Sebectvo vs. sebastarostlivosť

Niekedy sa dejú nevysvetliteľné veci. Nevysvetliteľné v zmysle, že im vôbec nerozumieme, nechápeme, nevieme ako sa to mohlo stať. Prečo vôbec. A či sa to muselo stať práve nám. Povedzme si úprimne – priali by ste si, aby sa to stalo niekomu inému?! Ak áno, tak komu… a prečo vôbec?! Ľuďom, ktorí spôsobili, že sme zranení? Ľuďom, ktorí to v našom živote posrali, lebo sami nevedeli, čo robia?!

Vieš, ja ľudí pozurujem. Od malička. Doteraz si pamätám, ako mi v tom jedna profka N. na gympli povedala, že to mám ako dar. A asi teda mám. Lebo pozorujem, skutočne. A niekedy by som chcela aj odsúdiť a poslať do riti, ale radšej pozorujem a premýšľam, aký príbeh je za tým správaním, konaním, za tými slovami, skutkami… a niekedy si hovorím, že keby aj oni najskôr pozorovali – napríklad mňa, tak by to všetko dopadlo úplne inak, ako to niekedy dopadne.

Pre mňa je najhorším pocitom pocit hanby. Každý to máme istotne inak. Lebo všetci sme odlišní. Doteraz si pamätám chvíľu, kedy som napísala psychiatričke – kamoške M., že som asi neni okej, či by sa so mnou mohla stretnúť. Aj sa stretla. A ďalšie stretnutie už bolo na psychiatrii v Trenčíne. Čakala som na chodbe a v duchu som si hovorila, že len nech teta suseda nevyjde z vedľajších dverí a nech ma tam nestretne, lebo to by bola hanba. A práve v tej chvíli vyšla z dverí a mňa zavalil pocit hanby. A začala som vysvetlovať, že M. je kamoška, idem len návštevu a pokecať si a tak… neviem, či vedela, že sa hanbím a hovorím len “polopravdu”. Napriek tomu, že od kedy sa odsťahovala moja najlepšia kamoška z detstva D. a považovala som práve týchto nových susedov za skvelú rodinu, tak som sa pred ňou hanbila ako Charlie, keď ja kvôli svojmu tvrdému zaspaniu niekedy nereagujem na jeho potrebu ísť von. Prečo sa hanbíme za to, kým v skutočnosti sme?! 

IMG_6517.JPG

Teraz bývam u sestry a strážim Ponga – ADHD pudlík, ktorého si už neplánujem zobrať na noc do bytu, lebo asi by ma tam dlho nenechali bývať… ale mám ho rada akoby bol môj. Tak mu teraz tak ťažšie ide do hlavy, že na čo som si brala Charlie asi polhodinu sedel a pozoroval ovce, zatiaľ čo Pongo celý čas štekal na ovce. Jedna ovca – vlastne neviem, či to nie sú barany, sa pokúšala preskočiť plot za Pongom a iná v pokoji očuchávala Charlieho. A to sú len zvieratá. A tak veľmi odlišné… aj my sme veľmi odlišní – všetci. Tak prečo to nevieme prijať?!

Vieš čo ma vie najviac nahnevať? Keď ma niekto rieši bez mojej prítomnosti. Jediný človek, ktorý podľa mňa tomu naozaj rozumie človek je moja terapeutka. Keď sa jej na mňa spýtajú automaticky odpovie: “Opýtajte sa Ivonky.” Týmto chcem zároveň aj pozdraviť krásavice z nemenovanej drogérie v TN, ktoré dnes moju kamošku K. nazvali “ďalšou manekýnkou” len preto, že si kupovala masku. Ľudia, preberte sa. Kľudne si všímajte druhých, pozorujte – ale nevyslovujte nahlas hlúpe myšlienky, ktoré môžu niekomu druhému so svojim zraneným príbehom pokaziť celý deň. Ak nie aj týždeň. Nehnevám sa na ne, alebo aj hej, kvôli K., ale nie kvôli tomu, kým sú.

Uvidíme človeka a začneme si myslieť a hovoriť o tom ďalej. A ako som sa hanbila prvýkrát na chodbe psychiatrie, tak som sa hanbila priznať sa s tým doma v rodine. A veľmi ma mrzelo, keď som sa musela po dvoch nanovo hlásiť na terapie, lebo som to nezvládala, keď zomreli obaja rodičia. Jednoducho to v Tebe tak nejak ostane – ako keď zomrel môj prvý mops Charlie a ja som ešte dva týždne počula packy… tak som vždy videla tatina ležať na tej polohovateľnej posteli v obývačke ležať, hoci už dávno zomrel. A posteľ tam už ani nebola. Je to šialenstvo?!  Nazvi si to ako chceš – ja to volám zármutok.

Drahé slečny z drogérie… alebo ktokoľvek, kto rozprávate o iných skôr ako si predstavíte ich príbeh – mám na Vás prosbu – mlčte! Naučte sa mlčať… ani neviete ako pomáha naučiť sa žiť v prítomnosti – byť si vedomý danej chvíle, čo sa nazýva Mindfullness – a byť chvíľu v tichu a iba byť a dýchať a dovoliť si byť sám so sebou.

K. mi nechcela povedať, ktorá drogéria to bola. Ale ešte dnes by som tam šla a pozorovala, čo by povedali na mňa a moje ruky.

IMG_6571.JPG

Feťáčka?! Zrejme hej… lebo som bola na internom vyšetrení a brali mi krv a ostala mi modrina po vpichu ihly.

Neberiem drogy. Dokonca ani nepijem, veď beriem lieky. Ale viem si predstaviť, že keby tam vkročím a chvejem sa, tak na mňa pošlú SBSkára, aby ma vyhodil. Niekedy ma trasie… neviem prečo. Možno je niekto vo mne vystrašený, alebo sa hanbí, alebo neviem čo. Ale nefetujem, nedrogujem… prosím, naučte sa mlčať.

Ani si úmyselne neubližujem. Proste sa niekedy ráno zobudím a niečo nové sa objaví na mojom tele a ani len netuším, kto čo prežíval vo mne, keď to spravil a prečo to spravil, ale snažím sa pozorovať – svoje vlastné vnútro, svoj vlastný príbeh, ktorý žijem. Aby som sa zbytočne neodsudzovala.

