Ako ďalej.

IMG_8282.jpgTento týždeň bol v mnohom nezvyčajný. Vlastne, ktorý týždeň nebol. Súrodencov som vystrašila do “infarktových stavov”, na ruke mám škrabance, akoby ma drapol medveď, (akurát, že Ruty zhodnotila, že to bol skôr krokodíl) zistila som, že moja najstaršia neter je vyššia odo mňa, Charlie sa dostal z otráveného jedla a vred v oku mu pomaly mizne, bola som trikrát v stacíku, navštívila som psychiatriu, vrátil sa Mike s Johnnym, zistila som, že niektorých ľudí zo života vymazať musíš – lebo oni to spravili už dávno pred Tebou, Charlieho vzťah s dobermankou Trinity nabral na vážnosti – ale to by ste museli vidieť, stretla som veľa profiek z gympla a ľudí z minulosti, kým sme ešte bývali na Miklovkách, zakúsila som si, aké je byť paralyzovaná na pár hodín, zistila som, že je možné, aby jedna z mojich osobností mala alergiu na psov, alebo že moja neotrasiteľná viera v dobrého Boha je riadne otrasená, že moje prijmy sú oveľa menšie ako moje výdavky a lieky sme sa v tom všetkom rozhodli znížiť v podstate na polovicu…

Vlastne, taký obyčajný týždeň.

V pondelok som na chvíľu zatvorila oči v autobuse a keď som ich znovu otvorila, tak som zistila, že som jediný človek v ňom, tak som sa rýchlo postavila na nohy a povedala šoférovi, že som plánovala ísť do nemocnice, že čo má v pláne on… a on mi milo odpovedal, že ide na SADku. Zastavil mi niekde za mostami v T

IMG_3033.jpg

renčíne a vysvetlil ako mám ísť, resp. utekať, aby som to stihla. Tak som si spomenula na Pepkovské tempo, kým sme kráčali z Porta do Santiaga a povedala si, že keď som “odkráčala” to, tak toto dám. A dala som to. Na fotke je kúsok Portugalska, ktorý som si najviac odtrpela so svojimi nohami, najmä kolenami – ale mať priateľku ako je Pep, ktorá Vám odnesie polku batožiny a ešte Vás aj podopiera… na to sa nezabúda. Doteraz si pamätám na ten okamih, keď som jej povedala, že to nedám už a tak sme kvôli mne stopli auto – predstav si – Citroen Cactus. Od tejto chvíle, keď Pep stretne priveľa “kaktusov” počas jej bratislavských potuliek sa mi ozve, že ma nesie v modlitbách.

Napísala mi priateľka zo ZA D., že sa môžme v stredu stretnúť a ja neviem ako je to možné, ale spojila som si ju s “Barbie” a jej modrými očami a v tej chvíli ostalo moje telo nehybné. Doslova. Tak obrovský strach zaplavil moje telo, že som bola schopná len zavrieť, či otvoriť oči a v nehybnosti sa pozerať na svoj vlastný byt… tieto “chemické reakcie v mozgu” u ľudí sú pre mňa stále nepochopiteľným a nepoznaným svetom. Ale trochu mi to pomohlo nazrieť do ľudí, ktorí sú pripútaní k posteli chtiac-nechtiac úplne stále. Vedela som, že sa musím presvedčiť o tom, že sa niet čoho báť. Charlie v tej chvíli ľahol na môj vankúš a hlavu si položil na moju…trvalo to asi dve-tri hodiny a tajne dúfam, že sa mi to už nikdy nestane. S doktorom sme si vysvetlili, že človek, ktorý ma ignoruje a v podstate si ma vymazal zo svojho života – že nemám stále očakávať, že to ospravedlnenie alebo pochopenie príde. Jednoducho nepríde a tak som sa rozhodla, že si ju vymažem zo svojho života tiež. A tak sa aj stalo. Neznáme čísla nezdvíham a na FB sa “priateľstvo” dá zrušiť jednoduchým kliknutím.

Tento týždeň som mala nezvyčajný aj v tom, že som mala tri terapie. Svoju individuálnu ako každý pondelok, pokračujúcu skupinovú Cestu ako každý druhý utorok a v piatok ešte s pánom doktorom. Príde mi to tak, že nielen mne na tom stacionári záleží, ale im veľmi záleží na mne.

Mala som možnosť nahliadnuť do sveta psychiatrie – hospitalizácie. Išla som s kamoškou pre jej veci, nakoľko ju prepustili a sedela u “nej” na izbe s 83ročnou babičkou, ktorá si lupou čítala časopis Magnet a bola celá šťastná, že bola medzi “tromi vyžrebovanými” a môže dostať bundu. Ešte mi aj ukázala svoje meno na titulke časopisu, že je ešte aj v strede celým menom. Tak som jej vysvetlila, že to isté sa stalo mne a že som to rovno hodila do zberu a ona celá nadšená mi povedala, že to nie je len tak, že zrovna my dve výherkyne sme sa stretli. Veruže nie. Počas toho, kým som tam bola, tak prišli asi tri rôzne staršie dámy pýtať sa ma, či mám mobil, zapalovač, alebo cigarety. A ani za svet mi nechceli uveriť, že nie. Lebo veď ma videli fajčiť, aj telefonovať na záchode. Ja som sa im snažila vysvetliť, že som tam prvýkrát a ani len netuším, kde toalety sú, ale oni si stáli za svojim. A tak som pochopila, že hospitalizácia pre človeka s mojou disociatívnou poruchou identity nie je dôležitá.

Keď sa ma doktor pýtal, prečo nad tým vlastne uvažujem, tak som povedala tri dôvody: 1. aby sa moji súrodenci o mňa viac nebáli, 2. aby som nejaký čas bola oddelená od ľudí, 3. aby zistil, či mám správnu medikáciu. Nakoľko ani v jednom z dôvodov nebola moja túžba tam ísť, tak sme sa dohodli, že netreba. 

Aby som to ujasnila – asi prvýkrát som do telefónu povedala nahlas svojim súrodencom o svojej túžbe zomrieť… ale vôbec som si neuvedomila, že ich to môže vystrašiť. Jedna z mojich osobností jednoducho chce zomrieť od chvíle, kedy zomrela mama – 13ročná Killy. A ja som im vysvetlila, že keď budem nabudúce takéto niečo hovoriť, že sa ma môžu opýtať, či hovoria s 28ročnou Ivonkou alebo nie – a ak nie, tak jednoducho nestresovať. Jednoducho povedané – tie staršie osobnosti nikdy nedovolia, aby sa to stalo. Tak dúfam, že vedia, že žijem aj najmä vďaka a kvôli nim – ale už som sa aj pred svojou terapeutkou rozplakala, že to, čo ona do mňa investuje toľké roky zahodiť v jednom okamihu by bolo veľmi kruté gesto z mojej strany voči nej… viete terapeutický vzťah je naozaj zaujímavý v tom, že hovoríte iba vy a terapeut iba počúva. Až som pochopila, že ma učí počúvať samú seba a všímať si, “kto kedy zo mňa hovorí”.

Naučiť sa žiť v tomto svete s touto poruchou dá trochu zabrať. Občas si sadnem a čítam tú 500stranovú “príručku mladých svišťov” a snažím sa pochopiť samú seba a všetkých tých vo mne. Poviem Ti – dá mi to zabrať.

Keď som na terapii vysvetlovala, že som od 16.8 nebola schopná ani len vstúpiť do kostola, ni

IMG_8418.jpge to ešte modliť sa, tak sa ma moji neveriaci terapeuti snažili presvedčiť k tomu, že sa to urovná.

Neviem ani ako, ani kedy… ale niekedy snáď áno. Som vďačná, že bývam, kde bývam. Je to v podstate garzónka, lebo všetko je v jednej izbe. Ale naučila som sa dať priestor každému, k

 

to sa potrebuje prejaviť tak, ako to potrebuje.

