Spoločnosť dávania

Toto som ja:

Lepšie povedané – takto teraz vyzerám.

Mám ešte jeden blog: iwonblog.com, s ktorým som sa kedysi celkom dobre umiestnila v súťaži Bloger roka… na to koľko blogerov sa tam hlási – skončiť v Top 10 je celkom víťazstvo.

Ale založila som si druhý blog. Prečo? Lebo sme s terapeutkou prišli na to, že tento píše aj niekto iný ako ja na iwonblog.

Kto je ten iný?

Ani neviem… aj o tom je disociatívna porucha osobnosti. O tom, že veľa vecí je pre Teba zrazu záhadou. Máš tajomstvá sám pred sebou a akoby si zrazu nevedel, kým vlastne si.

Väčšina ľudí na ulici, ktorí ma poznajú a dlho nevideli sú nadšení z toho ako teraz vyzerám.

V skutočnosti, to na viditeľné na vonok nikdy nedokazuje to, kým si si vo svojom vnútri.

Asi by veľa spravilo, keby po ulici kráčam takto:

Aby ľudia vedeli, že toto som ja. Alebo že aj toto som ja.

Mám zázračne krásny byt vďaka Ľ. Bývam síce v sociálnom nájme, ale byt je krásny. Ale v ňom sa budeš cítiť zle, keby vstúpiš vo chvíli, keď je zle mne. Lebo bordel všade. Alebo vstúpiš do uprataného bytu, ktorý upracem, aby som sa nehanbila a hovoríš si, ako krásne si žijem.

Keď sú riady kopcom v umývadle a všade naokolo v tom 1iz byte, či garsónke… tak jednoducho poviem, že mám pokazenú myčku. A všetci s udívom povedia – Ty máš umývačku riadu? A ja poviem nie, ale dobre to znie.

Boli dni, keď som šoférovala Citroën C5 až za Prahu, keď som šla do ticha, do kláštora iba tak byť. Boli dni, keď som vozila ľudí, či deti na svojom Speedy Prdkovi – Opel Meriva a spomínala som na ten rozdiel v autách a bolo mi ľúto, že aké auto mám. A teraz sú dni, kedy som už mesiace nešoferóvala, kedy jazdím na bicykli, kolobežke, behám alebo len spomalene kráčam a ani neviem ako – nabúravam od únavy do aut. A teraz si povieš – že však nič nerobíš – a ja Ti poviem, presne tak.

Viete, že v tom seriály Red Band Society nastal moment, kedy sa Charlie dostal zo svojej bdelej kómy, do ktorej upadol po autonehode a bol schopný znovu žiť svoj život?

Verím, že taký moment nastane raz aj v mojom živote… že sa zobudím a všetko bude iné ako je teraz.

Že po 20 minútach upratovania si svojej hromady riadov nezaspím na dve hodiny.

Už sa Ti to niekedy dialo? Ráno sa zobudíš a máš nové rany na svojom tele – a ani len netušíš ako sa tam cez noc urobili. Aj toto je disociativna porucha… lebo nejaká časť v noci nespala… a stále som to ja.

Záleží na tom, s ktorou časťou sa práve stretáš… či s tou ktorá nosí svojho plyšového psa Buldozéra všade kam ide, alebo tú, ktorá nosí masky všetkých druhov alebo tú, ktorú momentálne lieky naozaj konečne utlmili. Lebo pri tejto poruche sa deje jednoducho to, že si môžeš dať aj dva Zopiclony na spanie, ale nezaspíš, lebo jednoducho na nejakú časť Teba to nefunguje.

A Ty sa snažíš – chodíš na modlitby, spovede, prosíš všetkých, nech sa modlia za Teba… a niekedy jednoducho sa neozveš.

Alebo sa neozvú iní… ľudia, ktorí Ťa poznali najviac, alebo si s nimi zdieľal najviac zo svojho srdca sa prestanú ozývať a z Teba sa stáva vlk-samotár… ktorý si sám obväzuje rany, aby prežil do ďalšieho dňa.

Áno, vyzerám dobre – ale to ako vyzerá, naozaj to definuje, kým sme?

Po poslednom blogu sa stal zázrak a mám zamestnanie – preklad webu. Ale ešte stále som nezačala…! Prečo?! Lebo tá neustála únava… a neschopnosť robiť niečo, čo bolo kedysi Tvojou vášňou. Veď som niekedy pracovala takmer mesiac vkuse tlmočením, organizovaním, hraním chval a venovanim sa každý týždeň novým ľuďom… čo spôsobilo, že ma veľa ľudí pozná…čo spsobilo aj to, že fyzicky, emocionálne a duševne a zrejme i duchovne som vyhorela… a vyhorenie spôsobilo, že som tam, kde som dnes.