Na obrázku “Self-care isn’t selfish.”, ktorý mi poslala K. pri písaní mi svojho príbehu mnou zachvelo mnoho emócii. Znamená to – starostlivosť o seba neznamená sebectvo. Áno, rada vtipkujem s vetou, že “keby každý myslel sám na seba, tak by sa na nikoho nezabudlo“… ale to samozrejme myslím zo srandy. No zároveň je v t

7958b21a-c75a-4310-b0fd-11ee2f9a3bd9.JPG

om aj trochu vážnosti. Lebo na niektorých ľudí sa naozaj zabudlo. Keď som čakala v čakárni nemocnice na internom oddelení a priviezli tam bezdomovca s obrovským bruchom – akoby bol tehotný, tak som sa lekára pýtala, prečo to tak je. Pretože veľa pije a zlyháva mu pečeň a brucho má naliate vodou. A to je len jeden zo zabudnutých ľudí. Bol potetovaný. Možno niekedy sedel. Ale celý čas som tam premýšľala nad tým, kto všetko na neho zabudol. Veď všetci máme nejakú rodinu. Alebo súrodencov – nikdy nepochopím, ako je možné, že majetkové veci, či dedičné veci dokážu súrodencov znenávidieť jeden druhého. A to je úplne bežná vec… alebo ľudí, ktorí boli v manželstve mnoho rokov, tak po rozvode sa nevedia dohodnúť na tom, kto koľko dostane a čo komu zostane a deti sú presúvané sem a tam a jednoducho je tento svet úplne nenormálny, pretože zabúdame myslieť. A to nie je to najhoršie. My nezabúdame len myslieť – my zabudáme milovať. Na chvíľu som sa skúsila vrátiť na starý dobrý pokec… ale keď mi už asi piaty muž a dokonca i žena napísala, že nevymeníme foto, alebo len napísali slovo “sexík?”, tak som si ho zrušila. Nie sme normálni.

A to nemyslím svojich priateľov zo stacionára, zo psychiatrie. Tí sú oveľa viac normálni ako tí vonku. Lebo zdieľajú svoj príbeh, učia sa dôvere – starajú sa o seba. Jednoducho učia sa nanovo prijať samého seba… ako keď som mala rozhovor s V. o tom, že naša najviac obľúbená T. je len 1% skutočnej pomoci, ktorú máme. 99% si Ty sám. Najskôr nechápala… ale potom som jej povedala, že či mi chce naznačiť, že to, že Ti terapeut kladie otázky a nemôže dávať rady, či to považuje za 99% toho, prečo dokáže prežiť do ďalšieho dňa… veď terapia je naozaj o otázkach, kedy spoznávaš seba samého. Pozoruješ. Veľa toho je o Tvojich vlastných rozhodnutiach, myšlienkach, skutkoch. Ako veľmi sa Ty rozhoduješ pre život. Ako veľmi sa Ty rozhoduješ prijať seba a svoj príbeh… až potom začni riešiť druhých.

Ja som si tento týždeň uvedomila, že tento blog existuje naozaj krátko na to, aby mal už 1600 náštevnikov – nie pozretí… v tom je rozdiel – tých je viac, to stačí aj refrešnúť stránku a je o číslo naviac… uvedomila som si, že mi dovoľuje normálne finančne fungovať. Lebo naň dávam číslo účtu: SK1902000000001948107253

A povedala som si, že v tom budem pokračovať… lebo áno – mám talent písať. Viem aj spievať, hrať na gitare. A pekne vyfarbujem. Alebo aj dobre rozprávam. Dokonca aj plynule anglicky… a niekedy nič z toho neviem. Lebo keď máš disociatívnu poruchu identity, tak Ti vie prepnúť do detskej časti, ktorá ani nevie, že existuje iný jazyk ako slovenský. Ako keď sme pred pár rokmi išli s mojou neterou vlakom do Košíc pre Toy Pudla (asi sa smeješ, akého vysokého Toy Pudla sme kúpili – no a čo, to je už príbeh danej pani, prečo nás oklamala)… a moja neter S. zrazu hovorí: “Ivi, hentá teta je asi z telky, lebo mluví.” Jednoducho si to spojila s rozprávkami, kde ľudia hovorili po česky a nazývala ich češťania… A niekedy si aj na klavíri zahrám a vymýšľam slová a vypúšťam svoje emócie… a niekedy to neviem vôbec. Tak ako som sa snažila včera napísať blog a vôbec som nevedela dať nič zo seba von.

A dnes hovorím si, áno, Ivonka máš na to, aby si spravila ako iní blogeri, že ak chceš čítať ďalej, musíš si zaplatiť. Ale čo som koza?! Hej som a preto to nespravím. Lebo myslím na ľudí, ktorí sú zabudnutí ako som mnohokrát ja – alebo aspoň sa tak cítim, keď sa mi dlho neozve niekto, na kom mi veľmi záleží… ale to už je príbeh danej osoby. Alebo keď sa ozve niekto, na koho chcem zabudnúť. A neviem ako s tým zaobchádzať. Ale to je tiež ich príbeh. V prvom rade tu ide o môj vlastný – a je na mne koľko z neho Vám prezradím… 

A posledná vec… aby som nezabudla na to, že sa ma niekto spýtal, že ako toto všetko znášam ako veriaci človek. Neviem. Niekedy do kostola idem, niekedy nie. Lebo keď si predstavím tých veľa ľudí naokolo mňa, tak sa mi rozbúši srdce ešte tam ani nie som. A niekedy idem, lebo viem, že v kolačanskom kostole málokto ide cez týždeň na omšu sedieť hore na chorus.

