Oživenie dinosaura.

Dado objavil novú fintu. Ako hovorí Pepa – Fintu Fň! Začal veľkých ľudí = dospelákov lákať do inýIMG_0426.jpgch miestností na dinosaura. 

“Na chodbe je dinosaurus. Choď pozrieť.”

A opakuje to, dokola, kým sa daná osoba nejde pozrieť. A keď už sa teda odhodlá ísť, tak on sa vyberie opačným smerom – do kuchyne – a ide si tajne nájsť nejakú čokoľádu, či cukrík. Ale naozaj neviem, či tento druh kreativity zdedil po mne, alebo ho jednoducho odkukal od svojich sestier alebo Ponga. Tak či tak, ja mu v tom fandím. Veď ako inak.

Moje myši so mnou precestujú postupne celé Slovensko a myslím, že to neskončí len Slovenskom, ale pôjdu kade-tade do sveta. Janka vedela, čo robí, keď mi ich dáva. Ja teda ešte úplne neviem, prečo vo svojich 26tich rokocIMG_0543.jpgh brávam na svoje tlmočnícko-spevácko-objímačske výlety aj moje myšie komando, ale určite to má svoj význam. Lebo keď to spravila Janka, tá Jaššová predsa, tak to musí byť veľká vec! Síce teraz k nim neustále musím zháňať nejakých baby-sitter, či vlastne mouse-sitterov, ktorí mi ich postrážia, kým pracujem..ale zatiaľ boli ľudia celkom ochotní. A keď nie ľudia, tak aspoň Jankin Šot. Dostala som aj náhrdelník – od mojej neterky Alžbetky, ktorá mi hneď povedala, kde ho kúpili aj koľko stál 🙂 a hovorím všetkým, že je to strom života, obsypaný diamantami – akože mojim ovocím. A štvrtý zľava diamand je práve Janka Jaššová. To len aby ste vedeli. Keď s niekým strávim 3 týždne iba s 1dňovými prestávkami, tak musia čeliť faktu, že o nich budem písať … a Janka má netere. Napríklad Janku, ktorá je tiež moja tamošta, má iné priezvisko, aj inak vyzerá, aj sa inak správa, ale aj tak je tamošta. A petná tamošta! Chodieva so mnou občas tlmočiť na naše semináre. A akurát mi vysvetľuje, že možno kvôli nadmernému používaniu francúzštiny jej tá angličtina už tak ľahko nepôjde. Ja jej vysvetlujem, že to nevadí. Lebo naši angličania vedia isto po francúzsky. A povedala mi, že vedia. Že sa vedia opýtať, kde je výťah…a to je asi celé. A tak som s ňou mohla iba súhlasiť, lebo naposledy som im so svojím prešpekulovaným francúzskym prízvukom vysvetlovala, že “kon se pase na terase. kon nežere travu, kon papá, kon nesere, kon kaká.” a že mi nerozumeli.

Takže, s tými jazykmi je to aj tak úplne inak ako si myslíme. Keď vieme, tak vlastne nevieme. A keď si myslíme, že nevieme, tak vieme úplne dostatočne dosť. No vážne.

Tri týždne seminárov sú za mnou. Včera sme sa s Jankou smiali – ona totižto tých seminárov za tento rok napočítala len 16, no ja 17. Takže, keby sme súťažili, tak asi teda vyhrám. No nesúťažime. Ale poviem Ti stráviť 3 týždne objímaním a milovaním mnohokrát neznámych ľudí je veľká vec. Smiali sme sa síce aj na tom, že sme platené za to, že objímame. No v skutočnosti to je úplne inak. Objíma Boh Otec cez našu náruč. Keby to má byť o mojich objatiach, tak si asi vyberám, premýšľam. A keby si vyberám, tak nechodím do všetkých miest na semináre alebo do všetkých spoločenstiev. Ale možno by som šla smerom Sereď, Zlaté Moravce, Bratislava a neviem, aké iné, kde ľudí poznám a veľa priateľov tam mám a bolo by to isté a bezpečné.

