Mŕtva láska.

Jen z mojich obľúbených citátov, ktorý som tu už asi písala je, že “Strach zaklopal na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol.

open-door-dark-62897433.jpg

Alebo ten od Richarda Bacha: “Profesionálny spisovateľ je amatér, ktorý nikdy neprestal písať.” Tadá – tu ma máte. Profesionálneho amatéra, ktorý zistil, že za dverami naozaj nik nie je.

A niekedy sa práve na tom mieste ocitám, že do ritky, fakt tam nikto nie je. A to som si myslela, že tam budú tisíce ľudí hovoriť o tom, ako ma majú radi, ako sa za mňa modlia, že si o mňa robia starosti,,,atď. Veď som predsa bola profesionálny amatér v tlmočení, vo vedení chvál, organizovaní… a niekedy aj štyri týždne po sebe. Najviac ma šlo nasrať – čo som samozrejme nikdy nedala najavo, keď niekto po celom dni, ako ma videl za mikrofónom hrať, či spievať, či tlmočiť sa ma spýtal, či by mohol dostať inú izbu, lebo jeho spolubývajúci chrápe. Samozrejme, chrápanie nie je až tak bežný jav, tak jasná vec, že to poprehadzujeme tak, aby chrápajúci spali spolu. Keby ste počuli môjho Charlieho ako zarezáva, asi by ste s ním na seminári nechceli zdielať izbu. A to je len obyčajný osemmesačný pubertiacky mops, ktorého si s jeho svižným prihopkaním k jedlu pomýlia s pitbulom, či bulmastifom… hej, vysoko-ohrozujúci pes, keď id

IMG_7374.jpg

e o jedlo. Začne priasť ako mačka, hladieť Vám do očí ako Kocúr v čižmách zo Shreka a jednoducho sa s ním podelíte.

Čím viac seminárov, tým viac peňazí = vyhorenie, len tak mimochodom. Uvedomila som si, že vôbec nie som človek na túlenie – hoci som tak trochu mojkadlo – ale ide o to, či ide o mňa, alebo niekoho vo mne. Deti niektoré chcú niektoré nie. Najlepším merítkom dôvery je pre mňa Esterka. Človeka si obzrie spoza kúta a na základe jeho prejavov a správania sa sama rozhodne, či toho človeka chce, alebo nechce. Keď prídem ja, tak je ako kliešť vysiaci mi na krku, chrbte, nohe alebo inej časti tela, o ktorej možno ani neviem, že mám… keď to spraví cudzie dieťa, rozum mi hovorí, že prirodzene objím, ale niečo/niekto v mojom systéme zamrzne a zrazu sa vyvalia emócie všetkého typu. Ak ste si už pozerali na youtube Dave-a, tak sa slovu systém dá celkom porozumieť. Ja tohto chlapca/dievča neobviňujem/nesúdim za nič… lebo ani ja som nečakala, že raz skončím s DID/Disociatívnou/Mnohopočetnou poruchou osobnosti a ani neviem, akým smerom v nej budem pokračovať. Dissociative-Disorders.jpg

Tu je to celkom pekne napísané – že základným obsahom tejto poruchy môže byť amnézia – preto mojej sestre hovorím, že keď odo mňa niečo chce, nech mi to povie na druhý deň znovu aspoň dvakrát. Pán doktor povedal, že moja pamäť je úplne funkčná – akurát, že cez telefón nie vždy zistíte, s kým práve hovoríte a či ten niekto bude zajtra myslieť na to, že nemá zabudnúť na svoju sestru, v skratke povedané – disociujem.

Zmätok v identite môže nastať – lebo však mať v sebe mužské, ženské alebo dokonca aj zvieratkovské altery – no vyznaj sa v tom. 

Depersonalizácia = “jedinec má pocit, že jeho telo a myseľ sú oddelené a dokáže nahliadať sám na seba z inej perspektívy. ” – toto som sa snažila vysvetliť mnohé roky už počas svojho tlmočenia – že mám pocit, že všetko ide ako má, tlmočím si, smejú sa na mne i spíkrovi.. ale ja na to všetko hľadím plačúc v kúte a neviem ako sa dostať naspäť do svojho tela.

Niekedy si ani nemyslím, že viem hrať na gitare, či spievať – ale však viem, veď si vypočuj… ale za klavírom je môj brat, nie ja 🙂 

A derealizácia = “stav, kedy je percepcia, teda vnímanie okolitého sveta osobou, pozmenené. Svet sa zdá byť zrazu úplne nereálny. Jedinec môže mať pocit, že svetu okolo neho chýba akási hĺbka, emocionálne zafarbenie, spontánnosť a živosť. Všetko je ako keby umelé. Jedinec trpiaci derealizáciou môže mať pocit, že všetky zmysly má zahalené závojom, ako keby žil v akejsi hmle a nazeral na svet cez tabuľu skla, či televíznu obrazovku. Dokonca aj keď vidia milovanú osobu, majú pocit otupenosti a emocionálna reakcia je oslabená.” Napríklad pozrieš do zrkadla a zlakneš sa. Nie kvôli účesu… ale kvôli tomu, že si presvedčený o tom, že máš 5 rokov a si chlapec – ako môj Johnny a vidíš tam dospelú ženu… no nezľakni sa. Ja niekedy hodiny pozerám na svoje ruky a nechápem, kto ma tak celú doráňal, že mám samé jazvy… alebo mi prídu nohy osôb priveľké… alebo celý svet umelý.main-qimg-f38269fb98e6b45cf422fcc84ad8877d-c.jpeg

To, že máš v sebe nejakých alterov – ktorí tvoria Tvoju identitu si začneš uvedomovať v lepšom prípade postupne. Niekedy sa to môže prepísknuť a Tebe prepnúť a nevieš ani odkiaľ si, ani komu patríš a možno ani len nevieš rozprávať – nakoľko altery majú svoje svety, svoje sny, svoje predstavy, túžby… tak jasné, že je nie vždy jednoduché vedieť, kým naozaj v skutočnosti si. Si všetkým z nich.

Tieto rána sú už akési chladné… teda, závisí od toho, kedy je u Vás ráno. V našom prípade, pardon – Charlie by nesúhlasil – sme mali o 01:00 raňajky… a od vtedy premýšľam a snažím sa dať dokopy tisíce neutíchajúcich hlasov, myšlienok, významov, príbehov… a nič neprichádzam.

Je 06:00 a my sme práve s Charliem potom ako sme prišli z prechádzky si dali obed – makové šúlance… a asi nás čaká spánok, nakoľko to v dnešnú noc so spánkom opäť veľmi nevyšlo.

Ak ste si pustili pesničku a čítate ma, tak si hovoríte možno “Ježiš, však ona spieva o Tebe.” Jo. Napriek všetkému. Stále v Neho verím. Len teraz mám duchovnú krízu… momentálne sa nachádzam v stave recidívy, čo je vlastne návrat niečoho, alebo k niečomu… cítim sa ako na začiatku – ale to je klamstvo. Keby som bola na začiatku, tak by som mojej terapeutke T. nedovolila mať “tak dlhú” dovolenku iba s dvomi telefonátmi za celý čas. Čiže ma už veľa naučila. Veď ja im tam zvyknem hovoriť, že keby niekedy potrebovali zastúpiť, že už mám 5 ročnú prax terapie a že T. je na tom stále lepšie… ale nejak prišli na to, že mám fakt zmysel pre humor.  Ach, ale musím priznať, že som ju uviedla ako jeden z dôvodov (hneď po mojich súrodencoch), prečo som ešte nespáchala samovraždu – lebo ona do mňa fakt investuje oveľa viac ako sa mne kedy dá do seba samej.

Začala som odvahou – pretože som dostatočne odvážna na to, aby som Ti napriek tomu, že som veriaca, že verím, že Boh je Všemohúci – aby som Ti povedala, že recidíva nastala práve vďaka/kvôli modlitbe… vlastne modlitbou to celé začalo, kedy celé moje vnútro kričalo nerob to, ale ja sa autoritám zvyknem poddať.

A keby vedel Johnny písať, tak by to napísal – ale ako náhle sa ma po modlitbe spýtali ako sa cítim, Johnny povedal, že sa nudil, že to dlho trvalo, ale že sa mu ten pán farár páčil a že by mu mohol niekedy miništrovať… vtedy však jedna pani, nazvyme ju Barbie odtiahla kňaza preč, chytila Johnnyho za tvár a povedala mu: “Ivonka, teraz hovorím k Tebe…” a Johnny sa samozrejme pripomenul, že nie je Ivonka, ale Johnny, ale ju nie a nie presvedčiť

beat-insomnia-forever.jpg

a tak na miesto toho, aby on presvedčil ju o tom, že je 5ročný chlapec, presvedčila ona jeho, že je duchom neviem, čoho všetkého, či démonom… a tým sa mi vrátila insomnia, čiže nespavosť – nech rátam ako rátam, ovečiek vždy narátam len 8. Moja sestra si totiž zobrala Ovečku za manžela, majú štyri deti a neostrihaného ADHD pudla, ktorý vyzerá jak Ovca.

Doteraz mu neviem vysvetliť, že nie je démon a môže spať, ale vidí jej prenikavé modré oči a cíti ako ho drží za tvár… objavili sa tam aj Cali a Mike… ale moc si to nepamätám – Mike odporučil kňazovi nech z nej vyženie ducha otravovania…. trochu je sklamaný, že osoba, ktorú tam mal kvôli bezpečiu sa k nemu nepriznala. Ale chápe to – autorita tam bola iná. Takže neboj, Mike sa na Teba nehnevá. Mike okrem iného Barbie odporučil knihu Hranice, nakoľko prekročila našu intímnu zónu už len tým  blízkym 5cm pohľadom do očí… prosim Vás, ak sa chcete za ľudí modliť – spýtajte sa, či sa môžete dotknúť a kam, alebo chytiť za ruku. Alebo pozerať mu do očí. Traumatizovaných ľudí tým len naozaj viac traumatizujete.

Môj brat sa ma aj pýtal, prečo ma to tak hnevá s tou Barbie – presne pre toto… nespím. A znovu si ubližujem – aby som sa uistila, že som stále na žive. Keby to bolo pre zaujatie pozornosti, tak to robím pred ľuďmi, alebo nenosím tak často v teple dlhý rukáv… aby ma zase nejaká babka na ulici nenazvala feťáčkou… nie sorry, nefetujem, nedrogujem, len mám v sebe 14 osôb, ktoré tvoria môj systém, moju svorku… a Barbie nie a nie uznať, že Johnny existuje. Ale odkedy dostal obrázky od Simonky, je mu naozaj lepšie.

Posledná vec… lebo už sa mi začína chcieť spať a prebijem to pár tabletkami nech naozaj zaspím – sv. Pavol – si predstavte, že som študovala dva roky na biblickej škole v Dánsku, tak Bibliu stále napriek všetkému poznám a verím, že je to Božie slovo. No, ale sv. Pavol povedal – že ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja Ti zo svojich skutkov ukážem vieru….

Preto je pre mňa veľmi ťažké mať teraz priateľstvá také, aké boli… ukážte mi svoju lásku bez skutkov a ja Vám z mojich skutkov ukážem svoju lásku. Keď píšem niekomu o tom, že to do ďalšieho dňa nedám a povie mi niečo o modlitbe…tak kámo…sorry. Skutek utek.

Len sa nad tým zamyslite. Prosím.

Ukazujte lásku svojimi skutkami. Ozik, ak máte náhodou kontakt na ministra zdravotníctva alebo riaditeľa trenčianskej nemocnice – tak rada sa s nimi stretnem, alebo im napíšem o tom, ako veľmi je stacionár potrebný a nech ho namiesto ničenia začnú budovať.