Niekedy som schopná len toho, že si “zaspomínam” na tvorbu tejto svojej vlastnej pesničky: https://soundcloud.com/lukasronec/milost-demo-song

Alebo si vypočujem, že som niekedy bola členom kapely – a hovorím si, že do kelu, že dnes už mám lepší, vyspievanejší hlas a nedávam také falošné tóny… ale nemám kapelu. Mužský hlas je môj brat 🙂 https://soundcloud.com/lukasronec/ukaz-co-dokazes-ty-elijah-band – ten mal vtedy už oveľa väčší hudobný sluch než ja…

A posledná vec – aby som nezabudla na svojich súrodencov… lebo majetok je nič oproti tomu ako mať súrodenca… – tak umelci sme všetci štyria, hudobní, kreatívni a vieme milovať. Skús sa niekedy navrátiť k Láske aj Ty.

Reklamy

Pár myšlienok.

Prvá nastala, keď som s kamoškou – ľudí, s ktorými som sa stretla v psychiatrickom stacionari nazývam “kolegovia z ústavu” -, s kolegyňou z ústavu pozrieť deti mojej sestry. Cestou nás obišli asi dve-tri autá a nikto nezastavil pánovi, ktorý bol prevrátený z vozíka bez nôh. Jednu mal amputovanú pri členku a druhú nad kolenom. Áno, razilo z neho dosť. Ale pri páde si narazil hlavu a ruku… kolegyňa z ústavu zastavila a spolu sme ho dali naspäť na vozík snažiac sa zistiť odkiaľ je.

IMG_6445.jpg

Kto neviete po anglicky píše sa tam – iba preto, že máš/robíš zlyhania, tak to neznámená, že zlyhaním si. A tak zlyhávaj, jemne, milostivo, odvážne.

A preto nám nerobilo problém zastaviť a opitého človeka dať naspäť na vozík. Lebo poznáme zlyhania druhých a svoje vlastné. To, čo mi dal denný psychiatrický stacionár v Trenčíne je úplne nový pohľad na tých druhých. Nie sú zlyhaním. Ani ja. A dokonca ani Ty.

Tento pán potreboval pomoc a ľudia ho obchádzali.

Ja keď potrebujem pomoc – tak si o ňu požiadam. Možno niekedy v hanbe, niekedy odvážne, niekedy len tak. To je dôvod – prečo na koniec každého blogu dávam – ak mi chceš pomôcť, alebo pomoc potrebuješ: yvonka.r@gmail.com

Preto, keď ide o peniaze napíšem priamo: SK1902000000001948107253

Myslela som si, že je to pochopiteľné. Ale vysvetlím Vám to. Som schopná postarať sa o seba samú. Mám dve ruky a dve nohy. Keby chcem, tak si navarím, idem si zabehať, posilovať, prať vešiať prádlo, vyfarbovať, doučovať angličtinu, či prekladať texty… alebo iba tak byť.

IMG_6448.JPG

A preto na krku nosím takýto “vojenský prívesok” – lebo patrím k tým odvážnym, ktorí sú ochotní priznať si, že zlyhávajú, že sa stratili, alebo opili do bezvedomia. Je tam číslo na moju sestru a brata. Ale to číslo je tam… nie v mojom blogu. Prečo?! Lebo do tohto blogu dávam svoj mail pre prípad, že by si mal hociakú otázku – napíš. Mám 28, slovenčinu ovládam super a v Auguste navštívim vďaka jednému kamošovi kňazovi Chorvátsko – svoju 28 krajinu.

Prosím nevolajte mojím súrodencom prečo mi nepomáhajú… volajte šoférom aút, ktorí obídu človeka bez nôh prekoteného z invalidného vozíka.

No a čo… tak je závislý na alkohole. A je potetovaný – možno sedel. Neviem, kto to bol. Rany sme mu ošetrili. Ale kto dnes nie je potetovaný? A vlastne, kto dnes nie je závislý? Už len to, že čítaš tento blog znamená, že si závislý možno na blogoch, internete, facebooku… každý jeden fajčiar je závislý – ale nikdy by som ho nevihodila z domu s tým, že je narkoman… stačilo mi, keď ma jedna pani nazvala feťáčkou kvôli jazvám, ktoré mám. A ktoré som si nespôsobila, lebo som chcela. Teda, možno niekto vo mne chcel, alebo chce…

Ale toto je svet človeka s disociatívnou poruchou osobnosti – my vieme fungovať osamote. Základom je naučiť sa prijať všetko, všetkých, čo vo mne sú. Vieš aké je to? Presne také, ako keď Ty sa nevieš zastaviť a pomôcť človeku, ktorý padol na zem… lebo je isto opitý.

Ani neviem kedy to bolo – ale stalo sa tak aj v Novej Dubnici, že jeden pán zrazu padol a ľudia ho obchádzali, lebo je “isto” opitý. Ja som so sestrou zastavila, prišli sme k nemu a zavolali mu záchranku. Mal porážku a neskôr som sa dozvedela, že sme “zachránili” život tatovi našej kamošky. Je toto v pohode?

No mňa to serie. Prosím – na miesto toho, aby si riešil môj život – rieš to, či vieš prijať svoje vlastné deti, svojich susedov, priateľov, nepriateľov, okoloidúcich… a pochopíš môj svet.

A keď sme pri tej vojenskej známke – týmto pozdravujem “mamu s dcérou”, ktoré venčili dvoch malých bielych predpokladám westíkov a neustále po mne kričali, nech si to psisko chytím… Charlie mi ušiel – priznávam, moja chyba. Má šesť mesiacov a mal srandu z toho celého. A tety kričali ešte viac. A ja som ich poprosila, aby nekričali a ukázala tú známku… a čo spravili? Začali si robiť srandu.

Viete v čom bol problém?! V tom, že ich psy by boli schopné pokúsiť toho môjho “a toto predsa nemôžu dopustiť”… ja som sa narodila a už ani neviem od kedy, ale môj najväčší sen bolo mať psa. Ja som psíčkar úplne celým srdcom. Ale odkaz pre tetušky: ak je Váš pes natoľko odvážny, že dokáže pokúsať niekoho iného psa, nie to ešte nejaké dieťa – tak ho dajte uspať. Bude to tak lepšie. Psy, ktoré hryzú ľudí a nie sú k tomu vycvičené – ako tie, čo chránia nejaké územie, alebo policajné, by nemali chodiť bez náhubku… nech je to čoby aj čivava… raz Vám môže pokúsať dieťa Vaše, či cudzie… čo spravíte? Ja som za uspanie, nech to znie akokoľvek kruto… aký pán, taký pes… moje psisko má meno – volá sa Charlie, je to rodený pecival, či ako to nazvať, ale zároveň aj hravý – lebo sú vo mne aj detské časti..

