Utekaj za svetlom.

IMG_3252.jpgUž len 18 dní. (Foto samozrejme neaktuálna.) Aspoň tak to tvrdí Pepa. Že už len 18 dní. Ja hovorím, že ešte 19. Ale ona deň cestovania neráta, lebo letíme o šiestej ráno odtiaľto. Takže farmu opúšťame okolo štvrtej ráno a tým pádom je to akoby sme odchádzali už 28teho. Aspoň včera to tak nejak bolo. 16:52 mi Pepa hlási, že už je streda. A ja hovorím, čo si, ešte len utorok. Ale ona, že veď už je 16:52, to je skoro streda. Tak dobre. Takže už sme skoro doma!

Teším sa, že keď prídem domov pôjdem ku kaderníčke. Vlastne sa teším, keď si normálne hlavu umyjem a vlasy budú celý deň čisté. Lebo tu si ich umývať môžem dookola, ale kravy fakt s tými chvostami plieskajú zrovna do nich. S Pepou sme sa rozhodli ísť spoločne aj pedikúru. Podľa mňa tu mám nohy jak Shrek, ale nakoľko jedna z mojich najväčších srdcoviek Ivuš (to nie ja, ale tá ryšavá) neznesie pohľad na bosé nohy, tak tu fotku svojich nôh neprikladám.

Bulo prichádza pravidelne bučať aj so svojim háremom kúsok od našich okien. Fakt neviem, čo nám tým chce dať najavo, ale lezie mi na nervy počuť ho. Behá po okolitých lúkach asi so svojimi ôsmymi deťmi a neviem koľkými manželkami – ale on by chcel byť ešte aj s tými našimi kravami. Alebo s nami?! Ja neviem, ale mohol by to robiť po tichšie. Všetko na tejto farme hučí. Stodola, keď sa v nej suší seno, tá vec, v ktorej je mlieko, keď chladí mlieko, kravy, lebo mučia/bučia z jednej strany farmy na druhú, …a všetko.

A keď ideme dojiť, tak si spievame túto pieseň:

 

Inak sme to stále my. Sme v poriadku a máme sa dobre. Niekedy  🙂

Napríklad boli sme na návšteve. Keď som bola prvýkrát na tejto farme písal sa rok 2011. Mala som 21 rokov a ísť pracovať na farmu a ešte k tomu do Nórska sa javilo byť veľkým dobrodružstvom. A 9406754vlastne aj bolo. Bola som tu s mojou Miškou. Za Miškiných čias sa na farme pravidelne konala cow’s talk-show – Miška moderátorka riešila s kravami vážne veci o dianí vo svete. Zo slamy si vyrobila mikrofón a kládla kravám naozaj zložité, životu dôležité otázky. Alebo s mrkvou nám pomáhali vidle, konkrétne vidle s menom Jožo. Jožo robil iba keď sme naňho prehovárali drsným farmárskym hlasom. Alebo s nami bývali celá mušia rodina, na ktorú ste museli reagovať špeciálnym muším jazykom. S Miškou som strávila okrem Nórska, dva roky v Dánsku, misie v Tanzánii i Nigérii, spoločné výlety kade-tade a tri roky na výške. Preto s ňou mám viacero fotiek… 🙂

Som sa nechala uniesť spomienkami. Sorry. Ale to som chcela. Že v tom roku 2011 sme spoznali počas jedného farmárskeho marketu aj Bjorg. Potom v roku 2013, keď sme tu s Miškou boli znovu, aj s Aničkou :), tak sme sa s Bjorg znovu stretli. Vždy nás zobrala k sebe domov. A tak tomu bolo aj teraz. V roku 2016, v pondelok, 8.augusta sme šli aj s Pepkou na návštevu k Bjorg. Keď prídete do jej domu, tak máte pocit, že sa ocitli doma. Milujem tieto typy domov. Takýto typ majú napríklad aj Češťania v Troubsku. Proste tie krásne rodinné domy, kde prídeš a vieš, že si v bezpečí a je ti tam dobre.

IMG_3284.jpgProste nám bolo dobre. Bjorg je pani vo veku mojej mamy, ktorá sa venuje umeleckým veciam…so svojím šijacím strojom vytvára obrazy…píše básne, skladá piesne a vidí do človeka asi ako nikto. A milujem počúvať ju. Ju by som počúvala stále. No naozaj. Veľmi mám rada, že s ňou môžem raz za tri roky stráviť asi tri hodiny. A je to asi málo. Ale vždy mi to dá strašne veľa. Ja jej vlastne vylejem svoje srdce a ona mi povie o všetkom dobrom z toho, čo som jej povedala ja. Proste premieňa popol v krásu… podľa mňa toto má taký nadprirodzený dar od Otca. To nemáme všetci.

