Aspoň takto.

Dnešné ráIMG_3762no bolo pre mňa ozaj radostné – k miskám sa prišli napiť aj dve malé mačiatka. Tie, ktoré som si myslela, že zomreli. Žijú! Ešte síce chýbajú dve, ale už mám v sebe nádej v to, že žijú aj tie! Aby sme sa správne pochopili – myslím, že keď ma Boh tvoril, tak sa stalo niečo ako na tomto priloženom obrázku. Síce, asi určite si pri ničom, čo do mňa vlial nepovedal “ooops”, ale jednoducho sa Mu do mňa vošlo viac vášne k našim zvieracim kolegom, predovšetkým psom a potom všetko ostatné…čiže mačky i kravy i ostatné veci. To by ste ma museli poznať a vidieť pri tých kravách, aby ste v plnosti pochopili, čo znamená, že ich mám rada. Samozrejme, Pepa Vám to potvrdí.

Pepa klietku ešte nekúpila, ale dnes sa ju kupovať nechystá, tak môžem pokojne písať IMG_3570.jpgblog. Lebo po dokončení minulého som si uvedomila jednu vec. Môj život je plný trapasov. Na tvári sa mi totiž robí ekzém. Predpokladám, že z kráv, lebo nikde inde na svete nemávam na tvári to, čo tu na farme. A tak si zvyknem pravidelne tvár natierať, predovšetkým to ekzémové miesto sudokremom (sudoku-krem po pepkovsky) a vlastne už všetkým možným. V jeden večer, takto natretá, som sa šla pred spaním vycikať. Ako každý večer. Z jedálne sa ozývali hlasy, tak som len slušne zakričala “good evening” a bežala na záchod. Do toho som začula farmára povedať, že by som mala prísť bližšie a pozdraviť jeho brata. Postavila som sa v tme medzi dvere a slušne pozdravila odtiaľ. Samozrejme sa so mnou začal rozprávať a tak som počúvala, keď zrazu hovorí, že ma v tej tme nie je vidieť. Tak som sa posunula bližšie a zistila, že okrem brata a farmára tam je ešte aj iný muž – sused-farmár. Ach. Tak som musela vysvetlovať, prečo mám bielu tvár. Do čoho sa ma náš farmár opýtal, či to mám ten organický aloe-vera krém z kláštora od sestier trapistiek, na čo som povedala, že hej, lebo sa mi nechcelo vysvetlovať, že si dávam krém na bábätkovskú ritku. Od vtedy ma videl takto po dome prejsť viacerokrát, vďaka Bohu už nie za sprievodu návštevy.

Zajtra ideme na letisko pre nových pracovníkov – Španiela a Nemku. Tak sme všetci zvedaví, aké to tu bude, keď nás tu zrazu bude už päť 🙂 a v pondelok skoro ráno letíme domov. Už sa naozaj tešíme.

Bolo mnoho požiadaviek na fotku Bula – Inebrikta, tak tu ho máte (odporúčam klinkúť na jeho meno v tej vete a vypočuť si jeho sexy hlások, ktorým na nás vždy volá, keď nás vidí – vlastne tam je veľa aj iných videí!)

IMG_3692.jpg

Kravy sa jednoducho stali našou súčasťou tohto pobytu a mne budú naozaj chýbať. Ani neviem, či viac Jaššová, pri ktorej si dávam na hlavu kapucu a strategicky dennodenne riešim aIMG_3768.jpgko si k nej čupnúť, aby som bola čo najmenej od jej hovien a neskončila pritlačená o zadok druhej kravy, alebo Koza, ktorá je proste miláčik, lebo je v kravíne na druhej strane sama iba s Mamou a teľaťom a tak je pri nej veľa miesta na to, aby som si k nej chodila posedieť a pokecať. Proste zvieratá sú naozaj mojou srdcovkou 🙂 ale možno občas aj takou veľkou slabosťou, lebo beriem ich občas vážnejšie ako samotnú Pepu. Proste mi záleží na tom, aby boli šťastné – kravy, mačky, sliepky… a dúfam, že si nikto z môjho zvieratkovského snívania a rozprávania o mne nezačne myslieť, že som nejaký vegetarián, vegán, či niečo podobné…to nie 🙂