IMG_6436.jpg

Tu nejde o veľkosť psa ako veľkosť srdca jeho pána… nech si každý myslí, čo chce. Kenny je nemecká doga, má o jeden mesiac viac ako Charlie – a vieš čo, bude ešte väčší… ale nekúše ľudí, ani psov.

Tak sa prosím zamysli nad svojim i mojim svetom.

Neobviňujte mojich súrodencov, že mi nedávajú dostatočnú pozornosť – niekedy až moc veľkú – môj brat niekedy čaká aj dva dni, kým mu odpíšem… prečo? Lebo buď zabudnem, alebo zaspím, alebo sa mi zrovna nedá, či nechce… a nerobí z toho vedu.

Tak prosím nerobte vedu z toho, či prežijem do ďalšieho dňa – samozrejme, že prežijem. Stačí mi k tomu rozhodnúť sa žiť, hoci aj v zlyhaniach… či s nimi.

Toľko z mojej strany pre dnešný večer… ďakujem Vám všetkým za Vašu finančnú podporu – okrem psov tu mená nikoho dávať nechcem ani nebudem. Lebo verím, že to nerobíte pre dobré meno, ale pre mňa. Ale všetky splátky, účty, všetko – dokonca aj plná chladnička na tento mesiac je aj vďaka Vám.

Tak napíšem to ešte raz – keby potrebuješ pomoc, alebo mi chceš pomôcť – napíš to priamo mne: yvonka.r@gmail.com 🙂 nemusíš na mňa cez mojich súrodencov. Už som dosť veľká na to, aby som Ti vedela povedať, či si šnúrky viem alebo neviem zaviazať potom ako mi ich Charlie rozviaže… dokážem.

Všímaj si aj tých prevratených závislých – lebo nikdy nevieš, kedy ním budeš aj Ty. Ani ja som nečakala, že niečo takéto raz budem písať… a je to tu.

Majte pekný večer 🙂

Spoločnosť dávania

Toto som ja:

Lepšie povedané – takto teraz vyzerám.

Mám ešte jeden blog: iwonblog.com, s ktorým som sa kedysi celkom dobre umiestnila v súťaži Bloger roka… na to koľko blogerov sa tam hlási – skončiť v Top 10 je celkom víťazstvo.

Ale založila som si druhý blog. Prečo? Lebo sme s terapeutkou prišli na to, že tento píše aj niekto iný ako ja na iwonblog.

Kto je ten iný?

Ani neviem… aj o tom je disociatívna porucha osobnosti. O tom, že veľa vecí je pre Teba zrazu záhadou. Máš tajomstvá sám pred sebou a akoby si zrazu nevedel, kým vlastne si.

Väčšina ľudí na ulici, ktorí ma poznajú a dlho nevideli sú nadšení z toho ako teraz vyzerám.

V skutočnosti, to na viditeľné na vonok nikdy nedokazuje to, kým si si vo svojom vnútri.

Asi by veľa spravilo, keby po ulici kráčam takto:

Aby ľudia vedeli, že toto som ja. Alebo že aj toto som ja.

Mám zázračne krásny byt vďaka Ľ. Bývam síce v sociálnom nájme, ale byt je krásny. Ale v ňom sa budeš cítiť zle, keby vstúpiš vo chvíli, keď je zle mne. Lebo bordel všade. Alebo vstúpiš do uprataného bytu, ktorý upracem, aby som sa nehanbila a hovoríš si, ako krásne si žijem.

Keď sú riady kopcom v umývadle a všade naokolo v tom 1iz byte, či garsónke… tak jednoducho poviem, že mám pokazenú myčku. A všetci s udívom povedia – Ty máš umývačku riadu? A ja poviem nie, ale dobre to znie.

Boli dni, keď som šoférovala Citroën C5 až za Prahu, keď som šla do ticha, do kláštora iba tak byť. Boli dni, keď som vozila ľudí, či deti na svojom Speedy Prdkovi – Opel Meriva a spomínala som na ten rozdiel v autách a bolo mi ľúto, že aké auto mám. A teraz sú dni, kedy som už mesiace nešoferóvala, kedy jazdím na bicykli, kolobežke, behám alebo len spomalene kráčam a ani neviem ako – nabúravam od únavy do aut. A teraz si povieš – že však nič nerobíš – a ja Ti poviem, presne tak.

Viete, že v tom seriály Red Band Society nastal moment, kedy sa Charlie dostal zo svojej bdelej kómy, do ktorej upadol po autonehode a bol schopný znovu žiť svoj život?

Verím, že taký moment nastane raz aj v mojom živote… že sa zobudím a všetko bude iné ako je teraz.

Že po 20 minútach upratovania si svojej hromady riadov nezaspím na dve hodiny.

Už sa Ti to niekedy dialo? Ráno sa zobudíš a máš nové rany na svojom tele – a ani len netušíš ako sa tam cez noc urobili. Aj toto je disociativna porucha… lebo nejaká časť v noci nespala… a stále som to ja.

Záleží na tom, s ktorou časťou sa práve stretáš… či s tou ktorá nosí svojho plyšového psa Buldozéra všade kam ide, alebo tú, ktorá nosí masky všetkých druhov alebo tú, ktorú momentálne lieky naozaj konečne utlmili. Lebo pri tejto poruche sa deje jednoducho to, že si môžeš dať aj dva Zopiclony na spanie, ale nezaspíš, lebo jednoducho na nejakú časť Teba to nefunguje.

A Ty sa snažíš – chodíš na modlitby, spovede, prosíš všetkých, nech sa modlia za Teba… a niekedy jednoducho sa neozveš.

Alebo sa neozvú iní… ľudia, ktorí Ťa poznali najviac, alebo si s nimi zdieľal najviac zo svojho srdca sa prestanú ozývať a z Teba sa stáva vlk-samotár… ktorý si sám obväzuje rany, aby prežil do ďalšieho dňa.