Preto sú na mojich stenách rôzne – celkom dosť rôzne spôsoby vyjadrenia sa. Keďže som počas gympla chodila na basketbalové súťaže, tak niekde vo mne ostala táto hra naozaj podstatnou.IMG_8437.jpg

Tie bodky na mape sú to, kde som už bola – a v noci mi svietia nad posteľou 🙂

IMG_8438.jpg

IMG_8441.jpgIMG_8440.jpgIMG_8439.jpg

A toto nazývam svoju “stenu slávy” – hoci ide len o obyčajný Calex z Ikei… ale sú tam tie podstatné veci a postupne tam pribúdajú. To – že sa tam nevidíš, neznamená, že tam nie si, alebo tam nepatríš… jednoducho to chce čas.

Že “Život je mú.” mi moja 6ročná neter Esti vysvetlila ako že “Život je kravina.” a ja som jej povedala, že s ňou o tomto nebudem viesť diskusie… lebo momentálne to tak prežívam v mnohých oblastiach.

Snažiac sa autobusárovi vysvetliť, že Charlie nie je malý pitbul, stafford ani mastif som vzdala. Potom, ako ma jeden vyhodil z autobusu s tým, že mu mám dať náhubok, alebo si ho nosiť v taške a ja som na to zareagovala vyhodením všetkého z môjho vaku a vloženia chudáka Charlieho dnu – vo chvíli ako som sa postavila, pán autobusár mi zavrel pred nosom a odišiel. Nevedela som, čo robiť. Či plakať, nadávať, zúfať, stopovať, ísť taxíkom… tak som v zúfalstve s plačom zavolala bratovi, či ma hodí domov. A tak aj bolo. Týmto pozdravujem pána šoféra SADky za jeho veľkolepé zlomenie môjho srdca.

Zistila som, že najťažšie zo všetkého sa mi spracovávajú spomienky – stretnutie susedov, alebo ľudí, ktorí zrazu začnú hovoriť o mojich rodičoch a akí mladí zomreli a aké je to nefér a do toho spomenú Dávidkov nádor a bratovu autonehodu… a ja ani neviem ako ich zastaviť v ľutovaní môjho života, tak sa najčastejšie len vezmem a odídem.

Keď vstanem moc skoro ráno, (dajme tomu o štvrtej) tak prejdem okolo Zberného dvoru a kráčam s Charliem okolo tých novovybudovaných domov na okraji nášho mesta a zamýšľam sa, prečo ľudia stavajú poschodové domy, keď majú len napr. jedno alebo dve deti. Často si uvedomujem, že som si zavierala dvere do izby a trávila čas osamote. A že aké je to jednoduché – stratiť sa vo vlastnom dome a niekedy ani nestretnúť ostatných členov počas celého dňa. Ešte aj naše nedeľňajšie obedy boli jediné spoločné a to v obývačke pred telkou. Teraz televízor nemám, každý mi hovorí, že “určite si počula o tom, čo sa stalo” – a ja odpovedám, že vôbec nie. Nepoznám dnešné reklamy, nepozerám už tie katastrofické televízne noviny a čo chcem, tak si pozriem na nete. Podľa mňa to už vtedy u nás bolo “šiši” a dnes je to ešte viac – to ako sa ľudia obklopujú technológiou namiesto toho, aby sa obklopovali navzájom.

Bol u mňa aj môj Šašosaurus – ten nevyhynuteľný tvor, o ktorom si myslím, že nikdy nenastane chvíľa, kedy by sa za mňa prestala modliť, alebo veriť v to, že raz bude všetko opäť dobré. Zavítali sme aj do novodubnického Applausu – obchodu s oblečením. Priznám sa, že som v ňom bola prvýkrát v živote. Majitelia totižto kúpili po nás dom a ja som nikdy nenabrala odvahu ísť tam… jednoducho som na to nemala. Tentokrát to však bolo iné, nebola som sama a kúpili sme tam naozaj krásnu a teplú mikinu… teda, nie ja, ale Š. mne. A majú tam naozaj kvalitné a krásne oblečenie. Myslím, že keď mi začne chodiť PN a budem na tom finančne lepšie, tak tam zavítam častejšie.

Keď som si v hlave preratávala, že môj naozaj lacný nájom 135€ s energiami 155€ a s internetom 165€ je naozaj lacný. No keď k nemu prirátam svoj 112€ úver a 30€ sporenie a 60€ “investovanie” do liekov a dopravy do TN… a to nemyslím na jedlo a hygienu a mobilný telefón…tak si hovorím, že ja asi postupne mám pochopiť človeka z každej jeho možnej situácie. Preto mi nerobí problém darovať mikinu bezdomovci, alebo deduškovi hľadajúcemu jedlo v smetiakoch stravný lístok… hoci si hovorím, že dávam z ničoho… síce som PN od 13.8., ale ešte peniaze neprišli. A pani posudková lekárka si ma ešte stále nepredvolala na koberček – dúfam, že si stihne dovtedy doštudovať, čo to vlastne disociácia je.

Uvedomujem si, že žijem život, aký som si nikdy nepredstavovala a o akom som asi ani nikdy nesnívala. Nechválim sa svojim Mgr. titulom, ani svojimi zážitkami z iných krajín, alebo dvojročným štúdiom Biblie v Dánsku… lebo nestíham vstrebávať to, čo sa deje práve teraz. Som smutná z toho, že z môjho takmer 10ročnému venovaniu sa kresťanským veciam a službe som sa niekde stratila a neviem nájsť návod na to, ako uveriť tom, že to celé má Boh stále pod kontrolou.

Naozaj neviem. Je mi z toho smutno mnohokrát. Kresťanskí priatelia sa ozývajú čoraz menej a stále viac spoznávam svet ako svet. Doteraz to bola akoby bublina mojich dobroprajných veriacich… a zrazu narážam hlavou o múr a neviem, kde je východ…

Ale hovorí sa, že keď sa jedny dvere zatvoria – otvoria sa nové. Tak, “Pane Bůh, tady Anna” – veľmi pekná kniha – Pane Bože – tu Ivonka… ja neviem ako ďalej.

Poteší ma akýkoľvek Váš koment, napísanie mailu na yvonka.r@gmail.com – prepáčte ak neodpíšem hneď alebo vôbec – naozaj nestíham v tomto svojom neustále prepínajúcom sa režime. Ale skúste to ešte raz, ak sa neozývam… ja to naozaj nerobím naschváľ.

Ak ma chceš podporiť v pokračovaní písania tohto blogu, alebo vlastne žitia tohto života finančne, tak moje číslo účtu je: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

A ako vždy – ak chceš podporiť stacionár, iba mi to daj do poznámky – ja im to s radosťou vždy odovzdám.

 

 

 

Reklamy

Hľadá sa Johnny a Mike

Predstav si toto: Zobudím sa, mám zastreté, ale cez žaluzie sa mi zdá, že je celkom svetlo vonku na to, že je večer. Pozerám na hodiny v mobile, ktoré mi ukazujú 7:13. Hovorím si, že o takomto čase už zvykne byť tma. Rozhodujem sa, že idem venčiť.IMG_8417.jpg Charliemu dávam reťazový obojok a pridávam aj druhý, ktorý má na sebe svetlo, aby ho videli ľudia a autá, keď sa zotmie. Sestra mi ešte píše, že ako sa mi spalo a ja odpisujem, že dobre, že idem akurát s Charliem. Že som sa zobudila o štvrtej, ale potom som ešte spala do desiatej… vychádzam von a to svetlo vonku mi príde naozaj čudné. Reštartujem si mobil. Lebo veď prečo mi ukazuje 7:16, keď by mi mal ukazovať 19:16. Mobil sa zapína a stále tak isto. Pozerám do nastavenia času a vidím, že v Californii je 22:16. Nikoho nestretám, tak mi to príde čudné. Väčšinou je večer plné mesto. Až mi to začína dochádzať. Nie je večer. Už nie je sobota. Je nedeľa ráno. Zpočiatku som sa zľakla, potom som si povedala, že však o nič nejde… a nakoniec kráčam s Charliem ďalej.

