Myšie starosti.

IMG_0445.JPG“Ivi?! A čo máš to tvrdé pod lícom?” pýta sa ma Esti a hladká mi lícnu kosť.

“V ústach?! Lízatko.” odpovedám.

“A to tam máš navždy?” pýta sa ďalej.

“No hej, keď chcem sladké, tak si ho pocmúľam…”

To už mi otvára ústa a hovorí: “Také červené, že? Ja ho tam vidím. Hneď pri tom trblietavom zube.”

“Hej, to bude ono.” a náš rozhovor končí.

A takéto rozhovory vedieme často. O lízattách, cukrítoch,  o boboch a bobetoch, ktoré mimochodom vychádzajú z pupta. Ja by som povedala, že zo zadtu, ale Esti má na všetko posledné slovo.

Z Dávida sa stal milovník kakauka. Tak veľký milovník, že mu jeho Valentín (to jeho bruško, však vieš, že mám Júliusa) nedá spať ani o pol piatej ráno. Jednoducho musí mať kakauko. Potom samozrejme zaspí. A to že zobudí všetkých je asi aj tak pre dvojročného úplne zanedbateľný fakt. 

A dnes prišiel takto:

To, či je špinavý alebo čistý je ďalšia skutočnosť, ktorá je pre Dávida naozaj zanedbateľná…nerieši. Ja deti strašne rada pozorujem a neustále pritom uvažujem nad tým, že ako to ten Ježiš myslel s tým Božím kráľovstvom a tým, že img_0510musíme byť ako oni. Že čo má kakao čo robiť s Božím kráľovstvom. Alebo že či mám hľadať lízatká na miestach, kde to nikto neočakáva. Alebo mám slobodne rozhodovať o tom, či pôjdem na karneval za mimoňa alebo princeznú Annu…a hodiť sa o zem, ak bude vychádzať niečo, čo zrovna nechcem.

Raz sa to takto stalo. Že Dado chcel ísť veľmi na prechádzku, ale mal zrovna šaty princeznej Anny a nechcel bez nich. A tak si dal Mickey-Mouse-ové gumáky a svoju autíčkovú či akú to bundu, z ktorej trčal spodok jeho šiat. A išli. S mojou sestrou.

Veď on inak spáva s lietadlom – Kapitánom (z tej rozprávky Lietadlá)…a sníva o Bezzubke – to je drak. Takže je to ozajstný chlap! A rád bojuje a bije sa…to len pre tých, ktorí by náhodou pochybovali o ňom… nemusíte.

Ale myslím si, že Ježiš by spravil to isté. Vlastne robí neustále to isté. Ide s nami. Kamkoľvek si zmyslíme a robí s nami všetko, aj to čo by si nevybral…minulý týždeň sme o tom počúvali veľa na Intimite s Otcom. Že väčšinu času sa Boh akoby pridáva do toho, čo robíme my namiesto toho, aby sme sa my pridali do toho, čo robí On…je to vtipné, či vtipno-smutné… ale veď také sú deti. On povedal, že máme byť ako oni, či?!

Vieš čo… buď ako dieťa. Mne sa to tak páči, keď môžem vidieť ich život, ich výkriky o tom, že niečo nie je fér, že niečo nezvládnu, alebo že ich bolia nohy alebo čokoľvek…oni v takej slobode dávajú najavo to, čo práve cítia, čo si myslia, po čom túžia. Jednoducho sú úplne v spojení so svojim srdcom. Nehovorím, že všetko, čo si nosíme v srdci ako správne a dobré je správne a dobré… čiže nie je vždy najlepšie im vyhovieť…ale oni si aj tak budú stáť za svojim, kým teda im nebude zjavené niečo lepšie…a Boh neustále prichádza a hovorí, že “ale ja mám pre Teba niečo lepšie Ivonka”…

Minulý týždeň som si teda povedala, že “Okej…prestanem používať šampón Johnson’s baby, ktorý sľubuje, že nebudem plakať a prejdem na nejaký, ktorý sľubuje, že ma oči nebudú štípať…” a fakt taký je a naozaj neštípu! A naozaj som začala plakať. Vlastne – toto rozhodnutie bolo trochu inak. Ale páčil sa mi fakt, že som mala doma šampón, ktorý má také super logo, že “no more tears” (že už viac nie slzy)…a tak teda zase prišli.