Moje skutky voči stacionáru vďaka Vám boli, že sú tam ventilátory a ozajstný kávovar…či pressostroj. Ja neviem, ani som ho vlastne ešte nevidela… ale fakt mi na tých ľudí záleží. A viacmenej – keby sa niekedy čistou náhodou stane, že mi napíše moja terapeutka, že potrebuje pomôcť – ja jej pomôžem. Lebo znamená pre mňa veľa – viac ako to, aby som druhým ľuďom svedčila o Božej láske, radšej ju prejavím tým, že sa dostavím. Nehovoriac o ostatných terapeutoch, ktorí nikdy nič odo mňa nepotrebujú a nechcú, iba to, aby som sa naučila láskavo starať a prijímať celá – celý systém, celú svorku.

Tak aj láska: ak nemá v sebe skutky, je sama o sebe mŕtva.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu:  SK1902000000001948107253 – tu je moje číslo účtu… ak sa stane, že mi prídu milióny, tak jeden určite venujem práve stacionáru.

 

 

 

Hulk

Prezradím Ti tajomstvo. A môžeš ho povedať úplne každému. Nevadí mi to. Hoci tým tajomstvo prestáva byť tajomstvom – ale niektorí ľudia tomu aj tak nevedia veriť. To tajomstvo znie: Hnev je úplne normálna emócia, ktorá môže byť v Tvojom vnútri, hoci aj veľmi dlho, možno aj hlboko potlačená a možno ju vôbec, ale vôbec nedokážeš prejaviť. A je to normálne. Lebo ani ja ju neviem prejaviť.

No napriek tomu viem, že ho v sebe mám.

hulk-roar-i3313

A v skutočnosti, mám tak trochu strach, že ak ho nezačnem dávať von, tak sa zo mňa stane Hulk. A zničím úplne všetko okolo seba, v sebe… v tomto predivnom svete. 

Hnevám sa. Ale mám na to právo… verím. Bolo mi ublížené spôsobom, ktorý dnes môj lekár popísal, že je “na hrane s trestným činom”.

Neviem, čo ľudia odo mňa očakávajú. Pôsobila som 9 rokov pre Otcovo srdce a spoznala tak viac ako tisíce ľudí. Ľudí, ktorí ma videli za mikrofónom – fantasticky tlmočiť Roberta a jeho vtipy. Alebo veľmi elegantne a jemne Vicki. Veľmi ma bavilo tlmočiť Jeffa – lebo to bolo spojenie lásky, vtipu – a hlave vždy som mala pocit, že dohliada na to, ktoré témy idem tlmočiť. Viedla som chvály. Ľudia obdivovali môj spev, moje úvody do chvál, moje preslovy počas nich o prechádzaniach si temnými údoliami a o tom, že Ježiš o tom vie. Bola som v líderskom tíme a úplnou náhodou som si uvedomila, že už nemám prístup k mailom. Obrana pred mojím Hulkom? Alebo ochrana predtým, čo by sa stalo, keby reagujem na niektoré veci, ktoré sa ľudia pýtajú… neviem. Bola som v tíme najstaršia – bola som tam najdlhšie, no aj namladšia – vekovo.

Dnes sa mi z môjho už asi 50 členného timu ozýva pravidelne jeden človek. Ktorý sa snaží porozumieť tomu, čo sa so mnou deje.

Mám pocit, že som sa ocitla na bode nula. Že Disociatívna porucha identity je jednoducho neznáma oblasť predovšetkým tu na Slovensku a nájsť podporu a ľudí, ktorý prijímu celý môj systém/svorku je naozaj málo. 

Až na skupinovej terapii som si raz uvedomila, že slovo “odpostuenie” a samotný skutok odpustenia je proces. Že to nie je chvíľoková jednodňová záležitosť. Pamätám si skupinu, kde sa to slovo použilo a zrazu asi 5 členov skupiny stuhlo a boli mimo. Zrazu sa ocitli v traume, ktorá sa im stala. Cítila som sa strašne vinne. Lebo som očakávala, že jeden list odpustenia a modlitba potom “to spraví”… až po tej skupine som si uvedomila, že som mohla človeku viac ublížiť ako pomôcť.

Dnes som neuveriteľne unavená – ale verte, že k téme hnevu sa vrátim… To,  cez teraz prechádzam sa nazýva “recidíva” – to je ako keď si predstavíš, že si konečne čistý od nejakej závislosti, alebo čohoľvek a zrazu je to všetko naspäť. Viac jaziev, viac sebapoškodzovania, chuti nežiť, izolovoať sa… jednoduho sa stratiť.

Ďakuejm R. za túto možnosť – začínať od nuly.

Môj brat sa ma pýtal, že prečo je tak veľmi pre mňa dôležité, aby sa ospravedlnila – čo mimiochodom porvrchne aj spravila.. ale ja som jej odpiísala, že ospravedlniť sa má Mikeovi, Cali a Johnnymu… total ignore. Klobúk dole pred Tebou.

Už sa mi zavierajú oči…tak už len toľko najbližšie mesiace mi neponúkajte modlitbu. A keď prosím o pomoc – tak príď – skús aspoň raz zabudnúuť na všetky tie zranené duše povedať si, že Ivonka – na Tebe mi naozaj záleží a preto všetko odložím nabok a prídem… ale to asi tiež nestane.

Som idealista… snívač. Tak idem spať, aby sa  sny plnili…

Psychiatria vs. Svet.

Tak pekne od začiatku. Lebo možno si tu prvýkrát. Tak sa predstavím. Volám sa Ivona a mám momentálne 28 rokov.  A vítam Ťa na mojom blogu.

  1. vec, ktorú by som si priala je spraviť “skúšku odvahy” – v pravom dolnom rohu nájdeš možnosť “sleduj”/follow – to znamená, že Ti môj ďalší nový blog príde priamo do mailu
  2. vec, ktorú by som si priala – daj tento link zdielať na svoj FB alebo iné sociálne siete, alebo mailom, či sms, kľudne si ho vytlač a prečítaj svojej babičke – to je jedno, proste ho pošli ďalej
  3. vec, ktorú by som si priala – skús čítať až do konca 🙂

ibi.jpg

Nadpis tohoto blogu som dala taký, aký som dala – lebo sa ma týka. Som súčasťou tohto sveta a zároveň psychiatrickým pacientom od roku 2012. 

Písanie je najjednoduchšou formou môjho vyjadrovania. Začala som s tým už na gympli, objavila som v sebe “skrytý talent”. V Biblii sa píše, že Boh skryl poklady pre nás, nie pred nami. Prosím neprestaň čítať, lebo som použila slovo Biblia. V mojom slovníku sa vyskytuje priveľa slov na to, aby sme prestali čítať kvôli jednému. A tak som našla poklad. Viem písať. Ľudia ma čítajú. Prečo?! Lebo píšem veci, tak ako ich vidím, ako ich cítim, ako ich prežívam. Nejde tu o hranie sa na skrývačku za napísanými slovami. Inak by som tu neuverejnila svojich 14 fotografií samej seba. Jednoducho sa mi rozprávaní zvyknem zaseknúť a prestať vedieť, čo som vlastne hovorila, alebo čo hovorili druhí.

IMG_0922.JPGSom psychiatrický pacient s diaznózou Disociatívna porucha identity (známa aj mnohopočetná) a Komplexná trauma. Na Slovensku som ešte nenašla blogera, ktorý by mal túžbu vysvetliť to, o čo vlastne ide, tak sa Ti to posnažím vysvetliť.

No vrátim sa na chvíľu k písaniu. Keď mi v 13 rokoch zomrela mama, tak som jej napísala list a vyhrala prvé miesto v literárnej súťaži. No moje vnútro tým bolo zdrvené. Ako som mohla dostať prvé miesto za odkrytie jednej z najväčších bolestí?! Tak som písať prestala. Dala som písaniu “druhú šancu” potom ako mi 24 rokoch zomrel tato. A odvtedy odkrývam tento “poklad”. Sú ľudia, ktorí objavia poklad skrytý práve pre nich a namiesto toho, aby v ňom rástli, tak si myslia, že je to prekliatím za neviem čo. A ja sa snažím rásť, hoci v raste je vždy ukrytej aj mnoho bolestí.

IMG_0326 2.jpg

Disociatívna porucha identity je často pomýlená so schizofréniou a naopak. Apritom sú to dve úplne odlišné veci. Ľudia so schizofréniou majú halucinácie, počujú hlasy, majú vidiny, alebo proste klamné predstavy, o ktorých hoci im poviete, že sú klamné, tak oni im naďalej veria, lebo pre nich sú skutočné. Aspoň takto to chápem ja.

Vždy ma veľmi nahnevá, keď niekto človeka, ktorý má “roztrieštenú myseľ” nazvú schizofrenikom. Znejú pritom vážne a múdro sa tvária, ale sú úplne mimo. Najjednoduchšie vysvetlenie tejto “roztrieštenej mysle” je, že počas života sa Ti udiali traumy natoľko ťažké, že ak by sa v tej chvíli trauma neoddelila od Teba, tak by si to možno neprežil. Tvoja trauma sa oddelila od Teba a žila/žije si svoj život ako vie. Je to obranný mechanizmus – takže týmto vopred ďakujem za to, že aspoň Ty, ktorý to čítaš prestaneš ľudí stigmatizovať a nálepkovať diagnózami, ktorým aj IMG_3489.jpgtak nerozumieš a možno ani nechceš rozumieť. Dá sa povedať, že disociatívna porucha identity teda znamená, že v Tebe žije ešte niekto iný – niekto, kto sa rozhodol zachrániť Tvoj život vo chvíľach, ktoré boli sakra ťažké. Ak tých chvíľ bolo viac – hoci nemáš ani len šajnu, že sa stali – tak sa mohol objaviť niekto “nový”. 

Ak máš túto poruchu – tak je možné, že nezvládaš byť medzi veľkým množstvom ľudí – a ak máš byť, tak Ti “prepne” do niekoho iného, kto Ťa tým zachráni pred Tvojim zahanbením.

Fotky som vybrala jednoducho tak, že sú to “selfie” – neznamená to, že takto vyzerám vtedy, keď som niekým iným… jednoducho som nechcela zverejňovať fotky iných ľudí a tak som našla 14 fotiek seba. Áno, 14 – toľko osobností žije vo mne.

To, prečo som hovorila na začiatku o poklade som myslela vážne. Ak pochopíš, že ich mám 14 kvôli tomu, aby som dnes bola schopná písať tento blog. IMG_5600.jpgAk pochopíš, že mi 28 rokov zachraňujú život. Tak pochopíš, že som našla poklad. DID = dissociative identity disorder – som si do slovenčiny preložila po svojom – digging for identical diamonds – že vyhľadám svoje identické diamanty. Prečo?! Lebo stále som to ja. To, že je ich 14 neznanemá, že sa každý deň oblečiem inak, alebo inak sa učešem, alebo zmením prízvuk… a možno aj hej. Ešte sa s tým celým len zoznamujem, ale celé to ide oveľa jednoduchšie, keď ich prijímaš ako keď ich odmietaš. Veď to je presne ako keď ako alkoholik odmieta, že je alkoholik. Kým si to neprizná a nepôjde na liečenie bude alkoholikom. Alebo sa udeje zázrak a veľmi sa zaprie a prestane piť. Aj to je možné. Ale je možné, aby si zaprel svoju vlastnú existenciu?! Možno áno, keď máš depresie a nevieš ani vstať z postele a telo Ti ochabuje a máš pocit, že zomieraš a pritom je naozaj možné sa z toho dostať. Dôležité je prijať to. Pred prijatím sa deje asi jednoduchá vec – uznávaš, že by to mohlo byť ono.