Zistila som, že sobotňajší deň prežila väčšinu času iná osobnosť, ni

237f4458-c2b5-4cb1-85d1-0da65f2f13ae.JPG

e ja, 28ročná Ivonka. A hovorím si, že už ma nebavia tieto disociačné fugy, ktoré niekedy trvajú aj celé dni.

Zisťujem, že život bez Mike-a nie je až taký jednoduchý. Ale spravil to najlepšie, čo spraviť mohol. Zobral Johnnyho na bezpečné miesto a nemám s nimi vôbec žiaden kontakt. Johnny napriek všetkým snahám mal obrovský strach z Renči zo Serede, že to jednoducho nedávalo ani moje telo… bál sa zatvoriť oči, aby nevidel tie jej. A ráno sa budil s myšlienkami, že je démon a musí tento život skončiť. Skončenie života jedného altera znamená samovražda. Zomreli by sme všetci. Preto ho Mike zobral niekam, kde sú spolu a Johnny pokojne spí. Neviem, kedy sa vrátia… možno, keď ma Renča prestane ignorovať a vyjadrí aspoň obyčajné “prepáč, nechcela som”… ignorovanie znamená, že mi neodpísala od 16.8. ani na jednu z mojich smsiek. Stratila moju dôveru – navždy. A totálne nabúrala moju vieru v Boha – verím, že ju budem schopná znova nájsť a žiť v nej.

Ale som rada, že Johnny je v poriadku.

A že netrpím viac tou “spánkovou paralýzou” – aspoň tak som si to vygooglila, lebo som nevedela, čo sa to so mnou deje. Ide o toto: “Spánková paralýza je jav, pri ktorom sa ľudia zobudia zo spánku a zažívajú stav, počas ktorého sa nemôžu pohnúť ani zakričať, napriek tomu, že sa veľmi snažia. Cítia

IMG_7907

 sa paralyzovaní. Najčastejšie sa to deje pri zaspávaní alebo prebúdzaní, presnejšie v stave medzi spánkom a bdením. Jedinec často zažíva veľké návaly strachu a niekedy cíti i tlak na hrudi a nemôžete dýchať. Paralýza môže byť takisto sprevádzaná desivými víziami (napríklad pocit, že niekto je v izbe), na ktoré človek nie je schopný kvôli svalovej paralýze reagovať. Na rozdiel od zlých snov si pamätáte začiatok, ale neskôr si neviete spomenúť, kedy paralýza skončila.” Johnny neustále zažíval, že Renča je v izbe.

Za obrázky ďakujem svojej vernej priateľke K. – ktorá jednoducho začala komunikovať s mojimi altermi a pýtala sa ich ako asi vyzerajú a potom im k obrázku pridala meno.

Disociatívna porucha identity nie je zábavná – hoci veľa ľudí na to reaguje spôsobom, že to máš super… môžeš sa vyhovoriť. Každá osobnosť má svoj vlastný svet, iný druh talentu, daru. Vlastne je Vás viac v jednom tele… a ja som stále nepochopila, že čo je na tom výhodou.

Až som si vypočula jeden výrok z toho filmu Split/Roztrieštený (2016):

“Dr. Fletcher: They are what they believe they are. The brain has learned to defend itself.

Academic Moderator: You are treating them like they are supernaturals, like they have powers. Karen, we are these are patiensts, they have been through trauma.

Dr. Fletcher: and perhaps now they are capable of something we are not. We have brain scans now. DID patients have changed their body chemistry with their thougts.”

Doktorka Fletcher hovorí: “Oni sú tým, kým veria, že sú. Ich mozog sa naučil ako sa chrániť.”

IMG_7917.jpg

Ten pán s ktorým volala jej odpovedal: “Ty s nimi zaobchádzaš akoby boli nejakí nadprirodení, akoby mali moc. Karen, my sme tými toto sú pacienti, prešli si traumou.”

A doktorka mu odpovedala: “…a možno sú teraz schopní niečoho, čoho my schopní nie sme. My teraz máme obrázky mozgov. DID pacienti zmenili chémiu ich tela skrze ich myšlienky.”

A preto sa nebojím. Uvedomujem si, že dva dni mnou prevládala Killy – už samotný názov hovorí o tom, že sa chce zabiť. V skutočnosti sa nechce zabiť, nie je zlá. Len chce zomrieť. Má 13 rokov. Zomrela jej mama a ona túži ísť tam, kam šla ona.

A naozaj mala krásneho zajaca – modrého, veľkého (mal vyše 30cm) plyšového zajaca. Dostala som ho od svojho brata Lukáša. Len na jednej z našich skupinových terapií sa stalo, že sme sa dve pacientky s DID prepli do detských rolí. Ako ona plakala, tak ja som prišla a ponúkla jej zajaca. Ona naň pozrela a povedala, že je mŕtvy, lebo je modrý. Ešte v ten deň som “Koláčika” darovala náhodnemu malému dievčatku… lebo Killy uverila, že je mŕtvy.

Mimochodom – týchto zajacov predávajú v Južanke v TN, alebo aj v ZA – v rôznych farbách. Tak si hovorím, že jej jedného kúpim, keď si našetrím – sú aj hnedí, bieli, alebo ružoví… ale ružovú moc nemusím. A modrú si už radšej nevyberiem.

Mám smutné dni – lebo Mike mal rolu ochrancu – ale takého poriadneho flegmoša, ktorý vedel flirtovať, či už so ženami alebo mužmi, bol občas sarkastický, mal skvelý humor… teda stále má. Potrebujem, aby sa vrátil – aby bol môj svet farebnejší.

Ako som písala v poslednom blogu – moji alteri nie sú agresívni. Ani ten, čo sa volá Assassin. Ani ten, čo sa volá Alpha a dokonca ani nie Wolverine. Mená naozaj vznikli na základe toho, čo ma baví, čo sa mi páči… a Avengers, alebo DC Comics boli vždy mojou veľkou záľubou. Preto stále hovorím – niet sa čoho báť. Nemôžem povedať o všetkých všetko – lebo sa môže stať, že ďalšie dieťa bude v ohrození a zmizne ďalší ochranca… myslím, že teraz je to tak ako to má byť a je to tak dobre.

IMG_8304.jpg

Ak Charlieho najlepším priateľom a ochrancom môže byť dobermanka Trinity, tak prečo by moji alteri tiež nemohli vyzerať “nebezpečne”…

Masky sú občas potrebné len na to, aby sa nestratil niekto iný… ako Johnny. A preto sa občas zamaskujeme do “nebezpečne” vyzerajúcich ľudí… v skutočnosti sme len zranení a nevieme ako o svojich zraneniach hovoriť ďalej…

Toľko na dnes. Je nedeľa priatelia… mobily neklamú 🙂

IMG_8412.jpg

Ďakujem riaditeľom nemocnice v TN :)

Myslím si, že ak je Tvojou diagnózou DID/Dissociative Identity Disorder – disociatívna

IMG_8280.jpg

porucha osobnosti/známa ako mnohopočetná, tak jediný, kto Ti naozaj v tom celom skutočne rozumie, si Ty sám. 

 

Lebo iba Ty vieš, čo naozaj žiješ – alebo sám na to prichádzaš, že kto všetko v tom Tvojom vnútri naozaj je a aké sú jeho potreby, aby Ti bolo lepšie.

