Stále je zima.

IMG_1208.jpgDnes Sofi vysvetlovala Kami ako dostala svoj prvý a vlastne asi aj posledný astmatický záchvat, keď bola ešte “malá”.

“Vieš, babka mala zajace. No a stará mala mladé a ja som k nim vyliezla až na druhé patro.” 

A to je celý príbeh – ako stará mala mladé.

Vlastne potom ešte dodala, že stará už je het a zdôraznila to posunutím rukou pri krku (akoby bola pri podrezaní krku tej starej) a povedala, že sme ju už isto dávno zjedli. Má v tom prehľad.

Často sa ľudia pýtajú na Dávida. Lebo však mal rakovinu a už nemá a či sa dobre má. A poviem Ti, veru má. Je z neho taký lapaj, či ako sa to hovorí.IMG_1287.jpg

Myslím, že najväčšie potešenie nachádza v robení neporiadku všade, kde sa len dá. Vysypať krabice s hračkami, legom, drakmi, dinosaurami. To je proste také jeho. Správať sa jak najväčší chalan na svete a večer zaspať v šatách princeznej Elzy z Ľadového kráľovstva. 

A ešte ma vystavuje situáciam, ktorým by som sa najradšej vyhla. Po jednom seminári, kde som tlmočila som zavolala svoju tamoštu Moničtu k nám, že jej ukážem, kde bývam a moju novú izbu. Keďže ešte nemám dvere, tak je do nej vstup voľný. Aspoň Dávid tomu tak rozumie. A tak sme už vyšli hore po schodoch, odhrnula som deku, ktorú mám zavesenú na mieste dverí a hovorím, aby vošla. A tak aj vošla a nastalo ticho. A bolo mi to čudné, tak som vošla za ňou a všade, kam si sa pozrel boli tampóny. Hej, zabalené, ale vysypané naozaj kade-tade. Keby to nestačilo, tak pár vložiek nalepených na posteli…a tak som ticho stála a fakt som nevedela, čo povedať. Hlavou mi išlo strašne veľa scénarov o tom ako to uhrať na to, že predtým ako som odišla, tak som strašne zúrila a keď zúrim, tak rozhadzujem tampóny všade okolo a že vôbec sa neviem zastaviť…ale tak nakoniec som len povedala: “..to asi Dado.” A veď kto iný.

A miluje kečup! Veď aha:

Tak hej, nastala zmena v jeho živote a teda aj v živote nás všetkých.

“Zmena je život.” povedal raz niekto múdry a v podstate mal pravdu. Lebo život je neustále plný zmien.snow house.jpgDeň sa strieda s nocou. Jeseň so zimou… a tak tu teraz máme zimu, ktorú akoby stále striedala iba zima a potom zase zima… aj Ty máš ten pocit? Dnes ráno ako som pred 6:30 štartovala auto, že už by sa mohlo otepliť a akurát vidím, že sneží, tak si vravím, že to asi ešte potrvá. 

A to si hovorím pri mnohých veciach, mnohých iných veciach – že to ešte asi potrvá. 

Niekedy sa zdá, že zmeny sa dejú všade okolo mňa, ale nie vo mne. Lebo akoby všetko okolo mňa je podmienené nejakými zákonmi a tá zmena jednoducho nastať musí. No my ľudia – čelíme skôr takým telesným zmenám. Napríklad šedivieme, lebo však stres okolo nás, alebo jednoducho starneme. Alebo po Vianociach môj Július nabral na objeme, narástol. Alebo iné veci. A čo potom naše srdcia, naše mysle, naše pocity?! Pod akými zákonami sú oni, že občas sa javiac byť priam nepohnuté?