IMG_5716.jpgMne bola na začiatku diagnostikovaná Hraničná porucha identity. A tak som prečítala asi štyri knihy o tej poruche, aby som vedela ako ďalej. Potom som prešla k inej terapeutke a spoločne sme po asi štyroch rokoch skúmania uznali, že mám disociatívnu poruchu identity. Teda, T. to diagnostikovala a ja som to uznala na základe symptómov. Asi po polkroku som začala prijímať skutočnosť, že tá neuveriteľná spleť emócii, či pocitov možno práve nepatria k danej udalosti v prítomnom čase – ale niekomu vo mne sa pripomenulo to bolestivé a nechce, aby som to zažila znovu tak “prepnem” – hoci v strachu, v plači, trasení sa – alebo niekedy s neskutočne dobrým humorom… nejdem písať ako to začalo. Ale ako sme na to prišli – jednoducho, začala som sa strácať. Prešla som mnoho kilometrov a zrazu mi “preplo” naspäť do 28ročnej a bola som zúfalá z toho, že si vôbec nepamätám, ako som sa tam ocitla.

IMG_6038.jpg

Precestovala som 27 krajín. Študovala dva roky v Dánsku. Do Nórska som chodila dojiť kravy. V Afrike som bola dvakrát na misiách. V Californii som bola na veľmi dobrej návšteve. V Austrálii sa mi páčilo najviac, lebo som mala novú rodinu. Jeruzalem mi bol blízky, lebo ma sprevádzala osoba, ktorá mi vysvetlovala veci úplne inak, akoby som to prijala ja.

Už ako 11ročná som si písala denník – a komunikovala s niekým vo svojom vnútri. Vždy som si myslela, že som jedna z tých, čo majú imaginárneho priateľa. Ale ja som mala skutočného – žil vo mne. Ak poznáš niekoho s touto poruchou, alebo sám ju máš, daj si čas. Nemusíš všetko spraviť naraz. Ja som až pred mesiacom uznala, že môj imaginárny priateľ bol skutočný – žil/žije vo mne. Volá sa Johnny a má päť rokov. Niekedy je ťažké rozpoznať, že rozpráva on, lebo sa naučil rozprávať aj v dievčenskom znení – ako môj synovec Dado zvykol pri svojich troch starších sestrách.

Nemôžem menovať všetkých –  jednak sama som na začiatku spoznávania ich. A nie je dobré, aby som zverejňovala niečo, s čím moje vnútro nesúhlasí. Jednoducho v sebe počuješ, že teraz nie je ten správny čas. Alebo že určite do toho nechoď, neunesieš to a podobne.

IMG_6500.jpgMôj svet sa veľmi zmenil. Zvykla som byť prekladateľ/tlmočník a teraz niekedy hodiny sedím nad slovenským textom a ani za svet neviem, ako to vložiť do anglických slovíčok – nehovoriac o gramatike.

A každému v hlave vyskakuje otázka – je to liečiteľné? Dostaneš sa z toho? Môžem Ti odpovedať presne akoby odpovedal, ktorýkoľvek iný pacient, hoci aj onkologický – verím, že áno. Verím, že integrácia – spojenie oddelených častí nastane, či už úplná, alebo čiastočná. Dôležité je, že dávam svojmu životu šancu.

Prestala som šoférovať, lebo sa bojím, že niekedy si bude chcieť sadnúť na kolená – ako ja kedysi tatovi – a začne šoférovať on. Ale 5ročné dieťa predsa len nepozná pravidlá cestnej premávky. Spravila som to pre seba, aby som žila. A spravila som to pre druhých – aby boli v bezpečí.

Ale aj tak raz budem šoférovať Citroen! A najlepšie Cactus. Nemusíte mi písať o tom, že francúzske autá sú také a onaké… poviem Ti to na rovinu – akoby povedal Mike – “mám v paži”. Mike prišiel do môjho vnútra 13.apríla 2018, lebo môj starší brat mal veľmi ťažkú autonehodu a ja som nevedela uniesť strach z toho, že by som prišla o súrodenca. Moji súrodenci sú mojou jedinou rodinou, ktorá mi ostala potom ako zomreli rodičia, aspoň tak nejak to mám prijaté vo svojom srdci. A tak prišiel Mike. Je s ním celkom sranda. Hlavne počuť jeho názory v niektorých chvíľach a robiť všetko preto, aby som sa nezačala smiať.

IMG_4844.jpg

Je šesť ľudí, ktorým naozaj verím, že mi veria celý tento blog – terapeuti z denného psychiatrického stacionára v Trenčíne.

Potom sú tu traja ľudia, ktorí robia všetko preto, aby pochopili fungovanie môjho života a prijímajú ma stále rovnako, akoby sa nič nezmenilo – moji súrodenci, ich rodiny a predovšetkým ich deti.

Zostalo mi pár priateľov, ktorí sa ma ani na chvíľu nesnažia zmeniť, ktorí sú tu pre mňa dostupní a ktorým vôbec nezáleží na tom, s ktorou osobou práve trávia čas. Jednoducho na mňa hľadia ako na celok – aj keď určite vnímajú tú prepnutosť, ale nehovoria o nej.

A potom sú tu moji čítatelia – Ty. S ktorými sa snažím komunikovať, aby sa zo mňa nestal úplný vlk samotár. Ja mám rada návštevy, aj rozhovory s ľuďmi – telefonáty fakt nemusím, ak nejde o súrodencov, alebo Šašošu, alebo počas krízy moju terapeutku. A vlastne je na Tebe – do ktorej kategórie sa vložíšIMG_4984.jpg.

Poviem Ti od štvrtku som v sebe nosila obrovský hnev. Alebo Mike isto… a Johny má nočné mory. Vybrala som sa na modlitbu – lebo napriek tomu všetkéhomu, čo sa deje, tak verím, že “všetko slúži na dobré, tým ktorí veria”… ja som veriť nikdy neprestala. Ešte stále viem hrať na gitare, či viesť chvály. Ešte stále som schopná tlmočiť. Ale to by ľudia museli uznať, že ma nebudú chcieť zmeniť. A chcieť ma prijať takú, aká som.

Prepáč, ak je tento blog pre Teba pridlhý. Ale chcem napísať o tom, čo sa stalo mne, aby sa to nemuselo stať iným ľuďom s touto diagnózou. S dobrým úmyslom som sa vybrala na modlitbu. Nejdem písať o tom, ako to prebiehalo, ani čo presne robili – ale nemalo to nič spoločné s uzdravením a rozhodne to nebol exorcizmus.

Bola som už celkom stabilizovaná – moje ruky sú plné jaziev, ktoré vznikli neviem kedy, neviem kým. Jednoducho sa dohladkám do krvi, keď mám strach.
IMG_2387.jpg

Nejdem za to obviňovať žiadnu z mojich častí – prečo by som aj… ak sa chceš modliť za ľudí ako som ja, tak Ti iba vysvetlím pár vecí. Keď vidíš, že mi prepne do inej osoby – za žiadnychokolností sa ma nedotýkaj. Môže ma to vystrašiť. Myslím, že Mike by Ti vlepil, nakoľko ma 28 rokov a veľmi ochranný inštikt voči mladším častiam. Ale počas modlitby nevylepil nikomu, iba sa dookola predstavoval. A dookola mu bolo hovorené, že neexistuje. Bola mu držaná hlava a dívala sa mu priamo do očí. Ľudia počas disociácie zvyknú uhýbať pohľadom, alebo skúmať prostredie, uisťujú sa, či sú v bezpečí a čo majú robiť. Ale mne nebolo dovolené uhýbať pohľadom. Mikeovi bolo opakované, aký druh duchov, či démonov v sebe má, alebo je on sám. A poviem Ti – nudil sa. Strašne sa nudil. Za to Johnny chcel ujsť, skrýval sa Mikeovi celý čas za chrbátom a dúfal, že už to skončí. Tiež sa slušne predstavil, dokonca navrhol, že bude miništrovať v kostole… ale čokoľvek povedali bolo akoby ste hádzali perly sviniam. “To, že má niekto kráľovské meno ešte neznamená, že sa počas modlitby nespráva ako sviňa.” s pozdravom Mike. Porušila všetky pravidlá aké sa dali. A narušila mi môj čas, kedy som už konečne mala zahojené rany. Teraz som zase dorezaná IMG_3484.jpg– lebo Johnny skúšal, či naozaj neexistuje – a potešil sa, že mu ešte stále tečie krv. Mike samozrejme Johnnymu rany obviazal. Počas modlitby sa objavila aj Cali (zo slova California) – ale akoby tam ani neprišla. Chcela ísť nakupovať, ale videla, že “tá pipka sa len značkovo oblieka, aby zaujala pozornosť” – pozdravuje 24ročná Cali. Odporúčala jej prečítať si knihu Hranice a kňazovi povedala nech z nej vyženie ducha otravovania.

A či je mne 28ročnej ľúto, že sa to stalo? Veľmi. Už tak skoro “pozvanie na modlitbu” neprijimem. Lebo ja nepotrebujem, aby ste sa ma zbavili, aby ste sa zbavili mojich 14 reálnych osôb – ak chcete, tak normálne strielajte – ale nie slovami a dotykmi a držaním a všeličím… normálne zober do ruky zbraň a zabi ma – to je jediný spôsob ako sa zbavíš mojich častí.

Ak túžiš po mojom uzdravení – reaguj, keď na Teba prehovorím a rozpráva

IMG_1431

j sa o mojich potrebách – myslím, že niektoré časti/osoby sú veľmi komunikatívne a nemajú problém s ľuďmi – no dobre, teraz už majú…

Cestou k uzdraveniu je moja cesta. Nie tá, ktorú mi nanútiš. Ale tú, po ktorej sa odhodlám kráčať. A to znamená, že začnem komunikovať so svojim vnútrom. Že prijimem ich všetkých a budem sa snažiť naplniť ich potreby… potom dôjde k integrácii a budem iba ja… alebo a niektorí iní… ale môže ich byť menej a môžu dobrovoľne sa rozhodnúť, že už ich ochranu nepotrebujem. Niekto má jedného anjela strážneho… ja mám minimálne 14 🙂

A Charlie?! Keď naňho pozerám, občas si myslím, že je to nákazlivé… ale o tom potom.

Posledná vec – ak sa Ti tento blog páčil, zdieľaj ho alebo čítaj dookola…čokoľvek.

Ale dnes som sa rozhodla pre jednu výzvu. Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne sa stal pre mňa domovom a terapeuti mi venujú 100% pozornosť… no dobre, ak ide o moju osobnú terapeutku T. tak tá pozornosť je 1249214% – nie, nepreháňam.

Ale vďaka FB sa mi podarilo pre stacionár zohnať 6 ventilátorov – a jeden pre seba 🙂 som ja ale sebecký egoista veru.

Potom som tam doniesla novú gitaru, ktorú mi/im daroval M. – veľká vďaka ešte raz… ja osobne som bola dojatá.

A na poslednej terapii som si uvedomila, že od kedy som nosila holtera, tak som obmedzila pitie kávy, kvôli vysokému tepu. A tak som si uvedomila, že taký dobrý presso-stroj by tam úplne

IMG_3072.jpg

padol vhod. Najlepšie ten, ktorý tú kávu predmelie a aj sa umyje… lebo už len ja im svojim kecaním väčšinou zaberiem všetko voľno, čo majú.

A  tak posledná výzva tohto blogu:

SK1902000000001948107253 – toto je číslo môjho účtu, keď naň pošleš peniaze od 1€ po nekonečno €, tak ten presso-stroj tam budú mať a prestanú piť kávové nápoje ako hovoria správni kávomilci.  Verím, že sa nájde minimálne 100 ľudí z tých mojich 1600 čitateľov, ktorí pošlú aspoň tie 2€… lebo tí terapeuti si zaslúžia oveľa viac ako im je dávané… a viete odkiaľ to viem? Že si zaslúžim oveľa viac? Od nich. A preto si myslím, že oni tiež.

Ďakujem za pozornosť – keby máte otázky, alebo o čom konkrétne písať, jednoducho dajte do komentu 🙂

 

 

Vďaka Dave.

