Ako som (ne)zabila mrkvu.

Na FB som si vytvorila svoju fan(fun)page. Takže pekne klinki na bledomodré či aké “fan(fun)page a daj mi lajk. Samozrejme, ak sa Ti páčim 🙂  A cítim z toho zodpovednosť. No vážne. Teraz musím písať naozaj dobre. Či?

IMG_3462.jpgČas tu na farme sa nám kráti. Už vlastne iba dva týždne. Samozrejme podľa Pepkiných výpočtov. Už sme farmárky. Už sa nezaprieme. Ani neviem kedy to bolo, ale v jedno ráno sme sa zobudili a obe brutálne nevyspaté… proste, obe sme šli spať v istom štádiu zlomenosti, Pepka kvôli svojim veciam a ja kvôli svojim. Náš ranný rozhovor bol asi takýto:

Iv: “Tak táto noc bola fakt na nič.”

Pep: “To hej. Dajme si na to hovnový high-five.” (Spomínajúc na naše hovnové tľapnutie, kedy som mala ruky sračkové od Serža sme si znovu tľapli, no bez hovien.)

Iv: “Ach, tak sa mi nič nechce. Asi sa idem utešiť hladkaním kravských ceckov ako každé ránIMG_3354.jpgo.

Pep: “Nech sa páči.”

A tak som šla. Ale žeby ma to naozaj utešilo. To asi nie.

Takto si tu žijeme. My traja. Veľa kráv a mačiek a pipušky. Strašne stereotypný život, vďaka/kvôli ktorému sa teším domov viac. Asi si myslím, že stereotyp vytvára klietky a my prestávame lietať. Vlastne nás to potom priam núti zabudnúť, že sme to kedysi zvykli vidieť život aj z inej perspektivy. Podľa môj život nie je stereotypný najmä vďaka počtu ľudí, s ktorými sa stretávam počas svojich seminárových i neseminárových dní.

Občas pri dojení, ktoré mám pocit, že trvá neuveriteľne dlho si v hlave vytváram básne. Keď už nie blogy, tak aspoň básne. Napríklad dnešná:

 

Nazvem to Milosťou,

spôsob, akým si vkročila do môjho srdca.

Bolesťou, všetky tie múry,

ktoré si postavila navôkol.
Natrela steny na modro,

ako obloha, keď z nej padá dážď.

Tak modro, že som prestala vidieť

lásku, ktorá nebolí.

Šepkajúce listy, či tančiace vtáky tam niekde v oblakoch.

Zrazu bol všade len dážď,

kvapky padajúce z neba, farbiace steny do tmavomodra.

Prekrývali prázdnotu potom ako odišla si bez rozlúčky,

hoci si nikdy nechcela.

Občas mám pocit, že si bola mamou prikrátko na to,

aby som vedela, aké je byť dcérou.

A nepýtať sa viac na cestu domov,

lebo domov bolo tam, kde si bola ty.

Dnes je tam, kde som ja a moje srdce

a tak ho učím ako viac nebolieť.

 

 

Ak je to vôbec možné…

 

Neviem, či ste si všimli, ale často sa to spieva v rôznych piesňach, že ak to nezlomilo Tvoje srdce, tak to nebola láska. A mne je to veľmi ľúto. To, keď láska láme srdce. Súcitím s každým človekom, ktorý prežíva svoju zlomenosť práve kvôli láske. Veď láska má byť niečo bezpečné, niečo stále, niečo bezpodmienečné, blízke, pokojné… alebo nie?! Tento druh lásky je pre nás ľudí asi občas vzdialený tisíce kilometrov. Vlastne tak som aj ja teraz od väčšiny tých, na ktorých sa snažím praktizovať lásku. A nedarí sa mi vždy a všade. Vlastne skoro vôbec. Tento druh lásky je možný “asi” len Bohu. V uvodzovkách, lebo sa oň každý deň pokúšame, znovu a znovu, ako nejaký Don Quijote a jeho veterné mlyny.

Láska, tá vždy začína od seba. Ak nevieme mať lásku k sebe, ťažko budeme milovať ostatných. Bude to prinášať zranenie a smútok a bolesť a neviem čo, lebo to nikdy nebude také, aké by to malo byť, lebo seba v kútiku duše občas nenávidíme. Prečo?! Ja neviem. Sme nedokonalí. Sme ľudia a už len preto si môžme dovoliť mať k sebe lásku a prijatie.

A moje srdce, tak moje srdce bolo zlomené už 4324krát. Dovolila som to? Občas. Chcela som to? Vôbec. Môžem si za to? Možno. Myslím, že tieto otázky tu vôbec nepatria.

Ale poviem Ti, že najväčšia je tá bolesť, ktorú skrývaš. Alebo jednoducho to, čo musíš tajiť. Lebo si mIMG_3399.jpgyslíš, že Ťa svet ukameňuje. A mňa by možno kameňovali, keby píšem všetko tak, ako si myslím a cítim. Ale občas robíme veci v tajnosti, tam kde nás nik nevidí, nepočuje… ako Dávid. Alebo iné deti. Asi to poznáš. Nastala chvíľa úplného ticha a Ty proste vieš, že tie deti niečo vyparatili. Že to ticho k nim proste nepatrí. A nájdete Dávida v nutele, alebo v sudokréme alebo nalakovaného lakom na nechty, no na čele. Prečo máme potrebu skrývať sa a najviac vtedy, keď potrebujeme druhých najviac?

