O zármutku.

Cez víkend som cestovala. Speedy Prdko to so mnou vôbec nemá ľahké. Lebo stále chcem niekam ísť a vlastne aj  vždy idem a on musí tiež. Ale sú sviatky. A tak sa z obyčajnej cesty smer Ružomberok stala cesta “a la leňochod Flash”  – z tej rozprávky Zootropolis. Flash = blesk. Hej, ten leňochod, čo je schopný zomrieť kvôli tomu, že si konár pomýli so svojou vlastnou rukou a v nádeji, že sa isto zavesí sa akurát tak isto zabije. Pomalý, hlúpučký, ale napriek všetkému, stále je dosť chutný, či?! Hlavne tá scéna, keď ide povedať vtip O trojhrbej ťave… 🙂

A tak sme cestovali namiesto necelých dvoch takmer štyri a pol. Bola tam aj Danta z Omšenia a Monika… počúvali sme koledy a kúrili, aby sa Prdkovi neprehriala mozgovňa. Od kedy IMG_0102.jpgmi buchla tá hadica od chladiča a myslela som si, že buchne Prdko celý, tak intenzívne sledujem tú ručičku, ktorá by ma na to mala upozorniť. Ale nevybuchli sme. Ručičku sme sledovali a všetko bolo tak ako malo. Teda, až na tú zápchu. Jemine, celé Slovensko bolo na cestách.

Prihlásila som sa na ŠAS, tzv. školu autentických sŕdc. Mám tam toľko tamošiet, že nemôžem teraz písať o všetkých. Ale napríklad taká Ivuš sa vždy teší, že ju v blogu spomínam. A Soňka mi zase vždy pripomenie, že v blogu ešte nebola. Tak tu ich máme… 🙂 A preto ten Ružomberok vlastne.

Ale o autentickosti by som vedela písať dookola. Viete, o tých momentoch, keď robíte veci, lebo ich chcete robiť, lebo Vám za tým volá srdce, lebo počas nich nenosíte masku, ani sa nesnažíte zaujať, alebo byť niekým iným. Proste ste autentickí, skutoční, reálni, sami sebou. Preto Ježiš hovoril,IMG_0108.jpg že máme byť ako deti. Lebo oni sa na nič nehrajú. Preto majú lístky do neba už dnes. Lebo skáču nahé na trampolíne a dajú si len čiapku na hlavu, aby im nebola zima. Lebo prefarbia psa na ružovo-modro a veria, že je lietajúci jednorožec. Lebo Ti dajú patrične najavo, že sú zranené. Hovoria nahlas, keď niečo nie je fér. Nehanbia sa povedať o svojich snoch a túžbach. Lebo oni vedia, že sú prioritou svojich rodičov…

Vieme my vôbec o sebe, že sme prioritou nášho Boha?! Každý jeden, tam kde si, tak aj Ty si prioritou svojho Otca. 

Deti majú 34242 druhov plaču a ak ich pozoruješ dostatočne dlho, alebo tráviš s nimi dostatočne veľa času, tak vieš, kedy je to plač v hneve, zúrivosti, hraný, kedy ide o smútok, kedy ide o bolesť, kedy sa pohádal so súrodencom, kedy ho naštvalo niečo úplne iné…jednoducho to vieš. A ako rastieme, tak to číslo 34242 klesne tak na 5 a niekedy na -5.

A aj v tieto dni, keď je 64369634 aút na cestách a namiesto hodiny a pól idete flashovských päť, tak zrovna v tieto dni môžme hovoriť o autentickosti. Lebo všade horia sviečky, všade vážne tváre, všade kopec spomienok a bolesti a chcem Ti povedať o jednej veci. Chcem Ti písať o zármutku.

Existuje 543432194 druhov zármutkov. Možno oveľa viac. Keby viem presné číslo obyvateľov plánety Zem, tak napíšem to číslo. Lebo každý smúti inak. Úplne každý prežíva stratu niečoho/niekoho iným spôsobom.

A myslím, že ak existuje osoba, ktorá má právo otvorene hovoriť o zármutku a strate práve počas týchto dní, tak som to ja. Je mojou súčasťou a nedovolím si povedať, či väčšou alebo menšou ako Tvojou a ani to, že na to má niekto menšie, či väčšie právo hgrief-fear.jpgovoriť o ňom…to nie. Je našou súčasťou. Každého z nás. A zrejme možno hovoriť o procese zármutku…

C. S. Lewis povedal, že mu nikdy nikto nepovedal o tom, že zármutok je pocitovo tak veľmi podobný strachu. A ja s ním opäť len súhlasím. Doteraz si pamätám na tie chvíle v hospici, keď som sa lúčila s tatom a vedela som, že to, čo zaplavuje moje vnútro je zármutok. Vedela som, že to, čo ho sprevádza je strach. Lebo uprostred celého toho lúčenia a vyznávania a ďakovania a odpúštania a púšťania a sĺz a úsmevov som sa jednoducho bála. A viem, že prvé dni/týždne/mesiace bez tata boli plné bolesti, smútku, zármutku a taktiež strachu. Neviem, či si mal niekedy psa – ja som mala Charlieho, mala som ho deväť rokov a trvalo mi pár dní, kým som prestala počuť zvuky jeho paciek na podlahe ako som prechádzala z izby do izby. Bola som tak veľmi zvyknutá na tento zvuk, že aj keď už nebol, tak stále som počula, ako za mnou kráča. Ja viem, že to znie šialene. Veruže to aj bolo. A bolo ťažké pochopiť, že sa viac nevráti. Rozumovo bolo všetko na poriadku a vedela som, že zmena nenastane, ale moje srdce jednoducho nevedelo prijať túto novú realitu.

