Psychiatria vs. Svet.

Tak pekne od začiatku. Lebo možno si tu prvýkrát. Tak sa predstavím. Volám sa Ivona a mám momentálne 28 rokov.  A vítam Ťa na mojom blogu.

  1. vec, ktorú by som si priala je spraviť “skúšku odvahy” – v pravom dolnom rohu nájdeš možnosť “sleduj”/follow – to znamená, že Ti môj ďalší nový blog príde priamo do mailu
  2. vec, ktorú by som si priala – daj tento link zdielať na svoj FB alebo iné sociálne siete, alebo mailom, či sms, kľudne si ho vytlač a prečítaj svojej babičke – to je jedno, proste ho pošli ďalej
  3. vec, ktorú by som si priala – skús čítať až do konca 🙂

ibi.jpg

Nadpis tohoto blogu som dala taký, aký som dala – lebo sa ma týka. Som súčasťou tohto sveta a zároveň psychiatrickým pacientom od roku 2012. 

Písanie je najjednoduchšou formou môjho vyjadrovania. Začala som s tým už na gympli, objavila som v sebe “skrytý talent”. V Biblii sa píše, že Boh skryl poklady pre nás, nie pred nami. Prosím neprestaň čítať, lebo som použila slovo Biblia. V mojom slovníku sa vyskytuje priveľa slov na to, aby sme prestali čítať kvôli jednému. A tak som našla poklad. Viem písať. Ľudia ma čítajú. Prečo?! Lebo píšem veci, tak ako ich vidím, ako ich cítim, ako ich prežívam. Nejde tu o hranie sa na skrývačku za napísanými slovami. Inak by som tu neuverejnila svojich 14 fotografií samej seba. Jednoducho sa mi rozprávaní zvyknem zaseknúť a prestať vedieť, čo som vlastne hovorila, alebo čo hovorili druhí.

IMG_0922.JPGSom psychiatrický pacient s diaznózou Disociatívna porucha identity (známa aj mnohopočetná) a Komplexná trauma. Na Slovensku som ešte nenašla blogera, ktorý by mal túžbu vysvetliť to, o čo vlastne ide, tak sa Ti to posnažím vysvetliť.

No vrátim sa na chvíľu k písaniu. Keď mi v 13 rokoch zomrela mama, tak som jej napísala list a vyhrala prvé miesto v literárnej súťaži. No moje vnútro tým bolo zdrvené. Ako som mohla dostať prvé miesto za odkrytie jednej z najväčších bolestí?! Tak som písať prestala. Dala som písaniu “druhú šancu” potom ako mi 24 rokoch zomrel tato. A odvtedy odkrývam tento “poklad”. Sú ľudia, ktorí objavia poklad skrytý práve pre nich a namiesto toho, aby v ňom rástli, tak si myslia, že je to prekliatím za neviem čo. A ja sa snažím rásť, hoci v raste je vždy ukrytej aj mnoho bolestí.

IMG_0326 2.jpg

Disociatívna porucha identity je často pomýlená so schizofréniou a naopak. Apritom sú to dve úplne odlišné veci. Ľudia so schizofréniou majú halucinácie, počujú hlasy, majú vidiny, alebo proste klamné predstavy, o ktorých hoci im poviete, že sú klamné, tak oni im naďalej veria, lebo pre nich sú skutočné. Aspoň takto to chápem ja.