V istom okamihu som jej povedala, že napriek všetkému vidím, že Boh sa o mňa stará a že mám Jeho priazeň, napriek všetkému,..a že sa mi dostáva veľkej priazne aj u ľudí. Jednoducho som milovaná a prijímaná. A nemyslím si, že to je kvôli/vďaka blogom. Mnohí ľudia, ktorí ku mne pristupujú s obrovskou láskou ani len netušia, že píšem nejaké blogy. Ako takIMG_3325.jpgá Bjorg a nikdy si ich ani neprečíta. Lebo píšem slovensky a lebo mnoho častí mojich blogov by bolo škoda prekladať…nedávali by zmysel. A povedala mi, že to je jednoducho preto, lebo neprestávam ísť za svetlom, neprestávam vyhľadávať svetlo. Veľmi sa ma to dotklo. Že nech je temnota akákoľvek, niekedy vo veciach, v ľuďoch, v našom, či mojom svete, jednoducho svetlo nájdeme všade. Verím, že je nemožné, aby temnota pohltila všetko svetlo. Je to blbosť. A preto je ho možné nájsť v každom.

Robiť malé veci s veľkou láskou.. alebo to do sm-all things with great love. Nielen malé veci s veľkou láskou, ale všetky. Nie je možné, aby si spravil zle, keď miluješ. Vraj. A aj tak si myslím, že je. Ako?! Chceš milovať, ale pri zamilovávaní sa, milovaní, dávaní sa je možné zabudnúť na zbytok príbehu. Napríklad na obyčajný ďalší krok. A vzťahy končia väčšou bolesťou z akej nás dostávali…stáva sa to takto. A znovu to má úplne jednoduché vysvetlenie. Sme ľudia. Iné vysvetlenie na náš zranený svet a príbehy zlomenosti nemám…

Ale učím sa. Učím sa vidieť v každom jednom človeku svetlo. Aj v tých, na ktorých druhí nalepili “nedotýkať sa”, alebo “nepribližovať sa”… otočili sa im chrbtom, obliekli ich do tých bielych kazajok, zavreli do klietok – a naozaj to nemyslím iba v psychiatrickom ponímaní. Ale toto je niečo, čo robíme. Niekto v niečom zlyhal a tak mu “pre istotu” priamo do srdca vryjeme naše odmietnutie. Aby každý videl, že my ho viac nechceme vidieť, počuť alebo zažívať. Zhasíname svetlo, lebo sa niečo nenosí, niečo nepatrí a tuto, presne tuto chcem mať svoje hranice, za tie Ti nedovolím prejsť, lebo tam zlyhávam…sami mnohokrát vytvárame tmu tam, kde už dávno svietilo svetlo.

Je mi to ľúto, že niekde uprotred svojej ľudskosti prestávame byť ľudia a stáva sa z nás niekto obyčajný. Ako kravy tu, ktoré sa navzájom mlátia, narážajú, serú na seba, musia prichádzať v presnom poradí, lebo majú svoju hierarchiu a majú svoju vedúcu a pod-vedúcu a na ne sa nik krivo nepozrie…a potom sú tie nové, mladé alebo slabé alebo ako to povedať a robia im zle tie väčšie. Normálne že kravská šikana. Ale podľa mňa je to niečo úplne bežné medzi nami ľuďmi, lebo sa z nás stáva obyčajný dobytok...je mi to ľúto.

Prestávame hľadať svetlo, zatvárame pred sebou dvere. Potrebujeme oddych, odstup jeden od druhých… vieš čo. Stačí 🙂 neprestávaj utekať za svetlom. Je v každom. Nájdeš ho všade. Nájdeš ho v ľuďoch, vo veciach, vo zvieratách. Najviac odmietaná krava je Koza. Tak ju voláme. Vždy keď idem okolo nej, tak sa k nej skloním a normálne ju objímem, však jej trčí len hlava 🙂 a poviem jej, že je dôležité, že je tu. A niekedy jej dám pusu na jej hlavu. A toto môžme robiť úplne bežne, nielen s kravami… 🙂

Neprestaň ísť za svetlom. Neprestaň hľadať svetlo aj uprostred temnôt. Boh je svetlo a v Ňom niet nijakej tmy. Neostaň v odmietnutí, lebo Ťa tento svet odmietol. Nemusíš. Dovoľ Bohu, aby svietil uprostred Teba. A potom utekaj za svetlom a nedovoľ, aby Ťa druhí zIMG_3353.jpgastavili. Ak chceš, aby druhí vedeli, že na nich myslíš, tak to sprav. Ak chceš druhých potešiť, tak to sprav. Ak chceš, aby vedeli, že Ti chýbajú, tak im to hovor…prinášaj svetlo, tam kde je tma. Lebo tma tam, kde je Boh, naozaj nemá šancu.

Samozrejme. Každý máme svoje “zbohom” a naveky zatvorené dvere. Ale to znamená, že sa nové otvorili… to dobré je na ceste. Zázraky sú na ceste. Radosť je na ceste… len nechaj tmu odísť a uvidíš, aké je svetlo príťažlivé pre Teba i pre iných v Tebe.

Netvárme sa, že sme obyčajné kravy, keď sme úplne neobyčajné stvorenia. Sme Božie deti. Vieme robiť oveľa väčšie skutky s omnoho väčšou láskou ako sme dosiaľ robili. Či?!

(Na foto je selfie mňa a mojich priateľov…)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s