34509886_2125199847717753_8030614487239229440_nV prvom rade chcem povedať klobúk dole Dave!  Je to chlapec, na ktorého som len tak “naďabila” na youtube. Stačí kliknúť na jeho meno v tomto blogu a budete vedieť viac o disociatívnej poruche identity.  Alebo ho nájdete na FB ako funpage Hidden Disminds.

Je síce o šesť rokov mladší ako ja – ale je o dosť odvážnejší, lebo je vloger = čiže robí videá, zatiaľ čo ja som bloger = píšem blogy. Ale ktovie,… možno raz niečo natočím zo svojho sveta.

Disociatívna porucha identity je veľmi veľkým tajomstvom nielen pre svet, ale aj pre samotného človeka, ktorý ju má. Mám 500 str. knihu v angličtine, ktorú nazývam “Príručka mladých svišťov” a snažím sa ju nosiť so sebou, aby som si v čase krízy vedela nájsť, čo mám robiť. Akurát, že v čase krízy nie vždy viem po anglicky.

Dave – hoci sa nepoznáme, dnes si ma veľmi povzbudil! Lebo hovoríš o veciach, o ktorých ľudia radšej mlčia – o svojom vnútornom svete. Máš “iba” 6 osobností – ja ich mám iba “14” 🙂 ale aj tak si  pre mňa hrdina, lebo otváraš ťažké témy pred svetom.

Ja som Ivona a v mojom vnútornom svete sa nachádza 13/14 rozličných svetov, osobností,… dnes som pochopila, prečo napriek tomu, že sa v noci vyspím, tak niekedy zaspím o 11:00 na dve-tri hodinky – lebo mám v sebe detské časti 5 ročnú a ešte aj menej… a deti predsa poobede spávajú. Asi preto teda spím.  Myslím si.

Ďalšia vec, ktorú som v sebe objavila je, že mám v sebe aj mužské časti/altery. Čo vie byť niekedy zábavné a niekedy veľmi zložité. Nie som natoľko odvážna ako Dave, aby som tu písala o menách alterov, ktorí vo mne žijú. Ani nie som natoľko odvážna, aby som prezradila, koľkí z nás sú prítomní pri písaní tohto blogu.

Je to sakra zložité. Naozaj. Celý Tvoj svet sa obráti hore-nohami. Je to akoby si musel vytvoriť bezpečné miesto pre deti – odviesť ich do škôlky, alebo kúpiť im hračky, či sladkosti. Nie všetky časti sú veriace. Hoci ja, 28ročná som mala v pláne byť zasvätenou pannou v Katolíckej cirkvi. Už som mala aj podanú prihlášku a prešla som pohovorom. A zrazu BUM. A všetko je inak. Ako tomu rozumieť?!

Zrazu si ako ryba hodená z oceánu do potoka a v potoku prechádzaš z jedného prameňa k druhému a snažiš sa objaviť, kým naozaj si a nájsť cestu domov – priamo do oceánu, tam kde som bola predtým. Teraz je to všetko oddelené.

Ľudia tomu nerozumejú a ja rozumiem tomu, že nerozumejú – lebo nerozumiem ani ja. Zrazu som schopná behať – keby sa spýtate spolužiačok z gympla, tak som nikdy nezabehla ani 1000m do konca. Nevyšplhala som sa na tyči, ani na lane. Ani som nikdy nepreskočila cez kozu. Všetky predmety mi nešli – okrem písania slohov. A ak mi išli, tak zrejme sa snažil zachrániť situáciu niekto iný vo mne.

Nie, nie som nebezpečná ako sa to prejavuje vo filme Split. Podľa mňa je trošku dosť americký – moje telo sa nepremení na Hulka. Hoci mám pocit, že v sebe Hulka mám. Keď som počula, že by sused zastrelil Ponga len pre jeho štekanie, tak mi srdce tĺklo najmenej 120… zlosťou a hnevom. Lebo ich pes pokúsal Ruty a je stále nažive. Keď ide o nespravodlivosť, alebo sa niekto dotkne slovne, citovo alebo skutkovo mojich najbližších, tak sa vo mne objavuje neuveriteľný hnev. Asi za to môže nejaký mužský alter. Alebo ktovie. Jednoducho nespravodlivosť neviem ustáť. A hlavne, keď niekto ubližuje deťom – a v tomto prípade môže ísť aj o môj vnútorný svet a deti vo mne.

Viem, že je to ťažko pochopiteľné – že ešte stále nemám ten invalidný 🙂 ale čakám na predvolanie. Dnes sa niekto zo mňa “rozhodol”, že napíše sms o prosbu o 10€. Teraz chcem, aby ste rozumeli – moja bývalá práca mi stále dopláca nájom. Ale existuje ešte úver, moje telefónne účty, lieky, ktoré ma stoja cez 20€ každý druhý týždeň, cestovanie do Trenčína – dobre veď sú to len 2€ do týždňa, niekedy 4€, keď máme aj pokračujúcu skupinu.

Myslím, že mi väčšina mojich priateľov aj tak nevie porozumieť – preto som vďačná za Teba Dave. Lebo to hovoríš tak priamo. A tak to tak priamo poviem aj ja – ak si si neni úplne istý, že v danej chvíli hovoríš/telefonuješ/píšeš s Ivonkou, ktorá má momentálne 28 rokov – tak ju nepresviedčaj o veciach, ktoré podľa Teba na ňu zafungujú… ak sú prítomné neveriace časti, tak Ťa jednoducho pošlú do prdele. Je mi to ľúto – a na spovede chodím, ale naozaj sa to môže stať a stalo sa.

Ak mi niekto napíše na prosbu o 10€, že sa rozhodol odpovedať, že nepošle, lebo neviem hospodáriť s peniazmi, tak si out človeče. Odpusť, ale deti nevedia hospodáriť s peniazmi – máš pravdu, ani teenageri, a ja sa snažím – písať pravdu o tom, kým som.

Prechádzam si občas riadnymi konfliktami, ktoré ma stoja stratu priateľstiev. Alebo vernosti, či dôvery. Ale musíš pochopiť, že nekomunikuješ iba so mnou. Jedna z najkrajších reakcií na jeden z mojich blogov bola od jednej lekárky K., ktorá mi napísala, že ak niekedy budem potrebovať ošetriť rany, tak sa môžem staviť, že je na materskej doma. Neviem, či tomu rozumieš. Ale niekto prijal skutočnosť, že vo mne existuje niekto, kto si občas ublíži/mne ublíži… alebo ma potrestá. Napríklad za to, že mi niekto vyčíta, že som pyšná, alebo manipulačná… ak si to myslíš aj Ty, tak ma jednoducho nečítaj, nepodporuj. Veď na čo. Ak mi chceš hovoriť krutý druh pravdy – najskôr si zisti, či som okej a či som prítomná ja. Pozrite si film Sybil alebo Split – ale Split je naozaj trochu viac o tom, že táto porucha je nebezpečná – ale kto ma pozná tak vie, že nebezpečná nie som.

Chodím na sv. omše, kde je málo ľudí. Alebo na modlitby, kde sa kňaz modlí za mňa a je so mnou sám, alebo s osobou, ktorej dôverujem. Ja som nehodila Boha za hlavu – je plnou súčasťou mňa, len tak ako som písala často v blogoch, aby ste mu ľudia dali šancu, tak občas musím sama seba presviedčať o tom, že si šancu zaslúži. Že On je ten, ktorý to dá celé dokopy. Naozaj tomu verím, ja sa viery nevzdávam. Ale prosím nikdy, naozaj nikdy neútočte na mojich terapeutov. Alebo nemajte so mnou témy lieky vs. viera. Alebo terapeuti vs. Boh. Nemá to zmysel. Nebudem schopná dôverovať tak ako som zvykla. Ja 28ročná áno. Ale niekto iný vo mne sa jednoducho rozhodne ignorovať maily, sms, či telefonáty… lebo sme to v tejto téme prepískli.

Tak naďalej prosím modlite sa za mňa, ak chcete podporujte tento blog: SK1902000000001948107253 – ak si myslíte, že toho nie som hodná, tak jednoducho nepíšte.

Posledná vec, ktorú sa posnažím rozbehnúť spolu so svojou spolužiačkou z gympla je spôsob ako podporiť jej talent a vlastne aj môj. Ona maľuje, ja píšem. Takže sme sa spolu rozhodli vyrobiť tričká na podporu tohto blogu. Jednoduché žlté tričko, na ktorom zo zadu bude napísané “iwonblog” – zatiaľ sme to spočítali tak, že cena trička, ktoré kupi by bolo 3€ + 5€ za jej prácu + 3€ na tento blog, čo je spolu 11€. Čiže min. cena trička bude 11€. Kým Katka niečo vytvorí, namaľuje, tak chvíľu si počkajte – je predsa na materskej so štyrmi deťmi 🙂 ale keby si chcete pozrieť jej tvorbu, tak môžete tu.

Zatiaľ sa lúčim a ďakujem všetkým, aj Tebe Dave. Aj Bohu, že Vás mám a že pri mne stále verne stojí, hoci tak veľmi padám… ale z tých padnutých väčšinou povstali najväčší hrdinovia a verím, že aj môj príbeh bude mať raz šťastný koniec.

 

 

 

Som normálna.

Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne sa mi stal rodinou. Keď som tam mala nastúpiť, cítila som sa akoby ma odsúdili na do životie a nebolo inej cesty… a pritom to bol len obyčajný návrh terapeutky. A ja som si o sebe začala myslieť, že som blázon. Lebo vždy keď som čakala na terapiu a prechádzali okolo mňa ľudia – prišli mi strašne čudní. Predsudky priatelia.

Tak sa to nazýva.

Dnes ich už nemám – aspoň nie v takej miere. Ale vidím ľudí okolo seba ako s

IMG_6820.jpg

i myslia “svoje”.

Dnes sa radím k normálnym ľuďom. Mám 5 ročného frajera Dávida, ktorý je mimochododm môj synovec a zároveň aj krstný syn. Ale to nie je pre neho prekážkou. A keď naňho pozerám, tak si hovorím, že vlastne ani pre mňa. Lebo má svoj štýl. Naposledy, keď som prišla k nim, tak ma celý vyradostnený čakal, že ideme spolu spinkať – on totižo ešte spáva cez obed. A ja vlastne tiež. Tak som sa potešila, že sme sa vyhli všetkým a všetkému a šli do spálne jeho rodičov. A po chvíli prišla otázka: “Idem Ti urobiť kávičku?” A ja mu na to, že nie Dado,  potom by som predsa nezaspala. A on automaticky odpovedal: “Tak Ti spravím čaj.” a rozbehol sa do kuchyne. Počula som ako behá z kuchyne do kúpeľne a zase do kuchyne až nakoniec prišiel asi s menej ako dvojdecovou šálkou – najdôležitejšie na tom všetkom bola Elza, lebo veď aj ja som pre neho princeznička. Podal mi ju s hrdosťou a pozrela som dnu a vody nebolo ani dopoly a plával tam sáčok čaju. Voda bola ľadová. Tak mi vysvetloval, že musím s tým sáčkom krútiť, aby voda zmenila farbu. Tak som krútila. Potom chcel, aby som to vypila. Tak som to vypila. Išiel to ešte zaniesť do kuchyne a vrátil sa s tým, že ma ide uspať. Tak som sa ho spýtala, či to nemá byť naopak. A on bleskovo odpovedal: “Má, ale nikomu to nehovor.” Tak som zaspala a zobudila som sa na to, že miesto Dávida tam mám Charlieho a Ponga.

Keď som prišla na druhý deň ráno za ním a vypýtala som si čaj, tak sa ma spýtal, či ho budem s tým teraz otravovať každý deň. Tak už asi nebudem.

