Mgr. Iwon

shrekDnes som si uvedomila, že z môjho života by bol celkom fajn sitcom (z anglického slova “situation comedy” = situačná komédia – pozn. prekladateľa). A niekedy by som si ho rada pozrela. A občas by som sa pri pozeraní skrývala pod deku a čakala kedy príde tá scéna “a teraz ťa vystraším tak, že pustíš do gatí”, alebo taká tá dramatická s veľmi romantickým soundtrackom (hudbou – opäť pozn. prekladateľa), v ktorej by sa napätie dalo krájať v prípade naozaj ostrého nožíka. V prípade, že by som ho nemala, tak by som jednoducho nič nekrájala. Alebo si predstavte to úplné fantasy, kedy všetko, ale úplne, že všetko ide mimo realitu a vy už len čakáte, kedy sa hlavný hrdina konečne stretne s tým magickým Shrekom z krajiny Oz a zistí, že ten hovoriaci Pán Včielka mal o Olafovi pravdu. A tak. Ale na pozadí toho celého aj tak prebieha úplne niečo humorne-vtipné a tak si jednoducho poviete, že toto je fakt dobrý sitcom, teším sa na zajtrajšie pokračovanie.

Dnes som zažila jeden veľmi inteligentný chat s Bebou, ktorá mi zrazu píše:

“Ale teraz naozaj vážnu otázku mám.”

Normálne som sa zľakla, že som opäť niečo spravila…a tak sa pýta:

Keď Boh dával humor, tak si to koľkokrát otočila?”

A ja v obrovskom šoku odpovedám:

“Počkaj, to som mohla ísť viackrát?!”

A tak som si uvedomila, že nech už je ten môj sitcom akokoľvek tragi-komický, vo veľkej miere za to môžu jednoducho ľudia, s ktorými sa rozhodujem byť.

image2.JPGDnes som zažila ako Dávid jedol špagety a kým som sa vrátila, tak som našla prázdny tanier a oranžového Ponga. Medzitým sa Ruty prechádzala po dome s penou na brade a hrebeňom v ruke a tvrdila mi, že sa holí. Samozrejme tým hrebeňom. Esterta mi večer odovzdala obrázok (kreslí ma tak v priemere dvakrát za deň) mňa a nejakého muža. Ja som sa potešila, že snáď sa niečo pohlo v mojich neteriach a ich pohľade na moju budúcnosť v tom, že nechcú, aby som sa niekedy vydala. (Ony sa v skutočnosti modlia, aby sa to nestalo). No potom som zistila, že ma nakreslila so svojim tatom (mojím švagrom). Ach. Ale ako sa hovorí “nádej zomiera posledná”.

Posledný mesiac som trávila učením kvôli mojim štátniciam. A tak som bola u Ľubky. Tá mi vyhradila izbu, kde na mňa nasadila svojich dvoch psov, ktorí mi nedovolovali pohnúť sa z miesta a tak som sa učila. Lebo ony si na mne zaspali a ja ako pravý psíčkar som nemala to srdce poslať ich do paže.  Veľmi účinná metóda. Keď som nebola tam, tak som bola na Liptove u Lucky. Aj tá ma zavrela do izby, aby som sa učila. Ale nakoľko jej dvere nemajú fotobunku a samé sa neotvárali ani po mojom predlžovanom zízaní na ne, tak som tam ostávala zavretá väčšinou až do chvíle, kedy mi nepovedali, že je jedlo na stole.

No a tam nastal ten problém. Teda, vlastne ani nie problém,IMG_4542.jpg lebo môj Július (moje bruško) bol obrovsky spokojný. Veď čožeby aj nie. Celý deň sedieť a vychádzať len v prípade hladu, smädu a toho tretieho je veľmi kvalitné spolunažívanie. Normálne, že sme vkĺzli do vzájomnej intimity.

A tak som teda Mgr.! Aj vďaka spomínanému Júliusovi, ktorý ochotne prijímal všetku tú strašne dobrú stravu a robil všetko preto, aby presvedčil moju hlavu o tom, že čím viac zjem, tým viac budem vedieť… a možno sa to aj dialo, ja vlastne neviem, či je nejaké hlbšie prepojenie bruška a hlavy.

Okrem iného som dnes Bebe postupne prerozprávala celý svoj dobrodružstvom prepchatý život. Cez Speedyho Prdka a jeho mechanické vyšetrenia, môj výlet na zbernom dvore, vyzdvihnutie detí v škôlke, moje neúspešné snaženie sa stať sa nezamestnanou a zmeniť si trvalé bydlisko…a tak som si to vtedy uvedomila, že niečo na tom našom inteligentnom chate bude a že Boh naozaj hojne rozdával.

Ale späť k tomu Mgr. titulu. Lebo to mi vôbec neprišlo humorné. Teda, dnes už áno. Ale neviem, či to poznáš. Ale občas sa proste ocitneš na mieste, či v období svojho života, kedy žiješ v presvedčení, že si neschopný, že niečo nedokážeš, že si niečo nezaslúžiš, že to jednoducho dopadne zle. A presne takéto bolo moje učenie sa. Čím viac som sa učila, tým viac som bola presvedčená o tom, že nič neviem. A topaci sa aj slamky chytá ako sa hovorí. A tak som si aj ja vybavila priam “modlitebný múr” pomocou FB a vedela som, že min. 150 ľudí vie, že idem na štátnice a bude sa modliť. Som Vám všetkým obrovsky moc vďačná! A napriek tomu som ešte v ten večer “pred” bola schopná pýtať si dovolenie vzdať sa. Jednoducho sa tváriť, že sa ma to netýka…zbaliť si všetko, s čím som prišla a prijať titul porazeného.