Ľudia to považujú za veľmi “zaujímavé”, pýtajú sa rozličné otázky ohľadom môjho prežívania a ako zistia kedy som kým a ako mi pomôcť… a ja vlastne neviem odpoveď. A niekedy aj viem, ale viem aj to, že by sa za to niekto vo mne nahneval. Lebo ktorýkoľvek úlomok mňa vezmeš do svojich rúk, vždy ide o mňa. 

Včera som asi spôsobila svojim veľký šok, keď som povedala vetu “že nechcem žiť” – existuje mnoho ľudí, ktorí sa ju napočúvali odo mňa už veľakrát. Či už na seminári členovia tímu, moji bývalí kolegovia… či priatelia. Táto veta nepatrí mne. Patrí Killy. Zomrela mi mama, keď som mala 13 rokov a túžbu zomrieť a byť s ňou si vo mne vybudovala Killy. Je súčasťou môjho organizmu. Aj keď jej samotné meno evokuje vraždu,… ona je v podstate len veľmi zranená a myslí si, že že keby zomrie, tak sa mi bude žiť ľahšie. Lenže to nie je pravda. Killy je súčasťou mňa. Ja som Killy. Je to malé depresívne dievča, ktoré je schopné hodiny hľadieť “do blba”, vypnúť mňa a proste iba tak byť. Nemá “depku”, má depresiu. Zomrela jej mama zo dňa na deň bez toho, aby na to bola pripravená.

Veľmi si vážim každého jedného človeka, ktorý sa za mňa modlí – ale od 16.8. slovo modlitba, modlím sa za Teba, žehnám Ti spôsobuje neuveriteľný strach. Hoci sa Š. aj kňaz M. ospravedlnili, ale Renča spôsobila svojim exorcistickým spôsobom modlenia sa, že Mike zobral Johnnyho na nejaké bezpečné miesto… samozrejme, že nenapíšem kam, lebo by sa našiel špekulant ako Renča, ktorá by sa mi tam chcela votrieť a vyhnať ich odtiaľ. A tým pádom detské časti stratili toho pohodo

IMG_8279.jpg

vého ochrancu, ktorý ich vodil za ruku, hral s nimi a ja som ani nevedela, že “niečo vo mne sa deje”, lebo on sa o to postaral. Teraz mi asi chvíľu potrvá dostať ich naspäť – lebo k integrácii týchto dvoch nedošlo. Práve naopak, skryli sa tak bezpečne, že ich ani ja sama nedokážem nájsť.

Takže ďakujem všetkým za Vaše sms, či správy a maily v modlitebnom tvare – chcem Vám povedať, že momentálne mi to ubližuje a nepomáha.

Mám obrovské množstvo priateľov, ktorí sú zasvätení – či už rehoľní bratia, sestry, kňazi,… ale chcem Vám povedať, že sa veľmi otriasol ten základ, ktorý ma držal pri živote celý ten čas od malička – moja viera v Boha. Učím sa veriť na novo. A teraz znovu prosím – nepíšte mi k tomu komenty o tom, že prečo by som mala alebo niečo nemala…

assassins-creed-origins-bayek-i49959.jpgNehnevajte sa prosím ani na môjho lekára, že mám veľa liekov – existujú vo mne osobnosti, ktoré si dávky zvýšia alebo znížia. Prečo teda bývam sama?! Lebo chcem. Je to najideálnejší dar, ktorý som dostala od nášho mesta – bývať v mestkom sociálnom nájme a ešte k tomu so psom. Viete – je rozdiel samoty a osamelosti. Ja samotu milujem. Som schopná prečítať knihu za deň, alebo pozerať seriály epizódu za epizódou – alebo v čase, kým som na brata čakávala v kancli, tak som prešla na X-boxe Assassina… hej, znamená to zabijak – ale v skutočnosti len bojuje za spravodlivosť… a čo sa nestalo-stalo – jeden z mojich alterov sa nazval podľa neho. Myslím, že je veľký dobrák. Keď ráno stretnem bezdomovca a pýta odo mňa 1,60€, tak sa ho spýtam, či mu nie je zima – on odpovedá áno, a ja sa si automaticky vyzlečiem mikinu a dám mu ju, aby sa obliekol. A vôbec ma nezaujíma, či si to zaslúžil, alebo nie… myslím, že si zaslúži, aby mu počas zimy bolo teplo.

Prečo nie som v nemocnici? Lebo mi ochorel pes… a mne sa ho nechcelo dať niekomu, aby mu zbieral do pohárika celý týždeň jeho hovienka a päťkrát denne mu dával kvapky do očí… a potom ešte aj krémik. A aj preto, že som strašne veľký ľudomil a dám sa nahovoriť na každú blbosť. Ja mám obrovský vzťah so svojimi priateľmi zo stacionára… ale myslím, že ich mám už teraz celkom dosť.

Na Pokračujúcej Ceste – skupinovej terapii som sa rozplakala svojej terapeutke, že ja budem naďalej bojovať aj kvôli nej, lebo ona bojuje za mňa už dobrých pár rokov.

Ja si myslím, že ten stacionár je fakt výnimočný.  Keď sa spýtam, čo potrebujú, tak mi vždy poukážu na to, že sa mám v prvom rade starať o seba… a tak som im priniesla rifle, ktoré mi Charlie roztrhal – aby vedeli, že myslím aj na seba, aby mi ich zašili…

Tak chcem len prejaviť úctu voči riaditeľstvu nemocnice v Trenčíne, že podporujú niečo také ako denný psychiatrický stacionár. Viem si predstaviť, že nie vždy chcú ľudia investovať do duševne chorých pacientov, ale Vy to robíte a skláňam pred Vami klobúk.

  • stacionár mi príde ako druhý domov, cítim sa tam bezpečne, prijato a ako súčasť jedného malého mikrosveta, ktorý ma chráni pred tým veľkým
  • terapeuti, ktorí sú tam, tak by som povedala, že sú najlepšími ľuďmi na danú prácu a že to, koľko investovali oni do mňa, tak do mňa investoval málokto
  • vzdávam naozaj úctu všetkým trom riaditeľom, že podporuje stacionár, lebo tým zachraňujete životy – napríklad ten môj
  • viem, že tam môžem hocikedy prísť alebo zavolať – ja mám proste záľubu v tom, že majú záznamník a ráno ich môžem potešiť nejakou správou
  • chcem povedať, že ak je potrebné nejaké finačné pokrytie pre lepšie fungovanie, neváhajte ma osloviť, ja cez blog oslovím ďalších ľudí, lebo si myslím, že si zaslúžia omnoho viac – najmä terapeuti – ako im je poskytnuté – nikdy sa žiadny nesťažoval – ale mám oči a vidím v akom stave je ktorá miestnosť – chcem Vám len povedať, že rada pomôžem s hľadaním sponzorov pre tento obrovský projekt, ktorý sa stal mojou srdcovkou
  • neviem si predstaviť, že by ten stacionár nebol – asi by to rozdrvilo nielen môj život, ale životy stovky ľudí, ktorí si ním prešli
  • takže obrovské ĎAKUJEM – ak sa to dostane až k Vám 🙂

Ďakujem ešte raz Vám všetkým za starostlivosť, aj lásku, aj modlitby – len mi prosím nepíšte o tom, že niečo robím zle, alebo primálo…alebo čo si mám pozrieť, aké duchovné video… naštrbujete tým ešte viac moju vieru v to, či je naozaj Boh dobrý, keď sa mi rozpadá svet pred očami.

Najviac si v hlave nosím splatenie úveru – ja ako 28ročná Ivonka – vlastne dvoch úverov… tak dávam do pozornosti, že Speedy Prdko je stále na predaj: https://auto.bazos.sk/inzerat/88972493/Opel-Meriva-16-automat.php s cenou môžem pohnúť smerom nadol pri rýchlom a milom jednaní 🙂 prípadne aj nahor, keby ste veľmi chceli.