Vždy ma veľmi nahnevá, keď niekto človeka, ktorý má “roztrieštenú myseľ” nazvú schizofrenikom. Znejú pritom vážne a múdro sa tvária, ale sú úplne mimo. Najjednoduchšie vysvetlenie tejto “roztrieštenej mysle” je, že počas života sa Ti udiali traumy natoľko ťažké, že ak by sa v tej chvíli trauma neoddelila od Teba, tak by si to možno neprežil. Tvoja trauma sa oddelila od Teba a žila/žije si svoj život ako vie. Je to obranný mechanizmus – takže týmto vopred ďakujem za to, že aspoň Ty, ktorý to čítaš prestaneš ľudí stigmatizovať a nálepkovať diagnózami, ktorým aj IMG_3489.jpgtak nerozumieš a možno ani nechceš rozumieť. Dá sa povedať, že disociatívna porucha identity teda znamená, že v Tebe žije ešte niekto iný – niekto, kto sa rozhodol zachrániť Tvoj život vo chvíľach, ktoré boli sakra ťažké. Ak tých chvíľ bolo viac – hoci nemáš ani len šajnu, že sa stali – tak sa mohol objaviť niekto “nový”. 

Ak máš túto poruchu – tak je možné, že nezvládaš byť medzi veľkým množstvom ľudí – a ak máš byť, tak Ti “prepne” do niekoho iného, kto Ťa tým zachráni pred Tvojim zahanbením.

Fotky som vybrala jednoducho tak, že sú to “selfie” – neznamená to, že takto vyzerám vtedy, keď som niekým iným… jednoducho som nechcela zverejňovať fotky iných ľudí a tak som našla 14 fotiek seba. Áno, 14 – toľko osobností žije vo mne.

To, prečo som hovorila na začiatku o poklade som myslela vážne. Ak pochopíš, že ich mám 14 kvôli tomu, aby som dnes bola schopná písať tento blog. IMG_5600.jpgAk pochopíš, že mi 28 rokov zachraňujú život. Tak pochopíš, že som našla poklad. DID = dissociative identity disorder – som si do slovenčiny preložila po svojom – digging for identical diamonds – že vyhľadám svoje identické diamanty. Prečo?! Lebo stále som to ja. To, že je ich 14 neznanemá, že sa každý deň oblečiem inak, alebo inak sa učešem, alebo zmením prízvuk… a možno aj hej. Ešte sa s tým celým len zoznamujem, ale celé to ide oveľa jednoduchšie, keď ich prijímaš ako keď ich odmietaš. Veď to je presne ako keď ako alkoholik odmieta, že je alkoholik. Kým si to neprizná a nepôjde na liečenie bude alkoholikom. Alebo sa udeje zázrak a veľmi sa zaprie a prestane piť. Aj to je možné. Ale je možné, aby si zaprel svoju vlastnú existenciu?! Možno áno, keď máš depresie a nevieš ani vstať z postele a telo Ti ochabuje a máš pocit, že zomieraš a pritom je naozaj možné sa z toho dostať. Dôležité je prijať to. Pred prijatím sa deje asi jednoduchá vec – uznávaš, že by to mohlo byť ono.

IMG_5716.jpgMne bola na začiatku diagnostikovaná Hraničná porucha identity. A tak som prečítala asi štyri knihy o tej poruche, aby som vedela ako ďalej. Potom som prešla k inej terapeutke a spoločne sme po asi štyroch rokoch skúmania uznali, že mám disociatívnu poruchu identity. Teda, T. to diagnostikovala a ja som to uznala na základe symptómov. Asi po polkroku som začala prijímať skutočnosť, že tá neuveriteľná spleť emócii, či pocitov možno práve nepatria k danej udalosti v prítomnom čase – ale niekomu vo mne sa pripomenulo to bolestivé a nechce, aby som to zažila znovu tak “prepnem” – hoci v strachu, v plači, trasení sa – alebo niekedy s neskutočne dobrým humorom… nejdem písať ako to začalo. Ale ako sme na to prišli – jednoducho, začala som sa strácať. Prešla som mnoho kilometrov a zrazu mi “preplo” naspäť do 28ročnej a bola som zúfalá z toho, že si vôbec nepamätám, ako som sa tam ocitla.