A takto premýšľať nechcem. Lebo takéto premýšľanie je úplne odbočené od akéhoľvek dIMG_0288.JPGruhu lásky Otca. Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jediné Syna, aby nik, kto v Neho verí nezahynul, ale ma večný život. A my si proste myslíme – teda, alebo ja si teda niekedy myslím na základe svojho selektívneho premýšľania, že sa to nejak spraví a tak sa ja vyberám tam, kde chcem a tam, kde nechcem sa vyberie niekto iný. A vlastne – je to tak 🙂 ale niekedy je dobré vypnúť hlavu a proste zapnúť srdce.

Lebo niekedy sa s nevinným výrazom pandy, alebo iného zvieratka snažíme druhých presvedčiť o tom, že je niekde dinosaurus a my zatiaľ robíme niečo, čo chceme. Lebo v prípade Dada a dinosaura, tak ide o niečo úplne mega – lebo Dado je veľký fanúšik dinosaurov 🙂

Chcem Ti povedať – dinosaury, na ktoré veríš sú v skutočnosti len výhovorkou v Tvojom kráčaní za niečím lepším… lebo ja si myslím, že keby Dado povie, že chce cukrík, tak dostane aj celý balík, aby sa mohol podeliť aj so sestrami a mnou. A nemusel by vymýšľať storky o dinosauroch.

A máme strach. Samozrejme, že ho máme. Lebo dokonalá Láska vyháňa všetok strach. Z toho mi logicky plynie, že kde niet lásky, tam je strachu… tento posledný seminár bol pre mňa naozaj požehnaním. Boli sme v Juskovej Voli – a to je fakt že v paži. Lebo tá cesta tam akoby nemala konca. Hlavne tá cesta tam. Kedy sa Prdkovi opäť uvoľnila hadica od chladiča a bol bez vody a tak sme vyrazili takmer o hodinu neskôr. A keď už sme skoro prešli dobre známym Strečnom, tak úplne na konci sa stala nehoda a museli sme sa vrátiť do ZA a vybrať sa cez Terchovú… proste som si vravela, že nás tam asi čaká niečo dobré, keď sa nám dejú takéto veci…ale nedali sme sa. A tak sme prišli. Robili sme seminár pre Rómov. A som šťastná. Moje predstavy o nich boli niekedy možno presne také – že ja narozprávam ľuďom, aké to bude super a nech sa prihlásia a ja si ostanem tam, kde mi je to pohodlné. A pritom voči Rómom som nikdy nič nemala. Ale ostatní mali. A niekedy nám úplne stačí to, že ostatní zmýšľajú inak a do našej hlavy sa akoby vbuduje taký ten prevrátený vzorec toho, že existuje aj lepšia možnosť. A poviem Ti – možno existuje, ale predsa hovorím – neexistuje.

Nie je to úplne šiši, že si buduje nejaké predsudky/výhrady, kladieme bariéry/obmedzenia/múry voči ľuďom, ktorí sú presne takí istí ako my?

Prosím, prestaňme s tým. Odložme nabok všetky rozprávky o dinosauroch a drakoch a Bezzubkách a Zvonilkách a kadečom. Lebo vtedy akoby vlastnej fantázii dovoľujeme, aby zaujala miesto v našom srdci, ktoré má patriť niekomu oveľa dôležitejšiemu – Božiemu dieťaťu.

A hej, nie je možné milovať všetkých. Ale vždy je možné milovať toho, s kým práve si. A ja nehovorím o objímaní, čo je jedna z tých vecí, s ktorou sa možno stretnúť aj na našich seminároch. Ale je to len jedna z vecí. Hovorím o úcte. Hovorím o čase. Hovorím o pozornosti. Hovorím o Láske vo všetkých možných prejavoch. Hovorím o tom, že dáme potrebu toho druhého pred tú svoju, nech už je ten človek ktokoľvek. Ale rozhodneme sa pre lásku. A rozhodneme sa milovať – teraz.