Lebo teda minulý týždeň som si povedala, že dobre, však už som tá magistra a už môžem znovu plakať a byť slabá a zraniteľná… a bum. Na druhý deň sa stala táto situácia – naschváľ ju prerozprávam z tej smiešnej stránky, nakoľko sa jej zúčastnila moja tamošta Jaššová a s ňou je všetko smiešne..skoro.

Boli sme na seminári a pred omšou som sa šla napiť do kuchyne, kde som ju stretla a hovorím jej: “Janka, daj sa mi napiť.”

Už som čakala tú duchovnú odpoveď o tom, že ako si ja môžem pýtať vodu od nej, ale na počudovanie mi napiť dala, otočila sa naspäť k umývadlu a ja stojím pri stene a vravím jej:

“Janka, mne sa tak točí hlava, že ja asi odpadnem.”IMG_0429.jpg

“Ivi nepadaj, kto ťa bude chytať.”

“Janka, úplne vážne ti hovorím, že mi je zle a točí sa mi hlava a vidím ťa úplne všade.”

To musí byť fakt zlé, keď ma vidíš všade.

“Ty si koza, čo ak zomieram?”

“Ivi, veď si bola včera na spovedi, to nevadí.”

A naozaj mi bolo stále horšie…až to celé skončilo na pohotovosti.

Ale pointou teda je, že som pochopila hneď na druhý deň, že čo znamená byť slabá. Neovládať svoje telo a byť úplnou omáčkou….a spoliehať sa na to, že ľudia okolo Vás jednoducho neodídu a s nimi to dáte. Lebo veď Janka naozaj neodišla. Iba, keď som ju začala už posielať preč pre nejakého zdravotníka, lebo som videla, že moc nevie, čo so mnou 🙂

Hej, predali sme dom, presťahovala som sa, spravila som štátnice takmer na samé A – a išla som hneď slúžiť, tlmočiť, viesť chvály, počúvať o zraneniach druhých, modliť sa a hlavne v tom celom som si povedala, že je okej byť slabá… a bum. A bolo.

A chcem, aby si vedel, že nič lepšie som spraviť nemohla ako vypustiť zo všetkého svojho snaženia a robenia vecí a dovoliť si od-padnúť a uprostred tých najväčších zraniteľností a slabostí dôverovať Bohu, že tí ľudia okolo mňa to so mnou myslia vážne. Podľa mňa som si nielen prehĺbila vzťahy so svojim tímom, ale hlavne som šla do väčšej dôvery.

A pochopila som, že toto celé je ešte na dlho – tá cesta predo mnou. Počas týchto seminárov som si prešla zlyhaním, prešla som si bolesťou, slabosťou, prešla som si naozajstným zármutkom za mamou, toľkými slzami a plačom, ako som už dlho nemala…a v tom celom sa naučila, že nie je nič porovnateľné s láskou. Naozaj že nič. Spôsob, akým Boh miluje a akým miluje svoje deti, niekedy aj cez druhých ľudí a niekedy úplne sám a osobne… je naozajstný. Ja neviem o ničom inom premýšľať v tieto dni len o tom, že On ma naozaj vymilováva zo všetkého a že môžem byť tak veľká a zodpovedná a silná a statočná ako ja chcem, ale zároveň slabá a zraniteľná a úplne závisiaca na Ňom.

A bol tam taký okamih pomedzi to všetko, keď som sedela s dvomi žienkami v kuchyni a delili sa so mnou o večeru. A ja som proste povedala, že ma to páli, že mi to moc zohriali a tak sa jedna zdvihla a začala mi krájať mäsko a zemiačky, nech mi to rýchlejšie chladne…a ja som si vtedy povedala – že hej, Otec miluje do detailov. Ja si iba zmyslím, čo by sa mi páčilo a On to proste spraví… a chvíľu som si hovorila, že mám 26 rokov a idem tu napísať o tomto?! A potom, že no a čo… pokiaľ ma nezvozí moja “duchovná” …tak ideme ďalej… ale vieš čo.