IMG_6038.jpg

Precestovala som 27 krajín. Študovala dva roky v Dánsku. Do Nórska som chodila dojiť kravy. V Afrike som bola dvakrát na misiách. V Californii som bola na veľmi dobrej návšteve. V Austrálii sa mi páčilo najviac, lebo som mala novú rodinu. Jeruzalem mi bol blízky, lebo ma sprevádzala osoba, ktorá mi vysvetlovala veci úplne inak, akoby som to prijala ja.

Už ako 11ročná som si písala denník – a komunikovala s niekým vo svojom vnútri. Vždy som si myslela, že som jedna z tých, čo majú imaginárneho priateľa. Ale ja som mala skutočného – žil vo mne. Ak poznáš niekoho s touto poruchou, alebo sám ju máš, daj si čas. Nemusíš všetko spraviť naraz. Ja som až pred mesiacom uznala, že môj imaginárny priateľ bol skutočný – žil/žije vo mne. Volá sa Johnny a má päť rokov. Niekedy je ťažké rozpoznať, že rozpráva on, lebo sa naučil rozprávať aj v dievčenskom znení – ako môj synovec Dado zvykol pri svojich troch starších sestrách.

Nemôžem menovať všetkých –  jednak sama som na začiatku spoznávania ich. A nie je dobré, aby som zverejňovala niečo, s čím moje vnútro nesúhlasí. Jednoducho v sebe počuješ, že teraz nie je ten správny čas. Alebo že určite do toho nechoď, neunesieš to a podobne.

IMG_6500.jpgMôj svet sa veľmi zmenil. Zvykla som byť prekladateľ/tlmočník a teraz niekedy hodiny sedím nad slovenským textom a ani za svet neviem, ako to vložiť do anglických slovíčok – nehovoriac o gramatike.

A každému v hlave vyskakuje otázka – je to liečiteľné? Dostaneš sa z toho? Môžem Ti odpovedať presne akoby odpovedal, ktorýkoľvek iný pacient, hoci aj onkologický – verím, že áno. Verím, že integrácia – spojenie oddelených častí nastane, či už úplná, alebo čiastočná. Dôležité je, že dávam svojmu životu šancu.

Prestala som šoférovať, lebo sa bojím, že niekedy si bude chcieť sadnúť na kolená – ako ja kedysi tatovi – a začne šoférovať on. Ale 5ročné dieťa predsa len nepozná pravidlá cestnej premávky. Spravila som to pre seba, aby som žila. A spravila som to pre druhých – aby boli v bezpečí.

Ale aj tak raz budem šoférovať Citroen! A najlepšie Cactus. Nemusíte mi písať o tom, že francúzske autá sú také a onaké… poviem Ti to na rovinu – akoby povedal Mike – “mám v paži”. Mike prišiel do môjho vnútra 13.apríla 2018, lebo môj starší brat mal veľmi ťažkú autonehodu a ja som nevedela uniesť strach z toho, že by som prišla o súrodenca. Moji súrodenci sú mojou jedinou rodinou, ktorá mi ostala potom ako zomreli rodičia, aspoň tak nejak to mám prijaté vo svojom srdci. A tak prišiel Mike. Je s ním celkom sranda. Hlavne počuť jeho názory v niektorých chvíľach a robiť všetko preto, aby som sa nezačala smiať.

IMG_4844.jpg

Je šesť ľudí, ktorým naozaj verím, že mi veria celý tento blog – terapeuti z denného psychiatrického stacionára v Trenčíne.

Potom sú tu traja ľudia, ktorí robia všetko preto, aby pochopili fungovanie môjho života a prijímajú ma stále rovnako, akoby sa nič nezmenilo – moji súrodenci, ich rodiny a predovšetkým ich deti.

Zostalo mi pár priateľov, ktorí sa ma ani na chvíľu nesnažia zmeniť, ktorí sú tu pre mňa dostupní a ktorým vôbec nezáleží na tom, s ktorou osobou práve trávia čas. Jednoducho na mňa hľadia ako na celok – aj keď určite vnímajú tú prepnutosť, ale nehovoria o nej.