Neviem… ani len netuším prečo tomu tak je. Robia to deti. Robíme to my veľkí, dospelí, zodpovední, či akí sme to ľudia. Ukrývame sa. A občas sa ocitnem v takom momente, že počujem Boha ako hovorí: “Kde si?” – presne ako s Adamom. Však vedel, kde je. Však vie, kde som. A predsa sa pýta, kde som. Aby som si ja sama uvedomila, kde som. A že je to zlé. Lebo je tak veľa v skrytosti, neodhalené, ťaživé a hriešne. A potom skončím tak, že sa úplne priam vyzlečiem do naha vo svojej duši i srdci a v maximálnej vykazateľnosti hovorím o veciach tak, ako naozaj sú. Hej, samozrejme, že človeku.

Ľudia – veď my sa potrebujeme. To nebolo len tak povedané kedysi dávno, že “nie je dobré človeku byť samému”…naozaj nie je. Tak prečo sa tak často cítime?! Že sme úplne osamelí uprostred davov rovnako cítiacich sa ľudí?!

Dnes sme trhali burinu uprostred brolice. Naše ruky vyzerajú už hrozivo. Ale to je iný príbeh. Ale tá brokolica má okolo seba takú nejakú prikrývku igelitovú a tak tá burina len občas vykukáva, väčšinou tráva a pýr. Neznášam pýr. A Pepka dnes trhla burinu a odtrhla veľa tej prikrývky, ktorá ma chrániť. A ja jej hovorím, že nevadí. Že však burinu trháme s koreňom a brokolica je už dosť veľká na to, aby prežila. A v tom som si to uvedomila. To, že pri mojom vytrhnutí nejakej buriny zo srdca druhého človeka spôsobim, že padne aj kúsok múru seba-ochrany – to vôbec nevadí. To, že môj motív bol dobrý je dôležité. To, že sa pri tom stalo aj to, že som niečo zlomila v človeku – to už je o jeho srdci. Mojim motívom bola a aj je láska. Jeho srdce ja predsa neuzdravím, ak je tam mnoho toho múru a tej skrytosti. A vlastne jeho srdce ani nie je mojou starosťou. Mojou starosťou je moje vlastné srdce. Tak ako Tvojou to Tvoje. Myslím, že máme aj tak toho dosť na práci 🙂 Ale chcem, aby mojim motívom k Tebe, k Vám bola láska. Aj motívom k písaniu. (Teraz by ste ma už mohli lajknúť, či?) Lebo Láska predsa vyháňa všetok strach. Nie moje fádne, či sračkové blogy, dobrodružstvá so Speedy Prdkom a zážitky s deťmi…to nie. Ale Láska. IMG_3347.jpg

A tak som si dnes v sebe povedala – Ivonka, ja Ti odpúšťam, že si vytrhla burinu tam, kde si nemusela, že si zobrala kúsok krytia z oblastí, kde si nemala a vstúpila do vecí bez Boha. Odpúšťam Ti, že si podľa farmára zabila mrkvu – ale v skutočnosti, zlomilo to srdce, tak to bola Láska, bolo to v Láske vykonané, takže žiadna vražda sa nestala. Si úplne v poriadku. Láskavý prístup. Nazvime to tak 🙂 a takto nastávajú veci nové, keď dovolíme starým v nás odumrieť, keď odkryjeme, vyznávame, ľutujeme, odpúšťame a dovolujeme si vidieť nové otvorené dvere. Našu polovicu vzťahu budujeme tým, že sa staráme o svoje vlastné srdce. Naozaj. V tom niekde uprostred procesu proste zistíme, že mrkva, ktorú sme zabili žije. To, či nám odpúšťa všetko, čo sa stalo je už jej polovica nášho spoločného vzťahu, do ktorej ja vstupovať jednoducho nemôžem.

Prepáč, že používam slovo mrkva. Doplň si tam meno akékohoľvek človeka, alebo veci, alebo ho nazvi šiškou, či koalou…to je jedno 🙂 to len, že to bolo používané v predchádzajúcom blogu a iné tajnosti…veď predsa, všetci niečo skrývame.

Tak či tak, tieto kilometre, táto vzdialenosť má asi naozaj nútia premýšlať. A hovoriť o veciach, síce len formou mailov, blogov, občasných telefonátov… najčastejšie s mojimi neterami. Tie mi píšu najviac zo všetkých. A mňa asi aj tak najviac teší, keď sa ozývajú ony. I keď im nepoviem veci tak ako tu a riešim s nimi to ako kravy stoja, chodia, bežia, spia a podobné veci. 

Je čas odlúčenia a čas obnovenia a čas mlčania a čas rozprávania… ale kedy je ten správny čas na čo, ja naozaj neviem. Ale keď to skúšame, tak zistíme, že či to bolí a treba ešte čakať, alebo je to zahojené a môžme pokračovať alebo začať odznovu…

Myslím, že dnes, či zajtra, hoci aj každý deň môžme na sebe praktizovať láskavý prístup k sebe, kedy nebudeme mlčať, nebudeme sa skrývať a povieme hoci aj mrkve na poli ako sa naozaj máme dúfajúc, že tým ju nezlomíme viac ako bola. Je mi ľúto každej zlomenosti, ktorú som spôsobila…odpúšťam si a modlím sa často, aby bolo odpustené i mne. Takže, buďme k sebe dobrí – pohlaďme svoju dušu, srdce, čo i len tým, že budeme pravdiví, na chvíľu.

Jemine. Musím ísť spať, však som predsa farmár, tí vstávajú skoro!

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s