A teraz si to predstav pri tatovi – hej, je to strašne odlišná situácia. Ale chcem Ti ukázať to, že pri strate Charlieho som zažívala také trochu šialenosti a to bol pes. Takže áno, vstať ráno a neobjaviť tatina v obývačke pred telkou, alebo variaceho v kuchyni…to bolo už úplne iné šialenstvo. Lúčiť sa s tými vôňami jeho jedál, hlasno pustenými šlágrovými piesňami, alebo že sa blížila noc a on neprišiel z práce, či z rande 🙂 … jednoducho bolo to akoby si sa musel dennodenne prebojovať znovu a znovu strachom, aké to bude, čo bude, kde budeš a čo sa stane ak…proste strachmi.

tearsJe to proces. Iný typ blogu som písala o tatovi pred dvomi rokmi pred/po jeho smrti…iný píšem dnes. C. S. Lewis napísal, že so slzami v očiach nie sme schopní vidieť poriadne, pretože to, čo vidíme je rozmazané. A ja s ním opäť len súhlasím. V bolesti, strachu a v zlomenosti jednoducho nie sme schopní vidieť to, čo naozaj bude. Ja som si ani len nevedela predstaviť, že sa jedného dňa budem môcť znovu nadýchnuť a povedať si, že môj život má napriek všetkému zmysel. A hovorím Ti, že má!

Aj ten Tvoj. Zármutok je súčasťou procesu. A ja túžim po tom, aby si ľudia dovolili precítiť ho vždy, keď sa objaví. V plnej miere, bez hanby a bez skrývania sa. Lebo viem, že to bolí. Viem, že za tým stojí mnoho jaziev, alebo stále otvorených rán… ale ja verím, že my sme naozaj uzdravení Ježišovými ranami.

Pavol vgrief.jpgo svojom liste Solúnčanom/Tesaloničanom napísal, že my rmútime, ale s nádejou. A veľmi túžim, aby tieto dni, kedy ľudia chodia na hroby a zapaľujú sviečky a myslia na svojich drahých, aby to nebol čas, kedy ich bude premáhať smútok a clivosť. I keď ostalo obrovské prázdno. I keď to nik na tejto Zemi nikdy nebude schopný naplniť, aby sme si povedali, že “teraz je to  už okej”… ja viem, že to je nemožné pre nás ľudí v plnej miere vynahradiť si to, čo nám nebolo dané, alebo nám bolo vzaté… ale my rmútime s nádejou! S Nádejou, ktorá ožila pred 2000rokmi a túži neustále rozpalovať naše srdcia. A preto sa modlím, aby každá jedna sviečka, ktorú zapáliš na hrobe svojej maminky, tatinka, dcérky, či syna alebo kohokoľvek Tebe blízkeho, aby sa sa začalo diať nemožné – aby nádej premáhala a obnovovala Tvojho ducha. Aby Tvoj duch znovu povstal v nádeji a svojou nádejou spôsoboval, že telo i duša sa rozhodnú vládať…

Lebo Ten, ktorý je našou Nádejou je oveľa väčší ako čokoľvek, čo bolo pochované pod zem. A nemusí ísť len o ľudí… zármutok môže nastať aj v prípade, že pochováme svoje vlastné túžby a sny. A bolí to veľmi. A teraz neumenšujem zármutok zo straty človeka…to by som si nedovolila…aj ja mám svoje plačlivé dni/hodiny/mesiace. A rozumiem. Ale Boh je naozaj nad tým. Prosím, nepochovávaj sa s tým, čo bolo pochované. Dávaj Bohu šancu, aby v Tebe obnovoval život aj v miestach, kde si sa možno Ty sám rozhodol už zomrieť…On je Boh, ktorý robí nemožné. Pre Teba a rovnako i pre mňa.

Boh je obrovský detailista. Ak vo svojom zármutku potrebuješ niečo konkrétne, tak Mu o tom hovor. A ja sa modlím, aby Ti to prinášal. Aby Ťa tým prekvapoval, aby Ti tým pripomínal svoju Lásku, ktorou si Ťa vydobyl na kríži… mňa dobýva neustále. A ja verím, že aj Tebe sa začnú podlamovať kolená z tej bázne a z tej veľkosti Lásky, ktorou sa rozhodol milovať Ťa.

Lebo je niečo omnoho väčšie ako Tvoj a môj zármutok. A to náš Otec, ktorý na Teba ani nezabudol, ani Ťa neopustil …a Ty nie si zlyhaním v Jeho očiach..ale synom a dcérou…Amen?!

