Rozhodnutie prehovoriť.

Tie tri sa IMG_4597.jpgnezdajú, ale pokojne by mohli robiť dohadzovačky. Boli sme dnes v Lídli. Na šišty. Esterkin život so šiškami je jednoducho krajší. Dnes som skladala prádlo a pýtala sa, či tie legíny sú jej. Čerstvo pohádaná s niektorým so svojich súrodencoch mi mrzuto odpovedala, že sa so mnou nebaví. Ani sa nepozrela. Tak som opýtala inak: Esterka a tie šišky boli v tomto sáčku?! Ukázala som jej prázdny sáčok od šišiek. “Hej, ale ja som zjedla tri.” odpovedá s úsmevom. “A tie legíny sú Tvoje?” “Nie, to sú Ruttine.”…a tak.

Ale späť do Lídla. Keď za mnou stojí niekto s jednou dvomi vecami a ja pozerám na môj plný košík, tak vždy poviem nech ma obehne. A tak tomu bolo aj dnes. Stál za mnou pán s kyslou kapustou v sáčku. Ja som mala plný košík, Esterka na ňom visela zozadu, Ruty naň liezla zpredu a Sofi premýšľala, čo ešte prihodí. Tak mu vravím, že sa môže predbehnúť, že mám toho veľa.

A on: “Ale máte veľa aj tých detí.”

A Sofi mu odpovedá: “My sme len netere.” 

Ruty dodáva: “To je naša teta, ešte nemá svoje deti.” 

Eterka tiež nemlčí: “A volá sa Ivta.”

A tak telepaticky podsúvam každej z nej do úst, či mysle ešte jeden prídavok “a nemá ani manžela”, alebo “a s nikým nechodí” …ale nič z toho. Nefunguje to. Tak sme sa s pánom s kyslou kapustou bez obrúčky na seba len usmiali. Týmto ho pozdravujem, i keď netuším, či tú obrúčku náhodou nemal doma, alebo tak…ale trošku vo mne oIMG_0987.jpgžila nádej v to, že moje netere by ma predsa len rady vydatú mali.

Vianoce odišli, Nový rok tiež.. za chvíľu aj to, že je nový zovšednie ako všetky ostatné roky. Celkom som si zvykla na nové mimoňovské pyžamo od Kami a Lukyho. Začala som spávať na hornom poschodí vo svojej izbe a tak občas už aj nosiť papuče. Dadove papuče. Na neviem ktorej návšteve mu stromček daroval papuče číslo 38 – angry birds. Tak chodím s dvomi nahnevanými vtákmi na nohách. Išla som sa ho opýtať, či teda smiem si ich požičať. A povedal, že hej, “na štyri” a ukazoval tri prsty. A tak som skúšala štyri sekundy, minúty a čakala či ich vezme, potom štyri hodiny, už ich nosím viac ako štyri dni a stále nič…možno myslel mesiace, alebo roky. Alebo ktovie…

A videla som aj film. A v ňom počula pesničku. A film i pesnička sa volajú rovnako: Fathers and daugthers / Otcovia a dcéry.

Môžeš si pozrieť, prípadne si to iba vypočuj, lebo zistíš dosť veľa z filmu, keď to aj pozrieš.

A je smutný. Tak trochu. Ale tá pieseň tiež vlastne. Myslím, že je to túžbou každého otca, vyznaním každého jedného…že keby dokázal chytiť hviezdu, tak by ich pochytal všetky pre svoje dievčatko.

Najviac ma z tej piesne uchvátili tieto vety: “ak niekedy poruším svoj sľub/nesplním, čo som sľúbil, tak verím, že jedného dňa to pochopíš.” a že “keď budú časy zlé, tak viem, že budeš silná, lebo budem tam v tvojom srdci a ty to zvládneš.” a najviac tá, že “otcovia a dcéry si nikdy nehovoria zbohom”.

A počúvala som ju dookola. A premýšľala, že aj tá hlavná hrdinka bola predsa sirota a nakoniec to celkom dosť dobre dala. A že aj môj tato porušil úplne základný sľub, ktorý mi kedy hovoril, že tu pre mňa vždy bude a žije iba pre mňa. A že asi je to naozaj niekde za hranicami neznáma a nemožna povedať nejaké to isté, určité, či definitívne zbohom. Urobiť čiaru za tým, čo bolo a vnoriť sa do predstavy o tom, že čas naozaj lieči.