Áno, vyzerám dobre – ale to ako vyzerá, naozaj to definuje, kým sme?

Po poslednom blogu sa stal zázrak a mám zamestnanie – preklad webu. Ale ešte stále som nezačala…! Prečo?! Lebo tá neustála únava… a neschopnosť robiť niečo, čo bolo kedysi Tvojou vášňou. Veď som niekedy pracovala takmer mesiac vkuse tlmočením, organizovaním, hraním chval a venovanim sa každý týždeň novým ľuďom… čo spôsobilo, že ma veľa ľudí pozná…čo spsobilo aj to, že fyzicky, emocionálne a duševne a zrejme i duchovne som vyhorela… a vyhorenie spôsobilo, že som tam, kde som dnes.

Včera som šla na modlitbu, v ktorej mi kňaz povedal, že videl ľudí, ako si konečne vyhrnuli rukávy a začali za mňa bojovať… neznámi ľudia jemu a asi aj mne…

Preto blogujem, lebo blog zvyknú ľudia zdieľať moj blog a tí druhí ho zdieľajú ďalej – ak čítaš, tak zdielaj tento môj jednoducho na mobile písaný blog… lebo som si už na to celkom zvykla.

Ale zdielaj iba v prípade, že si myslíš, že je to toho hodné.

Lebo život nejde vždy tak akoby sme chceli… a tak Ťa prosím, začni sa o seba starat. A nevyčerpávaj sa, lebo si myslíš, že robíš dobre skutky a vidíš dobre výsledky – na druhých ľuďoch, ktorým pomáhaš. Ja som pomáhala… až pomoc potrebujem ja.

Nájom – 135€

Elektrika – 20€

Internet – 13€

Mobil – 15-150€ (áno teraz si musím kvôli vlastnej hlúposti zaplatiť viac ako som zvyknutá a premýšľam ako to spravím… lebo Taliansko, lebo telefonovanie do inej sieti priveľa hodín… lebo som jednoducho nepremýšľala… veľakrát nepremýšľam ako kedysi – nekonal ako kedysi, lebo mi prepína medzi 13timi ľudmi naraz – ale stále sa to deje v jednom tele… takže je krásne, že už nemám 85kg, ale 72kg… ale mám pocit, že niekedy mi je aj vlastný pes ťažký.

Vieš si to predstaviť?

Aha, úver – 112€ mesačne, lebo som šla kvôli vlastnej hlúposti do mínusov…

Keď som sa pýtala ľudí, ktorí žijú sami, koľko ich stojí strava na mesiac väčšinou odpovedali 80-100€.

Plus pridaj to, že mám doma papkoša, alebo neustále hladného mopsa, ktorého tiež živím – granulami a sáčkami mäsa. Dokonca existuju dni, kedy dám jesť len jemu, lebo ja nemám pocit hladu.

A neviem ako často sa maluješ, sprchuješ, umývaš seba i svoj domov… ale aj tam ide trochu peňazí.

A potom odpad, daň za psa… a to, že ak chceš byť spoločenská, tak občas platíš aj za jedlo a povie v pizzerii, či reštaurácii.

Čakám na zázrak: hľadám ľudí, ktorí si vyhrnu rukávy a povedia, že stále som tu pre Teba. Alebo chcem byť tým človekom, ktorý si pri Tebe vyhrnie rukávy a napriek všetkému bude pri Tebe stať, aj keď sa nepoznáme…

Inak, PNku som našla… vďaka J., ktorej to, čo som ja hľadala dva dni mi podala za dve minuty… ale získať pečiatku o ukončení PN je umením, keď dvaja lekári majú dovolenku a tretí chodí podľa toho, kedy sa zobudí a to už je plna čakáreň a Ty veľa ľudí nevieš zvládnuť.

A tak si hovorím, stará dobrá detská lekárka G., ktorá ma mnohokrát vypiplala z mnohého, lebo ako bábätko som prešla mnohym… nehovoriac o tom, že mojmu jedinému synovcovci Dadovi našla nahmatala nádor a on je dnes divoký 4ročný radostný chlapec.

A možno máš oveľa horšiu situáciu ako ja… ak hej, tak mi nápis – niečo vymyslíme – môj tato bol v pohostinnosti pan! Vždy mala návšteva na stole džús, či kolu…syry, šunky, salámy, či klobásy…

Asi sme tú štedrosť zdedili po ňom. A áno, rodina ma držať pri sebe. Ale on už zomrel, mama tiež – tvrdá realita pri tejto poruche. Sestra na PN, brat po ťažkej autonehode na liečení v Kováčovej – a druhy? Prosím prestaňte súdiť ľudí podľa výzoru. To, že ma niekto dobre auto ešte neznamená, že ma milióny na úcte… ale že tvrdo pracuje, je malo doma a musí platiť svojich zamestnancov… prestaň súdiť podľa obalu.

Prosím… aspoň na chvíľu.

Môžeš mi napísať…

yvonka.r@gmail.com

Alebo pomôcť priamo finančne, ak chceš patriť k tým, ktorí si vyhrnu rukávy a budú bojovať so mnou…tu:

SK1902000000001948107253

Spoločnosť dávania.

Začala som pozerať nový seriál (vďaka K.) – volá sa Red Band Society (spoločnosť červenej bandy/náramkov). A je naozaj skvelý. Už len skutočnosť, že malý chlapec, ktorý je na začiatku v kóme sa volá Charlie ma vtiahla viac do deja.

Lebo však Charlie.

Koho by ten nezaujal?!

Bola som v Taliansku – ale počet precestovaných krajín to nemení – stále ich je 27, lebo v Taliansku som už raz bola.

Nastala tam chvíľa, kedy prišla kamoškina dcéra a hovorí “Mami, ja snívam o tom, že budem mať život ako Ivonka – mať na krku mopsa a nemať manžela.”

Tak som sa pousmiala a povedala jej: “To s mopsom si zachovaj ako sen, ale mať život ako ja si nepraj.”

V tom seriáli hovoria veľmi veľa dobrých myšlienok… napríklad to, že každý z nás má dva príbehy – jeden, o ktorom vedia všetci a druhý, o ktorom nikomu nehovoríte.