Mgr. Iwon

shrekDnes som si uvedomila, že z môjho života by bol celkom fajn sitcom (z anglického slova “situation comedy” = situačná komédia – pozn. prekladateľa). A niekedy by som si ho rada pozrela. A občas by som sa pri pozeraní skrývala pod deku a čakala kedy príde tá scéna “a teraz ťa vystraším tak, že pustíš do gatí”, alebo taká tá dramatická s veľmi romantickým soundtrackom (hudbou – opäť pozn. prekladateľa), v ktorej by sa napätie dalo krájať v prípade naozaj ostrého nožíka. V prípade, že by som ho nemala, tak by som jednoducho nič nekrájala. Alebo si predstavte to úplné fantasy, kedy všetko, ale úplne, že všetko ide mimo realitu a vy už len čakáte, kedy sa hlavný hrdina konečne stretne s tým magickým Shrekom z krajiny Oz a zistí, že ten hovoriaci Pán Včielka mal o Olafovi pravdu. A tak. Ale na pozadí toho celého aj tak prebieha úplne niečo humorne-vtipné a tak si jednoducho poviete, že toto je fakt dobrý sitcom, teším sa na zajtrajšie pokračovanie.

Dnes som zažila jeden veľmi inteligentný chat s Bebou, ktorá mi zrazu píše:

“Ale teraz naozaj vážnu otázku mám.”

Normálne som sa zľakla, že som opäť niečo spravila…a tak sa pýta:

Keď Boh dával humor, tak si to koľkokrát otočila?”

A ja v obrovskom šoku odpovedám:

“Počkaj, to som mohla ísť viackrát?!”

A tak som si uvedomila, že nech už je ten môj sitcom akokoľvek tragi-komický, vo veľkej miere za to môžu jednoducho ľudia, s ktorými sa rozhodujem byť.

image2.JPGDnes som zažila ako Dávid jedol špagety a kým som sa vrátila, tak som našla prázdny tanier a oranžového Ponga. Medzitým sa Ruty prechádzala po dome s penou na brade a hrebeňom v ruke a tvrdila mi, že sa holí. Samozrejme tým hrebeňom. Esterta mi večer odovzdala obrázok (kreslí ma tak v priemere dvakrát za deň) mňa a nejakého muža. Ja som sa potešila, že snáď sa niečo pohlo v mojich neteriach a ich pohľade na moju budúcnosť v tom, že nechcú, aby som sa niekedy vydala. (Ony sa v skutočnosti modlia, aby sa to nestalo). No potom som zistila, že ma nakreslila so svojim tatom (mojím švagrom). Ach. Ale ako sa hovorí “nádej zomiera posledná”.

Posledný mesiac som trávila učením kvôli mojim štátniciam. A tak som bola u Ľubky. Tá mi vyhradila izbu, kde na mňa nasadila svojich dvoch psov, ktorí mi nedovolovali pohnúť sa z miesta a tak som sa učila. Lebo ony si na mne zaspali a ja ako pravý psíčkar som nemala to srdce poslať ich do paže.  Veľmi účinná metóda. Keď som nebola tam, tak som bola na Liptove u Lucky. Aj tá ma zavrela do izby, aby som sa učila. Ale nakoľko jej dvere nemajú fotobunku a samé sa neotvárali ani po mojom predlžovanom zízaní na ne, tak som tam ostávala zavretá väčšinou až do chvíle, kedy mi nepovedali, že je jedlo na stole.

No a tam nastal ten problém. Teda, vlastne ani nie problém,IMG_4542.jpg lebo môj Július (moje bruško) bol obrovsky spokojný. Veď čožeby aj nie. Celý deň sedieť a vychádzať len v prípade hladu, smädu a toho tretieho je veľmi kvalitné spolunažívanie. Normálne, že sme vkĺzli do vzájomnej intimity.

A tak som teda Mgr.! Aj vďaka spomínanému Júliusovi, ktorý ochotne prijímal všetku tú strašne dobrú stravu a robil všetko preto, aby presvedčil moju hlavu o tom, že čím viac zjem, tým viac budem vedieť… a možno sa to aj dialo, ja vlastne neviem, či je nejaké hlbšie prepojenie bruška a hlavy.

Okrem iného som dnes Bebe postupne prerozprávala celý svoj dobrodružstvom prepchatý život. Cez Speedyho Prdka a jeho mechanické vyšetrenia, môj výlet na zbernom dvore, vyzdvihnutie detí v škôlke, moje neúspešné snaženie sa stať sa nezamestnanou a zmeniť si trvalé bydlisko…a tak som si to vtedy uvedomila, že niečo na tom našom inteligentnom chate bude a že Boh naozaj hojne rozdával.