Hej, je to šiši. Lebo na jednej strane vieš o armáde Božích synov a dcér, ktorí sa rozhodli postaviť sa na Tvoju stranu a vybojovať ten titul s Tebou a na strane druhej si Ty a Tvoje strachy. A strachy sú veľmi často vyskladané zo skúseností a udalostí, ktorým sme čelili predtým. A jednoducho Ťa presviedčajú o tom, že to čo bolo je Tvojou realitou oveľa viac ako to, čo môže byť. A takto nejak to bolo. A takto nejak sa to deje občas aj každodenne.

A potom občas nastane taký moment. Nechcem tu ospevovať niekoho konkrétneho, lebo som presvedčená o tom, že Boh si použije aj kamene, ak sa my rozhodneme nekonať. Ale jednoducho sa stalo, že som sa “zakecala” s jednou kamoškou – dala som to do úvodzoviek, lebo z toho, čo som si myslela, že však pozdravíme sa medzi dvermi a pôjdem ďalej, sa stal viac ako 10hodinový rozhovor, pri ktorom som jednoducho mohla vidieť, aké to je, keď človek zvíťazí nad svojimi strachmi. A že Otec mi jednoducho prejavoval lásku v tom, že mi vravel, že toto je realita jedného človeka – že zvíťazil. A že toto je realita, ktorú mám ja za dverami. Vlastne to vôbec nebolo o danom človeku, lebo Ježiš bol víťaz už dávno-dávno predtým. Ale občas Jeho načasovanie je viac ako naše predstavy. Lebo naše predstavy nie sú schopné siahať tam, kam by sme chceli.

A tak tento moment vo mne niečo nalomil, niečo zmenil, niečo sa prebudilo, niečo obnovilo a niečo naopak odišlo…a to by bolo na dlho písať o tom niečom. Ale ja som si istá, že každý v nás také niečo má…a Boh v tom niečom môže konať. A vôbec to nemusí byť na mieste, kde si myslíš, že sa to stane. Ani s osobou, o ktorej si presvedčený, že práve s ňou tento zlom/prelom nastane. To vôbec nie. Niekedy všetko, čo k tomu treba je priznať si, že to už nevládzeš niesť, že už to chceš vzdať… niekedy akoby sa najviac naučíš na kolenách. Niekedy práve ľudia, ktorí sa rozhodnú neopúšťať uprostred temného údolia sa prederú cez Tvoje najzarytejšie a najtvrdohlavejšie múry seba-obrany. A mňa osobne to dostalo…to, že takí ľudia sú…takí, čo kráčajú temným údolím nie preto, lebo ho práve prežívajú, ale preto, aby našli niekoho ako si Ty a povedali: “To, že túžim, aby tvoje srdce zažilo slobodu je mi viac ako “riskovanie” pustiť si ťa do života.“…ľudia ochotní riskovať. A ja som si plne vedomá každého môjho zlyhania v každom jednom vzťahu a napriek tomu Boh sa skláňa a posiela neustále ľudí, ktorí hovoria “som tu” …

A pozná nás úplne konkrétne..pozná naše potreby, naše túžby, naše sny. Dokonca aj to, že niekedy sa chceme vyrovnať päťročným, alebo sa vrátiť do tých čias, kedy sme sa uprostred noci túlili k svojim mamám a dovoluje to a umožňuje aj v prípade, že mamy už nemáme… jednoducho Boh, ktorý vládne a stojí za každým našim strachom.

Tak celé moje štátnice boli na Jeho slávu. Lebo ešte hodinu pred nimi som si myslela, že sa pos.. od strachu. Samozrejme poskladám! A potom obhajoba i samotné ťahanie otázky, celá skúška bola v tak obrovskom nevysvetliteľnom pokoji. Najviac sa bojíme vecí/ľudí, ktorých nepoznáme, lebo nevieme, čo môžme očakávať. A tak som sa samozrejme zľakla neznámeho mena v komisii…ale ten človek ma svojim úsmevom a pohľadom tak strašne upokojoval, že som si len vravela, že Otec vie, čo robí, keď ho tam posadil. Ľudia, ja som čo som takmer neprešla strednou, tak som to celé dala nadpriemerne dobre…a ja si hovorím, že to bola čisto Božia milosť, lebo to šlo úplne mimo moje očakávania…

IMG_1236.jpgA celé sme to samozrejme išli osláviť. Ja by som povedala, že do jednej najluxusnejších reštaurácií, aké tu v okolí máme. No moje netere usúdili, že to tam vyzerá jak v jaskyni a celú večeru očakávali, kedy vyletia netopiere. Keď uvideli tvar knedlí, tak usúdili, že kačka sa s parenými buchtami jesť nemá. A keď priniesli zákusok, tak boli presvedčené o tom, že je posypaný trávou. image1.JPG

Jednoducho, všetko dopadlo tak ako malo. A ja len ostávam v nemom úžase nad tým, že Boh je dobrý a že sa opäť ku mne priznával a robí to neustále. Len my sme občas hlucho-slepo-nedotknuteľný… ale On to nevzdá.

A poučenie z dnešného večera je, že aj kriedová fixka ide zmyť z kúpeľkovej podlahy… 🙂 Dado sa činil!

Takže, žiadne strachy, starosti… lebo On vie.

S pozdravom a vďakou za všetko všetkým Mgr. Iwon…

MY GOD REIGNS and that’s why I have WON 🙂

(predĺžená verzia môjho podpisu Mgr. Iwon – Môj Boh vládne a to je to prečo víťazím…)

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s