Špina v lampe.

Je 22:12, ležím si na posteli a premýšľam nad tým, že napíšem blog, no žiadne nápady. DIMG_0750.JPGo toho prichádza Ester so slovami: “Ivi, vieš že na tej veľtej lampe, čo máš nad hlavou máš veľa špiny?”

Pozerám teda na tú lampu nad mojou hlavou a nič nevidím, lebo práve nesvieti, tak len prihmkávam na čo Ester už lezie na moju posteľ a pokračuje: “A ja Ti ju musím teraz vyčistiť..” a fúka do lampy, ktorá je nado mnou, pod ktorou ja vlastne ležím a tak pozerám hore a vidím malé čiastočky prachu z lampy nado mnou ako dopadajú na moje okuliare.

“Už to je!” Hovorí s nadšením a odchádza do svojho pet-shop-domčeku, lebo od Ježiška pod strom chcela petšopákov. To sú také mini hračky zvieratká.

To, že vlastne už je noc vôbec nerieši. Čaká na mamu, ktorá šla s kamoškou do kina. Zvyšok domu už samozrejme spí, ale Esterka čaká. To už prišla sestra (Esterkina mama) s balíčkom pukancov v ruke a Esterka s nadšením, že ju vidí hovorí: “Kde si bola”

“Kúpiť Ti pukance predsa.” odpovedá. 

“Jeeeeeej.” a začína jesť putance.

Dnes sme mali totižto oslavu. Mala som meniny. Teda ešte stále je dnes, tak ešte mám. Deti rozhodli, že musíme mať oslavu. Tak sme šli do Tesca. Kúpili sme detské šampanské a igelitku chipsov.  Takže predpokladám, že Esterka je buď presolená, alebo napitá… pili sme elzovské šampanské a Ester sa a po prvom na ex-vypitom poháriku pýta: “Ivta a kedy prídu Tvoje tamošty?”

“Esterka, veď Ty si moja kamoška a aj Rút, Sofi, Dado, Bety a Lulu.” Vymenovávam všetky moje netere a synovca a zodpovedne sa snažím odpovedať na jej otázku.

“Tak dobre.” hovorí akoby jej ma bolo ľúto.

Už je skoro koniec roka. A tak pozerám na tú lampu a premýšľam, že prečo prach nevidieť, keď nesvieti a vidieť keď svieti a že stačí úplne obyčajné fúknutie na to, aby to začalo lietať kade-tade a bolo čistejšie ako predtým.

A že koľkí z nás sa dobrovoľne rozhodujeme žiť v tme a pritom si neuvedomujeme, že to jedného dňa bude brániť svetlu, aby žiarilo tak, ako predtým.

A že “Ježiš sa vtedy dávno narodil pre to, aby prežiaril náš svet Láskou. “A to svetlo vo tme svieti, ale tma ho nepohltila.” Jn 1:5 žehnám Ti, aby sa počas Vianoc v Tebe ešte viac rozžiarila Láska, ktorou Otec miloval, keď nám Ho dal.  Tma Ho nikdy nepohltila, lebo stále miluje.” – takto aspoň znela moja vianočná sms, “prianie” pre všetkých (alebo väčšinu) mojich priateľov.

IMG_0725.jpg

Lebo občas stačí úplne obyčajná hmla a my prestávame hladieť vpred ako predtým. Len tak naslepo hľadáme nám predtým známe veci a kráčame s rukami vpred, aby sme náhodou do niečoho nenabúrali, lebo to by predsa mohlo bolieť a preto neskúšame veci neznáme, ale ostávame akoby prikovaní k zemi…že veď takto to teraz má byť. A zabúdame na to, aké to bolo.

Bol Tvoj rok 2016 tápaním v hmle, skrývaním sa v tme, alebo náháňaním sa za nedosiahnuteľným, zatiaľ čo všetko to dosiahnuteľné akoby Ti utekalo pomedzi prsty bez toho, aby si to vôbec len trochu cítil?!

Prosím, nikdy neočakávaj, že Ti tu napíšem návod “ako na to” – toto ja nikdy nepsravím, lebo to “ako na to” je niekde mimo mojej mozgovne. Jednoducho neviem.