Ale späť k tomu Mgr. titulu. Lebo to mi vôbec neprišlo humorné. Teda, dnes už áno. Ale neviem, či to poznáš. Ale občas sa proste ocitneš na mieste, či v období svojho života, kedy žiješ v presvedčení, že si neschopný, že niečo nedokážeš, že si niečo nezaslúžiš, že to jednoducho dopadne zle. A presne takéto bolo moje učenie sa. Čím viac som sa učila, tým viac som bola presvedčená o tom, že nič neviem. A topaci sa aj slamky chytá ako sa hovorí. A tak som si aj ja vybavila priam “modlitebný múr” pomocou FB a vedela som, že min. 150 ľudí vie, že idem na štátnice a bude sa modliť. Som Vám všetkým obrovsky moc vďačná! A napriek tomu som ešte v ten večer “pred” bola schopná pýtať si dovolenie vzdať sa. Jednoducho sa tváriť, že sa ma to netýka…zbaliť si všetko, s čím som prišla a prijať titul porazeného.

Hej, je to šiši. Lebo na jednej strane vieš o armáde Božích synov a dcér, ktorí sa rozhodli postaviť sa na Tvoju stranu a vybojovať ten titul s Tebou a na strane druhej si Ty a Tvoje strachy. A strachy sú veľmi často vyskladané zo skúseností a udalostí, ktorým sme čelili predtým. A jednoducho Ťa presviedčajú o tom, že to čo bolo je Tvojou realitou oveľa viac ako to, čo môže byť. A takto nejak to bolo. A takto nejak sa to deje občas aj každodenne.

A potom občas nastane taký moment. Nechcem tu ospevovať niekoho konkrétneho, lebo som presvedčená o tom, že Boh si použije aj kamene, ak sa my rozhodneme nekonať. Ale jednoducho sa stalo, že som sa “zakecala” s jednou kamoškou – dala som to do úvodzoviek, lebo z toho, čo som si myslela, že však pozdravíme sa medzi dvermi a pôjdem ďalej, sa stal viac ako 10hodinový rozhovor, pri ktorom som jednoducho mohla vidieť, aké to je, keď človek zvíťazí nad svojimi strachmi. A že Otec mi jednoducho prejavoval lásku v tom, že mi vravel, že toto je realita jedného človeka – že zvíťazil. A že toto je realita, ktorú mám ja za dverami. Vlastne to vôbec nebolo o danom človeku, lebo Ježiš bol víťaz už dávno-dávno predtým. Ale občas Jeho načasovanie je viac ako naše predstavy. Lebo naše predstavy nie sú schopné siahať tam, kam by sme chceli.

A tak tento moment vo mne niečo nalomil, niečo zmenil, niečo sa prebudilo, niečo obnovilo a niečo naopak odišlo…a to by bolo na dlho písať o tom niečom. Ale ja som si istá, že každý v nás také niečo má…a Boh v tom niečom môže konať. A vôbec to nemusí byť na mieste, kde si myslíš, že sa to stane. Ani s osobou, o ktorej si presvedčený, že práve s ňou tento zlom/prelom nastane. To vôbec nie. Niekedy všetko, čo k tomu treba je priznať si, že to už nevládzeš niesť, že už to chceš vzdať… niekedy akoby sa najviac naučíš na kolenách. Niekedy práve ľudia, ktorí sa rozhodnú neopúšťať uprostred temného údolia sa prederú cez Tvoje najzarytejšie a najtvrdohlavejšie múry seba-obrany. A mňa osobne to dostalo…to, že takí ľudia sú…takí, čo kráčajú temným údolím nie preto, lebo ho práve prežívajú, ale preto, aby našli niekoho ako si Ty a povedali: “To, že túžim, aby tvoje srdce zažilo slobodu je mi viac ako “riskovanie” pustiť si ťa do života.“…ľudia ochotní riskovať. A ja som si plne vedomá každého môjho zlyhania v každom jednom vzťahu a napriek tomu Boh sa skláňa a posiela neustále ľudí, ktorí hovoria “som tu” …

A pozná nás úplne konkrétne..pozná naše potreby, naše túžby, naše sny. Dokonca aj to, že niekedy sa chceme vyrovnať päťročným, alebo sa vrátiť do tých čias, kedy sme sa uprostred noci túlili k svojim mamám a dovoluje to a umožňuje aj v prípade, že mamy už nemáme… jednoducho Boh, ktorý vládne a stojí za každým našim strachom.

Tak celé moje štátnice boli na Jeho slávu. Lebo ešte hodinu pred nimi som si myslela, že sa pos.. od strachu. Samozrejme poskladám! A potom obhajoba i samotné ťahanie otázky, celá skúška bola v tak obrovskom nevysvetliteľnom pokoji. Najviac sa bojíme vecí/ľudí, ktorých nepoznáme, lebo nevieme, čo môžme očakávať. A tak som sa samozrejme zľakla neznámeho mena v komisii…ale ten človek ma svojim úsmevom a pohľadom tak strašne upokojoval, že som si len vravela, že Otec vie, čo robí, keď ho tam posadil. Ľudia, ja som čo som takmer neprešla strednou, tak som to celé dala nadpriemerne dobre…a ja si hovorím, že to bola čisto Božia milosť, lebo to šlo úplne mimo moje očakávania…

IMG_1236.jpgA celé sme to samozrejme išli osláviť. Ja by som povedala, že do jednej najluxusnejších reštaurácií, aké tu v okolí máme. No moje netere usúdili, že to tam vyzerá jak v jaskyni a celú večeru očakávali, kedy vyletia netopiere. Keď uvideli tvar knedlí, tak usúdili, že kačka sa s parenými buchtami jesť nemá. A keď priniesli zákusok, tak boli presvedčené o tom, že je posypaný trávou. image1.JPG

Jednoducho, všetko dopadlo tak ako malo. A ja len ostávam v nemom úžase nad tým, že Boh je dobrý a že sa opäť ku mne priznával a robí to neustále. Len my sme občas hlucho-slepo-nedotknuteľný… ale On to nevzdá.