A zmeny sa nedejú, keď sa zmien obávame. Aspoň si to myslím. Že nám chýba kúsok odvahy do toho, aby bolo veciam inak. Vieš napríklad pustiť sa do niečoho a “behlavo” dôverovať, že Boh tam pôjde s Tebou. Bezhlavo sa hovorí asi preto, že si to nestihneš premyslieť. Jediné, čo stihneš je, že vykročíš. Do neznáma. Do prázdna. Možno nielen bezhlavo, ale občas už aj beznádejne, lebo všetky šance, ktoré si komu dával, tak už sú premrhané a už ostala len tá jediná.

Hej, asi viem, o čom hovoríš, keď vravíš, že to už je jedno. Vieš, keby s Tebou súhlasím, tak vlastne súhlasím s tým, že nech robím čokoľvek, tak aj tak to skončí zle a utrpenie a bolesť nikdy neprejdú a zármutok ten je priam neuhasiteľný a do toho všetkého, čo s toľkým hnevom….a také veci. A s týmto vlastne nemôžem súhlasiť. Lebo by sa to protirečilo s tým mojim základným “zákonom”, ktorý nad svojim životom prehlasujem – “že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria…”

A  ja predsa verím. A viem, že Bohu je možné nemožné.

Viem, že Boh prichádza – niekto hovorí, že “o päť minút dvanásť” – a ja k tomu dodám, že niekedy neviem, či myslel poludnie alebo polnoc, lebo tak sa mi to niekedy javí… nie že 5 minútové meškanie, ale priam 12, či 24 hodínové. Ale je verný svojim prisľúbeniam a vždy splní, čo sľúbil. Len to Jeho načasovanie je trosku neporovnateľné s tým našim.

Hej, je zima. Je stále zima. A vôbec to nevyzerá na to, že by sa to chcelo zmeniť. Ale povedzme si pravdu – keby si nevedel, že po zime nasleduje jar, lebo to tak vždy bolo… rozhodol by si sa zvyknúť si na zimu a nejak sa s ňou vžiť? Naučil by si sa, že “veď je zima, treba sa obliecť”, začal by si sa otužovať, mal by si drahé termo-oblečenie, lebo však už navždy…? Alebo by si bojoval o teplo. O niečo, čo možno by si nepoznal…len by si sníval. Že niečo – čo cítiš vo svojom srdci, že musí existovať aj vonku. Vieš, také to teplo, z toho, že si milovaný, že nie si opustený… lebo náš Boh nikdy neodchádza. Alebo jednoducho teplo domova. Sníval by si o tom, že to teplo by bolo aj za múrmi Tvojho domova? Za múrmi Tvojho srdca?

Predstav si, že by sa jedného dňa jednoducho začal topiť sneh a zima by ustávala…čo by si robil? Možno by si mal na začiatku strach, lebo však nikdy sa nič také nedialo… summer house.jpeg

Možno si o tom čítal v nejakých “fantasy” knihách, ale nikdy by si nepovedal, že práve Tvoj dom niečo takéto zažije…že Tvoje srdce jedného dňa začne roztápať tie zľadovatelé hradby okolo.

Hej, je zima. Je stále zima. Ale predstav si to – že zmena Tvojho srdca nastane. Lebo však povedzme si úprimne. O existencii štyroch ročných období sme sa všetci učili v školách. Takže vieme, že po tejto mrznúcej zime bude nasledovať rozkvitajúca sa jar.

Tak Ťa pozývam, aby si dal možnosť sebe samému vykročiť z Tvojej hradby strachu z toho, že čo by bolo keby… lebo ja si myslím, že už Ti je celkom aj zima tam, kde si. Modli sa a prehlasuj nad svojim životom, že “Už dosť bolo zimy, Otec príď so svojim teplom, so svojou jarou, s novým začiatkom, prebuď moju nádej.” 

V prípade, že by Ti to nefungovalo – prijímam reklamácie a budem ich predkladať Bohu Otcovi… dobre?

Jedna z mojich zmien je napríklad aj táto:

http://us13.campaign-archive1.com/?u=248fb1d216a1f1cd991f6e5e8&id=39ec8048bc&e=cbad324059 🙂 niekedy o tom napíšem viac.