Hej, dinosaury sú skvelou vecou. Ale ak naozaj na ne veríš, ak naozaj veríš, že sú na chodbe a chceš, aby ich niekto videl, tak tú osobu chyť za ruku a choď tam s ňou. A vychutnajte si ten “Jurský park” spoločne. A samozrejme myslím to celé len metaforicky… ale aj tak Ťa do toho pozývam… dovoľ svojmu srdcu dať šancu srdcu toho druhého, nech už je to ktokoľvek. Ja som presvedčaná o tom, že ten človek za to stojí. Že má veľkú hodnotu. Že nebudeš ľutovať a ani nepremrháš nič. Investuj do ľudí, ktorí sú pri Tebe…a naozaj nezáleží na to, či Tvojou investíciou bude čas, peniaze, dotyky, slová – lebo záleží na tom, čo ten druhý potrebuje… 🙂 nebudeme predsa objímať ľudí, ktorí majú panický strach už len z podania ruky. Ani nebudeme hovoriť veľa niekomu, kto už “prepočúvaný” milých slov a potrebuje to už konečne zažiť a zakúsiť…

Tak si pozvaný! Dovoľ dinosaurovi, aby ožil a zober niekoho, aby videl, že je skutočný… a tým teda myslím to, že dovoľ niekomu aspoň na chvíľu byť súčasťou toho, čo Ti robí radosť, aby on mohol spraviť to isté pre Teba… 🙂 a ani sa nenazdáš a nové priateľstvo je na svete.

Myšie starosti.

IMG_0445.JPG“Ivi?! A čo máš to tvrdé pod lícom?” pýta sa ma Esti a hladká mi lícnu kosť.

“V ústach?! Lízatko.” odpovedám.

“A to tam máš navždy?” pýta sa ďalej.

“No hej, keď chcem sladké, tak si ho pocmúľam…”

To už mi otvára ústa a hovorí: “Také červené, že? Ja ho tam vidím. Hneď pri tom trblietavom zube.”

“Hej, to bude ono.” a náš rozhovor končí.

A takéto rozhovory vedieme často. O lízattách, cukrítoch,  o boboch a bobetoch, ktoré mimochodom vychádzajú z pupta. Ja by som povedala, že zo zadtu, ale Esti má na všetko posledné slovo.

Z Dávida sa stal milovník kakauka. Tak veľký milovník, že mu jeho Valentín (to jeho bruško, však vieš, že mám Júliusa) nedá spať ani o pol piatej ráno. Jednoducho musí mať kakauko. Potom samozrejme zaspí. A to že zobudí všetkých je asi aj tak pre dvojročného úplne zanedbateľný fakt. 

A dnes prišiel takto:

To, či je špinavý alebo čistý je ďalšia skutočnosť, ktorá je pre Dávida naozaj zanedbateľná…nerieši. Ja deti strašne rada pozorujem a neustále pritom uvažujem nad tým, že ako to ten Ježiš myslel s tým Božím kráľovstvom a tým, že img_0510musíme byť ako oni. Že čo má kakao čo robiť s Božím kráľovstvom. Alebo že či mám hľadať lízatká na miestach, kde to nikto neočakáva. Alebo mám slobodne rozhodovať o tom, či pôjdem na karneval za mimoňa alebo princeznú Annu…a hodiť sa o zem, ak bude vychádzať niečo, čo zrovna nechcem.

Raz sa to takto stalo. Že Dado chcel ísť veľmi na prechádzku, ale mal zrovna šaty princeznej Anny a nechcel bez nich. A tak si dal Mickey-Mouse-ové gumáky a svoju autíčkovú či akú to bundu, z ktorej trčal spodok jeho šiat. A išli. S mojou sestrou.

Veď on inak spáva s lietadlom – Kapitánom (z tej rozprávky Lietadlá)…a sníva o Bezzubke – to je drak. Takže je to ozajstný chlap! A rád bojuje a bije sa…to len pre tých, ktorí by náhodou pochybovali o ňom… nemusíte.

Ale myslím si, že Ježiš by spravil to isté. Vlastne robí neustále to isté. Ide s nami. Kamkoľvek si zmyslíme a robí s nami všetko, aj to čo by si nevybral…minulý týždeň sme o tom počúvali veľa na Intimite s Otcom. Že väčšinu času sa Boh akoby pridáva do toho, čo robíme my namiesto toho, aby sme sa my pridali do toho, čo robí On…je to vtipné, či vtipno-smutné… ale veď také sú deti. On povedal, že máme byť ako oni, či?!