A poučenie z dnešného večera je, že aj kriedová fixka ide zmyť z kúpeľkovej podlahy… 🙂 Dado sa činil!

Takže, žiadne strachy, starosti… lebo On vie.

S pozdravom a vďakou za všetko všetkým Mgr. Iwon…

MY GOD REIGNS and that’s why I have WON 🙂

(predĺžená verzia môjho podpisu Mgr. Iwon – Môj Boh vládne a to je to prečo víťazím…)

 

 

Autentická Úut.

Počas víkendu sme boli na Liptove. Na Liptove u Lucky. Naivne som si myslela, že keď zoberiem Sofi a Rút, tak zabavia Luckinu dcérku a tak bude mať Lucka viac času na mňa – ale však by aj mala, keby toľko nevyvárala, nepiekla a neviem čo všetko… ale bolo super! Spomínam to, lebo tam nastalo pár naozaj vtipných okamihov. IMG_4459.jpg

Napríklad takýto:

“Úut!” hovorí Nelka, Luckina dcérka, ktorá nevie povedať R na Ruty.

Rút sa vzpriami a naozaj vážnym hlasom reaguje:

“Ja nie som žiadna Úut! Ja som Úut!” – hej, tá Rút, ktorá ešte stále nevie povedať R odpovedala takto.

Bolo tam toho veľmi veľa radostného a milého a tak sme si povedali, že si to zopakujeme – bez detí samozrejme.

Mimochodom, Rút sa rozhodla, že bude mať účes ako ja. Tak som ju zodpovedne zobrala so sebou ku kaderníčke a ako veľká dospeláčka som povedala kaderníčke Peťke, že “nie mašinkou, ale iba tak trochu” a tak jej z jednej strany teda odstrihla kúsok vlasov a prišli sme domov. Doma mali všetci pocit, že nijaká extra zmena nenastala a tak moja sestra spravila ako vždy svoje kadernícke kúzlo, dala vlasy na jednej strany do copu a ten cop odstrihla. Tak mám teraz problém občas, že ktorá som ja, keď tak veľmi chce byť ako ja. Ale zase – kto by nechcel 🙂

Ľudia, ja neviem, kde deti chodia na tú svoju predstavivosť, ale keď sme boli u Oviec na salaši s Ľubkou vyložiť moju novú posteľ, tak sme našli Dávida ako sedí pri otvorenom (samozrejme nezapálenom) krbe a z popola si spravil letiskovú dráhu pre svoje helikoptéry. Ja tieto momenty milujem. To sú tie momenty, keď nájdete deti v Sudokréme! Alebo v Nutele! Alebo v kaluži blata,..alebo v niečom. Raz sa ma niekto opýtal, či tie naše deti niekedy aj umývame, keď sú na všetkých fotkách od niečoho a ja vlastne neviem. Ale tak keď moja sestra ešte predtým ako ich umyje začne najskôr takými otázkami:

IMG_4312.jpg“Sofi? Čo robíš?”, keď ju raz našla v kaluži blata.

“Ja sa natieram.”

“A čím sa natieraš?”

“Blatom.” Akoby to nebolo poznať.

“A tebe sa to páči?”

“Áno.”

A takto potom vznikajú všetky tie storky a fotky a videá… 🙂 necháme detí nech sú tak veľmi autentické ako len potrebujú. 

A teraz nastal ten čas, kedy sa mám učiť – lebo však štátnice, štátnice o 11 dní a keď som povedala mojej školiteľke Lucke, že si musím hlavu blogom prevetrať od všetkého školského, tak len napísala “huráááá”..tak sťažnosti už smerom do Prievidze 🙂

A tak naspät k autentickosti. Momentálne som u Ľubky. A jej psy sú veľmi autentické. Pod tým slovom rozumej to, že sú samé sebou. Že to nehrajú. Ľubkine psy – IMG_4530-1.JPGLulu a Ema – aby som náhodou nezabudla na mená svojich neterí (lebo však sa volajú presne tak isto) – robia presne to, čo si zmyslia. A tak sa učím a zprava na mna celé hodiny hľadí Lulu. Lebo to proste chce robiť. Vyzerá to strašne šiši, tak sa tvárim, že ju nevidím, lebo sa mi vždy chce smiať, keď ju vidím nehybne na mňa hľadieť.

A takto by to malo byť s nami. Povedať veci, ktoré cítime, že ľudia potrebujú počuť. Napríklad – vráťme sa na Liptov, keď som videla ako Lucka behá s plnými rukami do svojej špajze s plnými rukami a jak ju tie posuvné dvere zdržujú, tak som jej to musela povedať:

“Mala by si tu mať fotobunky na tých posuvných dverách.” 

