Sebectvo vs. sebastarostlivosť

Niekedy sa dejú nevysvetliteľné veci. Nevysvetliteľné v zmysle, že im vôbec nerozumieme, nechápeme, nevieme ako sa to mohlo stať. Prečo vôbec. A či sa to muselo stať práve nám. Povedzme si úprimne – priali by ste si, aby sa to stalo niekomu inému?! Ak áno, tak komu… a prečo vôbec?! Ľuďom, ktorí spôsobili, že sme zranení? Ľuďom, ktorí to v našom živote posrali, lebo sami nevedeli, čo robia?!

Vieš, ja ľudí pozurujem. Od malička. Doteraz si pamätám, ako mi v tom jedna profka N. na gympli povedala, že to mám ako dar. A asi teda mám. Lebo pozorujem, skutočne. A niekedy by som chcela aj odsúdiť a poslať do riti, ale radšej pozorujem a premýšľam, aký príbeh je za tým správaním, konaním, za tými slovami, skutkami… a niekedy si hovorím, že keby aj oni najskôr pozorovali – napríklad mňa, tak by to všetko dopadlo úplne inak, ako to niekedy dopadne.

Pre mňa je najhorším pocitom pocit hanby. Každý to máme istotne inak. Lebo všetci sme odlišní. Doteraz si pamätám chvíľu, kedy som napísala psychiatričke – kamoške M., že som asi neni okej, či by sa so mnou mohla stretnúť. Aj sa stretla. A ďalšie stretnutie už bolo na psychiatrii v Trenčíne. Čakala som na chodbe a v duchu som si hovorila, že len nech teta suseda nevyjde z vedľajších dverí a nech ma tam nestretne, lebo to by bola hanba. A práve v tej chvíli vyšla z dverí a mňa zavalil pocit hanby. A začala som vysvetlovať, že M. je kamoška, idem len návštevu a pokecať si a tak… neviem, či vedela, že sa hanbím a hovorím len “polopravdu”. Napriek tomu, že od kedy sa odsťahovala moja najlepšia kamoška z detstva D. a považovala som práve týchto nových susedov za skvelú rodinu, tak som sa pred ňou hanbila ako Charlie, keď ja kvôli svojmu tvrdému zaspaniu niekedy nereagujem na jeho potrebu ísť von. Prečo sa hanbíme za to, kým v skutočnosti sme?! 

IMG_6517.JPG

Teraz bývam u sestry a strážim Ponga – ADHD pudlík, ktorého si už neplánujem zobrať na noc do bytu, lebo asi by ma tam dlho nenechali bývať… ale mám ho rada akoby bol môj. Tak mu teraz tak ťažšie ide do hlavy, že na čo som si brala Charlie asi polhodinu sedel a pozoroval ovce, zatiaľ čo Pongo celý čas štekal na ovce. Jedna ovca – vlastne neviem, či to nie sú barany, sa pokúšala preskočiť plot za Pongom a iná v pokoji očuchávala Charlieho. A to sú len zvieratá. A tak veľmi odlišné… aj my sme veľmi odlišní – všetci. Tak prečo to nevieme prijať?!

Vieš čo ma vie najviac nahnevať? Keď ma niekto rieši bez mojej prítomnosti. Jediný človek, ktorý podľa mňa tomu naozaj rozumie človek je moja terapeutka. Keď sa jej na mňa spýtajú automaticky odpovie: “Opýtajte sa Ivonky.” Týmto chcem zároveň aj pozdraviť krásavice z nemenovanej drogérie v TN, ktoré dnes moju kamošku K. nazvali “ďalšou manekýnkou” len preto, že si kupovala masku. Ľudia, preberte sa. Kľudne si všímajte druhých, pozorujte – ale nevyslovujte nahlas hlúpe myšlienky, ktoré môžu niekomu druhému so svojim zraneným príbehom pokaziť celý deň. Ak nie aj týždeň. Nehnevám sa na ne, alebo aj hej, kvôli K., ale nie kvôli tomu, kým sú.