IMG_6797.jpg

Dnes sa radím k normálnym ľuďom, lebo mám psa – Charlieho. Vyrástol ani neviem kedy. Je veľmi sympatický, takmer každému. Hlavne jemu prídu sympatickí ľudia, ktorí sedia na terase pizzerie Vega alebo inej terase, kde sa práve varí a sadne si k nim akoby boli starý známy a pozerá na nich svojimi psými  očami. A väčšina ľudí sa na to chytí – len potom je pre mňa nemožné pre mňa chytiť Charlieho.

Dnes sa radím k normálnym ľuďom, lebo keď mi dookola kamoši v stacionári hovoria o tom, že je tam strašné teplo, tak jednoducho nájdem darcu šiestich ventilátorov, aby tie terapie vyzerali normálne a tí normálni ľudia sa tam cítili normálnejšie. Darca je až z Ameriky. Ale keby bol aj zo Somálska, tak by radosť ostávala rovnaká.

Tento týždeň mi dal veľa, čo sa týka hraníc. Učím sa hovoriť “nie” a stáť si za ním. Nie je to vždy jednoduché povedať ľuďom, ktorých si vážiš, ceníš, či ľúbiš povedať nie – ale jednoducho – predstav si, že máš v sebe 13 iných ľudí, že máš disociatívnu poruchu identity. A nie každý súhlasí s tým istým. Musím stále brať ohľad na druhých, alebo na tých 13 či viac v sebe? Až tento týždeň som pochopila, že niekedy lepšie brať ohľad na seba a svoje vnútro. Lebo inak v Tebe ostanú nevysvetliteľné pocity, myšlienky, počuješ hlasy alebo začneš konať tak, že Teba úplne vypne a si niekým – ale predsa si to stále Ty, len Tvoj obranný mechanizmus Ťa vypol a zapol niekoho iného. A predsa som stále normálna.

Som normálna… disociatívna porucha identity – mať 13 osôb je len taká bokovka – lebo veď ešte stále nemám invalidný dôchodok.

A som normálna – lebo mi došlo, že mi dochádzajú financie a tak moje známe auto Speedy Prdko alias Opel Meriva 1.6 sa dáva do predaja. Vieš, prvýkrát, čo som sa rozhodla doňho nasadnúť a šoferóvať ho bol deň, keď bol tato v hospici a chcela som ísť za ňou. Mala som 24 a od kedy som si spravila v 17 vodičák som za autom sedela iba párkrát. Ale jednoducho strach ma prinútil tak trochu k tomu, aby som išla.

Mimochodom má nové zimné pneumatiky Barum a aj pneumatiky na leto. Momentálne je u mechanika, ktorý ho dáva do poriadku po technickej stránke, potom ho ešte poriadne vyčistíme v nejakej umyvárke a cena sa bude pohybovať okolo 2200€ – nakoľko nie som autičkár a autá si vyberám podľa vzhľadu a farby – tak viem Vám k nemu povedať teraz to, že je červené a že ani za svet neviem nájsť jeho fotku… asi som si ho ani nefotila. Ozvite sa v prípade záujmu.. porozprávame sa aj o cene, aj všetkom – ako to veľkí ľudia robia. Ale momentálne fakt neviem.

Za to Cactus ma láka… i keď niektorí ľudia hovoria, že nie som normálna, keď chcem francúzske auto. Ale som normálna mimochodom. Páči sa mi kaktus. Ani neviem prečo. Rastie na púšti, napriek tomu kvitne a aj keď pichá, tak má svoju krásu.

A tak sa nádejam, že raz keď zintegrujem svoje Ja z 13 do menšieho čísla alebo jednotného čísla, tak kaktus nebudem nosiť na tričku, ale ho šoférovať.

Veď snívať je predsa normálne. A preto v stacionári budú viať nové – z ventilátorov… ale dôležité, že tam zaveje nový Duch.

image1.jpeg

 

Sebectvo vs. sebastarostlivosť

Niekedy sa dejú nevysvetliteľné veci. Nevysvetliteľné v zmysle, že im vôbec nerozumieme, nechápeme, nevieme ako sa to mohlo stať. Prečo vôbec. A či sa to muselo stať práve nám. Povedzme si úprimne – priali by ste si, aby sa to stalo niekomu inému?! Ak áno, tak komu… a prečo vôbec?! Ľuďom, ktorí spôsobili, že sme zranení? Ľuďom, ktorí to v našom živote posrali, lebo sami nevedeli, čo robia?!

Vieš, ja ľudí pozurujem. Od malička. Doteraz si pamätám, ako mi v tom jedna profka N. na gympli povedala, že to mám ako dar. A asi teda mám. Lebo pozorujem, skutočne. A niekedy by som chcela aj odsúdiť a poslať do riti, ale radšej pozorujem a premýšľam, aký príbeh je za tým správaním, konaním, za tými slovami, skutkami… a niekedy si hovorím, že keby aj oni najskôr pozorovali – napríklad mňa, tak by to všetko dopadlo úplne inak, ako to niekedy dopadne.

Pre mňa je najhorším pocitom pocit hanby. Každý to máme istotne inak. Lebo všetci sme odlišní. Doteraz si pamätám chvíľu, kedy som napísala psychiatričke – kamoške M., že som asi neni okej, či by sa so mnou mohla stretnúť. Aj sa stretla. A ďalšie stretnutie už bolo na psychiatrii v Trenčíne. Čakala som na chodbe a v duchu som si hovorila, že len nech teta suseda nevyjde z vedľajších dverí a nech ma tam nestretne, lebo to by bola hanba. A práve v tej chvíli vyšla z dverí a mňa zavalil pocit hanby. A začala som vysvetlovať, že M. je kamoška, idem len návštevu a pokecať si a tak… neviem, či vedela, že sa hanbím a hovorím len “polopravdu”. Napriek tomu, že od kedy sa odsťahovala moja najlepšia kamoška z detstva D. a považovala som práve týchto nových susedov za skvelú rodinu, tak som sa pred ňou hanbila ako Charlie, keď ja kvôli svojmu tvrdému zaspaniu niekedy nereagujem na jeho potrebu ísť von. Prečo sa hanbíme za to, kým v skutočnosti sme?! 

IMG_6517.JPG

Teraz bývam u sestry a strážim Ponga – ADHD pudlík, ktorého si už neplánujem zobrať na noc do bytu, lebo asi by ma tam dlho nenechali bývať… ale mám ho rada akoby bol môj. Tak mu teraz tak ťažšie ide do hlavy, že na čo som si brala Charlie asi polhodinu sedel a pozoroval ovce, zatiaľ čo Pongo celý čas štekal na ovce. Jedna ovca – vlastne neviem, či to nie sú barany, sa pokúšala preskočiť plot za Pongom a iná v pokoji očuchávala Charlieho. A to sú len zvieratá. A tak veľmi odlišné… aj my sme veľmi odlišní – všetci. Tak prečo to nevieme prijať?!

Vieš čo ma vie najviac nahnevať? Keď ma niekto rieši bez mojej prítomnosti. Jediný človek, ktorý podľa mňa tomu naozaj rozumie človek je moja terapeutka. Keď sa jej na mňa spýtajú automaticky odpovie: “Opýtajte sa Ivonky.” Týmto chcem zároveň aj pozdraviť krásavice z nemenovanej drogérie v TN, ktoré dnes moju kamošku K. nazvali “ďalšou manekýnkou” len preto, že si kupovala masku. Ľudia, preberte sa. Kľudne si všímajte druhých, pozorujte – ale nevyslovujte nahlas hlúpe myšlienky, ktoré môžu niekomu druhému so svojim zraneným príbehom pokaziť celý deň. Ak nie aj týždeň. Nehnevám sa na ne, alebo aj hej, kvôli K., ale nie kvôli tomu, kým sú.

Uvidíme človeka a začneme si myslieť a hovoriť o tom ďalej. A ako som sa hanbila prvýkrát na chodbe psychiatrie, tak som sa hanbila priznať sa s tým doma v rodine. A veľmi ma mrzelo, keď som sa musela po dvoch nanovo hlásiť na terapie, lebo som to nezvládala, keď zomreli obaja rodičia. Jednoducho to v Tebe tak nejak ostane – ako keď zomrel môj prvý mops Charlie a ja som ešte dva týždne počula packy… tak som vždy videla tatina ležať na tej polohovateľnej posteli v obývačke ležať, hoci už dávno zomrel. A posteľ tam už ani nebola. Je to šialenstvo?!  Nazvi si to ako chceš – ja to volám zármutok.

Drahé slečny z drogérie… alebo ktokoľvek, kto rozprávate o iných skôr ako si predstavíte ich príbeh – mám na Vás prosbu – mlčte! Naučte sa mlčať… ani neviete ako pomáha naučiť sa žiť v prítomnosti – byť si vedomý danej chvíle, čo sa nazýva Mindfullness – a byť chvíľu v tichu a iba byť a dýchať a dovoliť si byť sám so sebou.

K. mi nechcela povedať, ktorá drogéria to bola. Ale ešte dnes by som tam šla a pozorovala, čo by povedali na mňa a moje ruky.

IMG_6571.JPG

Feťáčka?! Zrejme hej… lebo som bola na internom vyšetrení a brali mi krv a ostala mi modrina po vpichu ihly.

Neberiem drogy. Dokonca ani nepijem, veď beriem lieky. Ale viem si predstaviť, že keby tam vkročím a chvejem sa, tak na mňa pošlú SBSkára, aby ma vyhodil. Niekedy ma trasie… neviem prečo. Možno je niekto vo mne vystrašený, alebo sa hanbí, alebo neviem čo. Ale nefetujem, nedrogujem… prosím, naučte sa mlčať.

Ani si úmyselne neubližujem. Proste sa niekedy ráno zobudím a niečo nové sa objaví na mojom tele a ani len netuším, kto čo prežíval vo mne, keď to spravil a prečo to spravil, ale snažím sa pozorovať – svoje vlastné vnútro, svoj vlastný príbeh, ktorý žijem. Aby som sa zbytočne neodsudzovala.

Na obrázku “Self-care isn’t selfish.”, ktorý mi poslala K. pri písaní mi svojho príbehu mnou zachvelo mnoho emócii. Znamená to – starostlivosť o seba neznamená sebectvo. Áno, rada vtipkujem s vetou, že “keby každý myslel sám na seba, tak by sa na nikoho nezabudlo“… ale to samozrejme myslím zo srandy. No zároveň je v t

7958b21a-c75a-4310-b0fd-11ee2f9a3bd9.JPG

om aj trochu vážnosti. Lebo na niektorých ľudí sa naozaj zabudlo. Keď som čakala v čakárni nemocnice na internom oddelení a priviezli tam bezdomovca s obrovským bruchom – akoby bol tehotný, tak som sa lekára pýtala, prečo to tak je. Pretože veľa pije a zlyháva mu pečeň a brucho má naliate vodou. A to je len jeden zo zabudnutých ľudí. Bol potetovaný. Možno niekedy sedel. Ale celý čas som tam premýšľala nad tým, kto všetko na neho zabudol. Veď všetci máme nejakú rodinu. Alebo súrodencov – nikdy nepochopím, ako je možné, že majetkové veci, či dedičné veci dokážu súrodencov znenávidieť jeden druhého. A to je úplne bežná vec… alebo ľudí, ktorí boli v manželstve mnoho rokov, tak po rozvode sa nevedia dohodnúť na tom, kto koľko dostane a čo komu zostane a deti sú presúvané sem a tam a jednoducho je tento svet úplne nenormálny, pretože zabúdame myslieť. A to nie je to najhoršie. My nezabúdame len myslieť – my zabudáme milovať. Na chvíľu som sa skúsila vrátiť na starý dobrý pokec… ale keď mi už asi piaty muž a dokonca i žena napísala, že nevymeníme foto, alebo len napísali slovo “sexík?”, tak som si ho zrušila. Nie sme normálni.