Vždy ma najviac rozčúlilo, keď sa niektorý z mojich súrodencov vrátil z nejakého výletu a povedal mi, že mi priniesol seba… veď som najmladšia, samozrejme, že som vždy očakávala niečo veľké 🙂 prečo to spomínam?! Lebo som volala s neterami. Esterka mi záhlasila, že jej mám doniesť niečo Elzové! Že jej je jedno čo, ale musí tam byť Elza. Samozrejme, už to mám. Ale Rút mi do toho hovorí, že “Ivi, vieš čo dones mne? Seba!” Neviem odkiaľ to to dieťa zobralo, ale veľmi ma to potešilo.

IMG_3593.jpgS Pepou tu nechávame množstvo vecí. Napríklad naše kravské veci. Lebo na mojich kravských veciach mám priam vrstvy hovien. Chvíľami ju prehováram k tomu, aby sme v nich išli aj domov a tvárili sa, že je všetko v pohode a len tak chodili po letisku a čakali reakcie ostatných, najmä letušiek v lietadle a či by nám dali nejaké náhradné oblečenie, ale zatiaľ Pepa nesúhlasí. No do pondelka ešte dlhý čas. Ak sa mi to nepodarí, tak tu tie kravské veci proste nechám. Aj moje austrálske tenisky. Lebo vždy keď nás farmár presvedčil o tom, že bude sucho v lese a určite nemáme ísť v gumákoch, lebo naše nohy potrebujú dýchať, tak sme skončili po členky v bažinách. Myslím, že moje nohy sa po týchto zážitkoch naučili dýchať i pod vodou!

Často tu inak spomínam na Austráliu. Bolo mi tam totiž strašne dobre. Pepke pravidelne rozprávam o Hanke. A tá si ju zamilováva iba z môjho rozprávania. Možno je to tým, že tu žijeme bezcukrovo, organicky, ekologicky a neviem ešte ako zdravo a v obchode si jednoducho pred farmárom nekupujeme veci, na ktoré máme chuť. Dlho sme sa naozaj nenajedli poriadne niečoho mäsového – ale však dá sa na to zvyknúť. Ale tak som Pepke rozprávala o tom, ako som jednoducho Hanke iba raz spomenula, že napríklad Pringles a Reeses sú tie najviac najlepšie nezdravé veci a odvtedy som si ich pravidelne nachádzala na posteli. Vlastne mám o tom aj celý blog, o tejto neobyčajnej Hankinej starostlivosti…volal sa “Úcta vo forme zemiakovej kaše.” 🙂

Premýšľavam nad tým, aké to bude, keď budem doma a hovorím si, že verím, že mnoho vecí bude jednoducho inak. Ale mám pokoj v tom, že tomu tak bude. V októbri ma čakajú štátnice i promócie, diplomovka je vďaka Lucke takmer dokončená. Keď som už pri tom – myslím, že som jej najmenej 10krát napísala, že to môžeme nechať tak, že to nedám, nech to vzdá, lebo ja to chcem vzdať a podobné veci…jednoducho som ani len nedúfala, že niekedy prídeme spolu ku koncu a je to takmer tu. Ešte nie je zviazaná, odovzdaná, ani obhájená..preto vravím, že takmer 🙂

