Sedem centimetrov.

IMG_3819Tak a sme doma. Včera sme sa s Pepou po 44 dňoch rozlúčili. Je to šiši byť s niekým 24/7, 44 dní, nebyť s ním vo vzťahu a potom sa snažiť bez neho zaspať. Niežeby sme spávali spolu, či pri sebe. To nie. Bola som unavená jak kôň, nakoľko sme cestovali od 04:00 a napriek tomu som čumela do tmy. Kútikom duše som sa tešila zo skutočnosti, že je vonku tma (lebo v Nórsku pred desiatou nebola), ale asi mi ten kútik nestačil. Naozaj som ale bola unavená…”Aha, tak takto to vyzerá, keď niekoho klepne Pepka.” vravím si. Asi som si na tú ženu zvykla – som tým chcela povedať. A ďalej som čumela do tej tmy, keď mi neskôr zablikal mobil so slovami: “nemám na koho strielať šušne..” a tak som odpísala: “veď práve. a ja tu nemám žiadne uschnuté z predošlých nocí.” a zaspala som.

Dnes som už Pepke vysvetlila, jak to všetko vzniklo:

IMG_3909

Ale ja som to samozrejme pochopila úplne inak. Keď Ťa klepne pepka, tak to možno je niečo apoplexické…ale keď Ťa klepne Pepka – tak jednoducho nastal ten prelom polokamošstva do kamošstva. A tak mňa teda možno tá Pepka zrovna i riadne plesla, lebo predsa len má dobrých min. 15 cm viac ako ja.

A tak som si spomenula na naše súťaženie, v ktorom som zúfalo prehrávala. Išlo o jednoduché hovadiny. Napríklad: “Pepa, podáš mi tie misky, lebo tam nedočiahnem” “1:0″…alebo “Pepa, ideš prosím po mlieko? Lebo keď tu bol mliekár, tak sa mi ťažko mlieko naberá z tej poloprázdnej nádrže.” “2:0″…keď som preliezala cez tie elektrické ploty, vždy som si musela “poskočiť” a aj tak ma často skopali na stehnách...3:0. “Fuj, koľko je prachu na tomto lustri.” “3:1 – však som si ho nad tým stolom ani nevšimla” …no Pepa si oň pravidelne buchla hlavu a tak 3:2. A takto to šlo ďalej a ďalej…asi sme skončili niekde pri 9:4 pre vysokých…fakt som mohla aspoň o 7cm viac mať (lebo to je viac ako 5, že?!)

A občas si hovorím, že všetko by bolo inak, keby len… keby len tých 7 centimetrov tu bolo. A hovorím si to úplne pri všetkom. Keby sa len nič z toho, čo sa stalo nikdy nebolo stalo. Keby sa všetko z toho, čo sa kedy bolo stalo, stalo úplne inak. Asi to poznáš. Mám toho plnú hlavu. Niektoré životné udalosti by som nazvala aj šokovou terapiou. Aj predaj tohto nášho domu do nich radím. Hej, ešte stále je náš a ešte stále v ňom bývam. Obývateľná pre mňa ostala síce len rodičovská spáľňa, čo je pre mňa asi najväčšou absurditou toho celého…another good-bye?! (ďalšie zbohom?!) Už mám týchto zbohom, púšťaní, prepúšťaní, všetkého tohto naozaj až nad hlavu. Asi to poznáš. Určite to poznáš. Veď sa to deje každému okolo. Strácame bez príčin, dôvodov, túžob a chcenia. IMG_3908

Keď sme boli v Dánsku na letisku, tak som zbadala Louisa. Tak to mal napísané na krabičke. Malý myšiak so svojím prenosným domčekom v zápalkovej krabičke. Pepa, keď videla moje nadšenie z neho, tak mi dovolila kúpiť si ho. Volám ho Mr. Louis Dan (lebo je z Dánska) Bonde. Tajný agent samozrejme. Ale nie, slovo “bonde” v nórštine znamená “farmár”. A tým pádom je jeho meno vznešené. Louis Dan Bonde. Čo povieš?! 🙂 Samozrejme na noc ho nechávam spať so mnou na posteli, lebo však nepotrebuje krabičkovú tmu, keď na Slovensku je v noci tma. Dnes bol so mnou už aj na zmrzke vo Velice – to je tá velice dobrá zmrzlina na Novej Dubnici. Dnes som zistila, že Dominika (zmrzlinárka) číta iba tie moje blogy, v ktorej ju spomenieIMG_3895m, tak ju spomínam.

