Zahanbený golierom.

Mám veľmi rada deti. Sú veľmi spontánne. Ich spontánnosť ma baví. Keď sa ráno zobudím a idem tak-trochu-viac nezobudená dole do sprchy, tak vykIMG_1996.jpgríknu “Iviiii…” a hodia sa mi okolo krku. A tešia sa. Toto je pre mňa každodenná spontánna rutina ich života. Že ma vítajú akoby som zaspala na 100 rokov a zázračný princ bez bieleho koňa nazývajúci sa “Kričme najviac ako sa dá a ona sa isto zobudí!” ma nežne pobozkal a jemne preniesol zo sveta snov až ku kráčaniu po schodoch…ale samozrejme, že tá ich radosť z toho, že sa mu to podarilo stojí za to. A takto to je stále. Či sa vrátim po hodine domov, alebo po troch mesiacoch, tak deti sa neustále tešia z mojej prítomnosti a z toho, že so mnou môžu opäť byť. Poznáš tento druh spontánnosti tiež?

Mňa veci všedné nudia…asi preto mi pomalšie stále rastú vlasy na ľavej strane. Rovnaká dĺžka, ktorú vidno všade by mi bola na vlastnej hlave asi priveľmi všedná…

A tak aj Pongo.IMG_1784.jpg Pongo prešiel ozajstnou zmenou. Povedala som si, že by bolo super, aby sa ten náš bastard znovu pudlom stal (bastard je mimochodom normálny názov pre kríženca – nenadávam, to by som si nedovolila, asiA ta-ta-ta-daaaaaa…veruže sa stal. Vyzerá ako vypratý v perwolle, Ty vole. Ale uisťujem Ťa, že stále ide o nášho večne skákajúceho psa Ponga. Hovorím “nášho”, lebo pred nedávnom už aj Dávid uznal, že keď teraz bývam tu kde oni, tak je i môj. Lebo predtým mi vždy hovoril: “To je naši Pongo, nie tvoj…” až raz teda povedal, že je aj môj. A tak je to “naši”, teraz už pudel znovu pudel Pongo. Takže po piatich rokoch som vlastne znovu spolumajiteľom psa.

No a krátko na to – nastala ďalšia zmena:IMG_1855.JPGPo ostrihaní sme zistili, že to vôbec nie je výstavný kúsok a ani nikdy nebude, lebo má také čudné prsty – veď pozri na predné laby, tie prstenníky mu rastú akosi zhora. A asi bol trochu tou mašinkou porezaný na krku a on si to somár samozrejme úplne rozškrábal a tak chodil s golierom. No a podľa mňa je úplne na zjedenie teraz…no neni chutný?! Ale keď tak hľadím na tú fotku a predstavím si, že by ma niekto s takým golierom hodil na internet, tak mu asi ublížim…asi každý. No nič, Pongo nemá heslo na našu wifi, takže “no worries”.

Občas by sa nám zišlo, aby sme takéto goliere nosili. Nemyslíš? Aspoň by sme vedeli, že niečo nie je úplne v poriadku – o tých druhých a druhí o nás. Zviditeľnilo by to naše zranenia, ale stále by boli úplne nepoznané a nepomenované, lebo by boli ukryté pod tým golierom. Chápeš. Nebolo by to fajn? Podľa mňa by ich nosil úplne každý. A úplne každý by mal možnosť zvoliť si, komu dá nahliadnuť na svoje bolestivé miesto…

Neviem, či to aj Ty občas v sebe riešiš, že “do paže, tak veľa sa snažím, tak veľa robím a potom nastane Deň Blbec a všetko je fuč…”. Lebo nemáš golier a tak to Tvoje zranenie nemalo šancu sa zahojiť, namiesto toho sa Ti doňho opäť raz len nahnojilo. Tento blog mám rozpísaný už viac ako týždeň. Čiže Pongov golier nie je novinkou. Už ho ani nemá… ale prístup na wifi stále nemá, tak v ňom slobodne pokračujem.

Vieš,…naozaj by ma zaujímalo, či nosenie goliera a schopnosť byť spontánny má nejaký súvis. Možno vôbec nemá. Lebo Dávidovo spontánne gesto je obliecť si šaty a venčiť Ponga s golierom po dome. A je mu fajn. Aké gesto je potrebné pre Teba, aby bolo fajn?!

Len si to teraz predstav…takú úplnú absurditu. Si “človek” s gIMG_1865.jpgolierom okolo krku. Ono je to úplná kravina…ale skús. Skús nad tým iba pouvažovať. Že máš možnosť dať si na svoj krk golier, ktorý vyzerá maximálne trápne, priam debilne, ale Ty si ho dáš, lebo vieš, že Ťa uchráni predtým, aby to, čo sa stalo malo šancu sa aspoň trochu hojiť. Dá sa to? A takto teraz chvíľu musíš fungovať. Oddeľuje Ťa to trochu od všedného života, lebo však si jediný z okolia, ktorý to má…lebo je to zahanbujúce. Dávaš tým predsa najavo, že si iný – že si slabý. Slaboch – ale nie zbabelec. A cítiš v tom občas zvláštny druh osamelosti, opustenosti, lebo stále nikto nerozumie, prečo si niečo také spravil…a možno sa aj smejú na Tvojej odvahe byť zraniteľný, veď už aj tak si zranený…a zrazu sa udeje niečo oveľa absurdnejšie – príde niekto, ako Dávid a oblečie si šaty a takto pôjde s Tebou von. Medzi ľudí. Medzi všetkých tých, ktorí nerozumeli a smiali sa…medzi tých, pred ktorými si skrýval svoje zranenia, chránil si sa nosením goliera a utajoval to, že Ťa niečo bolí…a vo svojej bolesti si sa stával objektom výsmechu…lebo všetko si skrýval za úsmev nad tým, že “však nosenie goliera je kúl”…ale nie je. A Ty to vieš. A teraz neviem, kto by bol väčším objektom ponižovania – či Ty alebo niekto v šatách, komu šaty nepatria… prosím nehľadaj za tým žiadne “muž-v-šatách” idey…jednoducho to viď ako obraz gesta toho, že uprostred Tvojho najväčšieho zahanbenia a opustenosti prichádza niekto, kto sa rozhoduje v tom byť s Tebou a zároveň sa dať na “Tvoju” alebo lepšie “pod Tvoju” úroveň hanby…a robí niečo veľké – JE S TEBOU.