Uvidíme človeka a začneme si myslieť a hovoriť o tom ďalej. A ako som sa hanbila prvýkrát na chodbe psychiatrie, tak som sa hanbila priznať sa s tým doma v rodine. A veľmi ma mrzelo, keď som sa musela po dvoch nanovo hlásiť na terapie, lebo som to nezvládala, keď zomreli obaja rodičia. Jednoducho to v Tebe tak nejak ostane – ako keď zomrel môj prvý mops Charlie a ja som ešte dva týždne počula packy… tak som vždy videla tatina ležať na tej polohovateľnej posteli v obývačke ležať, hoci už dávno zomrel. A posteľ tam už ani nebola. Je to šialenstvo?!  Nazvi si to ako chceš – ja to volám zármutok.

Drahé slečny z drogérie… alebo ktokoľvek, kto rozprávate o iných skôr ako si predstavíte ich príbeh – mám na Vás prosbu – mlčte! Naučte sa mlčať… ani neviete ako pomáha naučiť sa žiť v prítomnosti – byť si vedomý danej chvíle, čo sa nazýva Mindfullness – a byť chvíľu v tichu a iba byť a dýchať a dovoliť si byť sám so sebou.

K. mi nechcela povedať, ktorá drogéria to bola. Ale ešte dnes by som tam šla a pozorovala, čo by povedali na mňa a moje ruky.

IMG_6571.JPG

Feťáčka?! Zrejme hej… lebo som bola na internom vyšetrení a brali mi krv a ostala mi modrina po vpichu ihly.

Neberiem drogy. Dokonca ani nepijem, veď beriem lieky. Ale viem si predstaviť, že keby tam vkročím a chvejem sa, tak na mňa pošlú SBSkára, aby ma vyhodil. Niekedy ma trasie… neviem prečo. Možno je niekto vo mne vystrašený, alebo sa hanbí, alebo neviem čo. Ale nefetujem, nedrogujem… prosím, naučte sa mlčať.

Ani si úmyselne neubližujem. Proste sa niekedy ráno zobudím a niečo nové sa objaví na mojom tele a ani len netuším, kto čo prežíval vo mne, keď to spravil a prečo to spravil, ale snažím sa pozorovať – svoje vlastné vnútro, svoj vlastný príbeh, ktorý žijem. Aby som sa zbytočne neodsudzovala.

Na obrázku “Self-care isn’t selfish.”, ktorý mi poslala K. pri písaní mi svojho príbehu mnou zachvelo mnoho emócii. Znamená to – starostlivosť o seba neznamená sebectvo. Áno, rada vtipkujem s vetou, že “keby každý myslel sám na seba, tak by sa na nikoho nezabudlo“… ale to samozrejme myslím zo srandy. No zároveň je v t

7958b21a-c75a-4310-b0fd-11ee2f9a3bd9.JPG

om aj trochu vážnosti. Lebo na niektorých ľudí sa naozaj zabudlo. Keď som čakala v čakárni nemocnice na internom oddelení a priviezli tam bezdomovca s obrovským bruchom – akoby bol tehotný, tak som sa lekára pýtala, prečo to tak je. Pretože veľa pije a zlyháva mu pečeň a brucho má naliate vodou. A to je len jeden zo zabudnutých ľudí. Bol potetovaný. Možno niekedy sedel. Ale celý čas som tam premýšľala nad tým, kto všetko na neho zabudol. Veď všetci máme nejakú rodinu. Alebo súrodencov – nikdy nepochopím, ako je možné, že majetkové veci, či dedičné veci dokážu súrodencov znenávidieť jeden druhého. A to je úplne bežná vec… alebo ľudí, ktorí boli v manželstve mnoho rokov, tak po rozvode sa nevedia dohodnúť na tom, kto koľko dostane a čo komu zostane a deti sú presúvané sem a tam a jednoducho je tento svet úplne nenormálny, pretože zabúdame myslieť. A to nie je to najhoršie. My nezabúdame len myslieť – my zabudáme milovať. Na chvíľu som sa skúsila vrátiť na starý dobrý pokec… ale keď mi už asi piaty muž a dokonca i žena napísala, že nevymeníme foto, alebo len napísali slovo “sexík?”, tak som si ho zrušila. Nie sme normálni.

