Všetko.

Som po troch týždňoch semináru Otcovo srdce.

http://www.seminarotcovosrdce.sk – keby si mal/a chuť sa niekedy pridať.  Myslím, že ani ja sama som si neni úplne vedomá toho, čo presne sa tam odohráva a akého 1veľkého hýbania Božej milosti som svedkom dennodenne. Tak občas, takmer vždy, len ostávam v takom nemom údive z toho celého.

A tak som sa rozhodla napísať Ti. Tebe, ktorý stojíš na rozhraní niečoho obrovsky ťažkého. Lebo počula som už stovky príbehov, každý z nich si nesie niečo iné, dokonca i samotní nositelia príbehov sú vždy úplne iní. A tie príbehy sú zvyčajne plné bolesti, prázdnoty, samoty, horkosti, či neodpustenia. A ja ich spoznávam niekedy priam do detailov. Vidím tie slzy, tie jazvy, tie zranenia a počúvam tie zamlčané nevypovedané slová. Dokonca som mnohokrát svedkom toho, ako tie dlho potláčané emócie dostávajú šancu znovu žiť.

Lebo Ti verím, ak si sa ocitol niekde v zlomenosti, kde si schopný len prežívania, ktoré spočíva v obyčajnom dýchaní.

Viem, že zlomenosť človeka je nemerateľná a neporovnateľná a tak nikdy nebudem môcť o nikom povedať, či to len hrá, alebo to tak naozaj je. Lebo si viem predstaviť, že Ti mnohí povedali, že to vôbec nie je až také zlé, ako si to Ty sám vytváraš. Vieš čo?! Verím, že je to zlé a že to vôbec nenafukuješ.

A mám za sebou už minimálne 30 takýchto týždňov počúvania, sledovania, tlmočenia a proste všetkého, čo tam robím. A niekedy je to plné kontrastov, lebo keď viem o všetkých tých bremenách a potom tam stojím a mám voviesť ľudí do toho, aby aj uprostred toho svojho údolia chválili Otca. Nie je to jednoduché. Ani pre mňa samú mnohokrát.

A napriek tomu, že som sa toho zúčastnila asi tak raz, tak mám pocit, že som stálym účastníkom, hoci slúžim a preto viem, že je to v poriadku cítiť sa tak ako sa cítiš.

mountain-1

Lebo si dovolím povedať, že je úplne jedno koľko rokov máš s Bohom, či pri Bohu odžitých, lebo stále môžeš byť ako cudzinec v Jeho dome, ak vôbec vieš, že v dome svojho Otca máš príbytok a On ho má v Tebe. To je dôležitejšíe.

Alebo že na tom nezáleží ako často navštevuješ chvály, kostol, kázne, adorácie, čokoľvek, lebo sa stále niekde niečo ponúka – ak nevieš, že Boh tam vždy všade je a bezhlavo túži po intimite s Tebou bez ohľadu na všetky formality a povinnosti. Chce byť s Tebou. Na tom záleží viac.

Lebo potom sa z Teba i zo mňa častokrát stáva ten starší syn z podobenstva o márnotratnom synovi, ktorý tak dlho slúžil a žiadnu odmenu nedostal…a do toho Otec povedal, že však “všetko, čo mám je Tvoje”… a my nechápavo ostávame akoby zamrznutí hľadieť do blba, lebo vlastne ani len netušíme, čo sa v tom “všetko” ukrýva. Lebo keby sme to vedeli, tak by sme to brali v plných dúškoch nielen pre seba, ale každému okoloidúcemu by sme mali potrebu dávať z toho “všetka”, ktoré nám je dostupné.

Alebo sa ocitáme v stave samotného márnotratného syna, či dcéry. A vieme o tom, že “všetko”máme… ale tento svet nám dáva toho toľko, že občas Božie “všetko” jednoducho nestačí. A márnime vecami, darmi, talentami a tvárime sa, že však asi takto to má byť. Naozaj?!

Chcem, aby si vedel, že nech už je Tvoj stav akýkoľvek. Vôbec sa nemusíš nachádzať ani v staršom, ani v mladšom bratovi… možno mal márnotratný syn viac súrodencov, ktorí neboli spomenutí.