Existuje asi milión vecí, ktoré som chcela vzdať a 999.999 vecí, ktoré som nevzdala. No vážne. Vzdávam sa dennodenne toľkokrát, že už je to asi mimo môjho matematického uvažovania. (Ako keby som niekedy nejaké mala.) Keď sme vidlákovali, tak som zrazu začala Pepe hovoriť o mojom gympli a všetkých spolužiakoch a že za chvíľu v roku 2018 budeme mať stretávku po 10tich rokoch…a že asi aj všetci tam prídu s niekým – s dieťaťom, manželmi, manželkami, dokonca deťmi…a takými titulmi, že môžem byť rada, ak konečne budem aspoň Mgr. Samozrejme, že potom nastalo obrovské zúfalstvo. Bolo mi až do plaču z toho, že to takto je. Ale podľa mňa je nás najmenej 432436700325, čo takto uvažujeme. Vidlákovali sme. A tak, ako vždy nám hrala hudba z môjho mobilu a mali sme ten shuffle režim, kedy pesničky preskakujú ako sa im zachce. A zrazu moje myšlienky prehlušili Lamačské chvály a pesnička Verný si. Vlastne som ju započula až pri slovách: “V každom čase, verný si. Aj keď som sám, verný si. Aj keď ťa necítim. Keď všetko padá, stály si,  v každej zmene, stály si, ja ti verím.”…tak som si len vzdychla a povedala vo svojej viere menšej ako to horčičné zrnko, ktoré Ježiš spomínal, že Amen. Že dobre Ježiš, tak si teda verný. Hoci to necítim v tejto oblasti svojho života. Hoci to nevidím v mnohých veciach, ktoré žijem, tak si verný. Vieš, lebo On je verný v mnohom ostatnom a toto nie je oblasť, v ktorej by mňa alebo Teba vynechal. Či si muž, alebo žena, viem, že to vie bolieť. To, že sme už veľkí a túžime po rodinách, po druhej polovičke a deťoch a všetkom a nedeje sa to. A nie, nepovedala som si, že nevadí. Lebo mi to veľmi vadí. Naozaj. Vôbec nechápem v čom to stojí, kde sa čo pokazilo, alebo o čo ide,…a v skutočnosti sa vôbec nič nepokazilo.

IMG_3634A tak som tam stála s vidlami v ruke a hovorila som Bohu o tom, že verím, že je verný. Že to všetko je už na ceste, možno aj za rohom, ale naozaj si zaslúžim niečo veľmi dobré. A to dobré sa formuje, je v procese – alebo som v procese ja, aby som mohla byť tým naozaj veľmi dobrým. A tak som si opäť v láske povedala, že Ivonka, veď vieš dojiť kravy, deti Ťa milujú, anglicky vieš aj myslieť, za chvíľu budeš otitulovaná, bohatá, ešte aj pekná si, ženská si, proste si všetko potrebné a možno nie úplne všetko, lebo však ten proces 🙂 ale tak či tak, v láske som si povedala, že to aká som, že je to veľmi dobré. To, že si to nie každý o mne myslí je už úplne vedľajšie a ich problém… to keby si o to o sebe nemyslím ja, to by bol môj problém. Ale v skutočnosti, nechcem mať v tomto problém 🙂 asi som čoraz väčší flegmoš. Možno za to môže sudoku-krém a moje trapasy s ním a trapasy vo všetkom možnom, lebo sa mi dejú neustále a jednoducho si už musím hovoriť, že asi nemusím svoj život brať až tak vážne…

Ale trošku lásky – sebalásky myslím, že ešte nikomu neublížilo 🙂 alebo?! Teraz nemyslím nejaké narciskovanie, či fialkovanie sa…jednoducho láskavé prijatie toho, kým sme. Myslím, že v tom je celý proces v očakávaní na zázraky – dovoliť im, aby sa konali 🙂 či už v podobe svadieb, pôrodov, čohokoľvek. Všetko má svoj čas. Lebo Boh je verný stále. Amen?!

Tento blog asi nemá ani hlavu ani pätu a je skákaním z témy do témy, ale môžte byť radi, že nejaký je 🙂 haha. Ale nie, ospravedlňujem sa, len mi dnes nejak utekali myšlienky kade-tade. Tak aspoň takto 🙂

One thought on “Aspoň takto.

  1. Ja si naozaj pri tých tvojich blogoch oddýchnem. A čo je zaujímavé, zrazu mám pocit, že to,čo myslím, dávaš Ty na papier. Som tak rada, že si a že píšeš, lebo vtedy sa necítim taká nenormálna .Lebo Ty to dávaš s ľahkosťou na papier. A ja zrazu cítim, že je to normálne. Ivonka mám Ťa velmi rada, píš,píš,píš,píš!!!

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s