Autentická Úut.

Počas víkendu sme boli na Liptove. Na Liptove u Lucky. Naivne som si myslela, že keď zoberiem Sofi a Rút, tak zabavia Luckinu dcérku a tak bude mať Lucka viac času na mňa – ale však by aj mala, keby toľko nevyvárala, nepiekla a neviem čo všetko… ale bolo super! Spomínam to, lebo tam nastalo pár naozaj vtipných okamihov. IMG_4459.jpg

Napríklad takýto:

“Úut!” hovorí Nelka, Luckina dcérka, ktorá nevie povedať R na Ruty.

Rút sa vzpriami a naozaj vážnym hlasom reaguje:

“Ja nie som žiadna Úut! Ja som Úut!” – hej, tá Rút, ktorá ešte stále nevie povedať R odpovedala takto.

Bolo tam toho veľmi veľa radostného a milého a tak sme si povedali, že si to zopakujeme – bez detí samozrejme.

Mimochodom, Rút sa rozhodla, že bude mať účes ako ja. Tak som ju zodpovedne zobrala so sebou ku kaderníčke a ako veľká dospeláčka som povedala kaderníčke Peťke, že “nie mašinkou, ale iba tak trochu” a tak jej z jednej strany teda odstrihla kúsok vlasov a prišli sme domov. Doma mali všetci pocit, že nijaká extra zmena nenastala a tak moja sestra spravila ako vždy svoje kadernícke kúzlo, dala vlasy na jednej strany do copu a ten cop odstrihla. Tak mám teraz problém občas, že ktorá som ja, keď tak veľmi chce byť ako ja. Ale zase – kto by nechcel 🙂

Ľudia, ja neviem, kde deti chodia na tú svoju predstavivosť, ale keď sme boli u Oviec na salaši s Ľubkou vyložiť moju novú posteľ, tak sme našli Dávida ako sedí pri otvorenom (samozrejme nezapálenom) krbe a z popola si spravil letiskovú dráhu pre svoje helikoptéry. Ja tieto momenty milujem. To sú tie momenty, keď nájdete deti v Sudokréme! Alebo v Nutele! Alebo v kaluži blata,..alebo v niečom. Raz sa ma niekto opýtal, či tie naše deti niekedy aj umývame, keď sú na všetkých fotkách od niečoho a ja vlastne neviem. Ale tak keď moja sestra ešte predtým ako ich umyje začne najskôr takými otázkami:

IMG_4312.jpg“Sofi? Čo robíš?”, keď ju raz našla v kaluži blata.

“Ja sa natieram.”

“A čím sa natieraš?”

“Blatom.” Akoby to nebolo poznať.

“A tebe sa to páči?”

“Áno.”

A takto potom vznikajú všetky tie storky a fotky a videá… 🙂 necháme detí nech sú tak veľmi autentické ako len potrebujú. 

A teraz nastal ten čas, kedy sa mám učiť – lebo však štátnice, štátnice o 11 dní a keď som povedala mojej školiteľke Lucke, že si musím hlavu blogom prevetrať od všetkého školského, tak len napísala “huráááá”..tak sťažnosti už smerom do Prievidze 🙂

A tak naspät k autentickosti. Momentálne som u Ľubky. A jej psy sú veľmi autentické. Pod tým slovom rozumej to, že sú samé sebou. Že to nehrajú. Ľubkine psy – IMG_4530-1.JPGLulu a Ema – aby som náhodou nezabudla na mená svojich neterí (lebo však sa volajú presne tak isto) – robia presne to, čo si zmyslia. A tak sa učím a zprava na mna celé hodiny hľadí Lulu. Lebo to proste chce robiť. Vyzerá to strašne šiši, tak sa tvárim, že ju nevidím, lebo sa mi vždy chce smiať, keď ju vidím nehybne na mňa hľadieť.

A takto by to malo byť s nami. Povedať veci, ktoré cítime, že ľudia potrebujú počuť. Napríklad – vráťme sa na Liptov, keď som videla ako Lucka behá s plnými rukami do svojej špajze s plnými rukami a jak ju tie posuvné dvere zdržujú, tak som jej to musela povedať:

“Mala by si tu mať fotobunky na tých posuvných dverách.” 

“A to sa robí?” hľadela na mňa brutálne vážne pohľadom.

“No jasné, však som to videla už v toľkých nákupných centrách.”

A potom “nahnevane” dodala: “Že mi o tom nikto nikdy nepovedal, Ivonka ja som potrebovala, aby si sem prišla.”

Cítila som sa na tej návšteve naozaj obrovsky dôležitá. Lebo však fotobunky sú dôležité. Milujem rozhovory s ľuďmi, ktorí sú mi dosť podobní – a ani len netuším, čo kedy myslia vážne a kedy srandujú…potom z toho vznikajú dosť smiešne situácie. Aj to je autentickosť. Samozrejme, autentickosť sa najľahšie praktizuje na miestach, ktoré sú bezpečné a pri ľuďoch, ktorí sú bezpeční… a tak sa spýtam na rozdieľ medzi zátrepkou, zásmaškou a zápraškou a viem, že sa mi Ľubka nebude smiať, ale normálne to vysvetlí 🙂 …takže ak neviete takéto základné veci ako ja, tak sa ozvite Ľubke, lebo ja to zase neviem.

IMG_4512.jpg

A mám novú neterku Emmku! Že je krásna? Tak už mám šesť neterí a jedného Dávida. Ale Dávid to zvláda pri toľkých dievčatách úplne bravúrne – pravidelne nosí šaty princeznej Anny, lakuje si nechty na nohách, ale i čelo na tvári a občas mu ujdú vety v ženskom rode. Ale inak je to chlap jak má byť!

Myslím, že aj šaty princeznej Anny dosť svedčia o autentickosti detí. Lebo si to chce skúsiť a  tak to skúša a teší ho a tak sa raduje. Samozrejme, že sa hráva s lietadlami a autami a všetkým chlapčenským..ale tie šaty sú tiež super príklad 🙂

Takže – ak potrebuješ svetu povedať, že nie si “Úut”, ale “Úut”, tak to prosím sprav. Myslím, že to stojí za to. I keď – dnes som si prečítala jeden citát…hej, to je tá moja citátová úchylka, kde sa písalo, že “nežiadaj odo mňa, aby som bola zraniteľná, ak nemáš ani najmenší zámer chrániť ma”… mňa to dostalo. Lebo za posledné dni zo mňa vyšlo toľko vecí pri niekom, že som pri každom jednom slove mala pocit, že “a teraz to príde”. Chápeš, nejaká rana pod pás. Nejaký druh odmietnutia. Alebo nejaké naznačenie toho, že “Ivonka, v tomto si to fakt posrala.” A nič. Stále nič. A dnes som pochopila, že sú ľudia, ktorí majú naozaj zámer – a nielen nejaký najmenší – chrániť ma.

A toto je niečo, čomu ma Boh učí posledné týždne. Že “Ivonka, si mojou dcérou a nič a nikto Ti na túto Tvoju hodnosť nemôže siahnuť.”, keď sme raz patriaci Kráľovi, tak budeme kráľovskí stále…naozaj stále. Neexistuje, že sa večer dáš do pyžama a je z Teba pyžamo – ani keď máš na spanie doma taký obrovský oblek ružového jednorožca s ozajstným rohom a krídlami z Austrálie ako ja a vyzeráš v tom úplne reálne ako jednorožec (lebo však nikdy si žiadneho reálne nevidel), tak je z Teba jednorožec. To nie. I keď to môže vyzerať strašne naozaj a reálne. Nie je to tak. Si to stále Ty. Stále ten istý syn Kráľa, či dcéra Kráľa.

Lebo my vidíme tituly – však aj ja za chvíľu už budem Mgr. Ivona 🙂 – a zrazu je naše správanie úplne iné. Alebo vidíme druh auta a už máme k danej osobe vytvorený celý príbeh. Alebo značku mobilu, či oblečenia, či čohokoľvek..ako ľudia sme brutálne povrchní až je to občas nepekné.

A ako teda vstúpiť do autentickosti, keď sa to tu aj tak úplne nedá?! Lebo očakávame zlyhanie, očakávame odmietnutie,…a všetko toto. Ale vieš čo?! Boh hľadí oveľa ďalej za naše zlyhania, naše predsudky, naše chyby, naše všetko... my vidíme svoju hanbu, svoju špinu, svoju hriešnosť a On?! On vidí svoje deti a Jeho zámer s nami. Jeho nádej a budúcnosť, ktorú pre nás má.

Neostávaj dlho v tom skrývaní sa za maskami niekoho “pohodového”, lebo niekedy práve tie masky vedia byť oveľa ťažšie na nosenie ako samotná autentickosť…a viem, že to je asi najdrsnejšie, ako to môžem povedať – ale mnohokrát sa práve pri autentickosti dozvedáš najviac aj o autentickosti druhých. Že kto lásku iba hral a kto to s Tebou myslí vážne.

Naschváľ nemenujem úplne všetko a všetkých, lebo keby napíšem, kto mi akým spôsobom pomohol a v čom, tak sa obávam, že im praskne FB od toľkých žiadostí na priateľstvo… 🙂 ale to nie je o mojich priateľoch. To je o Bohu, ktorý túži vstupovať s Tebou do toho, aby si bol sám sebou a konečne Mu dovolil vymilovať Ťa z každej jednej pretvárky a masky toho, kým nie si do toho, kým Ťa stvoril, aby si bol…

A potom už len sánky dole – aj naše vlastné – z toho, že to, čo pre nás má sme mohli už dávno mať.

Keď mala šesťročná Rút dokázala svojej šesťročnej kamoške povedať o tom, kým naozaj je, tak myslím, že je najvyšší čas, aby sme o tom začali hovoríť navzájom aj my…či?!

Buď odvážny…aspoň na minútku, alebo desať slov a očakávaj, že Ťa Boh prekvapí.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s