Možno mal sestru, ktorá bola medzi nimi a videla ľudskú nenávisť v očiach svojich bratov. Alebo videla ten neopisateľný smútok vo svojom Otcovi. Možno bola úplne zabudnutá, osamelá. Nič a nik sa jej nedotýkal. Možno bola stále na výslní…neviem. Neber to ako teologickú pravdu. Len sa snažím, aby si vedel, že rozumiem, že každý sme niekde inde.

Chcem len, aby si to teraz nevzdal. A napísala by som to, aj keby som vedela, že to píšem iba pre jedného človeka. Písala by som Ti to, aj keby som vedela, že sa to nikomu nebude páčiť, ale Tvojho srdca sa to môže dotknúť.

Lebo som videla a počula naozaj mnoho. Brutálne veľa situácií, udalostí, príbehov za tých 7 rokov v tejto službe, pri ktorej sa odkrývajú tie najviac hlboké vnútorné zranenia. Občas sa všetci tvárime, že však je všetko fajn a nič sa nedeje. Ale viem, že to tak nie je.

Nevzdávaj to…lebo viem, že v tom “všetko” sa skrýva aj to, že “všetko slúži na dobré tomu, kto verí”. Všetko. Naozaj.

A viem, že život nie je vždy jednoduchý. Nie, život nie je pes. Lebo podľa mňa väčšina psov sa má lepšie ako mnohí z nás 🙂

Nevzdávaj to, lebo ak ešte chvíľu vydržíš, tak bude aj zlaté prasiatko 🙂 ale nie, to je reklama na kofolu, čochvíľa sú tu Vianoce predsa. Ale ja chcem veriť tomu, že zázrak je jednoducho za dverami – Tvoj i môj. Som presvedčená o tom, že ak si povieš “Otec, nedokážem Ti viac veriť, ale Ivonka vraví, že Ti verí, tak urob zázrak.”… a bude konať!

Vieš, lebo pre mňa to tiež nie je vždy úplne easy veriť Mu. Ale On ma jednoducho neprestáva milovať. A On jednoducho neprestáva milovať Teba. Vymilováva nás z našich temnôt. Vášnivo a bez prestania miluje. Teba i mňa.

springtime

Miloval ma v mojej temnote. Miluje ma stále. Teba tiež.

V tom “všetko” sa ukrýva aj to, že Jemu je možné naozaj všetko. A možno by niekto povedal, že hej, ale veď nemáš rodičov, Dávid mal rakovinu a chodíš na terapie a nemáš úplne kde bývať a nepociťuješ nadbytok takmer v ničom..ak vôbec dostatok. A vieš čo – Tvoje argumenty sú úplne pravdivé a isto sú argumenty ostatných o Tebe. Ale ja viem, že môj Boh plače so mnou, keď plačem. Ja viem, že pozná moje potreby a tie potreby jednoducho napĺňané sú.

A mám rodinu predsa. Čo lepšie sa mi mohlo stať v živote ako moji traja súrodenci. No naozaj, ak existuje niekto koho by som neustále bezpodmienečne a nesebecky chcela dávať do popredia pre “všetko” Božie požehnanie a nech má vždy viac vo všetkom, tak sú to bezpochyby oni traja.

A mám duchovnú rodinu predsa. Som najmladší najstarší tím nášho Otcovho srdca. Som tam najdlhšie a mám najmenej rokov. Som medzi nimi ako také bábätko, ktoré nech si sadne ku komukoľvek, tak som objímaná a prijímaná, hladkaná a milovaná… neviem si už predstaviť ani, že by som niekoho z nich nemala.

Tak to prosím nevzdaj. Lebo “všetko”, čo má je Tvoje. Alebo lepšie povedané, kľudne sa vzdaj vo všetkom – len počas toho daj Bohu šancu, aby Ti dokázal, že On to s Tebou nikdy nevzdal. Ani so mnou, ani s Tebou.

Viem, že mi tu chýbajú tie vtipné časti, ale dnes som mala potrebu napísať to takto…proste tak ako to cítim a mám. Lebo mám také malé tušenie, že zrovna teraz existuje niekde niekto, kto to potreboval počuť. Že je milovaný bezpodmiečne a večne.

 

O bodkách.

Včera mi Dado hovorí: “Ivi ja plačem.” 