A ešte vždy platí, že môžete podporiť tento môj blog zdieľaním – napríklad mojej funpage na FBfunpage na FB – alebo finančne na moje číslo účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Ešte stále platí to, že ak do poznámky dáte, že to chcete venovať dennému stacionáru v TN, tak im to s radosťou odnesiem 🙂 len to dajte do tej poznámky.

 

 

 

Roztrieštený život sa dá žiť.

Po poslednom blogu mi prišlo mnoho správ o tom, či som okej, či žijem, mnoho správ o tom, čo sa mám modliť, čo mám pozerať, ako mám správne žiť, rôzne návody a nápady… aby

IMG_8251.jpg

som bola uzdravená… za čo Vám všetkým ďakujem – nič z toho som nepoužila. 

Prečo? Lebo asi neviem o tom, že som chorá. Dobre – mám roztrieštenú myseľ, či osobnosť na viac ako “obyčajní ľudia”…

Ale dávať nápady na to, ako sa “zbaviť niektorých častí” = dávate mi návod na samovraždu. Lebo každý jeden kúsok z toho celého som ja.

Existuje ďalší slovenský bloger na tému Disociatívnej poruchy identity. https://mozaikovyzivotdid.wordpress.com/ odporúčam prečítať si to. Pochopíte oveľa viac. Ja sa snážim rozdýchať svoje emócie a byť jemná na tento svet. Niektorí ľudia to vedia spraviť na rovinu. Ja skláňam klobúk pred všetkými, ktorí sa nehanbia povedať o tom, ako to naozaj je. Ďaľšou takou osobou je Veronika Tenebra Žabková – môžete ju sledovať na FB, alebo možno pridať k priateľom, aby ste pochopili, ako funguje jej život s Hraničnou poruchou osobnosti. Dávam do pozornosti, že nejde o rovnakú diagnózu ako mám ja.

Poviem Vám pravdu. Po tej modlitbe – 16.8 som sa naozaj chcela zabiť. Vyháňali zo mňa snáď všetko, čo sa dá…. až sa stalo, že 3.9 sedela na terapii a nevedela som terapeutke opísať nič z predchádzajúcich dní. Bola som akoby v režime “prežitia”, jednoducho mi prepínalo z jednej osobnosti do druhej. A mám tak obrovskú fugu v tom, čo som žila ako nikdy predtým.

Ešte v ten deň som sa stretla nielen s terapeutkou T., ale aj doktorom D., ktorí sa ma snažili posunúť do toho, aby som vyšla z toho stresu a začala trochu oddychovať. Len sa stalo, že kamoška potrebovala spoveď. A mne napadlo jediné miesto, kde je pre mňa spoveď vždy bezpečná a láskavá – Rodinkovo. No okrem 2 kňazov tam bolo ďalších 20 na seminári. Tak som cestou premýšľala, aké to bude. Hlavne stretnutie s M. a musím povedať, že ešte som len vošla do jedálne, kde zrovna obedovali sa mi roztriaslo celé telo strachom, chcelo prejsť do panického záchva

IMG_8187.jpg

tu, keď ma chcel privítať a objať… jednoducho sa ho niekto vo mne bojí… ja nie. Ale dobre, že som tam šla. Bol aj Charlie – samozrejme. Jazdu autom miluje – pokiaľ je šofér bezpečný. A bol. Tak si to užíval. Stretli sme spolu piatich kňazov kňazov, troch v habitoch a dvoch bez – jeden z nich bol M., ktorý mi je ako duchovný otec, hoci nerozumie stále, čo sa pri tej modlitbe stalo. A druhý z ďalekých Čiech slovák T., ktorý mi je ako brat. Naozaj. Stále riešil to ako má Charlie zatočný chvost, alebo prečo krochká, chrápe, prdí… a podobné veci. Tak som mu povedala, že je srandovný a že mu počas kázni rátam koľko krát použije slovo “Jo” – až som si uvedomila, že ho vďaka/kvôli nemu ja sama používam skoro stále. Ale to mu nehovorte 🙂

Bolo to celkom komické – ísť na prechdázku s piatimi kňazmi, kde Charlie kráčal vpredu, akoby viedol kam máme ísť a ťahal rehoľných bratov za habity. Potom mi dali kňazské požehnanie, pri ktorom som plakala, lebo M. ma odprosoval na kolenách za všetko, čo sa udialo v mojom živote… celá modlitba skončila tak, že som sa ich spýtala “kde je moje prasiatko” – čo značilo, že mi zase preplo a nebolo mi jedno, že je niekde v lese sám. Ale nakoniec po našom pískaní a vykrikovaní: “Charlie” sa objavil… celý šťastný, že sa sám vyvenčil, lebo ho tá modlitba nudila.

Chcem Vám povedať, že ten režim prežitia sa udial hlavne kvôli hnevu, ktorý neviem vyjadriť, ani prejaviť. A nechcela som, aby sa zo mňa stal ten Hulk.

IMG_8258.jpg

Tak ani neviem povedať, kým som konkrétne bola. Niektorí altery/osobnosti sú obranné, chránia Vás za všetkých okolností a ja viem, že jedným z nich je Mike, ktorý bol síce rozhodnutý odísť a integrovať sa. Ale po tej modlitbe to nedal.

Tak možno tomu bolo tak… možno Alpha prezvala kontrolu nad tým všetkým… niektorí altery/osobnosti sú zvieracie, alebo nejaké scifi, fantazijné… ale hlavne, že som prežila. O deň neskôr som sa takmer rozplakala na Pokračujúcej Ceste v stacionári, že ja sa snažím prežiť aj kvôli súrodencom, Š., ale aj samotnej terapeutke, lebo už dobrých pár rokov investuje do mňa viac ako investuje nemocnica s platom do nej. Niežeby mi to povedala… niektoré vecí jednoducho viete.

Poviem Vám, že mne nie je jedno, že je o ten stacionár málo starané a chcela by som sa stretnúť s tým, kto je za tým, aby som mu vysvetlila, že niektorí ľudia – napríklad ja, ho naozaj potrebujeme. Neviem, či tomu rozumiete, alebo nie. Ale mne pomohol, pomáha – a tak ja len robím to isté voči nemu.

Prišla som domov a zistila, že Charlie zjedol nejaké otrávené jedlo – týmto “ďakujem” novodubničanom, ktorí hádžu na miesta, kde môže byť pes na voľno surové mäso naplnené jedom, či klincami. Okrem iného mal vred v oku. Ja som bola zase rosypaná – jednak som šla z lekárne, kde som nechala viac ako 30€ – lebo som sa tam vrátila a napadlo mi kúpiť si nejaké lieky na pečeň, keď už mám tak veľa liekov. Nakoľko mi je Charlie maximálne blízky, tak som o neho mala neskutočný strach. Vybrala som sa na Novú k doktorovi, dostal tri injekcie, na ďalší deň ďalšie, má vred v oku, musím mu kvapkať 5krát za deň antibiotiká, plus dávať nejaký krém do toho oka. Poviem Vám – stalo sa to tesne potom, ako som zvažovala hospitalizáciu už neviem po koľký krát.  Tam som nechala dokopy okolo 80-90€ za sono, injekcie, lieky, krémy a všetko možné. Ale nakoľko bol Charlie v stave v akom bol, tak sa opäť vo mne prebudil niekto vďaka komu žijem. A mimochodom, od stredy sa zo mňa stal oficiálne zberač Charlieho hovien, ktoré skladujem v pohári na balkóne.