A to nemyslím svojich priateľov zo stacionára, zo psychiatrie. Tí sú oveľa viac normálni ako tí vonku. Lebo zdieľajú svoj príbeh, učia sa dôvere – starajú sa o seba. Jednoducho učia sa nanovo prijať samého seba… ako keď som mala rozhovor s V. o tom, že naša najviac obľúbená T. je len 1% skutočnej pomoci, ktorú máme. 99% si Ty sám. Najskôr nechápala… ale potom som jej povedala, že či mi chce naznačiť, že to, že Ti terapeut kladie otázky a nemôže dávať rady, či to považuje za 99% toho, prečo dokáže prežiť do ďalšieho dňa… veď terapia je naozaj o otázkach, kedy spoznávaš seba samého. Pozoruješ. Veľa toho je o Tvojich vlastných rozhodnutiach, myšlienkach, skutkoch. Ako veľmi sa Ty rozhoduješ pre život. Ako veľmi sa Ty rozhoduješ prijať seba a svoj príbeh… až potom začni riešiť druhých.

Ja som si tento týždeň uvedomila, že tento blog existuje naozaj krátko na to, aby mal už 1600 náštevnikov – nie pozretí… v tom je rozdiel – tých je viac, to stačí aj refrešnúť stránku a je o číslo naviac… uvedomila som si, že mi dovoľuje normálne finančne fungovať. Lebo naň dávam číslo účtu: SK1902000000001948107253

A povedala som si, že v tom budem pokračovať… lebo áno – mám talent písať. Viem aj spievať, hrať na gitare. A pekne vyfarbujem. Alebo aj dobre rozprávam. Dokonca aj plynule anglicky… a niekedy nič z toho neviem. Lebo keď máš disociatívnu poruchu identity, tak Ti vie prepnúť do detskej časti, ktorá ani nevie, že existuje iný jazyk ako slovenský. Ako keď sme pred pár rokmi išli s mojou neterou vlakom do Košíc pre Toy Pudla (asi sa smeješ, akého vysokého Toy Pudla sme kúpili – no a čo, to je už príbeh danej pani, prečo nás oklamala)… a moja neter S. zrazu hovorí: “Ivi, hentá teta je asi z telky, lebo mluví.” Jednoducho si to spojila s rozprávkami, kde ľudia hovorili po česky a nazývala ich češťania… A niekedy si aj na klavíri zahrám a vymýšľam slová a vypúšťam svoje emócie… a niekedy to neviem vôbec. Tak ako som sa snažila včera napísať blog a vôbec som nevedela dať nič zo seba von.

A dnes hovorím si, áno, Ivonka máš na to, aby si spravila ako iní blogeri, že ak chceš čítať ďalej, musíš si zaplatiť. Ale čo som koza?! Hej som a preto to nespravím. Lebo myslím na ľudí, ktorí sú zabudnutí ako som mnohokrát ja – alebo aspoň sa tak cítim, keď sa mi dlho neozve niekto, na kom mi veľmi záleží… ale to už je príbeh danej osoby. Alebo keď sa ozve niekto, na koho chcem zabudnúť. A neviem ako s tým zaobchádzať. Ale to je tiež ich príbeh. V prvom rade tu ide o môj vlastný – a je na mne koľko z neho Vám prezradím… 

A posledná vec… aby som nezabudla na to, že sa ma niekto spýtal, že ako toto všetko znášam ako veriaci človek. Neviem. Niekedy do kostola idem, niekedy nie. Lebo keď si predstavím tých veľa ľudí naokolo mňa, tak sa mi rozbúši srdce ešte tam ani nie som. A niekedy idem, lebo viem, že v kolačanskom kostole málokto ide cez týždeň na omšu sedieť hore na chorus.

Niekedy som schopná len toho, že si “zaspomínam” na tvorbu tejto svojej vlastnej pesničky: https://soundcloud.com/lukasronec/milost-demo-song

Alebo si vypočujem, že som niekedy bola členom kapely – a hovorím si, že do kelu, že dnes už mám lepší, vyspievanejší hlas a nedávam také falošné tóny… ale nemám kapelu. Mužský hlas je môj brat 🙂 https://soundcloud.com/lukasronec/ukaz-co-dokazes-ty-elijah-band – ten mal vtedy už oveľa väčší hudobný sluch než ja…

A posledná vec – aby som nezabudla na svojich súrodencov… lebo majetok je nič oproti tomu ako mať súrodenca… – tak umelci sme všetci štyria, hudobní, kreatívni a vieme milovať. Skús sa niekedy navrátiť k Láske aj Ty.

Pár myšlienok.

Prvá nastala, keď som s kamoškou – ľudí, s ktorými som sa stretla v psychiatrickom stacionari nazývam “kolegovia z ústavu” -, s kolegyňou z ústavu pozrieť deti mojej sestry. Cestou nás obišli asi dve-tri autá a nikto nezastavil pánovi, ktorý bol prevrátený z vozíka bez nôh. Jednu mal amputovanú pri členku a druhú nad kolenom. Áno, razilo z neho dosť. Ale pri páde si narazil hlavu a ruku… kolegyňa z ústavu zastavila a spolu sme ho dali naspäť na vozík snažiac sa zistiť odkiaľ je.

IMG_6445.jpg

Kto neviete po anglicky píše sa tam – iba preto, že máš/robíš zlyhania, tak to neznámená, že zlyhaním si. A tak zlyhávaj, jemne, milostivo, odvážne.

A preto nám nerobilo problém zastaviť a opitého človeka dať naspäť na vozík. Lebo poznáme zlyhania druhých a svoje vlastné. To, čo mi dal denný psychiatrický stacionár v Trenčíne je úplne nový pohľad na tých druhých. Nie sú zlyhaním. Ani ja. A dokonca ani Ty.

Tento pán potreboval pomoc a ľudia ho obchádzali.

Ja keď potrebujem pomoc – tak si o ňu požiadam. Možno niekedy v hanbe, niekedy odvážne, niekedy len tak. To je dôvod – prečo na koniec každého blogu dávam – ak mi chceš pomôcť, alebo pomoc potrebuješ: yvonka.r@gmail.com

Preto, keď ide o peniaze napíšem priamo: SK1902000000001948107253

Myslela som si, že je to pochopiteľné. Ale vysvetlím Vám to. Som schopná postarať sa o seba samú. Mám dve ruky a dve nohy. Keby chcem, tak si navarím, idem si zabehať, posilovať, prať vešiať prádlo, vyfarbovať, doučovať angličtinu, či prekladať texty… alebo iba tak byť.

IMG_6448.JPG

A preto na krku nosím takýto “vojenský prívesok” – lebo patrím k tým odvážnym, ktorí sú ochotní priznať si, že zlyhávajú, že sa stratili, alebo opili do bezvedomia. Je tam číslo na moju sestru a brata. Ale to číslo je tam… nie v mojom blogu. Prečo?! Lebo do tohto blogu dávam svoj mail pre prípad, že by si mal hociakú otázku – napíš. Mám 28, slovenčinu ovládam super a v Auguste navštívim vďaka jednému kamošovi kňazovi Chorvátsko – svoju 28 krajinu.

Prosím nevolajte mojím súrodencom prečo mi nepomáhajú… volajte šoférom aút, ktorí obídu človeka bez nôh prekoteného z invalidného vozíka.

No a čo… tak je závislý na alkohole. A je potetovaný – možno sedel. Neviem, kto to bol. Rany sme mu ošetrili. Ale kto dnes nie je potetovaný? A vlastne, kto dnes nie je závislý? Už len to, že čítaš tento blog znamená, že si závislý možno na blogoch, internete, facebooku… každý jeden fajčiar je závislý – ale nikdy by som ho nevihodila z domu s tým, že je narkoman… stačilo mi, keď ma jedna pani nazvala feťáčkou kvôli jazvám, ktoré mám. A ktoré som si nespôsobila, lebo som chcela. Teda, možno niekto vo mne chcel, alebo chce…

Ale toto je svet človeka s disociatívnou poruchou osobnosti – my vieme fungovať osamote. Základom je naučiť sa prijať všetko, všetkých, čo vo mne sú. Vieš aké je to? Presne také, ako keď Ty sa nevieš zastaviť a pomôcť človeku, ktorý padol na zem… lebo je isto opitý.

Ani neviem kedy to bolo – ale stalo sa tak aj v Novej Dubnici, že jeden pán zrazu padol a ľudia ho obchádzali, lebo je “isto” opitý. Ja som so sestrou zastavila, prišli sme k nemu a zavolali mu záchranku. Mal porážku a neskôr som sa dozvedela, že sme “zachránili” život tatovi našej kamošky. Je toto v pohode?

No mňa to serie. Prosím – na miesto toho, aby si riešil môj život – rieš to, či vieš prijať svoje vlastné deti, svojich susedov, priateľov, nepriateľov, okoloidúcich… a pochopíš môj svet.

A keď sme pri tej vojenskej známke – týmto pozdravujem “mamu s dcérou”, ktoré venčili dvoch malých bielych predpokladám westíkov a neustále po mne kričali, nech si to psisko chytím… Charlie mi ušiel – priznávam, moja chyba. Má šesť mesiacov a mal srandu z toho celého. A tety kričali ešte viac. A ja som ich poprosila, aby nekričali a ukázala tú známku… a čo spravili? Začali si robiť srandu.

Viete v čom bol problém?! V tom, že ich psy by boli schopné pokúsiť toho môjho “a toto predsa nemôžu dopustiť”… ja som sa narodila a už ani neviem od kedy, ale môj najväčší sen bolo mať psa. Ja som psíčkar úplne celým srdcom. Ale odkaz pre tetušky: ak je Váš pes natoľko odvážny, že dokáže pokúsať niekoho iného psa, nie to ešte nejaké dieťa – tak ho dajte uspať. Bude to tak lepšie. Psy, ktoré hryzú ľudí a nie sú k tomu vycvičené – ako tie, čo chránia nejaké územie, alebo policajné, by nemali chodiť bez náhubku… nech je to čoby aj čivava… raz Vám môže pokúsať dieťa Vaše, či cudzie… čo spravíte? Ja som za uspanie, nech to znie akokoľvek kruto… aký pán, taký pes… moje psisko má meno – volá sa Charlie, je to rodený pecival, či ako to nazvať, ale zároveň aj hravý – lebo sú vo mne aj detské časti..

IMG_6436.jpg

Tu nejde o veľkosť psa ako veľkosť srdca jeho pána… nech si každý myslí, čo chce. Kenny je nemecká doga, má o jeden mesiac viac ako Charlie – a vieš čo, bude ešte väčší… ale nekúše ľudí, ani psov.

Tak sa prosím zamysli nad svojim i mojim svetom.

Neobviňujte mojich súrodencov, že mi nedávajú dostatočnú pozornosť – niekedy až moc veľkú – môj brat niekedy čaká aj dva dni, kým mu odpíšem… prečo? Lebo buď zabudnem, alebo zaspím, alebo sa mi zrovna nedá, či nechce… a nerobí z toho vedu.

Tak prosím nerobte vedu z toho, či prežijem do ďalšieho dňa – samozrejme, že prežijem. Stačí mi k tomu rozhodnúť sa žiť, hoci aj v zlyhaniach… či s nimi.

Toľko z mojej strany pre dnešný večer… ďakujem Vám všetkým za Vašu finančnú podporu – okrem psov tu mená nikoho dávať nechcem ani nebudem. Lebo verím, že to nerobíte pre dobré meno, ale pre mňa. Ale všetky splátky, účty, všetko – dokonca aj plná chladnička na tento mesiac je aj vďaka Vám.

