Strach prasa.

IMG_0879.jpgV nedeľu som šoférovala “z východu na západ” – ale vlastne iba veľmi krátko a kvôli nadbytku času som sa rozhodla pre dedinské cestičky namiesto tých diaľničných. Niekedy si to vyskúšaj tiež. (Ak Ti teda v dnešnom ubehanom svete hrozí môj nadbytok času.) Ja som sa rozhodla pre to predovšetkým preto, že ma uchvátilo to snehobielo Liptova.

A do toho Advent – príprava na niečo Veľké. A to vianočno všade navôkol. Úplne všetko tým dýcha, žije, bliká, svieti, ožíva, sníva, …jednoducho očakávanie na niečo viac.IMG_0841.jpg

Všetko sa stáva tak veľmi bielym akoby čo i len predstava o tom, že by to mohlo byť niekedy nejak inak sa vytráca. Jednoducho sa zasekneš v momente zvanom TERAZ a s údivom hľadíš na krásu všade navôkol. Líca ružovejú, ruky v tej zime krehnú a sopeľ v nose naopak akoby sa zhmotňoval.  Zo skríň vyťahujeme stále hrubšie svetre, balíme sa do x-vrstiev termo-vecí a vykračujeme tvárou-vpred tomu, čo nazývané ZIMA. (Tak aj Pongo samozrejme.) Ak si ešte nezamrzol, tak pokračujeme.

V stave tohto studena som sa stretla už so všetkým možným. Alebo skôr – počula som už o všeličom. Mne sa to všeliečo vďaka dobrému Bohu nestalo. Ale to neznamená, že kvôli dobrému Bohu sa to niekomu stalo, to zase takto nemysli. Ale tak napríklad – ozajstné omŕzanie končatín prežívajú napríklad takí ľudia bez domova. Myslím, že moje myšlienky nesiahajú tak ďaleko, aby som vedela premýšľať nad tým, aká veľká zima to musí byť, aby som prestávala strácať cit v prstoch natoľko, že o ne nakoniec prídem úplne. Je mi to veľmi ľúto. Ale takáto je moc zimy. Dokáže Ťa pripraviť o to najpotrebnejšie, čo máš – ruky, nohy… niekedy Teba celého. Nejeden človek kvôli zime zomrel. Ťažko sa na to pozerá a predsa sa to stále deje. A my stále vieme obdivovať tú jej krásu.

IMG_0714.jpg

A to som zomieranie sa netýka len nášho fyzického bytia. Lebo niekedy ochladnutie nášho srdca spôsobuje, že postupne zomierame vo svojom vnútri. Prestávame žiť. Lebo veď bolesť – tá bola priveľká. A nehovorím o všetkých tých traumách, ktoré sa nám stali. Alebo smútok, ktorý na nás dýchal z každej strany. A tá prázdnota po strate. Čo iné nám ostávalo ako jednoducho ochladnúť a vzdať sa do rúk niečomu neciteľnému, necitlivému a nesúciacemu ako je zima samotná. Oddeľujeme sa od všetkého, čo kedy bolo, zabudáme na minulosť, prestávame veriť v budúcnosť a naša prítomnosť viac nemá nádej. Tak nejak?!

Ach. Však to by bolo, keby to tak malo byť. Vôbec to tak nemá byť. Boh povedal o našej hriešnosti, alebo teda hriechu samotnom, že stráca svoju moc práve vďaka tomu, že je belší ako sneh. Lebo Jeho milosť a milosrdenstvo spôsobuje, že to staré a zranené, priam zhnité môže byť teraz prikryté niečím čistým, novým, snehobielym…

Boh, ktorý nemešká vo svojich prisľúbeniach to myslel s tým snehom vážne. Nemusíš kvôli snehu strácať svoje končatiny. Vďaka nemu môžeš zažívať nehu, jemnosť a starostlivosť svojho Otca. A samozrejme, že to nie je o snehu. Je to skôr o období snehu. O období, kedy sa má možno práve pod pokrievkou niečoho boľavého a chladného – zrodiť niečo úplne nové. Niečo, čo má priniesť život Tvojmu duchu, Tvojej duši a Tvojmu srdcu.

IMG_0880.jpgTakto nejak prežívam tohtoročný Advent ja – ako odhodlanie prehlasovať dobrotu svojho Otca napriek boliestkam, či bolestiskám, ktoré sa pri tom prehlasovaní budú objavovať, alebo sa už objavili. Odhodlanie chváliť a uctievať Ho aj napriek zime, ktorá je všade navôkol a aj napriek tým horám, ktoré musím zdolať a údoliam, ktorými budem prechádzať. Lebo veď tými temnými údoliami len prechádzame ľudia – tie zelené pastviny sú nám prisľúbené ako miesto líhania, odpočinku, radosti a pokoja.

Tak Ťa chcem povzbudiť k niečomu podobnému. Tie zelené pastviny pripomínam preto – lebo však po každej zime nasleduje jar, v ktorej všetko kvitne, vonia a farbí sa…a každé obdobie má svoje kúzlo. Aj obdobie zimy/Vianoc/Adventu.

Je teda na Tebe, či sa rozhodneš pre tú zimu, ktorá Ti postupne vezme Tvoje končatiny alebo zľadovatie Tvoje srdce a vnútro celé… alebo sa rozhoduješ pre tú, ktorá prichádza s Adventom, prípravou na niečo veľké. Na narodenie Krista, ktorého Láska prežiari každú temnotu. Advent, ktorý Ťa vovedie do Vianoc a v Tebe sa zrodí niečo nové – napriek zime, chladu a únave v Tebe vzrastie odhodlanie a odvaha chváliť svojho Kráľa, uctievať Jeho majestátnosť a túžba priblížiť sa Mu bližšie a intímnejšie. Vianoce, v ktorých najväčším prekvapením a darčekom sa Ti stane to, že uprostred búrky budeš spať, uprostred chaosu pevne stáť a predovšetkým budeš niekde vo svojom najvnútornejšom vnútri vedieť a zároveň cítiť, že si milovaný a tak sa netreba báť. Lebo Jeho Láska, On Boh láska, prišiel, narodil sa, aby viac strachu nebolo…kam prichádza Láska, tá ozajstná, bezpodmienečná a verná, tam je strach len obyčajné prasa, ktoré zuteká pred nami – a nie my pre ním ako v reklame na Kofolu… a to môžete papať koľko len chcete a ani nemusíte čakať do Štedrého večera, aby ušlo… lebo Ježiš to všetko už dávno zdolal za nás.

Požehnaný týždeň prípravy na zrodenie niečoho veľkého prajem! Zrodenie Teba skutočného – bez masiek a predsa celého 🙂 lebo zima nemá právo kradnúť Ti to kým si…

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s