Tak si hovorím, že paráda. Život, ako má byť. Dvaja ľudia z troch sa mi ospravedlnili a tak túto kapitolu nechávam ísť. Nevadí, že Renča nevie uznať, že disociatívna porucha identity existuje a že mi narušila celý systém a aj naše pr

IMG_8217.jpg

iateľstvo. Rozhodla som sa jej odpustiť – už kvôli tomu, že v samotnom slove odpustenie je slovo pustenie… a tak verím, že sa naše cesty už neskrížia. Hoci viem, že finančne je na tom v poriadku, neposlala ani kúsok z tých 500€ na lieky, a vlastne celkovo ani na jednu sms neodpovedala. Takže modlitba s ňou už neprichádza do úvahy. Stretnutie s ňou, možno za prítomnosti Charlieho frajerky alebo niekoho, pri kom strach nemám. Teda, Charlie a Trinity – sú skôr asi ako mama a syn. Ale s ňou a s jej pani sa cítim naozaj bezpečne…

IMG_8263.jpg

Foto neni úplne čisté, lebo sa naťahovali o hračku… a človek, keď na to hľadí, tak by povedal, že ona ho za každú cenu necháva vyhrať… ako sa to s deťmi občas robí. A občas ho aj pokarhá, keď niečo spraví…

Čakáme na moju prvú PN… aby sa veci začali hýbať, chcela by som si zaplatiť aspoň jeden z dvoch úverov, ktorý má 1462€, tak si  u brata odkladám peniaze. Ale tento týždeň mi to prišlo už nenormálne – hlavne kvôli všetkým tým liekom pre mňa i Charlieho… aby sa dal dokopy. A ja tiež. Verím, že si potom stihnem vybaviť ešte aj invalidný dôchodok a postupne pôjdu veci lepšie. Okrem predsavzatia, že prežijem do ďalšieho dňa som si stanovila nové – že v decembri 2019 si budem môcť kúpiť konečne Cactus a slobodne šoférovať… len musím sa viac venovať samej sebe a svojim emóciam a prežívaniu, aby som pochopila, čo je pre mňa potrebné – ako pre Mikea, ktorý zostal, lebo sa mu zdalo, že to systém bez neho nedá. Ktovie.

Ale aspoň viem, že integrácia je možná – keď človek chce a snaží sa.

Ak by ste sa chceli stať podporovateľom môjho blogu, alebo denného stacionára v TN, tak môžete tak spraviť na môj účet – len v prípade, že ide o stacionár, dajte to do poznámky.

Moje číslo účtu je: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Blog môj aj ostatných môžete zdielať ďalej… nech svet vie, že sme stále nažive.

Mimochodom: Speedy Prdko je stále na predaj – v prípade rýchleho a milého jednania sa viem dohodnúť o cene:

https://auto.bazos.sk/inzerat/88972493/Opel-Meriva-16-automat.php

Potrebujem Tvoju pomoc.

Neviem, koľkí z Vás si pamätáte môjho prvého psa mosplíka Charlieho a to ako cikal na predných labkách (div, že niet rovno do huby) – ale reálne o sedem rokov neskôr môj druhý mosplík Charlie ciká tak, že si zdvíha zadné laby a zvyčajne oští tie predné… vďaka Bohu za to, že z prechádzok sám skočí do vane a chce piť “čerstvú tečúcu vodu” a tak mu tie labky vždy ospcrhujem… jo, niet divu, že tento blog sa volá iwon@dropdeadpug – vysvetlenie nájdeš v mojom skoršom blogu tu. Dúfam, že z neho nevyrastie tučný valček na cesto, ako bol ten predtým… aspoň, tak mi ho všetci opisujú,  keď vidia Charlieho druhého dnes. IMG_8113.JPG

Pre ľudí s disociatívnou poruchou osobnosti je naozaj dobré mať psa/mačku – niekoho, kto Vám pripomína terajší čas, dátum, prítomnosť… pýta si jesť, potrebujete ho venčiť, spôsobuje, že sa zakecáte s inými ľuďmi, ktorí majú psa. Z niektorých si vytvoríte vzťah, ktorý možno nazvať priateľstvom ako ja s M. a Trinity.

Tento nový Charlie nie je valčekom na cesto… pretože takmer každý deň má rozvcičku s Triny a beží jak o život. Tá je schopná dovoliť mu, aby si požičal jej hračky (hoci ich ledva vlečie)… snažiť sa pochopiť správanie psa je mnohohrát jednoduchšie ako pochopiť správanie ľudí. Ani neviem, či ju považuje za frajerku, mamu… alebo koho, ale jednoducho je šťastný a spokojný, keď je s ňou. Veď kto by nebol, keď ona Ochranca. Brutálne vycvičený Ochranca pred zlým.

Máte takého ochrancu? Včera bol sviatok Matky Terezy – tú mám veľmi rada, lebo bola svätou ešte počas toho ako žila – a už si to presne nepamätám, ale viem, že povedala, že keď raz bude v nebi, tak bude prosiť Boha, aby sa mohla vraciať na zem a byť oporou tým, ktorí sú v Temnote. Ešte mám rada sv. Ritu a Gemmu…

Keď som prišla prvýkrát na terapiu k T., tak si pamätám, ako som jej povedala, že keby mala čas pred týždňom, tak jej poviem, ako život nemá zmysel. Ale že teraz mi je opäť fajn. Tak sa ma spýtala na ten môj život. Niekoľko kresťanských pojmov som jej povysvetlovala, lebo sa ich tam vyskytovalo až až… veď som pracovala pre Otcovo srdce, vyštudovala biblickú školu v Dánsku, bola na misiách v Nigérii a Tanzánii. Povedala o svojom detstve, smrti rodičov, ako sa priveľmi naväzujem na človeka a on potom povie, že nevládze a odíde a všeličom inom, čo sa v tom čase dialo a ona sa ma spýtala jednoduchú otázku… čo je mojím zdrojom/základom z čoho čerpám, že napriek všetkým tým tragédiám som stále tu?! Tak som jej odpovedala, že Boh. Neviem, či T. nebola prvým človekom, ktorý mi tak na rovinu povedal, že je ateista. A mne to vôbec neprekážalo. Lebo aj sa ma spýtala, či je to v poriadku…v eď prečo by aj nemalo byť. Povedala som si, že je lepšie, keď v nič neverí, akoby mi prinášala “návrhy” z iných náboženstiev. Vlastne povedala som jej aj to, že bývalá terapeutka (mala som asi 1-2 ročnú pauzu medzi terapiami) mi povedala, že mám Hraničnú poruchu osobnosti, známu aj ako Borderline personality disorder. Jej definíciu som zobrala tu: “Hraničná porucha osobnosti je charakterizovaná nedostatočnou reguláciou afektov a impulzov, nestabilitou v medziľudských vzťahoch a v obraze o sebe. Definícia DSM-III okrem toho vyzdvihla strach z osamelosti, sebapoškodzovanie, chronické pocity prázdnoty či nudy. DSM-IV zaviedla impulzivitu ako základný rys poruchy a zahrnula do definície tiež prechodné a so stresom súvisiace paranoidné predstavy a ťažké disociačné príznaky. Dôležitým príznakom je aj porucha identity a snaha vyhnúť sa odmietnutiu (podrobnejšie Robinson, 2002). Slabinou definície je opomenutie sklonu k regresii a používanie primitívnych obranných mechanizmov.” Pre prípad, že by ste sa stretli s “hraničiarmi”. Musím poznamenať, že pre mňa táto porucha bola obrovským onálepkovaním a preštudovala som si kvôli tomu strašne veľa kníh, aby som vedela ako z nej vyjsť von. T. mi však povedala hneď na prvom sedení, že pôjdeme na to trochu pomalšie a povedala mi, že začneme s Adaptačnou poruchou osobnosti: “Poruchy sú identifikovateľné nielen na základe symptomatológie a priebehu, ale aj na základe výnimočne stresujúcej životnej udalosti vyvolávajúcej akútnu stresovú reakciu alebo signifikantnú životnú zmenu vedúcu k pretrvávajúcim nepriaznivým podmienkam, ktoré vyúsťujú do adaptačnej poruchy. Etiológia nie je vždy jasná, závisí od individuálnej vulnerability a následnej reakcie na ťažký akútny stres alebo pokračujúcu traumu. Adaptačné poruchy sú maladaptívne odpovede na ťažký alebo dlhotrvajúci stres a vedú teda k poškodeniu sociálneho fungovania a prispôsobovania sa situáciám.Ide o stavy subjektívneho utrpenia a emočnej poruchy, ktoré bránia v sociálnom účinkovaní a výkonnosti. Vznikajú v čase adaptácie na závažné zmeny v živote alebo na stresovú situáciu. Stresor poškodil doterajšie sociálne spojenia, širší systém sociálnych istôt a hodnôt, alebo znamenal vážny vývinový medzník alebo krízu. Individuálna náklonnosť alebo zraniteľnosť síce hrá dôležitú úlohu pri riziku vzniku a stvárnení prejavov adaptačných porúch, jednako sa predpokladá, že porucha by nevznikla bez stresora.” Týmto gestom ma nielen “odnálepkovala”, ale aj získala moju dôveru v to, že mi chce naozaj byť dobrým terapeutom.