Rozhodnutie prehovoriť.

Tie tri sa IMG_4597.jpgnezdajú, ale pokojne by mohli robiť dohadzovačky. Boli sme dnes v Lídli. Na šišty. Esterkin život so šiškami je jednoducho krajší. Dnes som skladala prádlo a pýtala sa, či tie legíny sú jej. Čerstvo pohádaná s niektorým so svojich súrodencoch mi mrzuto odpovedala, že sa so mnou nebaví. Ani sa nepozrela. Tak som opýtala inak: Esterka a tie šišky boli v tomto sáčku?! Ukázala som jej prázdny sáčok od šišiek. “Hej, ale ja som zjedla tri.” odpovedá s úsmevom. “A tie legíny sú Tvoje?” “Nie, to sú Ruttine.”…a tak.

Ale späť do Lídla. Keď za mnou stojí niekto s jednou dvomi vecami a ja pozerám na môj plný košík, tak vždy poviem nech ma obehne. A tak tomu bolo aj dnes. Stál za mnou pán s kyslou kapustou v sáčku. Ja som mala plný košík, Esterka na ňom visela zozadu, Ruty naň liezla zpredu a Sofi premýšľala, čo ešte prihodí. Tak mu vravím, že sa môže predbehnúť, že mám toho veľa.

A on: “Ale máte veľa aj tých detí.”

A Sofi mu odpovedá: “My sme len netere.” 

Ruty dodáva: “To je naša teta, ešte nemá svoje deti.” 

Eterka tiež nemlčí: “A volá sa Ivta.”

A tak telepaticky podsúvam každej z nej do úst, či mysle ešte jeden prídavok “a nemá ani manžela”, alebo “a s nikým nechodí” …ale nič z toho. Nefunguje to. Tak sme sa s pánom s kyslou kapustou bez obrúčky na seba len usmiali. Týmto ho pozdravujem, i keď netuším, či tú obrúčku náhodou nemal doma, alebo tak…ale trošku vo mne oIMG_0987.jpgžila nádej v to, že moje netere by ma predsa len rady vydatú mali.

Vianoce odišli, Nový rok tiež.. za chvíľu aj to, že je nový zovšednie ako všetky ostatné roky. Celkom som si zvykla na nové mimoňovské pyžamo od Kami a Lukyho. Začala som spávať na hornom poschodí vo svojej izbe a tak občas už aj nosiť papuče. Dadove papuče. Na neviem ktorej návšteve mu stromček daroval papuče číslo 38 – angry birds. Tak chodím s dvomi nahnevanými vtákmi na nohách. Išla som sa ho opýtať, či teda smiem si ich požičať. A povedal, že hej, “na štyri” a ukazoval tri prsty. A tak som skúšala štyri sekundy, minúty a čakala či ich vezme, potom štyri hodiny, už ich nosím viac ako štyri dni a stále nič…možno myslel mesiace, alebo roky. Alebo ktovie…

A videla som aj film. A v ňom počula pesničku. A film i pesnička sa volajú rovnako: Fathers and daugthers / Otcovia a dcéry.

Môžeš si pozrieť, prípadne si to iba vypočuj, lebo zistíš dosť veľa z filmu, keď to aj pozrieš.

A je smutný. Tak trochu. Ale tá pieseň tiež vlastne. Myslím, že je to túžbou každého otca, vyznaním každého jedného…že keby dokázal chytiť hviezdu, tak by ich pochytal všetky pre svoje dievčatko.

Najviac ma z tej piesne uchvátili tieto vety: “ak niekedy poruším svoj sľub/nesplním, čo som sľúbil, tak verím, že jedného dňa to pochopíš.” a že “keď budú časy zlé, tak viem, že budeš silná, lebo budem tam v tvojom srdci a ty to zvládneš.” a najviac tá, že “otcovia a dcéry si nikdy nehovoria zbohom”.