Vieš čo… buď ako dieťa. Mne sa to tak páči, keď môžem vidieť ich život, ich výkriky o tom, že niečo nie je fér, že niečo nezvládnu, alebo že ich bolia nohy alebo čokoľvek…oni v takej slobode dávajú najavo to, čo práve cítia, čo si myslia, po čom túžia. Jednoducho sú úplne v spojení so svojim srdcom. Nehovorím, že všetko, čo si nosíme v srdci ako správne a dobré je správne a dobré… čiže nie je vždy najlepšie im vyhovieť…ale oni si aj tak budú stáť za svojim, kým teda im nebude zjavené niečo lepšie…a Boh neustále prichádza a hovorí, že “ale ja mám pre Teba niečo lepšie Ivonka”…

Minulý týždeň som si teda povedala, že “Okej…prestanem používať šampón Johnson’s baby, ktorý sľubuje, že nebudem plakať a prejdem na nejaký, ktorý sľubuje, že ma oči nebudú štípať…” a fakt taký je a naozaj neštípu! A naozaj som začala plakať. Vlastne – toto rozhodnutie bolo trochu inak. Ale páčil sa mi fakt, že som mala doma šampón, ktorý má také super logo, že “no more tears” (že už viac nie slzy)…a tak teda zase prišli.

Lebo teda minulý týždeň som si povedala, že dobre, však už som tá magistra a už môžem znovu plakať a byť slabá a zraniteľná… a bum. Na druhý deň sa stala táto situácia – naschváľ ju prerozprávam z tej smiešnej stránky, nakoľko sa jej zúčastnila moja tamošta Jaššová a s ňou je všetko smiešne..skoro.

Boli sme na seminári a pred omšou som sa šla napiť do kuchyne, kde som ju stretla a hovorím jej: “Janka, daj sa mi napiť.”

Už som čakala tú duchovnú odpoveď o tom, že ako si ja môžem pýtať vodu od nej, ale na počudovanie mi napiť dala, otočila sa naspäť k umývadlu a ja stojím pri stene a vravím jej:

“Janka, mne sa tak točí hlava, že ja asi odpadnem.”IMG_0429.jpg

“Ivi nepadaj, kto ťa bude chytať.”

“Janka, úplne vážne ti hovorím, že mi je zle a točí sa mi hlava a vidím ťa úplne všade.”

To musí byť fakt zlé, keď ma vidíš všade.

“Ty si koza, čo ak zomieram?”

“Ivi, veď si bola včera na spovedi, to nevadí.”

A naozaj mi bolo stále horšie…až to celé skončilo na pohotovosti.

Ale pointou teda je, že som pochopila hneď na druhý deň, že čo znamená byť slabá. Neovládať svoje telo a byť úplnou omáčkou….a spoliehať sa na to, že ľudia okolo Vás jednoducho neodídu a s nimi to dáte. Lebo veď Janka naozaj neodišla. Iba, keď som ju začala už posielať preč pre nejakého zdravotníka, lebo som videla, že moc nevie, čo so mnou 🙂

Hej, predali sme dom, presťahovala som sa, spravila som štátnice takmer na samé A – a išla som hneď slúžiť, tlmočiť, viesť chvály, počúvať o zraneniach druhých, modliť sa a hlavne v tom celom som si povedala, že je okej byť slabá… a bum. A bolo.

A chcem, aby si vedel, že nič lepšie som spraviť nemohla ako vypustiť zo všetkého svojho snaženia a robenia vecí a dovoliť si od-padnúť a uprostred tých najväčších zraniteľností a slabostí dôverovať Bohu, že tí ľudia okolo mňa to so mnou myslia vážne. Podľa mňa som si nielen prehĺbila vzťahy so svojim tímom, ale hlavne som šla do väčšej dôvery.

A pochopila som, že toto celé je ešte na dlho – tá cesta predo mnou. Počas týchto seminárov som si prešla zlyhaním, prešla som si bolesťou, slabosťou, prešla som si naozajstným zármutkom za mamou, toľkými slzami a plačom, ako som už dlho nemala…a v tom celom sa naučila, že nie je nič porovnateľné s láskou. Naozaj že nič. Spôsob, akým Boh miluje a akým miluje svoje deti, niekedy aj cez druhých ľudí a niekedy úplne sám a osobne… je naozajstný. Ja neviem o ničom inom premýšľať v tieto dni len o tom, že On ma naozaj vymilováva zo všetkého a že môžem byť tak veľká a zodpovedná a silná a statočná ako ja chcem, ale zároveň slabá a zraniteľná a úplne závisiaca na Ňom.