A milujem deti, aj ich myšlienky, vnímanie – ale jednoducho niekedy robíme všetko preto, aby poznali len ten prvý… a potom im napadne, že chcú byť takí ako vy.

Ale aký je skutočný ten druhý príbeh?

Rozprávaš niekomu o tom, kým naozaj si?! Vieš vôbec o tom, že v skutočnosti niekedy si len tou bábkou na javisku a hráš sa na to, že všetko je v poriadku, ale v skutočnosti nie je nič v poriadku…

Lebo zrazu zisťuješ, kým naozaj si – a že ten druhý príbeh by mali ostatní poznať.

Aký je Tvoj druhý príbeh?!

Charlie – ten potajme zbiera odpadky… čo je Tvojim odpadom… alebo odpadom našej spoločnosti, našich životov?!

Tento týždeň si len prajem, aby už skončil, aby sa nestal, aby prestal alebo aby už horšie nebolo.

Môj druhý príbeh je tu – tento blog je celý o mojom druhom skutočnom živote.

O tom, že neviem rozpoznať realitu… o tom, že neviem dať hranice vo vzťahoch, o tom, že mám disociatívnu poruchu identity a nepoznám všetky svoje časti/osobnosti. A jednoducho sa to stalo – zrazu z ničoho nič sa to stalo – vo mne je viacero častí mňa a ja neviem, čo s nimi.

A nik nevie. A nik nerozumie. Ani ja.

Zrazu sa ocitneš vo svete, kde nie si schopný pracovať. Lebo máš v sebe časti, ktoré sú detské a nevieš, kedy Ťa prepne do inej osobnosti. Áno – toto je môj príbeh. Nikdy neviem, čo sa stane nasledujúci moment – a mojou úlohou je naučiť sa žiť s tým, prijať každú jednu časť a veriť, že jedného dňa to nebude 13, či viac osôb – ale že to budem iba ja. Že jedného dňa budem iba ja. A budem schopná byť – bez svojej najobľúbenejšej terapeutky T., aj keď som si ju obľúbila. Veľmi. Lebo bojuje so mnou. Už štyri roky… aj keď sme ani jedna nevedeli, kam smerujeme, stále kráča so mnou. A keď som bola v stacionari – tak som plánovala písať na Ministerstvo zdravotníctva – že Denný psychiatrický stacionár si zaslúži oveľa viac pozornosti, oveľa viac financií, oveľa viac všetkého,… lebo prísť na siedmu do práce a pracovať a počúvať ľudí ako som ja… neustále Vám pripomínať, že ste v bezpečí, a hádzať si vankúše, alebo bláznivo skákať, či zosmiešniť ich i seba priamo počas skupiny. Ľudia – T. nemala prestávky prvý mesiac môjho chodenia do stacionára, lebo bola so mnou. Iná terapeutka M. bola schopná držať ma v náručí, nechala ma plakať ako bábätko v náručí mamy a pritom viesť ďalej skupinu ľudí v terapii… nehovoriac o lekárovi, ktorý je bezpečný a rozumie a stará sa a má srdce otca pre všetkých. Prosím Vás – všimnite si, že vďaka nim, alebo aj vďaka ním je stále mnoho ľudí na žive a ja patrím medzi nich. Nie nezomieram – ale jedna z mojich osobností ma neustále túžbu zomrieť, vzdať to. Ďalšia túži ublížiť si… a ja musím jednoducho ostávať v prítomnosti a vysvetľovať im dookola – vysvetľovať sebe, že tento život má zmysel. Prosím Vás – začnite si všímať toho, že terapeuti sú ľudia, ktorí majú aj svoj vlastný život a jednoducho nie sú dostatočne všímaní, zaslúžia si viac. Už len kvôli mne. Ani jeden z nich nikdy sa nikdy nesťažoval… samozrejme, že nie. Ale mám oči – uši, i srdce – a zaslúžia si viac.

Lebo tento týždeň bol sakra ťažký. A vieš prečo? Lebo nemám prácu. Som dospela, mám 28 rokov a na krku mopsa a som bez manžela. A žijem svoj život, lebo nechcem spôsobiť svojim súrodencom viac bolesti než sa nám už dostalo. Áno – sú pre mna najdôležitejší ľudia na svete.

A preto – vieš čo? Naozaj ma tento týždeň tento náš sociálny systém alebo ako to nazvať nasral. Doslova. A isto nie som jediná.

Počas snaženia sa získať hmotnú núdzu sme zistili, že vôbec nie som PN… a ja som dnes takmer uverila tomu, že som blázon, lebo som si pamätala papier, ktorý niekde mám… len neviem kde. Ale v systéme som nebola evidovaná… prečo? Neviem. Proste sa stala chyba. Ale PN som od januára – a jednoducho mi to neverili. Lebo v PC ma nenašli. Nevadí… tento týždeň skončí a budúci mi to snáď vďaka malému papieru už uveria.

A možno budúci týždeň bude lepší a posudková lekárka ma nepošle domov s tým, že mi nič nie je. Nebude sa ma pytat, kde mám znaky sebapoškodzovania – keď ich mám celé ruky, čo si ona nejak “nevšimla”… a musela som jej ukazovať, kde všade ich mám. Nevedela, čo je disociacia – tak som jej musela vysvetľovať, že to je môj obranný mechanizmus – že mi jednoducho prepne do inej časti mňa… tak som sa rozhodla, že jednoducho, keď tam pôjdem znovu, tak si nedám 2mg neurolu… nech zažije, čím si prechádzajú ľudia okolo mňa keď mi prepne a nemôžu za to oni a nemôžem za to ani ja. A nie som teda hodná ani invalidného dôchodku – lebo veď vyzerám, že mi nič nie je. Aj Tebe sa to stalo?! Aj s Tebou niekto jednak akoby si bol nikto?!

Prepáčte, ale ja som Ivona. Som niekto. A spôsob, akým som bola poslaná domov – prepáčte, ale myslím, že mám väčšiu hodnotu, s akou ste so mnou jednali.

Ale nevadí… budúci týždeň bude lepší.