IMG_0870.jpg

A potom ten film Collateral beauty (Druhá šanca to preložili) – ach,..vlastne neviem či tie očakávania nie sú niekedy nad naše sily. Očakávať, že po strate niekoho je možné vrátiť sa do rovnakých koľají je asi nemožné. Takto život nemá fungovať. Či?! Priznám sa, že neviem. Čím som staršia tým viac toho neviem. To je niečo, čo si stále viac uvedomujem, že ľudskému srdcu, duši i duchu úplne nerozumiem. Že je úplne absurdné predstaviť si písanie listov Času, Smrti a Láske. Alebo si vybrať úplne iných, nových, napríklad ten Hnev, Zármutok a Nádej a napísať o tom, že sú úplne neschopní. A potom ich stretnúť a počuť vysvetlenie o tom, že prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Veď ja väčšinu času nerozumiem tomu, že prečo sa niečo tak ako sa deje. A veľakrát sa mi to ani nepáči, ale neviem s tým pohnúť.

Ale vieš čo?! Asi existujú iba dve riešenia, alebo dve možné cesty. Alebo si to nazvi akokoľvek. Jedna je cesta ľútosti, zármutku, smútku, bolesti, sĺz, púšte, chladu a nemiznúceho strachu. Počas týchto mrazivých nocí i dní si uvedomujem stále viac, ako ťažko je dostať sa z toho zamrznutého pocitu. Že stačí, keď si len pomyslím ako je zima, tak mnou prebehnú zimomriavky. A ako ťažko sa ráno štartuje. Hoci Prdko s tým problém nemá…ale niektoré autá majú z mrazu vybité batérie, iné zamrznutú naftu a podobne. Čím dlhšie dovolujeme mrazu, aby konal tak ako chce, tak tým viac problémov sa vyskytne. A to hovorím o obyčajných autách. Vezmi si svoje srdce. Keď si vyberáme necitlivosť, chlad, mrazivosť, bolesť alebo úplne nič, tak jednoducho čím dlhšie v tom budeme tým viac problémov si narobíme. Myslím to vážne. Moje mlčanie je väčšinou skrývania niečoho bolestivého a zahanbujúceho. Možno to robíš úplne inak. Ale robíme to všetci. Myslím, že hej. Každý inak a v inej miere, ale všetci.

Druhá možnosť je vykročiť. Hej, myslím to vážne. Napriek bolesti a trápeniu rozhodnúť sa prehovoriť. Napriek strachu a zlyhaniu rozhodnúť sa neostať stáť. Ono to niekedy zabolí viac ako všetko to predtým. Ale niekde hneď za rohom sa to ukrýva. Niečo nové. Veď vieš ako sa to hovorí… že zaklopal strach na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol. Presne takto to je. Úplne vždy. Život je veľmi krátky na to, aby tomu bolo inak.

A posledná vec – neboj sa, že kvôli minulosti a neviem čomu nemôže byť nič už také ako bolo…máš pravdu, nemôže. Ani nebude. Bolo by to čudné. Boh si nepoužije staré trosky na vybudovanie niečoho úplne rovnakého…hej, použije si aj to staré a pokazené, aby z toho urobil niečo nové a dobré…ale nemyslím si, že je nevyhnnutné do všetkého pchať tie trosky. Myslím, že Boh chce budovať aj nové z nových vecí…dovoľ Mu, aby Ti ich začal ukazovať. Možno budeš musieť čeliť Láske, Smrti, Času, Zármutku, Hnevu, Nádeji alebo niečomu úplne inému… ale skús to.

Modlím sa, aby to už tak nebolelo…alebo aby Ťa to stále nebolelo..aby bolo možné, aby nové povstalo.

Lebo hej – strata bolí. Najradšej by som tu napísala tých 34 nadávok, ktoré som kedy počula a dala ich do jednej vety o tom ako to bolí…ale keď sa uprostred strácania naučíš niečo nové nachádzať, ja verím, že Tvoje srdce začne akoby nanovo byť/biť…a nanovo začneš žiť. A nanovo akoby sa Tvoje sny začali prebúdzať. Aspoň takto nejak si to predstavujem. Možno to tak naozaj je. Ja radšej nič nesľubujem…lebo veď ľudia neustále porušujú svoje sľuby.

Ale Boh, ten vždy splní, čo sľúbil..a hlavne – nikdy nemešká s prisľúbením, ktoré nám dal. Tak je v Biblii…skúsime tomu veriť?!

Rozhodni sa prehovoriť o tom, ako to naozaj je.

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s