A počúvala som ju dookola. A premýšľala, že aj tá hlavná hrdinka bola predsa sirota a nakoniec to celkom dosť dobre dala. A že aj môj tato porušil úplne základný sľub, ktorý mi kedy hovoril, že tu pre mňa vždy bude a žije iba pre mňa. A že asi je to naozaj niekde za hranicami neznáma a nemožna povedať nejaké to isté, určité, či definitívne zbohom. Urobiť čiaru za tým, čo bolo a vnoriť sa do predstavy o tom, že čas naozaj lieči.

IMG_0870.jpg

A potom ten film Collateral beauty (Druhá šanca to preložili) – ach,..vlastne neviem či tie očakávania nie sú niekedy nad naše sily. Očakávať, že po strate niekoho je možné vrátiť sa do rovnakých koľají je asi nemožné. Takto život nemá fungovať. Či?! Priznám sa, že neviem. Čím som staršia tým viac toho neviem. To je niečo, čo si stále viac uvedomujem, že ľudskému srdcu, duši i duchu úplne nerozumiem. Že je úplne absurdné predstaviť si písanie listov Času, Smrti a Láske. Alebo si vybrať úplne iných, nových, napríklad ten Hnev, Zármutok a Nádej a napísať o tom, že sú úplne neschopní. A potom ich stretnúť a počuť vysvetlenie o tom, že prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Veď ja väčšinu času nerozumiem tomu, že prečo sa niečo tak ako sa deje. A veľakrát sa mi to ani nepáči, ale neviem s tým pohnúť.

Ale vieš čo?! Asi existujú iba dve riešenia, alebo dve možné cesty. Alebo si to nazvi akokoľvek. Jedna je cesta ľútosti, zármutku, smútku, bolesti, sĺz, púšte, chladu a nemiznúceho strachu. Počas týchto mrazivých nocí i dní si uvedomujem stále viac, ako ťažko je dostať sa z toho zamrznutého pocitu. Že stačí, keď si len pomyslím ako je zima, tak mnou prebehnú zimomriavky. A ako ťažko sa ráno štartuje. Hoci Prdko s tým problém nemá…ale niektoré autá majú z mrazu vybité batérie, iné zamrznutú naftu a podobne. Čím dlhšie dovolujeme mrazu, aby konal tak ako chce, tak tým viac problémov sa vyskytne. A to hovorím o obyčajných autách. Vezmi si svoje srdce. Keď si vyberáme necitlivosť, chlad, mrazivosť, bolesť alebo úplne nič, tak jednoducho čím dlhšie v tom budeme tým viac problémov si narobíme. Myslím to vážne. Moje mlčanie je väčšinou skrývania niečoho bolestivého a zahanbujúceho. Možno to robíš úplne inak. Ale robíme to všetci. Myslím, že hej. Každý inak a v inej miere, ale všetci.

Druhá možnosť je vykročiť. Hej, myslím to vážne. Napriek bolesti a trápeniu rozhodnúť sa prehovoriť. Napriek strachu a zlyhaniu rozhodnúť sa neostať stáť. Ono to niekedy zabolí viac ako všetko to predtým. Ale niekde hneď za rohom sa to ukrýva. Niečo nové. Veď vieš ako sa to hovorí… že zaklopal strach na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol. Presne takto to je. Úplne vždy. Život je veľmi krátky na to, aby tomu bolo inak.

A posledná vec – neboj sa, že kvôli minulosti a neviem čomu nemôže byť nič už také ako bolo…máš pravdu, nemôže. Ani nebude. Bolo by to čudné. Boh si nepoužije staré trosky na vybudovanie niečoho úplne rovnakého…hej, použije si aj to staré a pokazené, aby z toho urobil niečo nové a dobré…ale nemyslím si, že je nevyhnnutné do všetkého pchať tie trosky. Myslím, že Boh chce budovať aj nové z nových vecí…dovoľ Mu, aby Ti ich začal ukazovať. Možno budeš musieť čeliť Láske, Smrti, Času, Zármutku, Hnevu, Nádeji alebo niečomu úplne inému… ale skús to.