Viem len o Božej vernosti, Jeho dobrote a neutíchajúcej túžbe zmeniť náš prach na krásu, tmu na svetlo a hmlu na niečo v čom sa naučíme jednoducho tancovať. Lebo vtedy sa proste rozplynie. Veríš tomu?! Ja hej. A keď sa pozriem späť na rok 2016, tak tomu verím o to viac. A keď na rok 2015, tak tiež, a aj rok 2014 to v sebe mal! Aj ten rok si v sebe nosil vernosť dobrotu a Jeho Lásku.

A keď pozrieš späť Ty, čo vidíš?!

Vieš. Môžeš vidieť mnoho prešľapov, chýb, zlyhaní… a možno mnoho víťazstiev…ale povedzme si pravdu – kde všade vnímaš, cítiš, vidíš prítomnosť živého Boha?! Kam si Mu dovolil vstúpiť? Kde si Mu dal svoje áno a kde svoje nie?!

A občas najviac bolí práve tá intimita a tá nahota pred druhým a povedať, že vieš, takýto ja som a vzdávam sa… a ver mi, že môžeš. A nesľubujem Ti reakciu ostatných ľudí v tomto niekoľko miliardovom svete… ale verím, že Boh verne bude i naďalej kráčať po Tvojom boku, pretože pre Neho je nemožné, aby odišiel, zanechal, alebo opustil.

Neboj sa teda dovoliť druhým, aby fúkli do Tvojej lampy (alebo svojmu Bohu) a aby si znovu mohol zažiariť tak ako predtým…a Jeho svetlo v Tebe a skrze Teba tiež.

Vlastne neviem čo viac písať… pozri sa dozadu a premýšľaj o Jeho milosti a o tom, čo všetko dobré Ti dal. Som presvedčená, že budeš udivený nad tým, koľko Ti toho zjaví… a neboj sa byť sám sebou.

Prajem požehnaný rok 2017 Tebe i Tvojim blízkym! 🙂

Ivonka.

Strach prasa.

IMG_0879.jpgV nedeľu som šoférovala “z východu na západ” – ale vlastne iba veľmi krátko a kvôli nadbytku času som sa rozhodla pre dedinské cestičky namiesto tých diaľničných. Niekedy si to vyskúšaj tiež. (Ak Ti teda v dnešnom ubehanom svete hrozí môj nadbytok času.) Ja som sa rozhodla pre to predovšetkým preto, že ma uchvátilo to snehobielo Liptova.

A do toho Advent – príprava na niečo Veľké. A to vianočno všade navôkol. Úplne všetko tým dýcha, žije, bliká, svieti, ožíva, sníva, …jednoducho očakávanie na niečo viac.IMG_0841.jpg

Všetko sa stáva tak veľmi bielym akoby čo i len predstava o tom, že by to mohlo byť niekedy nejak inak sa vytráca. Jednoducho sa zasekneš v momente zvanom TERAZ a s údivom hľadíš na krásu všade navôkol. Líca ružovejú, ruky v tej zime krehnú a sopeľ v nose naopak akoby sa zhmotňoval.  Zo skríň vyťahujeme stále hrubšie svetre, balíme sa do x-vrstiev termo-vecí a vykračujeme tvárou-vpred tomu, čo nazývané ZIMA. (Tak aj Pongo samozrejme.) Ak si ešte nezamrzol, tak pokračujeme.

V stave tohto studena som sa stretla už so všetkým možným. Alebo skôr – počula som už o všeličom. Mne sa to všeliečo vďaka dobrému Bohu nestalo. Ale to neznamená, že kvôli dobrému Bohu sa to niekomu stalo, to zase takto nemysli. Ale tak napríklad – ozajstné omŕzanie končatín prežívajú napríklad takí ľudia bez domova. Myslím, že moje myšlienky nesiahajú tak ďaleko, aby som vedela premýšľať nad tým, aká veľká zima to musí byť, aby som prestávala strácať cit v prstoch natoľko, že o ne nakoniec prídem úplne. Je mi to veľmi ľúto. Ale takáto je moc zimy. Dokáže Ťa pripraviť o to najpotrebnejšie, čo máš – ruky, nohy… niekedy Teba celého. Nejeden človek kvôli zime zomrel. Ťažko sa na to pozerá a predsa sa to stále deje. A my stále vieme obdivovať tú jej krásu.