A bol tam taký okamih pomedzi to všetko, keď som sedela s dvomi žienkami v kuchyni a delili sa so mnou o večeru. A ja som proste povedala, že ma to páli, že mi to moc zohriali a tak sa jedna zdvihla a začala mi krájať mäsko a zemiačky, nech mi to rýchlejšie chladne…a ja som si vtedy povedala – že hej, Otec miluje do detailov. Ja si iba zmyslím, čo by sa mi páčilo a On to proste spraví… a chvíľu som si hovorila, že mám 26 rokov a idem tu napísať o tomto?! A potom, že no a čo… pokiaľ ma nezvozí moja “duchovná” …tak ideme ďalej… ale vieš čo.

IMG_0398.jpgA – od Janky som dostala k svojim štátniciam myši! Takže Louisova rodinka sa rozrastá…nikdy som ho nevidela šťastnejšieho… 🙂

A ja viem, že týmto svoji bábätkovaním nič nestrácam..práve naopak. Raz prišla za mnou Evka po chválach a povedala mi, že môžem byť malá tak dlho ako chcem, lebo “z úst nemluvniat a dojčeniec si pripravil chválu..” Ž 8:3

Vieš… ono to je vlastne  o tom, že keď si dieťa, tak sa až tak nebojíš zlyhania. Nebojíš sa, čo povedia druhí. Neriešiš, či môžeš alebo nemôžeš hovoriť, či sa niečo hodí alebo nehodí… jednoducho si kráčaš v autorite svojho rodiča. Svojho Nebeského Otca, ktorý aj tak väčšinu svojho prihovárania sa Ti venuje práve tomu, že Ti vyznáva lásku. Aspoň ja to tak teda mám.

A raz sa rozprávali opäť na seminári o tom, že by sa mi hodilo aj to, keby som ostrihaná na krátko na oboch stranách…a do toho im teta Evka (mama Ivky a Lucky) vraví: “Ale to by nebola už potom Ivonka.” … vieš čo, ono to vôbec nie je o tom, že či sa správaš ako 5 ročný, 15 ročný alebo 40 ročný… nie je to o veku. Ani úplne o tých deťoch, dojčatách, či nemluvňatách. Podľa mňa ide jednoducho o toto: “…ale to by už potom nebola Ivonka.”

A potom ešte jedna situácia, kedy sme rozprávali s Evkou, Ľubkou a Romčom, ktorý je kňaz…a Evka začala hovoriť o tom, v akej dôstojnosti a úcte k nemu pristupuje. Že ako to, že ja ho mám za takého kamoša. A nejak sme pokračovali v tom rozhovore a zrazu Romčo povedal:

“A myšky sa ako mIMG_0534.JPGajú?!”

“Ale však ich zrovna teraz neviem nájsť, lebo som tu mala pre ne celý čas babysitterku Lucku a ona nevie, kde mi ich dala.” mu hovorím.

“Oni sa isto nájdu.”

A Evka nás sledovala a myslím, že pochopila tú dôstojnosť a úctu, ktorú ja skutočne mám aj k nemu aj ku všetkým kňazom, či ľuďom…ale takú svoju. Takú, pri ktorej si podľa mňa aj oni hovoria “ale to by nebola už potom Ivonka, keby to bolo inak..”

Tak možno niekedy máme naozaj len také “myšie starosti”…lebo ich nevieme nájsť. Ale možno takto to myslel…viem, že je to už moja asi 4234úvaha o tom, ako to asi Ježiš myslel s tými deťmi. Ale aj tak si stojím za tým, že chcel, aby sme boli sami sebou, aby sme boli autentickí, opravdiví, aby sme sa na nič nehrali a najviac sa starali o tie najväčšie prikázania, ktoré nás naučil – milovať Boha, seba a blížneho…teda milovať.

Ja viem, že nie je človek, ktorý by všetko robil spôsobom ako ja…a vďaka Bohu 🙂 však by sme tu boli jak také veľké jasle občas. Ale to som chcela – že buď jednoducho sám sebou v čomkoľvek to cítiš, že si to Ty, tak tým buď a rob tak…aby si aj pri Tebe ľudia hovorili, že keby to robíš inak, ako to robíš, alebo hovoríš, alebo spievaš, tancuješ, alebo mlčíš, proste čokoľvek keby bolo inak – že to nie si Ty…

Hej a Louis Vás všetkých zdraví! 🙂