Modlím sa, aby to už tak nebolelo…alebo aby Ťa to stále nebolelo..aby bolo možné, aby nové povstalo.

Lebo hej – strata bolí. Najradšej by som tu napísala tých 34 nadávok, ktoré som kedy počula a dala ich do jednej vety o tom ako to bolí…ale keď sa uprostred strácania naučíš niečo nové nachádzať, ja verím, že Tvoje srdce začne akoby nanovo byť/biť…a nanovo začneš žiť. A nanovo akoby sa Tvoje sny začali prebúdzať. Aspoň takto nejak si to predstavujem. Možno to tak naozaj je. Ja radšej nič nesľubujem…lebo veď ľudia neustále porušujú svoje sľuby.

Ale Boh, ten vždy splní, čo sľúbil..a hlavne – nikdy nemešká s prisľúbením, ktoré nám dal. Tak je v Biblii…skúsime tomu veriť?!

Rozhodni sa prehovoriť o tom, ako to naozaj je.

 

 

Ukrytá krása.

Dávidko prežíval veľmi požehnané obdobie v tento vianočný čas. Uveril totižto tomu, že darčeky prichádzajú so stromčekom – žiadny Ježiško, anjeli, či rodičia, ale stromček! Kamkoľvek prišiel na návštevu a uvidel stIMG_0979.jpgromček, našiel nejakého dospelého a položil veľmi základnú otázku, ktorá mala vlastne hodnotu ich rozvíjajúceho vzťahu, či sa teda prehĺbi, alebo skončí: “Máš pre mňa darček?” – poukazujúc na stromček. Predstav si, že všade sa vždy nejaký našiel a tak Dávid pochopil, že darčeky naozaj nosí stromček.

Je druhý deň nového roku a tak premýšľam, čo všetko sa udialo počas toho predošlého…a tak menšia rekapitulácia zážitkov z minuloročných blogov