IMG_8391.jpg

Inak – čo sa týka hraničiarov – momentálne sa priatelím s dvoma ľuďmi s touto poruchou a jedna z nich K. je pre mňa v týchto mesiacoch najdôv

erenejšou priateľkou v zdielaní mojich radostí, smútkov a dokonca aj moje časti jej preukazujú plnú dôveru tým, že s ňou komunikujú cez whatsapp alebo naživo a postupne jej odhaľujú hlbinu mňa – čo mne až tak bez jej pomoci jednoducho nešlo. Chcem Vás len uistiť – ja nie som človek, ktorý si dáva odstup, alebo opúšťa – to tí druhí opúšťajú mňa. Viem, ako to bolí a preto som sa rozhodla byť priateľkou aj s hraničiarmi, hoci to občas aj bolelo.

Jeden umelec sa venuje kresleniu mentálnych porúch – preto ten obrázok… hoci vyzerá desivo. Niekedy to pre nás desivé naozaj je.

Veľmi mi v tom celom pomohol Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne. Lebo tam sme mali skupinovú terapiu, na ktorej som mohla sledovať správanie druhých a vytvárať nové priateľstvá.

Niektoré priateľstvá museli skončiť – ale to som si dala ultimátum, že ak daná osoba v tento týždeň vráti to, čo mi dlhuje, tak ju proste vypustím z hlavy a nebudem sa tým viac zaoberať. Ak sa tak nestane, tak nasledujúci blog Vám vysvetlím, prečo daný vzťah musel byť ukončený. Viac v ďalšom blogu – možno…

Väčšinou mi blog zaberie polhodku-hodku… tento píšem od včerajšieho večerného telefonátu s T., lebo som si myslela, že už sa úplne zosypem.

Prečo?! Lebo 16.8. sa udialo niečo, s čím neustále zápasím. Išla som na modlitbu. Ako šoféra, nakoľko nešoférujem som si zavolala svoju vzácnu Š. a šli sme na výlet. Aspoň pre mňa to bol výlet, lebo moje detské časti sú úplne do nej a jej. Aha – tento dátum je významný aj tým, že moja obľúbená slovenčinárka, ktorá vo mne objavila potenciál spisovateľa má narodeniny! Takže môžem povedať, že tento blog je venovaný Tebe N. Hoci je veľmi ťažký a vôbec sa Ťa netýka… ale chcem si ten dátum uchovať radšej ako dátum Tvojich narodenín, než ako dátum môjho zrútenia. Verím, že si stále na mňa rovnako hrdá, čo sa toho písania týka 🙂 hoci knihy niet, blogov je až až…

Ale prejdem k sebe. Časom sme s T. objavili, že tie moje neustále smútky, zmeny nálad, zmeny vo výkone a nič nerobení nie sú mojou chybou... len mám jednoducho disociatívnu poruchu identity. A tak je všetko v poriadku. Tak sme od roku 2015 postupne prišli na toto… v októbri sa to celé prelomilo a začalo mi “prepínať” do iných osobností.

Disociatívna porucha osobnosti? “Táto porucha, predtým známa ako, Niekoľkonásobná porucha osobnosti je charakterizovaná “prepnutím” do alternatívnych identít. Jedinec môže cítiť prítomnosť jedného alebo viacerých iných ľudí, s ktIMG_8392.jpgorými hovorí, a ktorí žijú v jeho hlave, a môže mať pocit, ako by bol posadnutý inými identitami. Každá z týchto identít môže mať jedinečné meno, osobnosť, osobnú históriu a charakteristiky, vrátane zjavných rozdielov v hlase, alebo pohlaví, manierov a dokonca aj také fyzikálne vlastnosti, ako je potreba nosenia okuliarov. K dispozícii sú aj poznatky a isté úvahy (starosti) jedincov v tom, ako zoznámiť každú (tú) identitu s ostatnými (v hlave) prítomnými identitami. Ľudia s disociatívnou poruchou identity zvyčajne majú taktiež disociačnú amnéziu a často mávajú disociačnú fugu. Osobné identita sa vytvára už počas detstva. Takže dieťa je schopné, rovnako ako dospelý v prípade veľkej traumy zareagovať tak, že sa u neho vytvorí stav v ktorom je schopný pozorovať traumatickú udalosť, akoby sa diala inej osobe. Dieťa, či vo všeobecnosti jedinec, použije tento mechanizmus na zvládnutie reakcii na stresové situácie v priebehu života.”

Vlastne – ešte jednu s tým mám spojenú, ktorú mi T. diagnostikovala pred tou disociatívnou a ktorá mi aj ostala. Volá sa komplexná trauma a jej príznaky sú:

  • Zmeny v emocionálnej regulácii: napr. trvalý smútok až depresia, samovražedné myšlienky, nekontrolovaný alebo potlačený hnev;
  • Zmeny vo vedomí: napr. disociatívne príznaky – zmenené vnímanie seba a okolia, poruchy pamäti (derealizácia, depersonalizácia, amnézia);
  • Zmeny v sebavnímaní: bezmocnosť, pocity hanby, viny, stigmatizácie, výraznej odlišnosti od všetkých ostatných;
  • Narušené vnímanie páchateľa: napr. pripisovanie všemocnosti páchateľovi, prílišné zaoberanie sa páchateľom alebo pomstou, zdanlivo nepochopiteľná lojalita k páchateľovi;
  • Zmeny vo vzťahoch k druhým: napr. izolácia, nedôvera, opakované hľadanie záchrancu;IMG_8393.jpg
  • Zmeny v chápaní zmyslu: napr. strata viery, pocity beznádeje a zúfalstva.