A potom sú tu moji čítatelia – Ty. S ktorými sa snažím komunikovať, aby sa zo mňa nestal úplný vlk samotár. Ja mám rada návštevy, aj rozhovory s ľuďmi – telefonáty fakt nemusím, ak nejde o súrodencov, alebo Šašošu, alebo počas krízy moju terapeutku. A vlastne je na Tebe – do ktorej kategórie sa vložíšIMG_4984.jpg.

Poviem Ti od štvrtku som v sebe nosila obrovský hnev. Alebo Mike isto… a Johny má nočné mory. Vybrala som sa na modlitbu – lebo napriek tomu všetkéhomu, čo sa deje, tak verím, že “všetko slúži na dobré, tým ktorí veria”… ja som veriť nikdy neprestala. Ešte stále viem hrať na gitare, či viesť chvály. Ešte stále som schopná tlmočiť. Ale to by ľudia museli uznať, že ma nebudú chcieť zmeniť. A chcieť ma prijať takú, aká som.

Prepáč, ak je tento blog pre Teba pridlhý. Ale chcem napísať o tom, čo sa stalo mne, aby sa to nemuselo stať iným ľuďom s touto diagnózou. S dobrým úmyslom som sa vybrala na modlitbu. Nejdem písať o tom, ako to prebiehalo, ani čo presne robili – ale nemalo to nič spoločné s uzdravením a rozhodne to nebol exorcizmus.

Bola som už celkom stabilizovaná – moje ruky sú plné jaziev, ktoré vznikli neviem kedy, neviem kým. Jednoducho sa dohladkám do krvi, keď mám strach.
IMG_2387.jpg

Nejdem za to obviňovať žiadnu z mojich častí – prečo by som aj… ak sa chceš modliť za ľudí ako som ja, tak Ti iba vysvetlím pár vecí. Keď vidíš, že mi prepne do inej osoby – za žiadnychokolností sa ma nedotýkaj. Môže ma to vystrašiť. Myslím, že Mike by Ti vlepil, nakoľko ma 28 rokov a veľmi ochranný inštikt voči mladším častiam. Ale počas modlitby nevylepil nikomu, iba sa dookola predstavoval. A dookola mu bolo hovorené, že neexistuje. Bola mu držaná hlava a dívala sa mu priamo do očí. Ľudia počas disociácie zvyknú uhýbať pohľadom, alebo skúmať prostredie, uisťujú sa, či sú v bezpečí a čo majú robiť. Ale mne nebolo dovolené uhýbať pohľadom. Mikeovi bolo opakované, aký druh duchov, či démonov v sebe má, alebo je on sám. A poviem Ti – nudil sa. Strašne sa nudil. Za to Johnny chcel ujsť, skrýval sa Mikeovi celý čas za chrbátom a dúfal, že už to skončí. Tiež sa slušne predstavil, dokonca navrhol, že bude miništrovať v kostole… ale čokoľvek povedali bolo akoby ste hádzali perly sviniam. “To, že má niekto kráľovské meno ešte neznamená, že sa počas modlitby nespráva ako sviňa.” s pozdravom Mike. Porušila všetky pravidlá aké sa dali. A narušila mi môj čas, kedy som už konečne mala zahojené rany. Teraz som zase dorezaná IMG_3484.jpg– lebo Johnny skúšal, či naozaj neexistuje – a potešil sa, že mu ešte stále tečie krv. Mike samozrejme Johnnymu rany obviazal. Počas modlitby sa objavila aj Cali (zo slova California) – ale akoby tam ani neprišla. Chcela ísť nakupovať, ale videla, že “tá pipka sa len značkovo oblieka, aby zaujala pozornosť” – pozdravuje 24ročná Cali. Odporúčala jej prečítať si knihu Hranice a kňazovi povedala nech z nej vyženie ducha otravovania.