  • úplný začiatok (v januári) 2016 sme boli v Prahe s Iv a Katkou a bolo to super, citujem: “Z Prahy si najviac pamätám, ako nám Katka začala hovoriť o Pražskom Orloji a ukazovala na dve veže a nadšene rozprávala o apoštoloch. Nechcela som sa hádať, ale hovorila som jej že Orloj je za nami, že to sú tie hodiny. No nič, pozerali sme sa na Katkin Orloj a čakali na apoštolov, ktorí sa objavili na tom pražskom za našim chrbtom.”
  • vo februári som zistila, že s Ježišom sa môžeš mať aj úplne na figu: “Ako keď sa ma Lenka zo Soblahova spýtala, že ako sa mám s Ježišom a ja som jej povedala, že sa s Ježišom teraz nebavím. A ona spravila to, čo pravý priateľ spraví – zmenila tému. Lebo veď máme právo mlčať, hnevať sa, plakať, radovať sa, smiať sa, milovať – veď inak by nebolo možné hovoriť o vzťahu. Inak by to celé bolo len o nejakom bábkarstve, kde Boh, Ježiš, alebo ktokoľvek iný hýbe šnúrkou a Vy na základe toho otvárate ústa, či už pri chválach, alebo počas rozhovorov… nie. Boh nie je bábkar. Boh je Boh. Je to milujúci Otec, ktorý nám dáva slobodnú vôľu fungovať vo vzťahu s Ním v takej blízkosti a miere ako si sami navrhneme, zvolíme. Vzťah je vždy o dvoch. Naozaj vždy.”
  • v marci môj vzťah so Speedym Prdkom zoficiálnej, lebo dostal meno: “No a tak po dlhšom zvažovaní a dlhšej ceste cez kopcovitú Homolku som rozhodla. Speedy nie je Ronec. Veď je predsa z druhej ruky. Nemusí byť nositeľom nášho priezviska. Speedy je Prdko.”
  • v apríli sa rozšírili moje znalosti v oblasti pipušiek vďaka Milke: “A počas semináru na Duchonke som vďaka nej pochopila, že sliepky sú schopné vzťahov a znášať menej vajíčok v prípade, že ich panička nie je doma. Vďaka Bohu, Milka je doma a pipušky znášajú opäť nadbytok vajíčok! Lenka, ktorej sestra študuje veterinu nám prezradila, že pipušky môžu znášať veľa vajíčok aj bez pomoci kohútika. Ale keď tak nad tým premýšľam, tak radšej nenapíšem, aký návod sme (za pomoci prstov) od nej dostali. Ale ak budem mať niekedy pipušky, tak výlučne s kohútikom!”
  • v máji Sýkorka kúpila nové auto, tak Speedy občas šiel do úzadia, lebo ma zviezla ona: “No a keď sme pri tých autách, aj Sykórka z Teplej (áno Evi – prvykrát Ťa oficiálne, konečne spomínam vo svojom blogu!) má nové auto. Je úplne zelené. Ale tak pekne zelené. Tak svetlo-kriklavo zelené. Alebo neviem ako inak nazvať tú farbu, ktorú má. No proste tak žiari, že všetci naňho serú. No vážne. Sorry za výraz. Ale umývala som mu okná a kým som ich umyla, tak som mohla začať odznovu. Ale už má aj meno! Mená sú podľa veľmi dôležité. Vytvárajú vzťahy. Putá. Také, že máš pocit, že si si to auto skrotila. A tak sa volá Žabiak H/Fučo. Lebo Speedy občas do kopca prdká a má zopár chýb, ale tento Žabiak skutočne hučí-fučí.”
  • v júni som už mohla Evke vysvetlovať, ako to s tým Hučom vlastne chodí: “Ako správny šofér to chcela zvaliť na smrad zvonku, tak plná sebavedomia chcela stlačiť to tlačítko, ktoré spôsobuje, že vzduch zvonku neprichádza do vnútra auta. Chcela. Namiesto toho stlačila rozmrazovanie zadného okna a šli sme ďalej. Potom som jej začala vysvetlovať na čo vlastne to rozmrazovanie zadného okna slúži a vonku bolo dosť teplo a že chcela stlačiť asi niečo iné, na čo mi nakoniec povedala, že však jej to minule fungovalo a smrad zvonku jej vďaka tomu tlačítku do vnútra neprešil.”
  • v júli sme už s Pep dojili kravy v Nórsku a tak sme sa aj napríklad otitulovali: “KRtl. Koštová a Hvl. Roncová. Ja som Pepke navrhovala iba Rtl., ale mala obavy, že by si ju ľudia plietli s nemeckou televíznou stanicou. A tak preto KRtl. = kravská riťologička. Keby ste videli ako kravám hľadí na zadky, jednoducho vie, aké hovno z nich vypadne. Rukou vie napodobniť každý pohyb ich chvosta, či sa naťahujú, plieskajú do mňa, idú čúrať, či kakať…proste to má pod palcom, tú oblasť kravského tela. Ja som chcela byť Hnl. Ale bála som sa, že by si ma ľudia plietli s hokejovou národnou ligou. A tak teda Hvl = hovnologička.”
  • naše nohy sa v Nórsku stali vodeodoľné: “Lebo vždy keď nás farmár presvedčil o tom, že bude sucho v lese a určite nemáme ísť v gumákoch, lebo naše nohy potrebujú dýchať, tak sme skončili po členky v bažinách. Myslím, že moje nohy sa po týchto zážitkoch naučili dýchať i pod vodou!”
  • v septembri som už bola doma a začala zažívať ako Dávid plače moč: No jeho plač sa len stupňoval. Hlavne množstvo sĺz a hlasitosť: “Ivi ale ja muším. Ja plačem moč.”Nakoľko to bolo pre mňa prvýkrát, čo som ho počula hovoriť o tom, že plače moč, tak sa mi chcelo strašne smiať. Ale je samozrejmé, že som sa smiať nezačala, lebo ja detský plač beriem naozaj vážne.”
  • v októbri mi konečne pribudol titul pred menom:  “MY GOD REIGNS and that’s why I have WON🙂 (predĺžená verzia môjho podpisu Mgr. Iwon – Môj Boh vládne a to je to prečo víťazím…)
  • no najdôležitejšia októbrová skutočnosť – Emmka Roncová! moja 6.neter prišla na tento svet.ako-vycvicit
  • v novembri narástla Dadova vášeň po dinosauroch a drakoch:Dado objavil novú fintu. Ako hovorí Pepa – Fintu Fň! Začal veľkých ľudí = dospelákov lákať do iných miestností na dinosaura. “Na chodbe je dinosaurus. Choď pozrieť.”A opakuje to, dokola, kým sa daná osoba nejde pozrieť. A keď už sa teda odhodlá ísť, tak on sa vyberie opačným smerom – do kuchyne – a ide si tajne nájsť nejakú čokoľádu, či cukrík.”
  • december bol celkom oslavný, lebo deti pravidelne pili – detské šampanské: “Takže predpokladám, že Esterka je buď presolená, alebo Collateral_Beauty_poster 2.pngnapitá…”