“A to sa robí?” hľadela na mňa brutálne vážne pohľadom.

“No jasné, však som to videla už v toľkých nákupných centrách.”

A potom “nahnevane” dodala: “Že mi o tom nikto nikdy nepovedal, Ivonka ja som potrebovala, aby si sem prišla.”

Cítila som sa na tej návšteve naozaj obrovsky dôležitá. Lebo však fotobunky sú dôležité. Milujem rozhovory s ľuďmi, ktorí sú mi dosť podobní – a ani len netuším, čo kedy myslia vážne a kedy srandujú…potom z toho vznikajú dosť smiešne situácie. Aj to je autentickosť. Samozrejme, autentickosť sa najľahšie praktizuje na miestach, ktoré sú bezpečné a pri ľuďoch, ktorí sú bezpeční… a tak sa spýtam na rozdieľ medzi zátrepkou, zásmaškou a zápraškou a viem, že sa mi Ľubka nebude smiať, ale normálne to vysvetlí 🙂 …takže ak neviete takéto základné veci ako ja, tak sa ozvite Ľubke, lebo ja to zase neviem.

IMG_4512.jpg

A mám novú neterku Emmku! Že je krásna? Tak už mám šesť neterí a jedného Dávida. Ale Dávid to zvláda pri toľkých dievčatách úplne bravúrne – pravidelne nosí šaty princeznej Anny, lakuje si nechty na nohách, ale i čelo na tvári a občas mu ujdú vety v ženskom rode. Ale inak je to chlap jak má byť!

Myslím, že aj šaty princeznej Anny dosť svedčia o autentickosti detí. Lebo si to chce skúsiť a  tak to skúša a teší ho a tak sa raduje. Samozrejme, že sa hráva s lietadlami a autami a všetkým chlapčenským..ale tie šaty sú tiež super príklad 🙂

Takže – ak potrebuješ svetu povedať, že nie si “Úut”, ale “Úut”, tak to prosím sprav. Myslím, že to stojí za to. I keď – dnes som si prečítala jeden citát…hej, to je tá moja citátová úchylka, kde sa písalo, že “nežiadaj odo mňa, aby som bola zraniteľná, ak nemáš ani najmenší zámer chrániť ma”… mňa to dostalo. Lebo za posledné dni zo mňa vyšlo toľko vecí pri niekom, že som pri každom jednom slove mala pocit, že “a teraz to príde”. Chápeš, nejaká rana pod pás. Nejaký druh odmietnutia. Alebo nejaké naznačenie toho, že “Ivonka, v tomto si to fakt posrala.” A nič. Stále nič. A dnes som pochopila, že sú ľudia, ktorí majú naozaj zámer – a nielen nejaký najmenší – chrániť ma.

A toto je niečo, čomu ma Boh učí posledné týždne. Že “Ivonka, si mojou dcérou a nič a nikto Ti na túto Tvoju hodnosť nemôže siahnuť.”, keď sme raz patriaci Kráľovi, tak budeme kráľovskí stále…naozaj stále. Neexistuje, že sa večer dáš do pyžama a je z Teba pyžamo – ani keď máš na spanie doma taký obrovský oblek ružového jednorožca s ozajstným rohom a krídlami z Austrálie ako ja a vyzeráš v tom úplne reálne ako jednorožec (lebo však nikdy si žiadneho reálne nevidel), tak je z Teba jednorožec. To nie. I keď to môže vyzerať strašne naozaj a reálne. Nie je to tak. Si to stále Ty. Stále ten istý syn Kráľa, či dcéra Kráľa.

Lebo my vidíme tituly – však aj ja za chvíľu už budem Mgr. Ivona 🙂 – a zrazu je naše správanie úplne iné. Alebo vidíme druh auta a už máme k danej osobe vytvorený celý príbeh. Alebo značku mobilu, či oblečenia, či čohokoľvek..ako ľudia sme brutálne povrchní až je to občas nepekné.

A ako teda vstúpiť do autentickosti, keď sa to tu aj tak úplne nedá?! Lebo očakávame zlyhanie, očakávame odmietnutie,…a všetko toto. Ale vieš čo?! Boh hľadí oveľa ďalej za naše zlyhania, naše predsudky, naše chyby, naše všetko... my vidíme svoju hanbu, svoju špinu, svoju hriešnosť a On?! On vidí svoje deti a Jeho zámer s nami. Jeho nádej a budúcnosť, ktorú pre nás má.

Neostávaj dlho v tom skrývaní sa za maskami niekoho “pohodového”, lebo niekedy práve tie masky vedia byť oveľa ťažšie na nosenie ako samotná autentickosť…a viem, že to je asi najdrsnejšie, ako to môžem povedať – ale mnohokrát sa práve pri autentickosti dozvedáš najviac aj o autentickosti druhých. Že kto lásku iba hral a kto to s Tebou myslí vážne.