IMG_0714.jpg

A to som zomieranie sa netýka len nášho fyzického bytia. Lebo niekedy ochladnutie nášho srdca spôsobuje, že postupne zomierame vo svojom vnútri. Prestávame žiť. Lebo veď bolesť – tá bola priveľká. A nehovorím o všetkých tých traumách, ktoré sa nám stali. Alebo smútok, ktorý na nás dýchal z každej strany. A tá prázdnota po strate. Čo iné nám ostávalo ako jednoducho ochladnúť a vzdať sa do rúk niečomu neciteľnému, necitlivému a nesúciacemu ako je zima samotná. Oddeľujeme sa od všetkého, čo kedy bolo, zabudáme na minulosť, prestávame veriť v budúcnosť a naša prítomnosť viac nemá nádej. Tak nejak?!

Ach. Však to by bolo, keby to tak malo byť. Vôbec to tak nemá byť. Boh povedal o našej hriešnosti, alebo teda hriechu samotnom, že stráca svoju moc práve vďaka tomu, že je belší ako sneh. Lebo Jeho milosť a milosrdenstvo spôsobuje, že to staré a zranené, priam zhnité môže byť teraz prikryté niečím čistým, novým, snehobielym…

Boh, ktorý nemešká vo svojich prisľúbeniach to myslel s tým snehom vážne. Nemusíš kvôli snehu strácať svoje končatiny. Vďaka nemu môžeš zažívať nehu, jemnosť a starostlivosť svojho Otca. A samozrejme, že to nie je o snehu. Je to skôr o období snehu. O období, kedy sa má možno práve pod pokrievkou niečoho boľavého a chladného – zrodiť niečo úplne nové. Niečo, čo má priniesť život Tvojmu duchu, Tvojej duši a Tvojmu srdcu.

IMG_0880.jpgTakto nejak prežívam tohtoročný Advent ja – ako odhodlanie prehlasovať dobrotu svojho Otca napriek boliestkam, či bolestiskám, ktoré sa pri tom prehlasovaní budú objavovať, alebo sa už objavili. Odhodlanie chváliť a uctievať Ho aj napriek zime, ktorá je všade navôkol a aj napriek tým horám, ktoré musím zdolať a údoliam, ktorými budem prechádzať. Lebo veď tými temnými údoliami len prechádzame ľudia – tie zelené pastviny sú nám prisľúbené ako miesto líhania, odpočinku, radosti a pokoja.

Tak Ťa chcem povzbudiť k niečomu podobnému. Tie zelené pastviny pripomínam preto – lebo však po každej zime nasleduje jar, v ktorej všetko kvitne, vonia a farbí sa…a každé obdobie má svoje kúzlo. Aj obdobie zimy/Vianoc/Adventu.

Je teda na Tebe, či sa rozhodneš pre tú zimu, ktorá Ti postupne vezme Tvoje končatiny alebo zľadovatie Tvoje srdce a vnútro celé… alebo sa rozhoduješ pre tú, ktorá prichádza s Adventom, prípravou na niečo veľké. Na narodenie Krista, ktorého Láska prežiari každú temnotu. Advent, ktorý Ťa vovedie do Vianoc a v Tebe sa zrodí niečo nové – napriek zime, chladu a únave v Tebe vzrastie odhodlanie a odvaha chváliť svojho Kráľa, uctievať Jeho majestátnosť a túžba priblížiť sa Mu bližšie a intímnejšie. Vianoce, v ktorých najväčším prekvapením a darčekom sa Ti stane to, že uprostred búrky budeš spať, uprostred chaosu pevne stáť a predovšetkým budeš niekde vo svojom najvnútornejšom vnútri vedieť a zároveň cítiť, že si milovaný a tak sa netreba báť. Lebo Jeho Láska, On Boh láska, prišiel, narodil sa, aby viac strachu nebolo…kam prichádza Láska, tá ozajstná, bezpodmienečná a verná, tam je strach len obyčajné prasa, ktoré zuteká pred nami – a nie my pre ním ako v reklame na Kofolu… a to môžete papať koľko len chcete a ani nemusíte čakať do Štedrého večera, aby ušlo… lebo Ježiš to všetko už dávno zdolal za nás.

Požehnaný týždeň prípravy na zrodenie niečoho veľkého prajem! Zrodenie Teba skutočného – bez masiek a predsa celého 🙂 lebo zima nemá právo kradnúť Ti to kým si…