Lebo verím, že existuju ľudia, ktorí sú schopní uchopiť toto všetko, kým ja som a prijímať ma a byť tu. Ako sú ľudia zo stacionara, moji súrodenci… alebo priatelia.

Lebo ak by si potreboval pomoc, tak Ti pomôžem. V Taliansku som dala bezdomovci 5€. A osoba, ktorá to videla mi povedala, že dávam veľa. A ja som jej povedala, že áno, dávam veľa, stále všetkým, lebo verím, že to ma zmysel… tak prečo nedávame?

Na miesto toho akoby prispatí sa tvárime, že je všetko okej.

Ale nie je. Nie je všetko okej… dnes, hoci vidím, že je zajtra – 0:19… je to v prdeli.

Ale zajtra to bude lepšie – a budúci týždeň sa podarí… snáď. Verím.

Lebo dnes som si uvedomila, nanovo, že tento život zmysel ma. A každý ho nachádza v niečom inom…v niekom inom. Ale pre mňa žiť s Kristom je risk, ale zomierať s Ním je zisk…

Viem, že Tvoj život môže mať zmysel, môže byť v niečom úplne inom. Ale ja už nechcem byť bábkou na javisku a ukazovať ľuďom môj prvý príbeh – môj druhy príbeh je skutočný tiež.

Ak mi chceš pomôcť, alebo iba napísať, smelo do toho: yvonka.r@gmail.com

Vďaka za pozornosť.

Prečo ešte nespím? Lebo jedna časť mňa “trpí” insomniou. Čo to je? Spýtajte sa posudkového lekára…. možno bude vedieť, že je to nespavosť. A liekov mi môžete pridať – ale každý človek reaguje na lieky inak – a preto ja musím prijať, že každá moja osobnosť reaguje na lieky inak…

Ospravedlňujem sa za gramatické chyby – všetky moje blogy tu píšem na mobile.

Obrázok bol mnou nakreslený v roku 2012- máte pravdu, vlastne mi nič nie je, veď lieky beriem len od decembra 2017.

Lewis.

Vieš čo?! Poviem Ti to na rovinu… mňa mrzí, že všetky tie “poruchy”, “diagnózy”, či iné druhy nálepiek, ktoré sa nám dostali sa nám akosi postupne vrývajú do srdca.

A myslím, že sa má diať pravý opak.

C. S. Lewis povedal, že sú oveľa, oveľa lepšie veci pred nami ako tie, ktoré zanecháme. Myslíš, že je to možné?

Počuj – zober si trebárs tú disociatívnu poruchu osobnosti. Vieš vôbec prečo alebo ako vznikla?! Ako obranný mechanizmus. A obranný mechanizmus mi so slovom “porucha” jednoducho nejde dokopy.

Práve som dovenčila Charlieho a uvedomila si, že hoci po tme chodí vzpriamene – ako nejaký hrdina… v skutočnosti stačí šuchnutie lístia a ide pos… no vážne. Prečo teda chodí vzpriamene? Lebo túži vyzerať ako hrdina, túži byť jedným z Avengerov….

(Na foto nie je môj Charlie.)

Jednoducho, asi kvôli mne, predstiera, že strach nemá a že chodiť po tme je cool.

A takto nejak sa Ti to stalo… bolo Ti nejakým spôsobom ublížené – ale niečo v Tebe sa Ťa rozhodlo byť hrdinom, aby si necítil bolesť, či smútok… či čokoľvek.

Disociativna porucha sa kedysi volala mnohopočetná – lebo Ti bolo ublížené viac ako jeden krát… a tak počet Tvojich hrdinov narastal. Jednoducho sa to dialo, aby si prežil. A ja Ti gratulujem – chvíľami aj sebe – prežil si to a si stále tu!

Preto je úplne možné, že si vyštudoval – ako ja, veď som MaGoR. Viem plynule anglicky, tlmočiť akoby to nič jednoduchšie neexistovalo, mám precestovanych 27 krajín – a to mám len 28 rokov.

A zrazu to prišlo, niečo porušilo Tvoj celé roky pevne budovaný múr a Ty objavuješ, že ich/Teba je zrazu akosi viac.

A zrazu, možno úplne prvýkrát sa stretáš zoči-voči sebe samému. Svojej minulosti, o ktorej sa Ti možno niekedy zdalo, snívalo… ale zrazu je tu a Ty vieš, že je Tvoja.

Môže sa diať, že nakupuješ bez toho, aby si vôbec niečo potreboval – alebo ako ja – z obchodu plného jedla vyjdem so sáčkom jahodových pelendrekov…

Disociacia sa môže stať komukoľvek – aj to, že zabudneš na výjazd na diaľnici sa ňou dá nazvať – lebo zrazu si uvedomíš, že nevieš kde si.

Bludisko, do ktorého si nastúpil a zrazu máš pocit, že neexistuje cesta von.

Ja Ťa chcem len povzbudiť – nie si stratený… ako sa hovorí, nie všetci, čo blúdia, sú stratení. Nie si.

Jednoducho existuje cesta von – nie som terapeut, nemám vzdelanie na tieto veci, iba vlastne bludisko. V ktorom sa niekedy cítim ako dieťa, perverzák, humorista, ochranca,… alebo čokoľvek iné. A to je v poriadku. Veď každý z tých superhrdinov mal inú superschopnosť. Možno niekto v Tebe má superschopnosť utekať, či byť neviditeľným, skrývať sa, či chrániť…

Alebo spať.

(Toto je naozaj môj Charlie.)

Mojim šťastným zážitkom predošlého týždňa bolo, keď jeden chlapec, s ktorým som sa videla prvýkrát v živote povedal, že ma nechápe, že nikto nie je schopný pochopiť, že by to zabralo milióny otázok a času vedieť sa čo i len vcítiť do toho, čo sa mi robí. A mal pravdu. Nie je možné, aby rozumeli ľudia všetkému, čo sa deje… keď sme s kamoškou kráčali z Porta do Santiaga kúpili sme si rovnaké tenisky. Ona v nich kráčala takmer bez problémov… mne sa spravili krvavé otlaky hneď na druhy deň…

Nie, nikto nevie, aké je to kráčať v topánkach toho druhého… nikto nevie, čo naozaj sa odohráva v Tvojom srdci, či hlave. Iba Ty sám.

