O bodkách.

Včera mi Dado hovorí: “Ivi ja plačem.” 

Na čo som odpovedala: “Dávidko, ale veď nemusíš plakať. Ja ti len chcem dať ponožky, aby si mohol ísť von.”

img_4264No jeho plač sa len stupňoval. Hlavne množstvo sĺz a hlasitosť: “Ivi ale ja muším. Ja plačem moč.

Nakoľko to bolo pre mňa prvýkrát, čo som ho počula hovoriť o tom, že plače moč, tak sa mi chcelo strašne smiať. Ale je samozrejmé, že som sa smiať nezačala, lebo ja detský plač beriem naozaj vážne. Hlavne ak plačú moc. Tak som ho len zobrala na ruky a snažila sa pokračovať vo vysvetlovaní toho, že vonku je priveľká zima, aby nosil iba sandálky, v čom sa mi aj tak maximálne nedarilo. Nie vždy moje motivačné reči fungujú – vtedy je dobré, že má staršie sestry, ktoré ho namotivujú na neexistujúcu realitu a Dávid to proste spraví.

Začalo mu celkom milé obdobie. Aspoň ja si myslím, keď ho tak pozorujem, že má už tak trochu viac to obdobie vzdoru. Dnes potom ako sa mu hranolky s kečupom vysypali v strede obchodného centra začal “plakať moc” potom, ako sme mu zakázali ten kečup zlízať ako havko zo zeme…a vlastne každú chvíľu sa nájde nejaký nový dôvod pre plač.

Už som tak dlho nepísala blog, že všetko, o čom som si vravela, že napíšem som poctivo zabudla a nemám ani len tušenia, čoho sa to týkalo.

IMG_4110.JPGPozri si toto video – je o tom, ako Dávid nič nerobil. Keď sa na tom instagrame trochu pohrabeš, tak nájdeš aj to, čo bolo predtým. Chytil si švihadlo a nič s tým švihadlom teda nerobil v kaluži blata. Bol špinavý od hlavy po päty – ale ako vidieť, najviac ho zaujímalo, či má čisté boxerky. To mi pripomenulo situáciu, ako som šla za ním niekedy po tom, ako som sa vrátila z Nórska a mal gaťky s Hello Kitty. Tak som plná radosti povedala:” Jej Dado! Ty už nenosíš plienky, ale gaťky.” Na čo sa mi naozaj nahnevane zahľadel do očí a povedal: “To nie šú gaťky!!! To šú šlipy.” Tak som sa mu ospravedlňovala, že ma zmiatla tá mačka. O chvíľu na to, prišla jeho mama s košeľou, na čo sa zase týmto pohľadom vraha zahľadel tentokrát na ňu so slovami: “Ja nechčem žiadnu košeľu! Ja chčem šaty…” pochopiteľné. Veď má tri sestry.

Ale vrátim sa k tomu videu. Lebo sa mi naozaj páči. Najviac sa mi páči, ako sa hanbí. Je to tam také strašne milé…nesmejem sa mu, ani nič…ale prišlo mi to ako také krásne vysvetlenie mňa, možno i Teba. To, ako sa ma vo svojej hanbe zo všetkého najviac snažil presvedčiť o tom, že nič nerobil, že sa nič nestalo. Veľmi sa mi tento moment s ním páčil. Mala som pocit, že toto je každodenný život niektorých z nás. Sedíme si na schodíku pred domom a hanbíme sa vstúpiť. Niekto príde a spýta sa, čo sme robili a my sa tvárime, že nič. Ale všetko nasvedčuje k tomu, že sme niečo predsa len robili. Alebo máme na sebe obrovské množstvo masiek a tak nie sme takí zbodkovaní ako Dado. Ale napriek tomu kráčame v hanbe a nechceme, aby o našich bodkách ľudia vedeli.

Nosíme si svoje bodky, či už viditeľné, alebo neviditeľné. Hmatateľné, alebo priam nedotknuteľné. Sú naše. Vieme o nich a napriek tomu tomu hovoríme o tom, že sa nič nedeje. Že sme v pohode. Nič sa nestalo.

Bodky. Občas mám pocit, že ich mám úplne všade. A napriek tomu tak často hovorím, že žiadne nemám.