IMG_0398.jpgA – od Janky som dostala k svojim štátniciam myši! Takže Louisova rodinka sa rozrastá…nikdy som ho nevidela šťastnejšieho… 🙂

A ja viem, že týmto svoji bábätkovaním nič nestrácam..práve naopak. Raz prišla za mnou Evka po chválach a povedala mi, že môžem byť malá tak dlho ako chcem, lebo “z úst nemluvniat a dojčeniec si pripravil chválu..” Ž 8:3

Vieš… ono to je vlastne  o tom, že keď si dieťa, tak sa až tak nebojíš zlyhania. Nebojíš sa, čo povedia druhí. Neriešiš, či môžeš alebo nemôžeš hovoriť, či sa niečo hodí alebo nehodí… jednoducho si kráčaš v autorite svojho rodiča. Svojho Nebeského Otca, ktorý aj tak väčšinu svojho prihovárania sa Ti venuje práve tomu, že Ti vyznáva lásku. Aspoň ja to tak teda mám.

A raz sa rozprávali opäť na seminári o tom, že by sa mi hodilo aj to, keby som ostrihaná na krátko na oboch stranách…a do toho im teta Evka (mama Ivky a Lucky) vraví: “Ale to by nebola už potom Ivonka.” … vieš čo, ono to vôbec nie je o tom, že či sa správaš ako 5 ročný, 15 ročný alebo 40 ročný… nie je to o veku. Ani úplne o tých deťoch, dojčatách, či nemluvňatách. Podľa mňa ide jednoducho o toto: “…ale to by už potom nebola Ivonka.”

A potom ešte jedna situácia, kedy sme rozprávali s Evkou, Ľubkou a Romčom, ktorý je kňaz…a Evka začala hovoriť o tom, v akej dôstojnosti a úcte k nemu pristupuje. Že ako to, že ja ho mám za takého kamoša. A nejak sme pokračovali v tom rozhovore a zrazu Romčo povedal:

“A myšky sa ako mIMG_0534.JPGajú?!”

“Ale však ich zrovna teraz neviem nájsť, lebo som tu mala pre ne celý čas babysitterku Lucku a ona nevie, kde mi ich dala.” mu hovorím.

“Oni sa isto nájdu.”

A Evka nás sledovala a myslím, že pochopila tú dôstojnosť a úctu, ktorú ja skutočne mám aj k nemu aj ku všetkým kňazom, či ľuďom…ale takú svoju. Takú, pri ktorej si podľa mňa aj oni hovoria “ale to by nebola už potom Ivonka, keby to bolo inak..”

Tak možno niekedy máme naozaj len také “myšie starosti”…lebo ich nevieme nájsť. Ale možno takto to myslel…viem, že je to už moja asi 4234úvaha o tom, ako to asi Ježiš myslel s tými deťmi. Ale aj tak si stojím za tým, že chcel, aby sme boli sami sebou, aby sme boli autentickí, opravdiví, aby sme sa na nič nehrali a najviac sa starali o tie najväčšie prikázania, ktoré nás naučil – milovať Boha, seba a blížneho…teda milovať.

Ja viem, že nie je človek, ktorý by všetko robil spôsobom ako ja…a vďaka Bohu 🙂 však by sme tu boli jak také veľké jasle občas. Ale to som chcela – že buď jednoducho sám sebou v čomkoľvek to cítiš, že si to Ty, tak tým buď a rob tak…aby si aj pri Tebe ľudia hovorili, že keby to robíš inak, ako to robíš, alebo hovoríš, alebo spievaš, tancuješ, alebo mlčíš, proste čokoľvek keby bolo inak – že to nie si Ty…

Hej a Louis Vás všetkých zdraví! 🙂

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s