Naschváľ nemenujem úplne všetko a všetkých, lebo keby napíšem, kto mi akým spôsobom pomohol a v čom, tak sa obávam, že im praskne FB od toľkých žiadostí na priateľstvo… 🙂 ale to nie je o mojich priateľoch. To je o Bohu, ktorý túži vstupovať s Tebou do toho, aby si bol sám sebou a konečne Mu dovolil vymilovať Ťa z každej jednej pretvárky a masky toho, kým nie si do toho, kým Ťa stvoril, aby si bol…

A potom už len sánky dole – aj naše vlastné – z toho, že to, čo pre nás má sme mohli už dávno mať.

Keď mala šesťročná Rút dokázala svojej šesťročnej kamoške povedať o tom, kým naozaj je, tak myslím, že je najvyšší čas, aby sme o tom začali hovoríť navzájom aj my…či?!

Buď odvážny…aspoň na minútku, alebo desať slov a očakávaj, že Ťa Boh prekvapí.

Strach z traktorov.

Esterta mi včera na dobrú noc povedala asi 5 rozprávok. Išla som ju totižto uspať. Tak som si ľahla na tú jej zmenšenú verziu postele, ona mi oblapla celú ruku, dala dole okuliare a začala ma hladkať a jemne hovoriť “ššš šššš” a ja som stále nespala, takIMG_3998.jpg sa rozhodla hovoriť mi rozprávky. Volám ich “A POTOM” rozprávky…toto slovné spojenie používala dosť často. No mala som pocit, že nikdy nezaspí. Toto je jedna z nich:

Nakoniec som teda akože zaspala, lebo však vonku už bola “tuma” (rozumej tma po Esterskovsky) a tak bolo čas zaspať. Ale vyslobodiť sa niekedy z práve zaspatého detského objatia je podľa mňa dosť porovnateľné s tými bláznami, čo sa nechajú reťazami priviazať o nejaký balvan a ísť tak pod vodu s  kľúčikom v ústach a niekedy tuším aj bez neho. No proste mám za sebou taký poriadny výcvik po toľkých deťoch. Píšem jak keby som už päť rázy rodila, že?!

A Dávid večer zase pobehoval sem-a-tam… lebo zrazu prišiel v šatách princeznej Anny z Ľadového Kráľovstva a kričal, že je Elza. Do toho naňho Esterta pirátka s dreveným mečom v ruke naňho kričala, že keď má Annine šaty a tak musí byť Anna. Na čo sa Dávid zobral do izby a vrátil sa s ružovým lakom na nechty, že sa ide maľovať. “Dado, nejde to otvoriť.” presviedčali sme ho všetci o tom, že ten lak uschol a tak maľovať sa nebude. Tak priniesol biely a potom iný. No “uschnuté” boli všetky…na čo sklamaný odišiel. Ale dnes už behal opäť v Anniných šatách a s trblietavými očnými tieňami a la Rút. Spokojný, samozrejme.

Rút začala chodiť na logopédiu. Už ju nebavili tie opakujúce sa scenérie na detských ihriskách:

IMG_3904.jpg“Ahoj, ako sa voláš?”

“Lívia.”

“Supeu, môžme byť kamošky!”

“A Ty sa ako voláš?”

“Poď za mnou.”
A pribehla Ruty so svojou novou kamoškou Líviou a hovorí:

“Ivi, prosím Ťa povedz jej ako sa volám.” 

“Volá sa Ruty, len ešte nevie povedať R.”

Vlastne ju úplne chápem, lebo však koho by to bavilo hovoriť “uut”, ak sa chceli hneď hrať. A tak sa sama rozhodla, že sa prihlási k logopedičke.

A takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej. Lebo však pri nich sa stále niečo deje.

Pozrite si ešte raz toto video (verím, že už som prišla na to, ako sem vkladať audio i video súbory a že tento blog môže opäť napredovať… aspoň do takej miery, do akej budem stále písať… 

Ja si niektoré videá totižto pozerám dookola. Aj také, kde Dávid tancuje ako princezná Anna v jej šatoch a krúti sa…ale nie všetky sem predsa môžem dávať.

Ale vrátim sa k tomu bodkovanému, o ktorom bol celý blog. A ja si ho vôbec nepamätám, tak sa môžem opakovať a vy mi to nebudete mať za zlé… lebo Scott Fitzgerald povedal, že to z čoho sú ľudia väčšinou najviac zahanbení, tak zrovna z toho bude dobrý príbeh. Alebo video! Isto myslel aj video. Ako to bodkované Dadove. Je dobré nie? Hanbí sa tam ako šteniatko, ktoré vie, že spravilo to, čo nemalo. Biblia o tom hovorí podobne, veď sa v nej píše, že “všetko slúži na dobré tým, ktorí veria”…

Veríš?! Lebo ja sa občas prichytím pri tom, že mi samotná nádej akoby dohorievala. Lebo však pred Nórskom sa udiali ťažké veci… v Nórsku sa diali ťažké veci.. a teraz sa stále tie ťažké veci vedia diať. A občas sa prichytím aj pri tom, že neverím, že by tomu všetkému mohlo byť raz inak. Alebo že bude lepšie a ľahšie.

A neviem, či to takto má väčšina ľudstva alebo som sa ocitla omylom na úplne inej planéte a na tej inej, mne určenej by sa mi vo všetkom darilo a mala by som sa vo všetkom dobre úplne inak.