Vieš, momentálne mám po dvoch týždňoch tlmočenia na seminári Otcovo srdce. Ešte mám týždeň pred sebou a potom mesiac voľno, kedy sa budem učiť na štátnice. Ale ide o to, že ja na tých seminároch počúvam o samých bodkách. O bodkách smrti, rozvodu, zneužívania, sexuality, bitiek, samoty, neprijatia, odmietnutí, strachu, neslobody, hladu, nedostatku, …preto viem, že existujú v každom z nás. Ja nikdy neviem, akým smerom chcem blog ťahať. Ale na youtube existuje takéto video:  (má aj sk titulky) (odporúčam vidieť)

 

A práve teraz som si to naše bodkovanie s ním spojila. Tá naša bodka vnútri, či na tele nevzniká v momente, keď nám niekto zomrie, prežívame veľkú stratu, alebo žijeme život niekoho iného, či čelíme finančným ťažkostiam. Nie, naše bodky vznikajú v momente, kedy danú časť nášho života označíme za neriešiteľnú, nemožnú a namiesto toho, aby sme vkročili do domu Otca, ktorý nás prijme vo všetkých našich bodkách vždy, sa rozhodujeme ostať sedieť na schodoch snažiac sa potlačiť v sebe to zúfalstvo, v ktorom sme sa objavili. Lebo sme ľudia. Nie len mýliť sa je ľudské. Ale aj vzdávať sa je ľudské. Je nám to úplne prirodzené. Neriešiteľné situácie jednoducho zavierame za dvere a snažíme sa na ne zabudnúť. Akoby neexistovali.

A tak nehovoríme o tom, že vo svojom vnútri plačeme moč. Lebo však dvere sú zavreté. Nechceme hovoriť o tom, že to, čo nás bolí, nás naozaj bolí a bolí nás to veľa.

Ocitli sme sa vo svete, kedy nevieme úplne reagovať na pády druhých. Asi pred piatimi dňami sa mi šmyklo na schodoch v Trenčíne. Zrazu som si pred očami zbadala svoju nohu a dopadla priamo na chrbát a potom som sa po tých schodoch ešte aj zviezla dole. Dnes mi sestra odfotila to miesto dopadu, lebo však na chrbát si nedovidím a ešte po šiestich dňoch mi to miesto svieti toľkými farbami…ach. Veď to aj bolelo. Ale späť k pádom. Takto sa ja osobne nevyjadrujem, ale na to koľko veľa ľudí bolo okolo mňa, tak som začula len hlasité “pozri jak sa zjebala” a to bolo celé…človeče, však som si myslela, že sa nepostavím. A takto reagujeme na pády. A takto reagujeme na bodky. A preto je náš strach a naša hanba úplne na mieste.

Chcem, aby si vedel o tom, že si viem predstaviť, že Tvoje bodky pre Teba znamenajú úplnú katastrofu. Začneš o nich hovoriť a nikto Ťa nebude mať rád. Alebo o nich začneš hovoriť a nebudeš môcť viac slúžiť v tom, čo máš tak rád. Alebo máš pocit, že nikdy nebudeš môcť byť tým, kým naozaj si, lebo bodka je predsa len lepšie riešenie než všetko ostatné. Rozumiem tomu, čo cítiš.

A nechcem Ťa presviedčať o tom, že je dobré hovoriť o tom, čo ku komu cítiš, alebo ako čo vnímaš, alebo ako chceš naozaj žiť. Lebo neviem, kde sa nachádzaš. Neviem, či je to tam, kde si, úplne bezpečné,…

Chcem len, aby si vedel, že ja osobne som presvedčená iba o jednej veci. A to, že Boh je naozaj pripravený z našich bodiek urobiť čiarky bez ohľadu na okolnosti, ľudí naokolo, či veľkosť našej viery. Boh je vždy pripravený milovať, prijímať a dávať zo svojej milosti a lásky tak veľa, ako nám je potrebné a vždy viac.

Nemusíme sedieť špinaví pred domom nášho Otca. Lebo On nás chce vymilovávať z vecí, ktoré nás poznačili.

Tento blog je o bodkách, ale ja verím, že náš život môže byť o čiarkách. Lebo Boh má pre nás budúcnosť i nádej. Za tými hranicami nášho strachu nás víta vo svojej dokonalej láske pripravený milovať.

Je trochu kratší ako predošlé, ale keď vidím ten čas…tak si hovorím, že je dobré písať v noci blog, ale lepšie je v noci spať 🙂

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s