Putovanie nepútnika.

Vieš, neviem do akej miery sme si my tu všetci vedomí strácania a nachádzania, hľadania a objavovania… toho, že tí, ktorí sejú v slzách budú žať s plesaním. (Ž 126:5)

Áno, aj Ty!


Nachádzam sa niekde na ceste objavovania 24.krajiny za mojich krátkych 27rokov života. Som v Španielsku, do ktorého som prišla peši spolu s Pep z Portugalska.

Santiago de Compostela – vysnívaná destinácia takmer každého, koho poznám. 


Lebo si myslíme, že počas putovania objavíme, kým sme, určitý zmysel nášho bytia, novú nádej, strasieme sa beznádeje, ponesieme svoj kríž,  mlčanlivosti sa dotkneme hĺbky svojho vlastného srdca,… a všeličo podobné. Všeličo podobné, na čo počas svojej stereotypnej zaneprázdnenosti akoby neostal čas. 


To všetko sa môže stať na Tvojej ceste do Santiaga, ale nemusí. Môže sa to kľudne stať na Tvojej ceste do práce. Iba tak, niekde uprostred Teba, keď si dovolíš byť sám so sebou.

Mňa osobne to strácanie veľmi nefascinuje… nežasnem nad pribúdajúcimi stratami, ani túžobne neočakávam kedy nastane ďalšia. Asi nikto z nás. A predsa sa dejú… a my utekáme, lebo potrebujeme nájsť istý druh oázy, či prameňa, ku ktorému prídeme a budeme a piť dúfajúc, že už konečne uhasí všetku našu prázdnotu, náš smäd. A zastaví ten cyklus nášho strácania.


Keď sme dali prvých cca 28km za jeden deň bola som na seba hrdá – nikdy som si nemyslela, že dám takúto vzdialenosť – “len tak z fleku”… a dala. No v skutočnosti si uvedomujem, že vzdialenosti sú úplne nepodstatné na našom kráčaní. Počas včerajšej sv. omše tu v Santiagu to jeden kňaz vysvetľoval – že dôležitý je náklad našich batohov a to ako ďaleko sme ich schopní niesť…celé to potom prehupol do toho, že akú váhu sú schopné uniesť naše srdcia pri nasledovaní Krista a čo všetko je naozaj podstatné, aby sme v nich mali. 

A asi o tom je to vyprázdňovanie, strácanie, odvrstvovanie sa od všetkého nepotrebného, nežiaducého… lebo vieš – môžeš to brať tak, že vo všetkom budeš vždy nachádzať to dobré – lebo sa preto rozhodneš, ale nepochopíš zmysel. A niekedy ten zmysel možno vôbec nenájdeš a ani to dobré v tom nebude. Ako moje ostrihanie sa – po toľkom čase očakávania, že vlasy sú konečne dlhé zistíš, že ich je asi 3krat menej než si zvyknutá…tak preto. Takže všetky komentáre o tom, aká som krásna sú láskavé – ale niekde v hĺbke poznať pravý dôvod ostrihania nie je láskavé.


Stála som už na mnohých hraniciach, rozmedziach v rozhodovaní sa, ale aj takých skutočných – medzi Španielskom a Portugalskom. Ale aj tak som tomu celému prestávala rozumieť. Že prečo po toľkých stratách – rodičov, domova, zázemia, istôt, ľudí, priateľov, túžob, snov, vlasov, … som sa zrazu objavila na pokraji ďalšieho rozhodovania sa – či dám so svojim čoraz viac boľavým kolenom, s paličkou na podopieranie a 8kilovým batohom zostávajúcich 60km…hoci by to znamenalo asi len tri dni…ktoré by sme mohli ešte rozdeliť do viacerých dní, alebo si dovoliť padnúť už na úplne dno zanechania napĺňania svojich túžob a snov o kráčaní do Santiaga a dovoleniu bolesti, aby bolela. Otriasť zo seba zostávajúcu pýchu, či hrdosť o tom, že to dokážem, lebo však to toľkí dokázali… a jednoducho to nedokázal. A presne to sa stalo. Buď sa onálepkujem titulom pútnika zlyhávateľa, alebo pútnika, ktorý sa dotkol dna svojej prázdnoty, aby mohol opäť vykročiť do Jeho plnosti. 


Vieš, píšem Ti to všetko iba preto, lebo viem, že strácanie bolí. Že rozumiem… tomu, keď strácaš to všetko naokolo a prestávaš mať kontrolu nad svojim ďalším krokom, lebo jednoducho si začínaš byť vedomý toho, že Tvoje nohy Ťa viac neunesú. Že rozumiem, že najbolestivejšie je strácať seba samého uprostred pretvárania do toho, kým naozaj máš byť. Lebo myslím, že všetky tie nánosy sú úplne nepotrebné v napĺňaní toho, kým máme byť v Ňom. 

Viem, že ma čítava kadekto…a to vôbec nevadí. Iba chcem, aby sk vedel, že Boh jednoducho túži, aby ten Jeho plán s Tebou sa naplnil v Ňom. 

Aby sme niekde počas putovania pochopili, že to, kým sme má byť určené tým, kým sme v Ňom. 

Pre Neho sa toto strácanie oplatí. Píšem Ti to, lebo mňa to vyšlo 3000km prísť na to, že v Ňom už mám svoje naplnenie a Ty tiež. A každý z nás. Možno máš pocit, že si prišiel o všetko, svoju identitu, silu, mužskosť, ženskosť, svaly…čokoľvek. V skutočnosti v Tebe po každej jednej strate bol rozšírený priestor pre Kráľa – pre Jeho vládu, pre Jeho kraľovanie. Bolesť by nikdy nespôsobil, stratu by Ti nikdy nedoprial,..ale robí všetko preto, aby si uprostred svojej vyprahnutosti mala z Nebo svoj prameň živej vody, po ktorej nikdy nebudeš smädná.

Moja púť začala nastúpením do vlaku, s vedomím zlyhania, vzdania sa toho prečo som sem šla – aby On mohol mať priestor vstúpiť a byť mi prameňom.

V Santiagu sme namiesto dvoch dní päť – ale v žiadnom odkráčanom kilometri mi nebol tak blízko ako tu a teraz… okúsiť Jeho prítomnosť, pýtať si milosti aké tú získal sv. Jakub, byť len tak bielym platnom, bez očakávaní, na ktoré si On ako Jediný môj umelec a Tvorca môže maľovať na novo, to, čo On sám chce…tak toto je moja púť.

Nachádzania nového nie vždy zmenší bolesť starého, ale stále verím, že Jeho láska je schopná vymilovávať nás z nás samých, aby sme mohlo byť Jeho – jedno s Ním.

Aby On mohol byť spoločníkom na našom putovaní – a byť spoločníkom  putovaní občas znamená aj deliť sa o chlieb – a lámanie bolí… občas. Ale je aj plne radosti, odovzdanosti, oddanosti a láskavosti.


S Pep o tom vieme svoje… a lepšieho spoločníka ako Ježiša by som Ti nikdy v Tvojej bolesti či radosti neodporučila.

Ps: blog bol písaný na mobile, ospravedlňujem sa za všetky chyby a preklepy 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s