Včera som šla na modlitbu, v ktorej mi kňaz povedal, že videl ľudí, ako si konečne vyhrnuli rukávy a začali za mňa bojovať… neznámi ľudia jemu a asi aj mne…

Preto blogujem, lebo blog zvyknú ľudia zdieľať moj blog a tí druhí ho zdieľajú ďalej – ak čítaš, tak zdielaj tento môj jednoducho na mobile písaný blog… lebo som si už na to celkom zvykla.

Ale zdielaj iba v prípade, že si myslíš, že je to toho hodné.

Lebo život nejde vždy tak akoby sme chceli… a tak Ťa prosím, začni sa o seba starat. A nevyčerpávaj sa, lebo si myslíš, že robíš dobre skutky a vidíš dobre výsledky – na druhých ľuďoch, ktorým pomáhaš. Ja som pomáhala… až pomoc potrebujem ja.

Nájom – 135€

Elektrika – 20€

Internet – 13€

Mobil – 15-150€ (áno teraz si musím kvôli vlastnej hlúposti zaplatiť viac ako som zvyknutá a premýšľam ako to spravím… lebo Taliansko, lebo telefonovanie do inej sieti priveľa hodín… lebo som jednoducho nepremýšľala… veľakrát nepremýšľam ako kedysi – nekonal ako kedysi, lebo mi prepína medzi 13timi ľudmi naraz – ale stále sa to deje v jednom tele… takže je krásne, že už nemám 85kg, ale 72kg… ale mám pocit, že niekedy mi je aj vlastný pes ťažký.

Vieš si to predstaviť?

Aha, úver – 112€ mesačne, lebo som šla kvôli vlastnej hlúposti do mínusov…

Keď som sa pýtala ľudí, ktorí žijú sami, koľko ich stojí strava na mesiac väčšinou odpovedali 80-100€.

Plus pridaj to, že mám doma papkoša, alebo neustále hladného mopsa, ktorého tiež živím – granulami a sáčkami mäsa. Dokonca existuju dni, kedy dám jesť len jemu, lebo ja nemám pocit hladu.

A neviem ako často sa maluješ, sprchuješ, umývaš seba i svoj domov… ale aj tam ide trochu peňazí.

A potom odpad, daň za psa… a to, že ak chceš byť spoločenská, tak občas platíš aj za jedlo a povie v pizzerii, či reštaurácii.

Čakám na zázrak: hľadám ľudí, ktorí si vyhrnu rukávy a povedia, že stále som tu pre Teba. Alebo chcem byť tým človekom, ktorý si pri Tebe vyhrnie rukávy a napriek všetkému bude pri Tebe stať, aj keď sa nepoznáme…

Inak, PNku som našla… vďaka J., ktorej to, čo som ja hľadala dva dni mi podala za dve minuty… ale získať pečiatku o ukončení PN je umením, keď dvaja lekári majú dovolenku a tretí chodí podľa toho, kedy sa zobudí a to už je plna čakáreň a Ty veľa ľudí nevieš zvládnuť.

A tak si hovorím, stará dobrá detská lekárka G., ktorá ma mnohokrát vypiplala z mnohého, lebo ako bábätko som prešla mnohym… nehovoriac o tom, že mojmu jedinému synovcovci Dadovi našla nahmatala nádor a on je dnes divoký 4ročný radostný chlapec.

A možno máš oveľa horšiu situáciu ako ja… ak hej, tak mi nápis – niečo vymyslíme – môj tato bol v pohostinnosti pan! Vždy mala návšteva na stole džús, či kolu…syry, šunky, salámy, či klobásy…

Asi sme tú štedrosť zdedili po ňom. A áno, rodina ma držať pri sebe. Ale on už zomrel, mama tiež – tvrdá realita pri tejto poruche. Sestra na PN, brat po ťažkej autonehode na liečení v Kováčovej – a druhy? Prosím prestaňte súdiť ľudí podľa výzoru. To, že ma niekto dobre auto ešte neznamená, že ma milióny na úcte… ale že tvrdo pracuje, je malo doma a musí platiť svojich zamestnancov… prestaň súdiť podľa obalu.

Prosím… aspoň na chvíľu.

Môžeš mi napísať…

yvonka.r@gmail.com

Alebo pomôcť priamo finančne, ak chceš patriť k tým, ktorí si vyhrnu rukávy a budú bojovať so mnou…tu:

SK1902000000001948107253

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s