Ak si v depresiách, zufalstvach… či nevieš zastaviť svoje myšlienky – nájdi odborníka, psychoterapeuta, psychológa, či psychiatra – aby Ti ukázal iný pohľad na to, kým naozaj si.

Ja s tou svojou chodím – teda, chodím k nej už štyri roky a ešte stále sa je o com rozprávať a na čom pracovať. Vážim si jej láskavosť a trpezlivosť, ak Boh posiela anjelov v podobe ľudí – tak ona je jedným z nich pre jej pacientov.

Nenájdeš si tým priateľa do kina, či na kávu… ale vzťah, v ktorom budeš dôverovať, že tá osoba sa snaží, naozaj veľmi – prísť na to, aké topánky Ti otlaky nespôsobia krvácanie srdca…

Neviem Ti poradiť, kto bude najlepší pre Teba… ani Ti nepoviem, kto je ten môj. Lebo ide o Teba a o to, či si dovolíš, aby Ti niekto pomohol, keď nevieš ako ďalej.

Keď sa všetko poserie

Neviem, či si sa už niekedy zobudil a mal si pocit, že Tvoj život páchne iba samými sračkami…

Mne sa to stalo, jedného rana som sa zobudila a cítila som smrad. Všade… len som nevedela, čo sa deje.

Samozrejme – Charlie.

Pozeral na mňa, že o ničom nevie… alebo že presne vie… a tak som hľadala zdroj toho smradu. Až som ho našla – bola ho cela kúpeľňa… celá kúpeľňa bola plná jeho sračky.

Veľmi sa hanbil/bál, čo sa bude diať. Tak som zobrala toaleťák, potom mokré utierky a potom som to tam umyla… a ospravedlnila som sa mu, že som prespala čas – kedy ho zrejme veľmi bolelo bruško a možno sa ma aj snažil zobudiť – ale moje lieky mu v tom zabránili.

Čo iné by si spravil?

Každý reagujeme inak… mne ako prvé prišlo na um to, že som nebola schopná byť s ním.

A takto sa to deje – mne, či Tebe, komukoľvek na svete. Máme potrebu byť pri niekom, keď sa náš život ocitol v sračkách – a oni si to možno ani nedokážu/nemôžu uvedomiť (ako ja kvôli liekom).

Neviem prečo som začala blogovať, ale povedala som si, že nie som jediná svojho druhu, ktorá pozná osamelosť, bolesť, opustenie, či stratu.

Mám veľmi rada značkové veci – Vans, Converse, Nike,… ale neznášam, keď ľudia značkujú ľudí… cigáni, psychoši, feťáci, čudáci,…

Vieš, jedného dňa sa môže stať, že budeš jedným z nich – a ja chcem len písať o tom, že to, čo robia zranení zraneným, alebo pyšní pokorným, bohatí chudobným, či akokoľvek to prežívaš Ty. Veď značku Ti niekedy zapíšu rodičia pri Tvojom narodení, či malé deti v škôlke, či neskôr na strednej. Alebo kedykoľvek inokedy a inak. A toto nie je normálne.

To, čo je normálne si Ty, som ja, sme my ako ľudia.

A zrazu sa Ti môže stať, že čakáš v čakárni plnej “psychošov”, ktorých si sa vždy bál… a Ty si tam, lebo nevieš prekusnúť, že Charlie zomrel – aspoň tým to celé začalo.

A začínaš byť jedným z nich a zisťuješ, že za to všetko aj tak môže len niečo nepekné, čo sa stalo a stať sa nemalo.

A pokračuješ a z jedného sedenia sa stane 7 rokov, možno viac, možno skončime v nemocnici, lebo už nevládzeme… a toto je normálne.

Jedného dňa sa Ti môže stať, že sa vráti Charlie (aj keď je to len 4mesačné šteňa)… alebo že si Ťa ako sirotu začnú všímať všetky mamy a otcovia.

Chcem písať blog len preto, aby si vedel, že nie si v tom sám. A asi preto – aby som vedela ja. Lebo s disociativnou poruchou osobnosti je málo ľudí na Slovensku – si myslím. Ale možno nie je. A možno si myslíš, že si jediný s komplexnou traumou, depresiou, hraničnou poruchou osobnosti, či bipolárnou… nie si, ver mi.

Nech to vyzerá akokoľvek, kašli na značkovanie, na nálepky…

Uvedom si, že si tu a práve teraz a uvedom si, že nie si jediný.

Áno, pozerala som Sybil, aj Split (tam to trochu s tou beštiou) prehnali… ale je možné ísť ďalej. Je možné dostať druhu šancu. Ako Charlie, ktorému som ako 21ročná celu noc vyznávala, že bol mojim hrdinom a najlepším priateľom a prosila som ho, aby zomrel, aby som nemusela s ním ráno k veterinárovi a spôsobiť jeho odchod. Ale stalo sa.

Možno život nejde podľa Tvojich predstáv a snov – ale máš možnosť vytvárať si nové. Každý jeden deň.

Aj keby som mala mať kúpeľnu plnú sračiek každý deň, tak by som tuto druhu šancu nepustila.

Ak chceš ozvi sa… nie som terapeut, ani odborník, len rozumiem šialenstvu, ktoré sa odohráva v mysli človeka, ktoré trhá jeho srdce na milióny kúskov.

Ale vieš čo? Stále si tu, máš môj obdiv a skladám pred Tebou klobúk… si veľmi odvážny, že sa neprestávaš snažiť.

Kúp si psa, mačku, rybičky, vtáčikov,… čokoľvek živé – nastav si budík, že sa im máš prehovoriť, dať cikat, alebo ich nakŕmiť.

Začni maľovať, spievať, hrať sa, alebo hrať na niečom, športovať… čítaj knihy alebo píš blogy…

Aj keby to všetko vytrvalo iba na 3 minuty radosti – tak to skús… možno sa z troch minút zajtra stane 5. Možno týždeň… a možno sa to všetko zase doserie. Ale ja verím, že to dokážeš. Že to dokážeme.

Pre dnes stačí, je čas ísť spať….