Heslom nášho dnešného dňa je: “Máme čas!” Cestujeme zo Santiaga do Barcelony – vlakom – celých 12 hodín, aby sme mohli prespať na nejakej krivej, tvrdej lavičke na letisku a ráno letieť do Budapešti… vďaka Bohu za bratov, ako mám ja a že Luky ma na letisko asi aj vždy chodí vyzdvihnúť.

Aby naša púť do Španielska nebola len vážnych slovách, tak Ti aspoň porozprávam pár zážitkov z našich ciest.

Najradšej spomíname na nórske tetušky. Stretli sme ich v jednom z tých lepších albergue (ubytovní pre pútnikov), kde si si však chvíľami pripadal ako vo väzení. Dve dvojposchodové postele oproti sebe a namiesto dverí záves. Takže všetci vedeli o všetkých. A tu, do tejto sympatickej izby, v ktorej som mala možnosť iba ležať, lebo dokonca ani ja krátka, malá som sa nezmestila do dolnej postele, tak tu nám prišli za spolubývajúce dve nórske tetušky. Mali tak do 50 rokov a boli veľmi milé. Mne hneď srdce podskočilo, keď som počula ich nórčinu, nakoľko  som sa ju tak trochu učila…no a tieto nórske tetušky mali batohy väčšie ako ony samé – ich batohy mali okolo 15kg a vysvetľovali nám, že ich nevedia tak rezko niesť ako “tí mladí” a tak to kráčanie striedajú s busmi. Keď sme im povedali, že my mame len dve tričká, ktoré si každý druhý deň perieme a meníme, tak nechápali. Ony putovali v plavkách. Blondínky hnedšie odo mňa. Večeru sme väčšinou zapíjali magnéziom alebo acylpyrinom a oni nechápali ako nás môže niečo z cesty bolieť – mali teóriu že dôležitý je cukor a tak mali plnú tašku (cca 20ks) snickers…ktovie nakoľko dní. Večer tvrdili, že by možno s nami aj pred siedmou vyrazili, ale potom som z toho môjho chabého chápania nórskeho jazyka pochopila, že by bolo pre nich šialenstvom vstať o šiestej, keď im bus pôjde o desiatej. 

Veľa času sme trávili v lekárňach. Vlastne nikdy sme tak často lekáreň nenavštívili ako za posledné dva týždne. Keby ponukali ubytovanie, isto tam aj spíme. Raz sme prišli do jednej, kde nás lekarník zdvorilo pozdravil “Ola!”, na čo Pepa zdvorilo odpovedala “Ola!”, na ktoré jej on znovu odpovedal “Ola!” a tak Pepa znovu odzdravila “Ola!”… ale už nám bolo do smiechu, ale pán lekárnik vo vážnom a zdvorilom zdravení pokračoval…to už Pepa ale ukončila tým, že chceme niečo ostré, nožík alebo nožničky – kúpili sme si totiž údeného lososa a olivy a nemali čím krájať… tak sme ho chceli strihať… 
Ale na lekárne mame veľa krásnych spomienok! Nakoľko som mala veľmi veľa otlakov a z portugalských ktorých chodníkov ma už strašne boleli kolena i chodidla, tak sme sa rozhodli kúpiť nejakú bandáž… prišla lekárnička, krásna žena tak do 30 rokov a začala mi ukazovať všelijaké vymoženosti na predchádzanie otlakov a bolesti chodidiel. Začala som jej vysvetľovať, že mám 38ku nohu, ale že si to tu teraz nemôžem vyskúšať, lebo už od rána kráčam a moje nohy sú špinavé a istotne smrdia…ona sa len usmiala, že to vôbec nevadí. Zrazu sa však zdvihla a odišla, potom ako som sa vyzula. Pepe som začala vysvetľovať, že zrejme si šla pre rukavice. No táto mladá žena prišla s uterákom a vodou a začala mi umývať nohy. Bola som dojatá, ani som nevedela ako reagovať na toto jej gesto. Pravdupovediac si neviem predstaviť, že by sa takto zachoval niekto z mojich blízkych, alebo vôbec – ja k niekomu. No táto žena s vizážou modelky riadne otriasla mojim srdcom.

Viete, niekedy sa stalo, že sme nešli tak ako sme mali… a vtedy sa nám stavalo, že za nami dobehol nejaký miestny Španiel a kričal, že ideme zle a ukázal nám správnu cestu.

Keď sa nám stalo stalo, že sme zúfale hľadali už hodinu nejaké ubytko, tak z jedného hostelu vybehol majiteľ a vysvetľoval nám, že on má plno, ale že nám pomôže. A tak obtelefonoval všetky ubytovne v danom meste, našiel nám dve miesta a rovno spravil rezerváciu. Ľudské srdce obsiahne oveľa viacej lásky ako si my kedy vieme predstaviť. Znovu nás to “dostalo”…

Keď som mala otlak cez celú pätu podliaty krvou, tak mi ho prepichoval jeden mladý Talian s obrovskou nehou – a to ani nevedel anglicky. Potom mi to celé obviazal, akoby sme kráčali spolu. Pútnici držia spolu…asi 🙂

A takto sme kráčali. 

Naučili sme sa nanovo šušlať, lebo Španieli neuveriteľne šušlú… okolo tretej poobede nenájdete nič otvorené, lebo majú svoju siestu a otvoria tak okolo siedmej. A tak sme si zvykli aj na španielsku siestu.

Na mnohých miestach sme zakusovali priazeň, nielen ľudskú ale najmä tú Božiu – jednoducho bolo poznať, že sa to všetko nedeje len tak. 

Ešte len príchodom do Porta sa to celé začalo, nakoľko sme len tak na blink išli do jedného hostelu, či majú miesta. A mali iba jedno, ale rozdeľovať sa v prvý deň by bolo šiši a tak sme povedali, že nevadí, ideme ďalej… bolo už celkom neskoro večer. A tá pani zrazu, že viete, vlastne jeden hosť odišiel skôr, takže ak jednej z Vás nevadí ostať tu prespať zadarmo, tak zostaňte. Jasne, že nevadilo.

Niektorých pútnikov stretneš na viacerych miestach, lebo proste začínaš aj končíš rovnakými vzdialenostami. Tak to bolo aj s nami a Chuanom (Juan). Chuan bol skoro 70ročný pan, ktorý mal so sebou istotne ešte menej oblečenia ako my. Keď si raz dopral v umývadle svoje slipy a tričko a uvolnil miesto Pep, ktorá tú hnedú vodu po jeho praní vyliala a napustila si čistú, tak jej povedal, že toto jej gesto nebolo pútnické… nevadí, hlavne bolo aspoň kúsok hygienické.

A aj takto sme putovali. 

Každý deň v sebe niesol nový zážitok, novú chuť, novú perspektívu,…

Možno nie vždy sa nám podarí pochopiť zmysel uplne všetkého… ale myslím si, že skutky ľudí okolo mnohokrát vyjadrovali oveľa viac ako nejaký zmysel. 

Uvidíme, čo nám prinesie dnešná 12 hodinová cesta vlakom a zajtrajšia cesta domov… 🙂