg na 74kg vyzerá dobre… ale nemáš ani len tušenie prečo.

Ak chceš podporiť môj obľúbený Denný psychiatrický stacionár v TN – moje bezpečné miesto a asi aj “druhý domov”. Tak do poznámky daj DPS a ja im to osobne s radosťou dám…

Ale má zmysel žiť, ak som na strane zlého? Lebo ignorancia… Š. som nespomínala, lebo prišla prosiť o odpustenie a je jej odpustené mnou aj všetkými. A ozýva sa mi takmer každý deň. Ale prečo kňaz a R. nič? Neviem – asi naozaj potrebujem nájsť zmysel prečo žiť…

PS: čo sa týka súrodencov – tak kvôli nim si opakujem, že samovražda sa dá odložiť o 24 hodín a ja chcem žiť kvôli nim. Lebo ďalšia tragédia v rodine by bola tragická… ale je teda Boh dobrý? Tento krát potrebujem pomoc od Teba ja… odpovedz mi.