Spoločnosť dávania.

Začala som pozerať nový seriál (vďaka K.) – volá sa Red Band Society (spoločnosť červenej bandy/náramkov). A je naozaj skvelý. Už len skutočnosť, že malý chlapec, ktorý je na začiatku v kóme sa volá Charlie ma vtiahla viac do deja.

Lebo však Charlie.

Koho by ten nezaujal?!

Bola som v Taliansku – ale počet precestovaných krajín to nemení – stále ich je 27, lebo v Taliansku som už raz bola.

Nastala tam chvíľa, kedy prišla kamoškina dcéra a hovorí “Mami, ja snívam o tom, že budem mať život ako Ivonka – mať na krku mopsa a nemať manžela.”

Tak som sa pousmiala a povedala jej: “To s mopsom si zachovaj ako sen, ale mať život ako ja si nepraj.”

V tom seriáli hovoria veľmi veľa dobrých myšlienok… napríklad to, že každý z nás má dva príbehy – jeden, o ktorom vedia všetci a druhý, o ktorom nikomu nehovoríte.

A milujem deti, aj ich myšlienky, vnímanie – ale jednoducho niekedy robíme všetko preto, aby poznali len ten prvý… a potom im napadne, že chcú byť takí ako vy.

Ale aký je skutočný ten druhý príbeh?

Rozprávaš niekomu o tom, kým naozaj si?! Vieš vôbec o tom, že v skutočnosti niekedy si len tou bábkou na javisku a hráš sa na to, že všetko je v poriadku, ale v skutočnosti nie je nič v poriadku…

Lebo zrazu zisťuješ, kým naozaj si – a že ten druhý príbeh by mali ostatní poznať.

Aký je Tvoj druhý príbeh?!

Charlie – ten potajme zbiera odpadky… čo je Tvojim odpadom… alebo odpadom našej spoločnosti, našich životov?!

Tento týždeň si len prajem, aby už skončil, aby sa nestal, aby prestal alebo aby už horšie nebolo.

Môj druhý príbeh je tu – tento blog je celý o mojom druhom skutočnom živote.

O tom, že neviem rozpoznať realitu… o tom, že neviem dať hranice vo vzťahoch, o tom, že mám disociatívnu poruchu identity a nepoznám všetky svoje časti/osobnosti. A jednoducho sa to stalo – zrazu z ničoho nič sa to stalo – vo mne je viacero častí mňa a ja neviem, čo s nimi.

A nik nevie. A nik nerozumie. Ani ja.

Zrazu sa ocitneš vo svete, kde nie si schopný pracovať. Lebo máš v sebe časti, ktoré sú detské a nevieš, kedy Ťa prepne do inej osobnosti. Áno – toto je môj príbeh. Nikdy neviem, čo sa stane nasledujúci moment – a mojou úlohou je naučiť sa žiť s tým, prijať každú jednu časť a veriť, že jedného dňa to nebude 13, či viac osôb – ale že to budem iba ja. Že jedného dňa budem iba ja. A budem schopná byť – bez svojej najobľúbenejšej terapeutky T., aj keď som si ju obľúbila. Veľmi. Lebo bojuje so mnou. Už štyri roky… aj keď sme ani jedna nevedeli, kam smerujeme, stále kráča so mnou. A keď som bola v stacionari – tak som plánovala písať na Ministerstvo zdravotníctva – že Denný psychiatrický stacionár si zaslúži oveľa viac pozornosti, oveľa viac financií, oveľa viac všetkého,… lebo prísť na siedmu do práce a pracovať a počúvať ľudí ako som ja… neustále Vám pripomínať, že ste v bezpečí, a hádzať si vankúše, alebo bláznivo skákať, či zosmiešniť ich i seba priamo počas skupiny. Ľudia – T. nemala prestávky prvý mesiac môjho chodenia do stacionára, lebo bola so mnou. Iná terapeutka M. bola schopná držať ma v náručí, nechala ma plakať ako bábätko v náručí mamy a pritom viesť ďalej skupinu ľudí v terapii… nehovoriac o lekárovi, ktorý je bezpečný a rozumie a stará sa a má srdce otca pre všetkých. Prosím Vás – všimnite si, že vďaka nim, alebo aj vďaka ním je stále mnoho ľudí na žive a ja patrím medzi nich. Nie nezomieram – ale jedna z mojich osobností ma neustále túžbu zomrieť, vzdať to. Ďalšia túži ublížiť si… a ja musím jednoducho ostávať v prítomnosti a vysvetľovať im dookola – vysvetľovať sebe, že tento život má zmysel. Prosím Vás – začnite si všímať toho, že terapeuti sú ľudia, ktorí majú aj svoj vlastný život a jednoducho nie sú dostatočne všímaní, zaslúžia si viac. Už len kvôli mne. Ani jeden z nich nikdy sa nikdy nesťažoval… samozrejme, že nie. Ale mám oči – uši, i srdce – a zaslúžia si viac.