Tak napíšem to ešte raz – keby potrebuješ pomoc, alebo mi chceš pomôcť – napíš to priamo mne: yvonka.r@gmail.com 🙂 nemusíš na mňa cez mojich súrodencov. Už som dosť veľká na to, aby som Ti vedela povedať, či si šnúrky viem alebo neviem zaviazať potom ako mi ich Charlie rozviaže… dokážem.

Všímaj si aj tých prevratených závislých – lebo nikdy nevieš, kedy ním budeš aj Ty. Ani ja som nečakala, že niečo takéto raz budem písať… a je to tu.

Majte pekný večer 🙂

Spoločnosť dávania

Toto som ja:

Lepšie povedané – takto teraz vyzerám.

Mám ešte jeden blog: iwonblog.com, s ktorým som sa kedysi celkom dobre umiestnila v súťaži Bloger roka… na to koľko blogerov sa tam hlási – skončiť v Top 10 je celkom víťazstvo.

Ale založila som si druhý blog. Prečo? Lebo sme s terapeutkou prišli na to, že tento píše aj niekto iný ako ja na iwonblog.

Kto je ten iný?

Ani neviem… aj o tom je disociatívna porucha osobnosti. O tom, že veľa vecí je pre Teba zrazu záhadou. Máš tajomstvá sám pred sebou a akoby si zrazu nevedel, kým vlastne si.

Väčšina ľudí na ulici, ktorí ma poznajú a dlho nevideli sú nadšení z toho ako teraz vyzerám.

V skutočnosti, to na viditeľné na vonok nikdy nedokazuje to, kým si si vo svojom vnútri.

Asi by veľa spravilo, keby po ulici kráčam takto:

Aby ľudia vedeli, že toto som ja. Alebo že aj toto som ja.

Mám zázračne krásny byt vďaka Ľ. Bývam síce v sociálnom nájme, ale byt je krásny. Ale v ňom sa budeš cítiť zle, keby vstúpiš vo chvíli, keď je zle mne. Lebo bordel všade. Alebo vstúpiš do uprataného bytu, ktorý upracem, aby som sa nehanbila a hovoríš si, ako krásne si žijem.

Keď sú riady kopcom v umývadle a všade naokolo v tom 1iz byte, či garsónke… tak jednoducho poviem, že mám pokazenú myčku. A všetci s udívom povedia – Ty máš umývačku riadu? A ja poviem nie, ale dobre to znie.

Boli dni, keď som šoférovala Citroën C5 až za Prahu, keď som šla do ticha, do kláštora iba tak byť. Boli dni, keď som vozila ľudí, či deti na svojom Speedy Prdkovi – Opel Meriva a spomínala som na ten rozdiel v autách a bolo mi ľúto, že aké auto mám. A teraz sú dni, kedy som už mesiace nešoferóvala, kedy jazdím na bicykli, kolobežke, behám alebo len spomalene kráčam a ani neviem ako – nabúravam od únavy do aut. A teraz si povieš – že však nič nerobíš – a ja Ti poviem, presne tak.

Viete, že v tom seriály Red Band Society nastal moment, kedy sa Charlie dostal zo svojej bdelej kómy, do ktorej upadol po autonehode a bol schopný znovu žiť svoj život?

Verím, že taký moment nastane raz aj v mojom živote… že sa zobudím a všetko bude iné ako je teraz.

Že po 20 minútach upratovania si svojej hromady riadov nezaspím na dve hodiny.

Už sa Ti to niekedy dialo? Ráno sa zobudíš a máš nové rany na svojom tele – a ani len netušíš ako sa tam cez noc urobili. Aj toto je disociativna porucha… lebo nejaká časť v noci nespala… a stále som to ja.

Záleží na tom, s ktorou časťou sa práve stretáš… či s tou ktorá nosí svojho plyšového psa Buldozéra všade kam ide, alebo tú, ktorá nosí masky všetkých druhov alebo tú, ktorú momentálne lieky naozaj konečne utlmili. Lebo pri tejto poruche sa deje jednoducho to, že si môžeš dať aj dva Zopiclony na spanie, ale nezaspíš, lebo jednoducho na nejakú časť Teba to nefunguje.

A Ty sa snažíš – chodíš na modlitby, spovede, prosíš všetkých, nech sa modlia za Teba… a niekedy jednoducho sa neozveš.

Alebo sa neozvú iní… ľudia, ktorí Ťa poznali najviac, alebo si s nimi zdieľal najviac zo svojho srdca sa prestanú ozývať a z Teba sa stáva vlk-samotár… ktorý si sám obväzuje rany, aby prežil do ďalšieho dňa.

Áno, vyzerám dobre – ale to ako vyzerá, naozaj to definuje, kým sme?

Po poslednom blogu sa stal zázrak a mám zamestnanie – preklad webu. Ale ešte stále som nezačala…! Prečo?! Lebo tá neustála únava… a neschopnosť robiť niečo, čo bolo kedysi Tvojou vášňou. Veď som niekedy pracovala takmer mesiac vkuse tlmočením, organizovaním, hraním chval a venovanim sa každý týždeň novým ľuďom… čo spôsobilo, že ma veľa ľudí pozná…čo spsobilo aj to, že fyzicky, emocionálne a duševne a zrejme i duchovne som vyhorela… a vyhorenie spôsobilo, že som tam, kde som dnes.

Včera som šla na modlitbu, v ktorej mi kňaz povedal, že videl ľudí, ako si konečne vyhrnuli rukávy a začali za mňa bojovať… neznámi ľudia jemu a asi aj mne…

Preto blogujem, lebo blog zvyknú ľudia zdieľať moj blog a tí druhí ho zdieľajú ďalej – ak čítaš, tak zdielaj tento môj jednoducho na mobile písaný blog… lebo som si už na to celkom zvykla.

Ale zdielaj iba v prípade, že si myslíš, že je to toho hodné.

Lebo život nejde vždy tak akoby sme chceli… a tak Ťa prosím, začni sa o seba starat. A nevyčerpávaj sa, lebo si myslíš, že robíš dobre skutky a vidíš dobre výsledky – na druhých ľuďoch, ktorým pomáhaš. Ja som pomáhala… až pomoc potrebujem ja.

Nájom – 135€

Elektrika – 20€

Internet – 13€

Mobil – 15-150€ (áno teraz si musím kvôli vlastnej hlúposti zaplatiť viac ako som zvyknutá a premýšľam ako to spravím… lebo Taliansko, lebo telefonovanie do inej sieti priveľa hodín… lebo som jednoducho nepremýšľala… veľakrát nepremýšľam ako kedysi – nekonal ako kedysi, lebo mi prepína medzi 13timi ľudmi naraz – ale stále sa to deje v jednom tele… takže je krásne, že už nemám 85kg, ale 72kg… ale mám pocit, že niekedy mi je aj vlastný pes ťažký.

Vieš si to predstaviť?

Aha, úver – 112€ mesačne, lebo som šla kvôli vlastnej hlúposti do mínusov…

Keď som sa pýtala ľudí, ktorí žijú sami, koľko ich stojí strava na mesiac väčšinou odpovedali 80-100€.

Plus pridaj to, že mám doma papkoša, alebo neustále hladného mopsa, ktorého tiež živím – granulami a sáčkami mäsa. Dokonca existuju dni, kedy dám jesť len jemu, lebo ja nemám pocit hladu.

A neviem ako často sa maluješ, sprchuješ, umývaš seba i svoj domov… ale aj tam ide trochu peňazí.

A potom odpad, daň za psa… a to, že ak chceš byť spoločenská, tak občas platíš aj za jedlo a povie v pizzerii, či reštaurácii.

Čakám na zázrak: hľadám ľudí, ktorí si vyhrnu rukávy a povedia, že stále som tu pre Teba. Alebo chcem byť tým človekom, ktorý si pri Tebe vyhrnie rukávy a napriek všetkému bude pri Tebe stať, aj keď sa nepoznáme…

Inak, PNku som našla… vďaka J., ktorej to, čo som ja hľadala dva dni mi podala za dve minuty… ale získať pečiatku o ukončení PN je umením, keď dvaja lekári majú dovolenku a tretí chodí podľa toho, kedy sa zobudí a to už je plna čakáreň a Ty veľa ľudí nevieš zvládnuť.

A tak si hovorím, stará dobrá detská lekárka G., ktorá ma mnohokrát vypiplala z mnohého, lebo ako bábätko som prešla mnohym… nehovoriac o tom, že mojmu jedinému synovcovci Dadovi našla nahmatala nádor a on je dnes divoký 4ročný radostný chlapec.

A možno máš oveľa horšiu situáciu ako ja… ak hej, tak mi nápis – niečo vymyslíme – môj tato bol v pohostinnosti pan! Vždy mala návšteva na stole džús, či kolu…syry, šunky, salámy, či klobásy…

Asi sme tú štedrosť zdedili po ňom. A áno, rodina ma držať pri sebe. Ale on už zomrel, mama tiež – tvrdá realita pri tejto poruche. Sestra na PN, brat po ťažkej autonehode na liečení v Kováčovej – a druhy? Prosím prestaňte súdiť ľudí podľa výzoru. To, že ma niekto dobre auto ešte neznamená, že ma milióny na úcte… ale že tvrdo pracuje, je malo doma a musí platiť svojich zamestnancov… prestaň súdiť podľa obalu.

Prosím… aspoň na chvíľu.

Môžeš mi napísať…

yvonka.r@gmail.com

Alebo pomôcť priamo finančne, ak chceš patriť k tým, ktorí si vyhrnu rukávy a budú bojovať so mnou…tu:

SK1902000000001948107253

Spoločnosť dávania.

Začala som pozerať nový seriál (vďaka K.) – volá sa Red Band Society (spoločnosť červenej bandy/náramkov). A je naozaj skvelý. Už len skutočnosť, že malý chlapec, ktorý je na začiatku v kóme sa volá Charlie ma vtiahla viac do deja.

Lebo však Charlie.

Koho by ten nezaujal?!

Bola som v Taliansku – ale počet precestovaných krajín to nemení – stále ich je 27, lebo v Taliansku som už raz bola.

Nastala tam chvíľa, kedy prišla kamoškina dcéra a hovorí “Mami, ja snívam o tom, že budem mať život ako Ivonka – mať na krku mopsa a nemať manžela.”

Tak som sa pousmiala a povedala jej: “To s mopsom si zachovaj ako sen, ale mať život ako ja si nepraj.”

V tom seriáli hovoria veľmi veľa dobrých myšlienok… napríklad to, že každý z nás má dva príbehy – jeden, o ktorom vedia všetci a druhý, o ktorom nikomu nehovoríte.

A milujem deti, aj ich myšlienky, vnímanie – ale jednoducho niekedy robíme všetko preto, aby poznali len ten prvý… a potom im napadne, že chcú byť takí ako vy.

Ale aký je skutočný ten druhý príbeh?

Rozprávaš niekomu o tom, kým naozaj si?! Vieš vôbec o tom, že v skutočnosti niekedy si len tou bábkou na javisku a hráš sa na to, že všetko je v poriadku, ale v skutočnosti nie je nič v poriadku…

Lebo zrazu zisťuješ, kým naozaj si – a že ten druhý príbeh by mali ostatní poznať.

Aký je Tvoj druhý príbeh?!

Charlie – ten potajme zbiera odpadky… čo je Tvojim odpadom… alebo odpadom našej spoločnosti, našich životov?!

Tento týždeň si len prajem, aby už skončil, aby sa nestal, aby prestal alebo aby už horšie nebolo.

Môj druhý príbeh je tu – tento blog je celý o mojom druhom skutočnom živote.

O tom, že neviem rozpoznať realitu… o tom, že neviem dať hranice vo vzťahoch, o tom, že mám disociatívnu poruchu identity a nepoznám všetky svoje časti/osobnosti. A jednoducho sa to stalo – zrazu z ničoho nič sa to stalo – vo mne je viacero častí mňa a ja neviem, čo s nimi.

A nik nevie. A nik nerozumie. Ani ja.

Zrazu sa ocitneš vo svete, kde nie si schopný pracovať. Lebo máš v sebe časti, ktoré sú detské a nevieš, kedy Ťa prepne do inej osobnosti. Áno – toto je môj príbeh. Nikdy neviem, čo sa stane nasledujúci moment – a mojou úlohou je naučiť sa žiť s tým, prijať každú jednu časť a veriť, že jedného dňa to nebude 13, či viac osôb – ale že to budem iba ja. Že jedného dňa budem iba ja. A budem schopná byť – bez svojej najobľúbenejšej terapeutky T., aj keď som si ju obľúbila. Veľmi. Lebo bojuje so mnou. Už štyri roky… aj keď sme ani jedna nevedeli, kam smerujeme, stále kráča so mnou. A keď som bola v stacionari – tak som plánovala písať na Ministerstvo zdravotníctva – že Denný psychiatrický stacionár si zaslúži oveľa viac pozornosti, oveľa viac financií, oveľa viac všetkého,… lebo prísť na siedmu do práce a pracovať a počúvať ľudí ako som ja… neustále Vám pripomínať, že ste v bezpečí, a hádzať si vankúše, alebo bláznivo skákať, či zosmiešniť ich i seba priamo počas skupiny. Ľudia – T. nemala prestávky prvý mesiac môjho chodenia do stacionára, lebo bola so mnou. Iná terapeutka M. bola schopná držať ma v náručí, nechala ma plakať ako bábätko v náručí mamy a pritom viesť ďalej skupinu ľudí v terapii… nehovoriac o lekárovi, ktorý je bezpečný a rozumie a stará sa a má srdce otca pre všetkých. Prosím Vás – všimnite si, že vďaka nim, alebo aj vďaka ním je stále mnoho ľudí na žive a ja patrím medzi nich. Nie nezomieram – ale jedna z mojich osobností ma neustále túžbu zomrieť, vzdať to. Ďalšia túži ublížiť si… a ja musím jednoducho ostávať v prítomnosti a vysvetľovať im dookola – vysvetľovať sebe, že tento život má zmysel. Prosím Vás – začnite si všímať toho, že terapeuti sú ľudia, ktorí majú aj svoj vlastný život a jednoducho nie sú dostatočne všímaní, zaslúžia si viac. Už len kvôli mne. Ani jeden z nich nikdy sa nikdy nesťažoval… samozrejme, že nie. Ale mám oči – uši, i srdce – a zaslúžia si viac.

Lebo tento týždeň bol sakra ťažký. A vieš prečo? Lebo nemám prácu. Som dospela, mám 28 rokov a na krku mopsa a som bez manžela. A žijem svoj život, lebo nechcem spôsobiť svojim súrodencom viac bolesti než sa nám už dostalo. Áno – sú pre mna najdôležitejší ľudia na svete.

A preto – vieš čo? Naozaj ma tento týždeň tento náš sociálny systém alebo ako to nazvať nasral. Doslova. A isto nie som jediná.

Počas snaženia sa získať hmotnú núdzu sme zistili, že vôbec nie som PN… a ja som dnes takmer uverila tomu, že som blázon, lebo som si pamätala papier, ktorý niekde mám… len neviem kde. Ale v systéme som nebola evidovaná… prečo? Neviem. Proste sa stala chyba. Ale PN som od januára – a jednoducho mi to neverili. Lebo v PC ma nenašli. Nevadí… tento týždeň skončí a budúci mi to snáď vďaka malému papieru už uveria.

A možno budúci týždeň bude lepší a posudková lekárka ma nepošle domov s tým, že mi nič nie je. Nebude sa ma pytat, kde mám znaky sebapoškodzovania – keď ich mám celé ruky, čo si ona nejak “nevšimla”… a musela som jej ukazovať, kde všade ich mám. Nevedela, čo je disociacia – tak som jej musela vysvetľovať, že to je môj obranný mechanizmus – že mi jednoducho prepne do inej časti mňa… tak som sa rozhodla, že jednoducho, keď tam pôjdem znovu, tak si nedám 2mg neurolu… nech zažije, čím si prechádzajú ľudia okolo mňa keď mi prepne a nemôžu za to oni a nemôžem za to ani ja. A nie som teda hodná ani invalidného dôchodku – lebo veď vyzerám, že mi nič nie je. Aj Tebe sa to stalo?! Aj s Tebou niekto jednak akoby si bol nikto?!

Prepáčte, ale ja som Ivona. Som niekto. A spôsob, akým som bola poslaná domov – prepáčte, ale myslím, že mám väčšiu hodnotu, s akou ste so mnou jednali.

Ale nevadí… budúci týždeň bude lepší.

Lebo verím, že existuju ľudia, ktorí sú schopní uchopiť toto všetko, kým ja som a prijímať ma a byť tu. Ako sú ľudia zo stacionara, moji súrodenci… alebo priatelia.

Lebo ak by si potreboval pomoc, tak Ti pomôžem. V Taliansku som dala bezdomovci 5€. A osoba, ktorá to videla mi povedala, že dávam veľa. A ja som jej povedala, že áno, dávam veľa, stále všetkým, lebo verím, že to ma zmysel… tak prečo nedávame?

Na miesto toho akoby prispatí sa tvárime, že je všetko okej.

Ale nie je. Nie je všetko okej… dnes, hoci vidím, že je zajtra – 0:19… je to v prdeli.

Ale zajtra to bude lepšie – a budúci týždeň sa podarí… snáď. Verím.

Lebo dnes som si uvedomila, nanovo, že tento život zmysel ma. A každý ho nachádza v niečom inom…v niekom inom. Ale pre mňa žiť s Kristom je risk, ale zomierať s Ním je zisk…

Viem, že Tvoj život môže mať zmysel, môže byť v niečom úplne inom. Ale ja už nechcem byť bábkou na javisku a ukazovať ľuďom môj prvý príbeh – môj druhy príbeh je skutočný tiež.

Ak mi chceš pomôcť, alebo iba napísať, smelo do toho: yvonka.r@gmail.com

Vďaka za pozornosť.

Prečo ešte nespím? Lebo jedna časť mňa “trpí” insomniou. Čo to je? Spýtajte sa posudkového lekára…. možno bude vedieť, že je to nespavosť. A liekov mi môžete pridať – ale každý človek reaguje na lieky inak – a preto ja musím prijať, že každá moja osobnosť reaguje na lieky inak…

Ospravedlňujem sa za gramatické chyby – všetky moje blogy tu píšem na mobile.

Obrázok bol mnou nakreslený v roku 2012- máte pravdu, vlastne mi nič nie je, veď lieky beriem len od decembra 2017.

Lewis.

Vieš čo?! Poviem Ti to na rovinu… mňa mrzí, že všetky tie “poruchy”, “diagnózy”, či iné druhy nálepiek, ktoré sa nám dostali sa nám akosi postupne vrývajú do srdca.

A myslím, že sa má diať pravý opak.

C. S. Lewis povedal, že sú oveľa, oveľa lepšie veci pred nami ako tie, ktoré zanecháme. Myslíš, že je to možné?

Počuj – zober si trebárs tú disociatívnu poruchu osobnosti. Vieš vôbec prečo alebo ako vznikla?! Ako obranný mechanizmus. A obranný mechanizmus mi so slovom “porucha” jednoducho nejde dokopy.

Práve som dovenčila Charlieho a uvedomila si, že hoci po tme chodí vzpriamene – ako nejaký hrdina… v skutočnosti stačí šuchnutie lístia a ide pos… no vážne. Prečo teda chodí vzpriamene? Lebo túži vyzerať ako hrdina, túži byť jedným z Avengerov….

(Na foto nie je môj Charlie.)

Jednoducho, asi kvôli mne, predstiera, že strach nemá a že chodiť po tme je cool.

A takto nejak sa Ti to stalo… bolo Ti nejakým spôsobom ublížené – ale niečo v Tebe sa Ťa rozhodlo byť hrdinom, aby si necítil bolesť, či smútok… či čokoľvek.

Disociativna porucha sa kedysi volala mnohopočetná – lebo Ti bolo ublížené viac ako jeden krát… a tak počet Tvojich hrdinov narastal. Jednoducho sa to dialo, aby si prežil. A ja Ti gratulujem – chvíľami aj sebe – prežil si to a si stále tu!

Preto je úplne možné, že si vyštudoval – ako ja, veď som MaGoR. Viem plynule anglicky, tlmočiť akoby to nič jednoduchšie neexistovalo, mám precestovanych 27 krajín – a to mám len 28 rokov.

A zrazu to prišlo, niečo porušilo Tvoj celé roky pevne budovaný múr a Ty objavuješ, že ich/Teba je zrazu akosi viac.

A zrazu, možno úplne prvýkrát sa stretáš zoči-voči sebe samému. Svojej minulosti, o ktorej sa Ti možno niekedy zdalo, snívalo… ale zrazu je tu a Ty vieš, že je Tvoja.

Môže sa diať, že nakupuješ bez toho, aby si vôbec niečo potreboval – alebo ako ja – z obchodu plného jedla vyjdem so sáčkom jahodových pelendrekov…

Disociacia sa môže stať komukoľvek – aj to, že zabudneš na výjazd na diaľnici sa ňou dá nazvať – lebo zrazu si uvedomíš, že nevieš kde si.

Bludisko, do ktorého si nastúpil a zrazu máš pocit, že neexistuje cesta von.

Ja Ťa chcem len povzbudiť – nie si stratený… ako sa hovorí, nie všetci, čo blúdia, sú stratení. Nie si.

Jednoducho existuje cesta von – nie som terapeut, nemám vzdelanie na tieto veci, iba vlastne bludisko. V ktorom sa niekedy cítim ako dieťa, perverzák, humorista, ochranca,… alebo čokoľvek iné. A to je v poriadku. Veď každý z tých superhrdinov mal inú superschopnosť. Možno niekto v Tebe má superschopnosť utekať, či byť neviditeľným, skrývať sa, či chrániť…

Alebo spať.

(Toto je naozaj môj Charlie.)

Mojim šťastným zážitkom predošlého týždňa bolo, keď jeden chlapec, s ktorým som sa videla prvýkrát v živote povedal, že ma nechápe, že nikto nie je schopný pochopiť, že by to zabralo milióny otázok a času vedieť sa čo i len vcítiť do toho, čo sa mi robí. A mal pravdu. Nie je možné, aby rozumeli ľudia všetkému, čo sa deje… keď sme s kamoškou kráčali z Porta do Santiaga kúpili sme si rovnaké tenisky. Ona v nich kráčala takmer bez problémov… mne sa spravili krvavé otlaky hneď na druhy deň…

Nie, nikto nevie, aké je to kráčať v topánkach toho druhého… nikto nevie, čo naozaj sa odohráva v Tvojom srdci, či hlave. Iba Ty sám.

Ak si v depresiách, zufalstvach… či nevieš zastaviť svoje myšlienky – nájdi odborníka, psychoterapeuta, psychológa, či psychiatra – aby Ti ukázal iný pohľad na to, kým naozaj si.

Ja s tou svojou chodím – teda, chodím k nej už štyri roky a ešte stále sa je o com rozprávať a na čom pracovať. Vážim si jej láskavosť a trpezlivosť, ak Boh posiela anjelov v podobe ľudí – tak ona je jedným z nich pre jej pacientov.

Nenájdeš si tým priateľa do kina, či na kávu… ale vzťah, v ktorom budeš dôverovať, že tá osoba sa snaží, naozaj veľmi – prísť na to, aké topánky Ti otlaky nespôsobia krvácanie srdca…

Neviem Ti poradiť, kto bude najlepší pre Teba… ani Ti nepoviem, kto je ten môj. Lebo ide o Teba a o to, či si dovolíš, aby Ti niekto pomohol, keď nevieš ako ďalej.