Niekto sa rozhodol byť uprostred búrky v Tvojej blízkosti. Je to ako nejaká scéna z filmu, keď sa všetci ľudia zastavia a Ty si tak hlbšíe uvedomíš, čo sa práve stalo. Vieš čo sa práve stalo? Udialo sa to, že si milovaný. Bezhranične a veľmi. Toto je moment Lásky. Myslím, teda som presvedčená o tom, že niečo takéto pre Teba robí Ježiš neustále. Stáva sa poníženým uprostred Tvojho vlastného poníženia. Ja rozumiem, že je Ti ťažko a možno nikdy nepochopím ako veľmi… a možno nikdy nebudem schopná s Tebou alebo s niekým zliesť na také dno, aké si Ty vo svojich smútkoch zakúšaš… ale náš zranený uzdravovateľ použil klince a kríž na to, aby sa Ti mohol priblížiť práve tam, kde si teraz. 

Nech to znie akokoľvek čudno s tými mojimi predstavami o golieri a spontánnom geste v šatoch…na tom až tak nezáleží. Ja si myslím, že Ježiš je uprostred mojej, či Tvojej hanby veľmi zahanbený tiež. Od kedy sa snažím napísať tento blog, tak si mi behalo hlavou, že “ako sa iné psy asi tak pozerajú na Ponga s tou srandou na hlave”…a vieš čo?! Ja neviem…ďalšia kravina, dobre. Ale myslím, že existuje 3424ľudí, či bytostí, či už v duchovnom alebo v tomto našom “svetskom” svete, ktorí chodia a vykrikujú aj dnes na Ježiša – “Vidíš…ten Tvoj kríž – zbytočný, stále chodí s tým golierom.” A vieš čo?! Dnes sme mu ho dali dole – Pongovi.. a za chvíľu už prišiel s krvavým krkom… a v tom to vidím ďalej, či počujem: “Vidíš Ježiš,…nemá to ešte ani 5 minút dole po tom, čo si ju uzdravil, čo si jej odpustil a už je tam, kde bola, môžeš jej to znovu nasadiť.” A čo robí Ježiš?! Prosím Ťa čítaj ďalej, alebo uvažuj, alebo odpovedaj, čo robí Ježiš?! Oblieka si “šaty” a počúva ich hlas ďalej…a kráča s nami v našej hriešnosti a osamelosti a beznádejnosti. Ako jediný, ktorý búra našu osamelosť, lebo ostáva. Ako jediný, ktorý rúca našu beznádejnosť, lebo je nádejou. Rozumieš tomu aspoň trochu? Lebo ja nie. Úprimne nie. Lebo keby áno, tak viem, že prvá vec pri zložení golieru nie je rozrýpanie starej rany…

V jednej knihe som čítala – že neuzdravené budú vždy tie zranenia, ktoré máme premlčané, alebo prebolené v osamelosti. (The broken way – Ann Voskamp). A asi to tak teda je.

A viem, že povedať Ti, alebo celému svetu – že nebojte sa nosiť golier a hovoriť o svojich bolestiach by bolo asi prudko odvážne. Ale tak – hovorím to aspoň Tebe… neboj sa nosiť ten golier. Lebo Ježiš je naozaj ochotný zájsť za hranice Tvojej hanby, opustenosti, odmietnutia, beznádeje… a je ochotný Ťa práve tam milovať. Možno to nebude obrovské “bum” a Tvoje srdce bude zo sekundy na sekundu premenené, lebo sa udial zázrak. Možno to bude trvať. A možno to bude bolieť. A možno to bude v samote, niekde v tichu Tvojho domova…a možno to bude cez niekoho druhého…ja neviem, ako toto funguje.

Viem len, že premlčané a prebolené veci v osamelosti sa ťažko hoja a najviac bolia… možno naozaj potrebujeme mať niekoho, pred kým môžme padnúť na hubu a povedať o všetkom boľavom a nezvládnuteľnom a možno to aj zakončiť slovami “a ja si vôbec nezaslúžim byť milovaným Tebou, tak už ma prosím prestaň ľúbiť..” – aby on mohol vložiť za našu bodku čiarku a dokončiť vetu niečím ako “vlastne si ani ja Teba nezaslúžim, lebo ja nie som tak silný a odvážny a asi by som Tvoj príbeh neuniesol, keby je mojím..” alebo niečo podobné. Chápeš? Každý niečo máme. Každý.

Možno láska preniká ľahšie práve tam, kde sa srdce rozlomilo vo dvoje… (aj to mám z tej knihy)

Ale to, že je zlomené sa možno bez goliera nikto nikdy nedozvie.

Čo myslíš?

 

 

 

2 thoughts on “Zahanbený golierom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s