Hej. Viem, že tu nie som náhodou a môj život má zmysel. Ako aj Tvoj. Veď sa to tak hovorí a všade sa to tak hovorí.

Ale poviem Ti o tom, že za posledných pár týždňov sa udiali také okamihy/momenty v mojom živote, po ktorých by som si mohla povedať, že som naďalej skrz na skrz v tom všetkom milovaná, tak nech už by aj traktory padali, tak by to mnou nemalo otriasť. Ja neviem, kto vymyslel túto šialenosť s traktormi, lebo to by bol riadny prúser, keby začali padať. Vlastne si myslím, že pri padajúcich traktoroch by málokto obstál…

Veľakrát ani nevieme, že ako reagovať na všetko okolo nás a tak stále hovoríme “nič”…ako Dávid. Jemine, však bol viditeľne po uši špinavý od toho, čo robil a predsa nič nerobil. Ja som pravidelne mame klamala, že v škole nič nebolo. Predovšetkým, keď boli trojky a vyššie. Hej, v škole mi išlo iba písanie slohov. No vážne. Proste nič nebolo. A tak nič nie je veľakrát aj dnes. Život je v pohode. Všetko je okej, máme sa fajn, veď sme kresťania. A ako kresťanom nám slúži všetko na dobré. Tak prečo by sme mali hladieť na všetko zlé, keď aj tak je to vlastne na dobré… a zrazu sme zaseknutí v akomsi presvedčení o tom, že je to tak, ako to má byť a prestávame cítiť a zúfať si a plakať a bolieť a všetko, čo nám bolo dovtedy úplne prirodzené odsúvame nabok, lebo už je to dobre.

Prosím, nerob to…nemusíš to robiť. Nemusíš žiť v bublinke všetkého dobrého…vieš prečo?! Lebo sú ľudia, ktorí zareagujú na Tvoju špinu a Tvoj posratý život a Tvoje bolesti a všetko úplne presne tak ako vôbec neočakávaš. Nechcem povedať, že ako ja na Dávida. Lebo však bol len od blata a nemám ani len tušenia od čoho si Ty.

A ja som si za posledné týždne užila toľko “Ideš sa okúpať?” otázok, že si to nevieš predstaviť. Vo fome plaču, sĺz, objatí, prijatí, rozhovorov, modlitieb, počúvania, čítania…takýto druh ľudí naozaj ešte stále je. Ja Ti žehnám aspoň dvoch takých priateľov, akých mám ja..ktorí Ťa sprevádzajú počas Tvojich temnôt a neodchádzajú.

Maj priateľov aj na to, aby Ti bolo zle. Nie len vo forme toho, aby Ti mal kto hlavu držať nad záchodom, lebo to preženieš s alkoholom..lebo predpokladám, že aj od toho sú – i keď som to nikdy v takejto oblasti nezažila. Ale, aby Ti mal kto položiť otázku, či chceš ísť ďalej, či si pripravený vykročiť zo svojich bodiek a ísť ďalej…

Lebo tie temné údolia, o ktorých sa píše v Ž 23, nimi máme predsa len prechádzať a na zelených pastvinách naopak si líhať..nikdy nie naopak. Nemáme pretrvávať v tme, v temnotách..nimi máme prejsť. A priatelia sú tu mnohokrát od toho, aby nám povedali, že je čas ísť. “Lebo Ivta, do resa sa nechodí, v rese býva vrt.” (lese býva vlk po Esterkovsky)… veď ešte aj Ester to vie.

Hej, slúži všetko na dobré, lebo Bohu je vždy možné všetko…aj premeniť to najhoršie na najlepšie. Len v tom najhoršom neostaň sám..rozhodni sa mať bodkových priateľov..takých, ktorí budú poznať Tvoje bodky a možno ani nie je potrebné ich riešiť a vyriešiť, lebo sami aj tak nič nezmôžete, ale Boh áno. Ale niekoho, kto sa opýta, či sa ideš okúpať a či dovolíš si vykročiť z tých bodiek.

Poznáš to? Že strach zaklopal na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol… 🙂 ja ani neviem, ako dlho to poznám, ale poznám. A strašne sa mi to vždy páčilo. A tak nemaj viac strach z traktorov, ktoré budú padať – podľa mňa to je riadna blbosť. Ale buď s ľuďmi, ktorí Ti strach z traktorov nebudú vyhovárať, ale budú Ti ho veriť a uistia Ťa v to, že oni vtedy neodídu. Lebo neodídu. Budú Ti blízko… mne dnes jedna Evka napísala – “ja ťa už zo srdca nedostanem”…a to je človek, s ktorým som v kontakte asi tak dvakrát do roka. A neustále sa mi dejú veci, ktoré mi priam roztápajú srdce v tom, ako ľudia milujú. Moji súrodenci, moja rodina, moji priatelia…

Nemaj teda strach z traktorov – lebo na môj veru, ..aj tie slúžia na dobré…môžeš o tom uistiť svoju dušu…a žehnám Ti ľudí, z ktorých srdca sa už nedostaneš.

A niečo úsmevné nakoniec – Dávid a la slovák jak repa: