Strach z traktorov.

Esterta mi včera na dobrú noc povedala asi 5 rozprávok. Išla som ju totižto uspať. Tak som si ľahla na tú jej zmenšenú verziu postele, ona mi oblapla celú ruku, dala dole okuliare a začala ma hladkať a jemne hovoriť “ššš šššš” a ja som stále nespala, takIMG_3998.jpg sa rozhodla hovoriť mi rozprávky. Volám ich “A POTOM” rozprávky…toto slovné spojenie používala dosť často. No mala som pocit, že nikdy nezaspí. Toto je jedna z nich:

Nakoniec som teda akože zaspala, lebo však vonku už bola “tuma” (rozumej tma po Esterskovsky) a tak bolo čas zaspať. Ale vyslobodiť sa niekedy z práve zaspatého detského objatia je podľa mňa dosť porovnateľné s tými bláznami, čo sa nechajú reťazami priviazať o nejaký balvan a ísť tak pod vodu s  kľúčikom v ústach a niekedy tuším aj bez neho. No proste mám za sebou taký poriadny výcvik po toľkých deťoch. Píšem jak keby som už päť rázy rodila, že?!

A Dávid večer zase pobehoval sem-a-tam… lebo zrazu prišiel v šatách princeznej Anny z Ľadového Kráľovstva a kričal, že je Elza. Do toho naňho Esterta pirátka s dreveným mečom v ruke naňho kričala, že keď má Annine šaty a tak musí byť Anna. Na čo sa Dávid zobral do izby a vrátil sa s ružovým lakom na nechty, že sa ide maľovať. “Dado, nejde to otvoriť.” presviedčali sme ho všetci o tom, že ten lak uschol a tak maľovať sa nebude. Tak priniesol biely a potom iný. No “uschnuté” boli všetky…na čo sklamaný odišiel. Ale dnes už behal opäť v Anniných šatách a s trblietavými očnými tieňami a la Rút. Spokojný, samozrejme.

Rút začala chodiť na logopédiu. Už ju nebavili tie opakujúce sa scenérie na detských ihriskách:

IMG_3904.jpg“Ahoj, ako sa voláš?”

“Lívia.”

“Supeu, môžme byť kamošky!”

“A Ty sa ako voláš?”

“Poď za mnou.”
A pribehla Ruty so svojou novou kamoškou Líviou a hovorí:

“Ivi, prosím Ťa povedz jej ako sa volám.” 

“Volá sa Ruty, len ešte nevie povedať R.”

Vlastne ju úplne chápem, lebo však koho by to bavilo hovoriť “uut”, ak sa chceli hneď hrať. A tak sa sama rozhodla, že sa prihlási k logopedičke.

A takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej. Lebo však pri nich sa stále niečo deje.

Pozrite si ešte raz toto video (verím, že už som prišla na to, ako sem vkladať audio i video súbory a že tento blog môže opäť napredovať… aspoň do takej miery, do akej budem stále písať… 

Ja si niektoré videá totižto pozerám dookola. Aj také, kde Dávid tancuje ako princezná Anna v jej šatoch a krúti sa…ale nie všetky sem predsa môžem dávať.

Ale vrátim sa k tomu bodkovanému, o ktorom bol celý blog. A ja si ho vôbec nepamätám, tak sa môžem opakovať a vy mi to nebudete mať za zlé… lebo Scott Fitzgerald povedal, že to z čoho sú ľudia väčšinou najviac zahanbení, tak zrovna z toho bude dobrý príbeh. Alebo video! Isto myslel aj video. Ako to bodkované Dadove. Je dobré nie? Hanbí sa tam ako šteniatko, ktoré vie, že spravilo to, čo nemalo. Biblia o tom hovorí podobne, veď sa v nej píše, že “všetko slúži na dobré tým, ktorí veria”…

Veríš?! Lebo ja sa občas prichytím pri tom, že mi samotná nádej akoby dohorievala. Lebo však pred Nórskom sa udiali ťažké veci… v Nórsku sa diali ťažké veci.. a teraz sa stále tie ťažké veci vedia diať. A občas sa prichytím aj pri tom, že neverím, že by tomu všetkému mohlo byť raz inak. Alebo že bude lepšie a ľahšie.

A neviem, či to takto má väčšina ľudstva alebo som sa ocitla omylom na úplne inej planéte a na tej inej, mne určenej by sa mi vo všetkom darilo a mala by som sa vo všetkom dobre úplne inak.

Hej. Viem, že tu nie som náhodou a môj život má zmysel. Ako aj Tvoj. Veď sa to tak hovorí a všade sa to tak hovorí.

Ale poviem Ti o tom, že za posledných pár týždňov sa udiali také okamihy/momenty v mojom živote, po ktorých by som si mohla povedať, že som naďalej skrz na skrz v tom všetkom milovaná, tak nech už by aj traktory padali, tak by to mnou nemalo otriasť. Ja neviem, kto vymyslel túto šialenosť s traktormi, lebo to by bol riadny prúser, keby začali padať. Vlastne si myslím, že pri padajúcich traktoroch by málokto obstál…

Veľakrát ani nevieme, že ako reagovať na všetko okolo nás a tak stále hovoríme “nič”…ako Dávid. Jemine, však bol viditeľne po uši špinavý od toho, čo robil a predsa nič nerobil. Ja som pravidelne mame klamala, že v škole nič nebolo. Predovšetkým, keď boli trojky a vyššie. Hej, v škole mi išlo iba písanie slohov. No vážne. Proste nič nebolo. A tak nič nie je veľakrát aj dnes. Život je v pohode. Všetko je okej, máme sa fajn, veď sme kresťania. A ako kresťanom nám slúži všetko na dobré. Tak prečo by sme mali hladieť na všetko zlé, keď aj tak je to vlastne na dobré… a zrazu sme zaseknutí v akomsi presvedčení o tom, že je to tak, ako to má byť a prestávame cítiť a zúfať si a plakať a bolieť a všetko, čo nám bolo dovtedy úplne prirodzené odsúvame nabok, lebo už je to dobre.

Prosím, nerob to…nemusíš to robiť. Nemusíš žiť v bublinke všetkého dobrého…vieš prečo?! Lebo sú ľudia, ktorí zareagujú na Tvoju špinu a Tvoj posratý život a Tvoje bolesti a všetko úplne presne tak ako vôbec neočakávaš. Nechcem povedať, že ako ja na Dávida. Lebo však bol len od blata a nemám ani len tušenia od čoho si Ty.

A ja som si za posledné týždne užila toľko “Ideš sa okúpať?” otázok, že si to nevieš predstaviť. Vo fome plaču, sĺz, objatí, prijatí, rozhovorov, modlitieb, počúvania, čítania…takýto druh ľudí naozaj ešte stále je. Ja Ti žehnám aspoň dvoch takých priateľov, akých mám ja..ktorí Ťa sprevádzajú počas Tvojich temnôt a neodchádzajú.

Maj priateľov aj na to, aby Ti bolo zle. Nie len vo forme toho, aby Ti mal kto hlavu držať nad záchodom, lebo to preženieš s alkoholom..lebo predpokladám, že aj od toho sú – i keď som to nikdy v takejto oblasti nezažila. Ale, aby Ti mal kto položiť otázku, či chceš ísť ďalej, či si pripravený vykročiť zo svojich bodiek a ísť ďalej…

Lebo tie temné údolia, o ktorých sa píše v Ž 23, nimi máme predsa len prechádzať a na zelených pastvinách naopak si líhať..nikdy nie naopak. Nemáme pretrvávať v tme, v temnotách..nimi máme prejsť. A priatelia sú tu mnohokrát od toho, aby nám povedali, že je čas ísť. “Lebo Ivta, do resa sa nechodí, v rese býva vrt.” (lese býva vlk po Esterkovsky)… veď ešte aj Ester to vie.

Hej, slúži všetko na dobré, lebo Bohu je vždy možné všetko…aj premeniť to najhoršie na najlepšie. Len v tom najhoršom neostaň sám..rozhodni sa mať bodkových priateľov..takých, ktorí budú poznať Tvoje bodky a možno ani nie je potrebné ich riešiť a vyriešiť, lebo sami aj tak nič nezmôžete, ale Boh áno. Ale niekoho, kto sa opýta, či sa ideš okúpať a či dovolíš si vykročiť z tých bodiek.

Poznáš to? Že strach zaklopal na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol… 🙂 ja ani neviem, ako dlho to poznám, ale poznám. A strašne sa mi to vždy páčilo. A tak nemaj viac strach z traktorov, ktoré budú padať – podľa mňa to je riadna blbosť. Ale buď s ľuďmi, ktorí Ti strach z traktorov nebudú vyhovárať, ale budú Ti ho veriť a uistia Ťa v to, že oni vtedy neodídu. Lebo neodídu. Budú Ti blízko… mne dnes jedna Evka napísala – “ja ťa už zo srdca nedostanem”…a to je človek, s ktorým som v kontakte asi tak dvakrát do roka. A neustále sa mi dejú veci, ktoré mi priam roztápajú srdce v tom, ako ľudia milujú. Moji súrodenci, moja rodina, moji priatelia…

Nemaj teda strach z traktorov – lebo na môj veru, ..aj tie slúžia na dobré…môžeš o tom uistiť svoju dušu…a žehnám Ti ľudí, z ktorých srdca sa už nedostaneš.

A niečo úsmevné nakoniec – Dávid a la slovák jak repa:

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s