A či je mne 28ročnej ľúto, že sa to stalo? Veľmi. Už tak skoro “pozvanie na modlitbu” neprijimem. Lebo ja nepotrebujem, aby ste sa ma zbavili, aby ste sa zbavili mojich 14 reálnych osôb – ak chcete, tak normálne strielajte – ale nie slovami a dotykmi a držaním a všeličím… normálne zober do ruky zbraň a zabi ma – to je jediný spôsob ako sa zbavíš mojich častí.

Ak túžiš po mojom uzdravení – reaguj, keď na Teba prehovorím a rozpráva

IMG_1431

j sa o mojich potrebách – myslím, že niektoré časti/osoby sú veľmi komunikatívne a nemajú problém s ľuďmi – no dobre, teraz už majú…

Cestou k uzdraveniu je moja cesta. Nie tá, ktorú mi nanútiš. Ale tú, po ktorej sa odhodlám kráčať. A to znamená, že začnem komunikovať so svojim vnútrom. Že prijimem ich všetkých a budem sa snažiť naplniť ich potreby… potom dôjde k integrácii a budem iba ja… alebo a niektorí iní… ale môže ich byť menej a môžu dobrovoľne sa rozhodnúť, že už ich ochranu nepotrebujem. Niekto má jedného anjela strážneho… ja mám minimálne 14 🙂

A Charlie?! Keď naňho pozerám, občas si myslím, že je to nákazlivé… ale o tom potom.

Posledná vec – ak sa Ti tento blog páčil, zdieľaj ho alebo čítaj dookola…čokoľvek.

Ale dnes som sa rozhodla pre jednu výzvu. Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne sa stal pre mňa domovom a terapeuti mi venujú 100% pozornosť… no dobre, ak ide o moju osobnú terapeutku T. tak tá pozornosť je 1249214% – nie, nepreháňam.

Ale vďaka FB sa mi podarilo pre stacionár zohnať 6 ventilátorov – a jeden pre seba 🙂 som ja ale sebecký egoista veru.

Potom som tam doniesla novú gitaru, ktorú mi/im daroval M. – veľká vďaka ešte raz… ja osobne som bola dojatá.

A na poslednej terapii som si uvedomila, že od kedy som nosila holtera, tak som obmedzila pitie kávy, kvôli vysokému tepu. A tak som si uvedomila, že taký dobrý presso-stroj by tam úplne

IMG_3072.jpg

padol vhod. Najlepšie ten, ktorý tú kávu predmelie a aj sa umyje… lebo už len ja im svojim kecaním väčšinou zaberiem všetko voľno, čo majú.

A  tak posledná výzva tohto blogu:

SK1902000000001948107253 – toto je číslo môjho účtu, keď naň pošleš peniaze od 1€ po nekonečno €, tak ten presso-stroj tam budú mať a prestanú piť kávové nápoje ako hovoria správni kávomilci.  Verím, že sa nájde minimálne 100 ľudí z tých mojich 1600 čitateľov, ktorí pošlú aspoň tie 2€… lebo tí terapeuti si zaslúžia oveľa viac ako im je dávané… a viete odkiaľ to viem? Že si zaslúžim oveľa viac? Od nich. A preto si myslím, že oni tiež.

Ďakujem za pozornosť – keby máte otázky, alebo o čom konkrétne písať, jednoducho dajte do komentu 🙂

 

 

6 thoughts on “Psychiatria vs. Svet.

  1. Ahoj moja zlatá, pamätáš si na mňa ešte? Ak chceš, kedykoľvek napíš, často na teba myslím, ale nechcem otravovať, tak sa neozyvam… Píšeš krásne, pokračuj moja 😉 abkdyby neco, tak vieš kde má najdes, však vieš? 😘

    Liked by 1 person

  2. Keď ja a ty triny a charlie sedíme pod holým nebom citim sa taaaaak normálne
    Ďakujem za kazdy deň a za to ze cez svoje ťažké chvíle pomáhas mne s mojimi..

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.