S vedomím tohto celého som sa stále rozhodovala chodiť na modlitby ku svojim priateľom, či už zo seminára, alebo kňazom a tak sme šli na výlet 16.8. Dostala som pomazanie chorých, ktoré asi trvalo dlhšie než zvyčajne a tak mi “preplo” – objavil sa malý 5ročný Johnny, ktorý na otázku, ako sa cítiš odpovedal, že sa nudil. Že očakával, že to bude nejaká oslava, keď prišla aj panda (odpadkový kôš pod stolom) a balóny (nejaká krabica s obrázkami balónov). V momente tejto odpovede zobrala R. z popredia kňaza M., chytila ma za hlavu a hľadela mi do očí. Keby dostal slovo Johnny – tak by Vám ju prirovnal k ježibabe z rozprávok so žiarivo modrými očami. Povedala mu, že neexistuje, začala hovoriť a prikazovať rôznym duchom detinskosti, arogancie, ignorancie, nudy a neviem čoho všetkého, aby odišli. Ak ste doteraz čítali pozorne – tak viete, že sa spúšťali obranné mechanizmy voči jej správaniu. Pre Johnnyho to bolo desivé. Bolo to 16.8. Ľudia, je 6.9. a neviem zaspať, lebo mám tie oči “pred sebou”, keď tie svoje zavriem. Nakoľko to bolo pre ne

ho veľmi desivé, prišla Cali, ktorá jej navrhla nakupovanie… a tak znovu to isté, duchovia, démoni…preč. V tom už nastúpil Mike. Priznal sa, že má 28 a že existuje od 13.apríla, kedy mal môj brat autonehodu a pre mňa sú moji súrodenci mojím všetkým. Keby som prišla o jedného z nich v tomto období, tak neviem, či by som to zvládla. V tom tá žena povedala slovo antikrist a znovu duchovia, démoni a neviem čo… Mike slušne podával ruku a chcel sa predstaviť, no ona mu držala hlavu a začala mu do uší šepkať nejaké “šakatahatapa” hity – čo je pre ňu teda asi modlitba v jazykoch… keď to celé skončilo bola som tam ja, Ivonka a nič som si nepamätala. Až kým som neprišla domov nepocítila potrebu zabiť sa. Lebo som démon. Lebo je vo mne mnoho duchov. Volala som svojej terapeutke a vysvetlila jej, čo sa stalo a že ja vôbec neviem ako teraz prežiť. Navrhla mi krízovú hospitalizáciu, ale ja som jej p

ovedala, že nenechám Charlieho na noc len tak zrazu samého. Napísala som obom – aj kňazovi, aj danej osobe R., že ich prosím, aby sa ospravedlnili Mikeovi, Johnnymu a Cali… ale nič. Ignorancia. Od toho dňa som napísala R. 19 smsiek – a nič. Niektoré boli mmsky – lebo hneď na druhý deň som sa zobudila dorezaná a zároveň s obviazanými rukami. Pochopila som, že Johnny chcel skúšať, či naozaj neexistuje a Mike ho zachránil… alebo mňa zachránil, aby som nevykrvácala… moje ruky vyzerajú horšie ako kedykoľvek predtým…

Ani kňaz, ani R. sa mi doposiaľ neozvali. Moja posledná sms znela – tak keď nič, tak nič, tak mi aspoň preplať to, že ma lieky mesačne vyjdú 40-50€ – lieky beriem od decembra. Čo by bolo okolo 500€… prečo?! Neviem, prečo jej kňaz dal plnú moc konať nejaký exorcizmus na mojich alteroch…naozaj neviem. Myslela som si, že je to môj duchovný otec. Ale nereagoval do dnes. Lebo som povedala, že poviem, kde to bolo a kto sú… nakoľko sa ozval, s tým, “že bol zaneprázdnený” – re

agovať na fotky mojich stále viac dorezaných a doškriabaných rúk. Tak nepoviem o koho ide.

Prosím – nepíš mi komenty typu – ako na mne môj lekár zarába… radšej klikni “unfollow”, či “unsubscribe” – proste sa odhlás z mojich blogov a nečítaj ma viac. Oni na mne nezarábajú. Boli schopní ma stabilizovať do takej miery, že som si začala veriť a začala pracovať. Nie pre Otcovo srdce – lebo medzitým mi prišla sms o tom, že neviem hospodáriť s peniazmi a tak mi nič nepošle – nejde o všetkých, ide len o jedného člena P. – prepáč, ale robím, čo môžem. Peniaze posielam bratovi na účet a pýtam si, keď nemám. Ako somár chodím do banky, aj s Charliem a pýtam sa hlúpe otázky typu: “Prečo mi strhávajú 15+15€ mesačne?” Lebo mám terminovaný vklad, sporenie, ktoré sa teraz neoplatí vybrať, lebo trvá do decembra 2019. Otcovo srdce vždy bolo ako moja rodina – po tejto smske nemôžem nazvať dané OZko svojou rodinou. Ale stále tam mám pár priateľov. Som na PN, invalidný zatiaľ stále nikde – a svojej terapeutke som včera večer o ôsmej volala, že ja som prišla o svoj zdroj, o ten základ, na ktorom som stála… že je Boh dobrý. Že je blízky, že sa stará, že je Otec. Zmizol. Lebo predsa šlo o modlitbu.

Prekročili všetky pravidlá, aké mohli – R. má titul Mudr. a bola na konferencii o Disociatívnej poruche osobnosti. Dobre vedela, že sa ma nemá ani len dotknúť, nieto ešte hľadieť celý čas priamo do očí a ísť k blízkosti uší… u mňa skončila. Sorry. Prečo? Lebo ráno sa prebudím a bojím sa, že je v mojom byte. Otvorím oči a nedokážem pohnúť svojim telom, tak veľmi sa môj systém-moje osobnosti boja po tejto modlitbe… moja terapeutka sa ma snažila uistiť v tom, že nie všetci kresťania sú takí – že tam boli aj rehoľné sestry a kňaz z ČR a boli ochotné chodiť v civile, lebo ich o to niekto poprosil… hneď som sa spýtala, či išlo o sestru D., ale pamäť mojej terapeutky je občas ako tá moja 🙂 ale aj tak si myslím, že išlo o tú, ktorá vie hrať na cajon a veľmi Ťa týmto pozdravujem… týmto znovu – klobúk dole T. – že ste sa snažili obnoviť môj základ, hoci máte iný.

Prečo tento blog?!

Lebo potrebujem pomoc… mám pocit, že doteraz som pomáhala ja v blogovaní s tým, že som ukončovala veci tak, aby si si bol vedomý, že Boh na Teba nezabudol.

Z mojich 14 osobností minimálne polovica prestala veriť… moje telo prestáva reagovať. Moje emócie sú plné smútku a hnevu. Alebo skôr už žiadne. Necítim… teraz potrebujem pomoc ja. Môžeš mi napísať do komentu, alebo na mail yvonka.r@gmail.com, prečo toto Boh dovolil… a prečo mám veriť, že je dobrý. Mám Charlieho, ktorý ma vie dosť svojím pubertálnym správaním udržiavať v prítomnosti, kamošky na whatsappe a fb… a reálne aj jednu, ktorú stretám každý deň s Trinity. A veľmi ďakujem.

Ale prečo veriť, prečo vlastne žiť, keď je vo mne 14 démonov aleb

 

o zlých duchov alebo neviem čoho… prečo?

Ak chceš, tak aj Ty ignoruj a tvár sa, že DID neexistuje… ale tým mi len napovieš, že neexistujem ja.

Ak chceš podporiť mňa a písanie tohto blogu finančne – tu je moje číslo účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253 – peniaze prepošlem bratovi a napíšem mu, keď budem mať prázdnu chladničku. Vieš P. – život nie je úplne jednoduchý s touto poruchou a s toľkými osobnosťami – hoci, to, že som schudla skoro z 90kg na 74kg vyzerá dobre… ale nemáš ani len tušenie prečo.

Ak chceš podporiť môj obľúbený Denný psychiatrický stacionár v TN – moje bezpečné miesto a asi aj “druhý domov”. Tak do poznámky daj DPS a ja im to osobne s radosťou dám…

Ale má zmysel žiť, ak som na strane zlého? Lebo ignorancia… Š. som nespomínala, lebo prišla prosiť o odpustenie a je jej odpustené mnou aj všetkými. A ozýva sa mi takmer každý deň. Ale prečo kňaz a R. nič? Neviem – asi naozaj potrebujem nájsť zmysel prečo žiť…

PS: čo sa týka súrodencov – tak kvôli nim si opakujem, že samovražda sa dá odložiť o 24 hodín a ja chcem žiť kvôli nim. Lebo ďalšia tragédia v rodine by bola tragická… ale je teda Boh dobrý? Tento krát potrebujem pomoc od Teba ja… odpovedz mi.