Tam sa Mr. Louis stretol s Pánom Meflón, ktorý môže za všetko – ak poznáte reklamy na kofolu. Tak on, ten Pán Meflón je od Velice…keby sa niekedy v niečom nedarí, tak aspoň ich zmrzka je vždy velice-podarená, naozaj 🙂

Mr. Louis je môj nový spolubývajúci. A tak som si povedala, že keď on je schopný žiť v zápalkovej krabičke a vyzerať takto spokojne, tak význam skutočného domovu naozaj nemá svoje základy v stavbe domu, kráse izby, či počtu ľudí…význam domova spočíva niekde hlboko v nás. Spočíva, či odpočíva. Neviem, jednoducho niekde v sebe, keď nastane tá chvíľa, že sa cítime spokojne sami so sebou. Vtedy sa to stane. Si doma. Nie…žiadne aury, karmy, ani energie – to by som nikdy nedávala do popredia. Myslím tým, že niekde vnútri nastane taký prevrat, že kamkoľvek pôjdeš, prídeš, tak si jednoducho z daného miesta vytvoríš na tú danú chvíľu domov. Také nejaké rozhodnutie sa v sebe, že to všetko prijímaš, opäť a znovu, tak ako to je. A to sa nemusí týkať len sťahovania. Možno to vôbec celé nespočíva v lúčení sa s domom ako s dovolením si vytvorenia si nového domova potom, ako ten starý sa jednoducho rozbil postupne na tisíce kúskov,…najskôr odchodom mamy, potom Charlieho, tatina a teraz samotného domu. Zanechať tých tisíc kúskov odviať vetrom tým smerom, akým potrebujú ísť a dovoliť novému, aby nastalo.

A občas zlyhajú všetky sny, túžby, tajné, či tie viditeľné… a možno zlyhajú znovu a znovu a nič sa nedeje tak ako sme chceli..a znovu sme naspäť pri tých siedmych centimetroch, lebo potom by som dosiahla predsa len vyššie a rýchlejšie kráčala, možno i utekala a videla ďalej?! Ktovie. Vlastne úplne neviem, aké to majú tí vysokí, len si predstavujem, že to majú asi jednoduchšie. A ani neviem, aké to majú tí ostatní, čo nie sú vyšší, ale bohatší, alebo chudší, či príťažlivejší, len si predstavujem, že to majú jednoduchšie. Ktovie. Podľa mňa to robíme všetci. Lebo však susedova tráva bude vždy vyzerať krajšie a zelenšie…

Občas je jednoducho potrebné dovoliť, aby Boh prišiel a pozmýval tieto naše predstavy a nahradil ich niečím ozajstným. Nie porovnávaním a prehrávaním, či víťazením. To nie. Ale jednoduchým obyčajným prijatím…to je ten láskavý prístup k sebe, ktorý neustále omieľam sebe i Tebe. Lebo ho stále nevidím.

Hej, tiež som si myslela, ešte tam v Nórsku, že mi tá slovenská mrkva chýba a musela som sa vrátiť domov na Slovensko, aby som jednoducho zistila, že ju vôbec nepotrebujem a ona mňa už vôbec nie. Máme úplne odlišné životy. Rozličné podmienky potrebné k rastu. Tam možno nejakú hlinu, slnko, vodu, všetko to dobré, čo považuje ona za dobré, alebo, čo Boh pre ňu navrhol, aby to tak bolo, ale ja asi nič z toho nie som… a ja zase ľudí, ktorí budú chcieť, aby som sa mala dobre, nebudú ma ohraničovať v mojom snívaní a túžbach, ale budú ma v nich povzbudzovať a chrániť, ako moji súrodenci, ako moji priatelia – alebo dokonca aj moji čitatelia. Mňa strašne moc teší, keď mi “cudzí” ľudia napíšu, ako ma čítajú. Naozaj 🙂 keby ma stretnete na ulici, tak som usmievavy introvert… 🙂 ale takto cez písanie je to úplne inak.

Takže opäť povzbudzujem iba k tomu istému. Dookola dokola… trošku lásky k sebe samému. Ak niekto nechce, nemá čas, má iné priority ako Teba, tak ho vo svojom srdci pusť – budeš mať viac priestoru na tých, ktorí o Teba naozaj, ale naozaj stoja a ktorým Ty za to stojíš…keby bol náš život len manipulovaný porovnávaním a neistotou a žiarlivosťou a takýmito nepeknosťami, tak by sme sa nikdy ani len kúskom nedotýkali skutočnej slobody.

Čo tam po tých siedmych centimetrov, ktoré sa Ti nedostali v tom, čom si ich tak veľmi chcel…ja som strašne moc presvedčená o tom, že si ich dostal v niečom inom, o čom možno zatiaľ nevieš, ale sú tam a ostatní ich tam nemajú.

Úplne v pohode a slobode si dovoľ byť spokojný s tým málom, či nemálom, ktoré sa Ti dostalo, ktoré Ťa obklopuje a ktoré máš v sebe…lebo nik to nemá v takej kombinácii ako Ty. Ver mi, že nie.

One thought on “Sedem centimetrov.

  1. Si úžasná a z toho čo z Teba ide, čo nám dávaš, je jasné, že Tvoja duša (Duch v Tebe) má minimálne 7 metrov a to TY si prerástla iných 😉 Objímam a žehnám…a tešíiiiiim na ďalšie a ďalšie a ďalšie iwonblogy!
    Btw. pozdravujem Mr. Louisa 😀

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s