Lebo tento týždeň bol sakra ťažký. A vieš prečo? Lebo nemám prácu. Som dospela, mám 28 rokov a na krku mopsa a som bez manžela. A žijem svoj život, lebo nechcem spôsobiť svojim súrodencom viac bolesti než sa nám už dostalo. Áno – sú pre mna najdôležitejší ľudia na svete.

A preto – vieš čo? Naozaj ma tento týždeň tento náš sociálny systém alebo ako to nazvať nasral. Doslova. A isto nie som jediná.

Počas snaženia sa získať hmotnú núdzu sme zistili, že vôbec nie som PN… a ja som dnes takmer uverila tomu, že som blázon, lebo som si pamätala papier, ktorý niekde mám… len neviem kde. Ale v systéme som nebola evidovaná… prečo? Neviem. Proste sa stala chyba. Ale PN som od januára – a jednoducho mi to neverili. Lebo v PC ma nenašli. Nevadí… tento týždeň skončí a budúci mi to snáď vďaka malému papieru už uveria.

A možno budúci týždeň bude lepší a posudková lekárka ma nepošle domov s tým, že mi nič nie je. Nebude sa ma pytat, kde mám znaky sebapoškodzovania – keď ich mám celé ruky, čo si ona nejak “nevšimla”… a musela som jej ukazovať, kde všade ich mám. Nevedela, čo je disociacia – tak som jej musela vysvetľovať, že to je môj obranný mechanizmus – že mi jednoducho prepne do inej časti mňa… tak som sa rozhodla, že jednoducho, keď tam pôjdem znovu, tak si nedám 2mg neurolu… nech zažije, čím si prechádzajú ľudia okolo mňa keď mi prepne a nemôžu za to oni a nemôžem za to ani ja. A nie som teda hodná ani invalidného dôchodku – lebo veď vyzerám, že mi nič nie je. Aj Tebe sa to stalo?! Aj s Tebou niekto jednak akoby si bol nikto?!

Prepáčte, ale ja som Ivona. Som niekto. A spôsob, akým som bola poslaná domov – prepáčte, ale myslím, že mám väčšiu hodnotu, s akou ste so mnou jednali.

Ale nevadí… budúci týždeň bude lepší.

Lebo verím, že existuju ľudia, ktorí sú schopní uchopiť toto všetko, kým ja som a prijímať ma a byť tu. Ako sú ľudia zo stacionara, moji súrodenci… alebo priatelia.

Lebo ak by si potreboval pomoc, tak Ti pomôžem. V Taliansku som dala bezdomovci 5€. A osoba, ktorá to videla mi povedala, že dávam veľa. A ja som jej povedala, že áno, dávam veľa, stále všetkým, lebo verím, že to ma zmysel… tak prečo nedávame?

Na miesto toho akoby prispatí sa tvárime, že je všetko okej.

Ale nie je. Nie je všetko okej… dnes, hoci vidím, že je zajtra – 0:19… je to v prdeli.

Ale zajtra to bude lepšie – a budúci týždeň sa podarí… snáď. Verím.

Lebo dnes som si uvedomila, nanovo, že tento život zmysel ma. A každý ho nachádza v niečom inom…v niekom inom. Ale pre mňa žiť s Kristom je risk, ale zomierať s Ním je zisk…

Viem, že Tvoj život môže mať zmysel, môže byť v niečom úplne inom. Ale ja už nechcem byť bábkou na javisku a ukazovať ľuďom môj prvý príbeh – môj druhy príbeh je skutočný tiež.

Ak mi chceš pomôcť, alebo iba napísať, smelo do toho: yvonka.r@gmail.com

Vďaka za pozornosť.

Prečo ešte nespím? Lebo jedna časť mňa “trpí” insomniou. Čo to je? Spýtajte sa posudkového lekára…. možno bude vedieť, že je to nespavosť. A liekov mi môžete pridať – ale každý človek reaguje na lieky inak – a preto ja musím prijať, že každá moja osobnosť reaguje na lieky inak…

Ospravedlňujem sa za gramatické chyby – všetky moje blogy tu píšem na mobile.

Obrázok bol mnou nakreslený v roku 2012- máte pravdu, vlastne mi nič nie je, veď lieky beriem len od decembra 2017.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s