Na čo som odpovedala: “Dávidko, ale veď nemusíš plakať. Ja ti len chcem dať ponožky, aby si mohol ísť von.”

img_4264No jeho plač sa len stupňoval. Hlavne množstvo sĺz a hlasitosť: “Ivi ale ja muším. Ja plačem moč.

Nakoľko to bolo pre mňa prvýkrát, čo som ho počula hovoriť o tom, že plače moč, tak sa mi chcelo strašne smiať. Ale je samozrejmé, že som sa smiať nezačala, lebo ja detský plač beriem naozaj vážne. Hlavne ak plačú moc. Tak som ho len zobrala na ruky a snažila sa pokračovať vo vysvetlovaní toho, že vonku je priveľká zima, aby nosil iba sandálky, v čom sa mi aj tak maximálne nedarilo. Nie vždy moje motivačné reči fungujú – vtedy je dobré, že má staršie sestry, ktoré ho namotivujú na neexistujúcu realitu a Dávid to proste spraví.

Začalo mu celkom milé obdobie. Aspoň ja si myslím, keď ho tak pozorujem, že má už tak trochu viac to obdobie vzdoru. Dnes potom ako sa mu hranolky s kečupom vysypali v strede obchodného centra začal “plakať moc” potom, ako sme mu zakázali ten kečup zlízať ako havko zo zeme…a vlastne každú chvíľu sa nájde nejaký nový dôvod pre plač.

Už som tak dlho nepísala blog, že všetko, o čom som si vravela, že napíšem som poctivo zabudla a nemám ani len tušenia, čoho sa to týkalo.

IMG_4110.JPGPozri si toto video – je o tom, ako Dávid nič nerobil. Keď sa na tom instagrame trochu pohrabeš, tak nájdeš aj to, čo bolo predtým. Chytil si švihadlo a nič s tým švihadlom teda nerobil v kaluži blata. Bol špinavý od hlavy po päty – ale ako vidieť, najviac ho zaujímalo, či má čisté boxerky. To mi pripomenulo situáciu, ako som šla za ním niekedy po tom, ako som sa vrátila z Nórska a mal gaťky s Hello Kitty. Tak som plná radosti povedala:” Jej Dado! Ty už nenosíš plienky, ale gaťky.” Na čo sa mi naozaj nahnevane zahľadel do očí a povedal: “To nie šú gaťky!!! To šú šlipy.” Tak som sa mu ospravedlňovala, že ma zmiatla tá mačka. O chvíľu na to, prišla jeho mama s košeľou, na čo sa zase týmto pohľadom vraha zahľadel tentokrát na ňu so slovami: “Ja nechčem žiadnu košeľu! Ja chčem šaty…” pochopiteľné. Veď má tri sestry.

Ale vrátim sa k tomu videu. Lebo sa mi naozaj páči. Najviac sa mi páči, ako sa hanbí. Je to tam také strašne milé…nesmejem sa mu, ani nič…ale prišlo mi to ako také krásne vysvetlenie mňa, možno i Teba. To, ako sa ma vo svojej hanbe zo všetkého najviac snažil presvedčiť o tom, že nič nerobil, že sa nič nestalo. Veľmi sa mi tento moment s ním páčil. Mala som pocit, že toto je každodenný život niektorých z nás. Sedíme si na schodíku pred domom a hanbíme sa vstúpiť. Niekto príde a spýta sa, čo sme robili a my sa tvárime, že nič. Ale všetko nasvedčuje k tomu, že sme niečo predsa len robili. Alebo máme na sebe obrovské množstvo masiek a tak nie sme takí zbodkovaní ako Dado. Ale napriek tomu kráčame v hanbe a nechceme, aby o našich bodkách ľudia vedeli.

Nosíme si svoje bodky, či už viditeľné, alebo neviditeľné. Hmatateľné, alebo priam nedotknuteľné. Sú naše. Vieme o nich a napriek tomu tomu hovoríme o tom, že sa nič nedeje. Že sme v pohode. Nič sa nestalo.

Bodky. Občas mám pocit, že ich mám úplne všade. A napriek tomu tak často hovorím, že žiadne nemám.

