NAD?!

Každý z nás si tak trochu žijeme svoj vlastný svet. Máme svoj vlastný život. Máme svoje sny, ktoré poznáme len my. IMG_3414Máme svoje plány, splnené, či nesplnené túžby, ktoré nás ženú vpred, alebo naopak, dávajú nás na úplné dno.

Máme svoju rozbitosť, svoje zlomenosti, alebo svoje farebnosti – tie šťastné chvíle. Ak chce byť niekto súčasťou toho, čo žijem ja, musí byť ochotný naučiť sa kráčať/plávať/lietať tak trochu rovnako ako ja.. či myslíš, že sa to dá aj inak?

Nosíme si svoje masky a snažíme sa zapadnúť do života tých druhých len preto, aby sme konečne niekam patrili, boli súčasťou niečoho, našli svoje miesto a zakúšali tú istú radosť ako naši dokonalí superhrdinovia,… rodičia, súrodenci, tety, ujovia, susedia, či ľudia, ktorých sme stretli počas nášho túlania sa svetom.

Ale má to takto byť? Svet plný Teba. Svet plný mňa. Nebolo by to ideálne? Nemali by sme tak veľa nepriateľov… a môj názor je aj tak vždy ten najlepší, tak by sa ani nebolo s kým hádať. Takto si to predstavujeme?!

Esterta pred pár mesiacmi snívala o tom, že bude učiteľkou karate.

Myslíš si, že o tom stále sníva?

Ja si myslím, že nie.

IMG_3440.jpg

Jednoducho deti menia to, kým sa stanú, keď vyrastú úplne pravidelne. Ja si myslím, že je to úplne prirodzené. Prirodzené u detí. K nim to jednoducho patrí.

Ale patrí to aj nám? Nám dospelým? Naše masky. Spôsob ako sa dokonale ukryť. Spôsob ako dokonale utiecť. Spôsob ako dokonale začať svoje boje. Najúčinnejšie ochranné/obranné mechanizmy, s akými sme sa my ľudia naučili prežiť v tomto svete. Používaš ich často? Tiež si len tak prežívaš s nádejou, že jedného dňa to všetko skončí, nastane deň D – deň plný zázrakov, nemožné veci budú možnými a Ty zabudneš na všetky svoje terajšie trápenia, či bolesti? No kým ten deň D nastane, tak ja ostanem vo svojom naučenom kráčaní, nosení si svojej masky a večnému prispôsobovaniu sa tomu, čo nám niekto predložil ako najlepší návod na prežitie. Veď to je úplne prirodzené takto žiť. Úplne prirodzené. Prirodzené.

Až mi je z toho smutno. Neboli sme predsa len pozvaní, či povolaní k tomu, aby sme žili nadprirodzený život?

Ach… čo to vlastne znamená. Keby som ja vedela. Najjednoduchšie vysvetlenie, aké mi prichádza na um je povedať, že žiť nadprirodzene znamená jednoducho žiť viac ako len to, čo mi doteraz prišlo prirodzené. Že existuje niečo NAD tým všetkým. Niečo NAD mojím životom je viac ako ja sama.

Ak Ti je prirodzené to, že bojuješ stále dookola s vlastnou osamelosťou, prázdnotou, zlomenosťou … tak potom nadprirodzené bude to, že uveríš, že existuje niekto, kto nikdy neodchádza a tak nemáš ani len príležitosť cítiť sa osamelo. Že je niekto, kto túži prebývať v Tvojom vnútri, že môžeš byť príbytkom pre Niekoho, kto sa naozaj túži zabývať v Tvojom srdci a prázdnota bude napĺňaná. Že je niekto NAD Tvojou zlomenosťou, niekto kto o nej vie a rozhodol sa spraviť všetko preto, aby z Tvojho popolu bola krása, aj keby Ho to malo stáť život.

Ale ja neviem, či chceme žiť NAD-prirodzene… keď to všetko sa nám stalo tak veľmi prirodzené.

Ale premýšľaj nad tým prosím.

Ja v tom vidím istú naliehavosť. Boh naozaj klope na dvere nášho srdca a očakáva, že Mu bude otvorené. Nielen že Mu bude otvorené a bude počuť všetky naše prosby a vďaky a požiadavky a sťažnosti a chvály… ale že Mu dovolíme vstúpiť. A jednoducho uznáme, že je Boh. Že má autoritu úplne nad všetkým… minulosť, budúcnosť, prítomnosť… anjeli, démony… ľudia, malí, či veľkí,.. problémy, ozajstné, či také naše prehnané… všetko, jednoducho všetko a všetci musia padnúť na tvár pred Ním. Každé koleno sa musí skloniť, keď vstupuje Kráľ a vyznať, že je Kráľ a žasnúť nad Jeho svätosťou… veríš tomu?! Ja si to takto nejak predstavujem.

Raz som čítala, že Ježiš nikdy nežil v nejakom reagovaní na diabla a jeho snahách pokúšať, či zvíťaziť… Ježiš hľadel na Otca. Reagoval na Jeho hlas, počúval Ho, nasledoval Ho. To bolo podstatou Jeho kráčania. Prečo sa my teda nevieme sústrediť na to najjednoduchšie a najdostupnejšie, čo máme – na Neho. Že Všemohúci Boh, ktorý je naozaj NAD všetkým, pred ktorým sa skláňa úplne všetko a všetci… že to myslí naozaj vážne a túži vstúpiť. Premeniť. Obnoviť. Pretvoriť.

Tak veľmi chce.

Čo keby svet plný mňa bol zrazu svet plný Trojjediného Boha?! Lebo keď hľadíme do zrkadla a snažíme sa presvedčiť o svojich neschopnostiach, pripomíname si svoje zlyhania, utopiť vo vlastných sračkách… tak asi nie vždy sme schopní vidieť Jeho konanie, skutky, odhodlanie, milovanie. Kdekoľvek si zasiahnutý hriechom – Jeho milosť presiahne hlbšie. Prosím, nikdy na to nezabudni.

Nenos už viac masku. Nestojí to za to. Pred Bohom sa aj tak nikdy úplne neskryjeme. Nikdy úplne neujdeme pred Jeho láskou. A nikdy vlastne nezvíťazime vo svojom bojovaní proti Jeho plánom pre našu dobrú budúcnosť, Jeho dobré zámery s našim životom. On sa bude neustále vzdávať z Lásky. Keď padneme, vždy padne hlbšie, aby nás aj na tom najtemnejšom mieste priam prekvapil v tom, že aj tam nás miluje. Že aj tam nás prijíma. Aj tam nás objíma vo všetkom a so všetkým. Veríš tomu?

Ja hej.

Dať Bohu šancu, aby ukázal, že je NADprirodzený… môže to bolieť. Ja viem. Ale ja si myslím, že bolesť, ktorú spôsobujeme Jemu tým, že ostávame vo svojom prirodzenom svete a nedávame ani len príležitosť NADprirodzenému Bohu, je oveľa väčšia. Nepredstaviteľná bolesť večne milujúceho Boha, ktorý dal všetko, aby som mohla žiť život tak, ako si zmyslím?! S maskami, či bez? Presne tak… Jeho spôsob milovania, v ktorom sa rozhodol zanechať nám slobodu za akýchkoľvek okolností je nepochopiteľný. Slobodu nerozhodnúť sa pre Neho. Rozhodnúť sa pre seba. Lebo veď žijeme len raz. Práve tu a práve teraz… tak sa to tuším spieva. Naozaj?!

Ja v tom celom čoraz viac pociťujem Jeho láskavú naliehavosť – lebo Jeho to všetko v skutočnosti bolí oveľa viac. On túži oveľa viac po naplnení Tvojej prázdnosti, uzdravení Tvojej zlomenosti a objatí Tvojej osamelosti.

Daj Bohu šancu ukázať Ti, že je NAD…

Skús niekedy iba tak hladieť na Ježiša. Dovoliť si hladieť Láske do očí. A nechať sa prekvapiť tým, čo On sám spraví. Skús na Neho hľadieť bez masky, bez svojich snáh, dokazovaní, skutkov… iba tak Mu povedz: “Tu som.” a dovoľ Mu milovať Ťa v tom, kým si, kde si… dovoľ Mu zjaviť Ti, že to nie je len tu a teraz…ale už navždy.