A to nemyslím svojich priateľov zo stacionára, zo psychiatrie. Tí sú oveľa viac normálni ako tí vonku. Lebo zdieľajú svoj príbeh, učia sa dôvere – starajú sa o seba. Jednoducho učia sa nanovo prijať samého seba… ako keď som mala rozhovor s V. o tom, že naša najviac obľúbená T. je len 1% skutočnej pomoci, ktorú máme. 99% si Ty sám. Najskôr nechápala… ale potom som jej povedala, že či mi chce naznačiť, že to, že Ti terapeut kladie otázky a nemôže dávať rady, či to považuje za 99% toho, prečo dokáže prežiť do ďalšieho dňa… veď terapia je naozaj o otázkach, kedy spoznávaš seba samého. Pozoruješ. Veľa toho je o Tvojich vlastných rozhodnutiach, myšlienkach, skutkoch. Ako veľmi sa Ty rozhoduješ pre život. Ako veľmi sa Ty rozhoduješ prijať seba a svoj príbeh… až potom začni riešiť druhých.

Ja som si tento týždeň uvedomila, že tento blog existuje naozaj krátko na to, aby mal už 1600 náštevnikov – nie pozretí… v tom je rozdiel – tých je viac, to stačí aj refrešnúť stránku a je o číslo naviac… uvedomila som si, že mi dovoľuje normálne finančne fungovať. Lebo naň dávam číslo účtu: SK1902000000001948107253

A povedala som si, že v tom budem pokračovať… lebo áno – mám talent písať. Viem aj spievať, hrať na gitare. A pekne vyfarbujem. Alebo aj dobre rozprávam. Dokonca aj plynule anglicky… a niekedy nič z toho neviem. Lebo keď máš disociatívnu poruchu identity, tak Ti vie prepnúť do detskej časti, ktorá ani nevie, že existuje iný jazyk ako slovenský. Ako keď sme pred pár rokmi išli s mojou neterou vlakom do Košíc pre Toy Pudla (asi sa smeješ, akého vysokého Toy Pudla sme kúpili – no a čo, to je už príbeh danej pani, prečo nás oklamala)… a moja neter S. zrazu hovorí: “Ivi, hentá teta je asi z telky, lebo mluví.” Jednoducho si to spojila s rozprávkami, kde ľudia hovorili po česky a nazývala ich češťania… A niekedy si aj na klavíri zahrám a vymýšľam slová a vypúšťam svoje emócie… a niekedy to neviem vôbec. Tak ako som sa snažila včera napísať blog a vôbec som nevedela dať nič zo seba von.

A dnes hovorím si, áno, Ivonka máš na to, aby si spravila ako iní blogeri, že ak chceš čítať ďalej, musíš si zaplatiť. Ale čo som koza?! Hej som a preto to nespravím. Lebo myslím na ľudí, ktorí sú zabudnutí ako som mnohokrát ja – alebo aspoň sa tak cítim, keď sa mi dlho neozve niekto, na kom mi veľmi záleží… ale to už je príbeh danej osoby. Alebo keď sa ozve niekto, na koho chcem zabudnúť. A neviem ako s tým zaobchádzať. Ale to je tiež ich príbeh. V prvom rade tu ide o môj vlastný – a je na mne koľko z neho Vám prezradím… 

A posledná vec… aby som nezabudla na to, že sa ma niekto spýtal, že ako toto všetko znášam ako veriaci človek. Neviem. Niekedy do kostola idem, niekedy nie. Lebo keď si predstavím tých veľa ľudí naokolo mňa, tak sa mi rozbúši srdce ešte tam ani nie som. A niekedy idem, lebo viem, že v kolačanskom kostole málokto ide cez týždeň na omšu sedieť hore na chorus.

Niekedy som schopná len toho, že si “zaspomínam” na tvorbu tejto svojej vlastnej pesničky: https://soundcloud.com/lukasronec/milost-demo-song

Alebo si vypočujem, že som niekedy bola členom kapely – a hovorím si, že do kelu, že dnes už mám lepší, vyspievanejší hlas a nedávam také falošné tóny… ale nemám kapelu. Mužský hlas je môj brat 🙂 https://soundcloud.com/lukasronec/ukaz-co-dokazes-ty-elijah-band – ten mal vtedy už oveľa väčší hudobný sluch než ja…

A posledná vec – aby som nezabudla na svojich súrodencov… lebo majetok je nič oproti tomu ako mať súrodenca… – tak umelci sme všetci štyria, hudobní, kreatívni a vieme milovať. Skús sa niekedy navrátiť k Láske aj Ty.

One thought on “Sebectvo vs. sebastarostlivosť

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.