Bolo toho proste veľa. Určite sa mnoho minuloročných vecí toh
to roku zopakuje, bude podobných, alebo úplne iných. Ale už teraz viem o niečom, čo sa stihlo stať tento i minulý rok – bola som v kine. 30.decembra i 1.januára na ten istý film, v tom istom kine, no s inými ľuďmi. A preto chcem povzbudiť aj Teba – Collateral beauty je film, ktorému som neodolala a rozhodla sa vidieť ho znovu. Ani neviem, čo k nemu napísať. Film, ktorý je o láske, smrti a čase a ktorý Ťa jednoducho prinúti hľadať a vidieť skrytú krásu všade. Názov preložili ako “Druhá šanca” – ale vieš čo, mne sa veľmi páči slovo collateral, ktoré možno preložiť ako niečo súbežné, paralelné… a tak si to predstavujem ako krásu, ktorá jednoducho prichádza vo všetkom a je obsiahnuta vo všetkom a my ju jednoducho môžeme nájsť.

Neviem, či rozumieš. Ale keby som mala písať blog o minulom roku, tak by som ho vedela možno aj dosť negatívne zaklincovať a beznádejne prehlásiť, že dúfam, že už nikdy nebude taký istý, … alebo sa rozhodnúť pozrieť naspať a vidieť tú krásu, ktorá bola v tom všetkom zahrnutá.

Hlavný hrdina tam čelí Času, Smrti i Láske – nechcem Ti prezrádzať dej – toto je možné spozorovať aj z traileru… ale tak som premýšľala, komu, alebo čomu by som čelila ja …Hnevu, Zármutku a Nádeji?! Asi. Vlastne neviem. Ale myslím, že objaviť tú krásu, ktorá je ukrytá vo všetkom a v každom je zložitý proces.

Vlastne o tom môžem napísať až neskôr – keď si ten film väčšina z Vás pozrie, aby som nemala pocit, že som Vám ho svojim blogom pokazila…

No i tak – skús nájsť tú skrytú/vnútornú/paralelnú krásu v aj v tom ťažkom a boľavom, čo sa Ti udialo – som si istá, že existuje. Vo filme bola zopakovaná veta: “Just make sure you notice collateral beauty…” – uisti sa, že si povšimneš tú súbežnú krásu – nech už je to čokoľvek…

Myslím, že to chce veľa milosti a taktiež veľa sebalásky…ale bolo niekedy niečo nemožné pre nášho Boha?!