Vieš, momentálne mám po dvoch týždňoch tlmočenia na seminári Otcovo srdce. Ešte mám týždeň pred sebou a potom mesiac voľno, kedy sa budem učiť na štátnice. Ale ide o to, že ja na tých seminároch počúvam o samých bodkách. O bodkách smrti, rozvodu, zneužívania, sexuality, bitiek, samoty, neprijatia, odmietnutí, strachu, neslobody, hladu, nedostatku, …preto viem, že existujú v každom z nás. Ja nikdy neviem, akým smerom chcem blog ťahať. Ale na youtube existuje takéto video:  (má aj sk titulky) (odporúčam vidieť)

 

A práve teraz som si to naše bodkovanie s ním spojila. Tá naša bodka vnútri, či na tele nevzniká v momente, keď nám niekto zomrie, prežívame veľkú stratu, alebo žijeme život niekoho iného, či čelíme finančným ťažkostiam. Nie, naše bodky vznikajú v momente, kedy danú časť nášho života označíme za neriešiteľnú, nemožnú a namiesto toho, aby sme vkročili do domu Otca, ktorý nás prijme vo všetkých našich bodkách vždy, sa rozhodujeme ostať sedieť na schodoch snažiac sa potlačiť v sebe to zúfalstvo, v ktorom sme sa objavili. Lebo sme ľudia. Nie len mýliť sa je ľudské. Ale aj vzdávať sa je ľudské. Je nám to úplne prirodzené. Neriešiteľné situácie jednoducho zavierame za dvere a snažíme sa na ne zabudnúť. Akoby neexistovali.

A tak nehovoríme o tom, že vo svojom vnútri plačeme moč. Lebo však dvere sú zavreté. Nechceme hovoriť o tom, že to, čo nás bolí, nás naozaj bolí a bolí nás to veľa.

Ocitli sme sa vo svete, kedy nevieme úplne reagovať na pády druhých. Asi pred piatimi dňami sa mi šmyklo na schodoch v Trenčíne. Zrazu som si pred očami zbadala svoju nohu a dopadla priamo na chrbát a potom som sa po tých schodoch ešte aj zviezla dole. Dnes mi sestra odfotila to miesto dopadu, lebo však na chrbát si nedovidím a ešte po šiestich dňoch mi to miesto svieti toľkými farbami…ach. Veď to aj bolelo. Ale späť k pádom. Takto sa ja osobne nevyjadrujem, ale na to koľko veľa ľudí bolo okolo mňa, tak som začula len hlasité “pozri jak sa zjebala” a to bolo celé…človeče, však som si myslela, že sa nepostavím. A takto reagujeme na pády. A takto reagujeme na bodky. A preto je náš strach a naša hanba úplne na mieste.

Chcem, aby si vedel o tom, že si viem predstaviť, že Tvoje bodky pre Teba znamenajú úplnú katastrofu. Začneš o nich hovoriť a nikto Ťa nebude mať rád. Alebo o nich začneš hovoriť a nebudeš môcť viac slúžiť v tom, čo máš tak rád. Alebo máš pocit, že nikdy nebudeš môcť byť tým, kým naozaj si, lebo bodka je predsa len lepšie riešenie než všetko ostatné. Rozumiem tomu, čo cítiš.

A nechcem Ťa presviedčať o tom, že je dobré hovoriť o tom, čo ku komu cítiš, alebo ako čo vnímaš, alebo ako chceš naozaj žiť. Lebo neviem, kde sa nachádzaš. Neviem, či je to tam, kde si, úplne bezpečné,…

Chcem len, aby si vedel, že ja osobne som presvedčená iba o jednej veci. A to, že Boh je naozaj pripravený z našich bodiek urobiť čiarky bez ohľadu na okolnosti, ľudí naokolo, či veľkosť našej viery. Boh je vždy pripravený milovať, prijímať a dávať zo svojej milosti a lásky tak veľa, ako nám je potrebné a vždy viac.

Nemusíme sedieť špinaví pred domom nášho Otca. Lebo On nás chce vymilovávať z vecí, ktoré nás poznačili.

Tento blog je o bodkách, ale ja verím, že náš život môže byť o čiarkách. Lebo Boh má pre nás budúcnosť i nádej. Za tými hranicami nášho strachu nás víta vo svojej dokonalej láske pripravený milovať.

Je trochu kratší ako predošlé, ale keď vidím ten čas…tak si hovorím, že je dobré písať v noci blog, ale lepšie je v noci spať 🙂