Farma pokánia.

V piatok sme oficiálne zahájili na farme olympijské hry. Všetko sa začalo disciplínou “zjazd” v gumákoch s dreveným papekom v ruke. Šli sme po kravy naozaj prudko dole stŕmym kopcom a robili všetko preto, aby sme prežili. Mať IMG_3182.jpgštyri nohy je niekedy ozajstnou výhodou. Ďalšiu disciplínu sme počas tohto zháňania kráv nazvali “slalom” medzi kravskými hovnami. Sú všade. A my robíme všetko preto, aby sme do nich nespadli. Hoci sme farmárky, zaobídeme sa bez hovien. Potom nasledovala disciplína zvaná “výstup”, lebo ten istý stŕmy kopec sme museli potom aj prudko hore vyšliapať. No proste radosť. Skúste si to niekedy, obuté v gumákoch, v bahne, ktoré je skoro ako cement a ja mám pocit, že mi amputuje nohu a domov prídem jednonohá.

Vidlákovanie je nekonečný príbeh – podľa pravdivej udalosti. Máme pred sebou ešte tri polia a teda viem, aký je najbližší plán na tieto tri týždne. Tí, čo prídu po nás sa tu budú asi nudiť.

V piatok sme ešte aj fúrikovali seno do stodoly. To bol zaberák. Ach, zistila som, že ten fúrik váži asi ako Pepa aj keď je nenaložený. Takže si predstavte tú jazdu dole zo stodoly.  Samotná stodola je celkom výstupom, aj do nej idete prudko hore a prudko dole. S fúrikom je to samozrejme prudkejšie. Ďalej som zistila, že mojim novým psom môže byť kľudne aj doga, lebo keď som šla dole s takým fúrikom, tak som si povedala, že mňa už fakt nik neutiahne. IMG_3216.jpg

Včera sme orali. Alebo ako to povedať. Pleli burinu traktorom a pluhom. Teda ja a farmár. Keby nás vidíte z diaľky, tak si myslíte, že tlačím traktor. Väčšinou tieto veci robia voly. Ja som si uvedomila, že s volami je život niekedy asi jednoduchší. Ale nieže to niekomu poviete. Proste to bola ďalšia nová skúsenosť, ďalšia nová makačka do mojich farmárskych skúseností. Po tlačení traktora som si uvedomila, že utlačím aj slona. (Mária teš sa!) No vážne. Stáva sa zo mňa pravidelný užívateľ liekov tíšiacich bolesť. Verím, že kým prídem domov, nebudem potrebovať pomoc v tejto novej prichádzajúcej závislosti.

Večer sme mali debatu o tom, že sa nám spevňuje úplne všetko okrem našich brušiek. Odhodlávali sme sa, že či začneme robiť brušáky. Nezačali sme. Pepke som vysvetlila, že ma bolí úplne všetko okrem bruška, tak brušáky netreba. O pár minút neskôr sme sa smiali nasledujúce hodiny tak, že som plakala, cikala a možno aj potila krv. Ráno som mala najväčšiu svalovicu na bruchu. Ale to, na čom sme sa smiali si necháme pre seba. O čiastke z toho vie len Lenka zo Soblahova, neskúšajte sa ju kontaktovať, lebo aj tak Vám nepovie. Pepke som vysvetlila, že v mojom bruchu mi rastie Július – lebo na jeho meno mám narodky. A tak sme sa začali smiať znovu, že v tom jej rastie Irena… 🙂 na koho meno ste sa narodili Vy?!

Inak, boli sme aj na Food festivale (festivale jedla!). Bolo tam super. Zpočiatku, kýmIMG_3210.jpg sme nosili krabice väčšie ako my a ťažké jak fras, tak som ľutovala, že som sa tam tešila, ale potom už bolo fajn. Najedli sme sa všetkého možného vďaka farmárskym ochutnávkam.

V piatok som okrem iného zabila mrkvu. Mrzí ma to. Ale farmár mi pri tom plení zrazu povedal: “Oh no, you killed the carrot. There’s no hope for it now./Oh, nie, zabila si mrkvu. Teraz už pre ňu niet nádeje.” Tak som naňho hľadela ako taký puk. Nevedela som, či mi je viac ľúto jeho alebo mrkvy. Tak či tak, táto farma ma naučí súcitiť s mrkvou viac.

Uvedomila som si, že aj v živote niekedy uprostred toho, ako chceme očistiť mrkvu od nejakej tej buriny a vecí, ktoré sa jej nechcú pustiť, tak jednoducho vytrhneme tú jej zelenú vňať, alebo možno len kúsok, alebo mrkvu celú. Možno našim motívom bolo pomôcť, zachrániť, utešiť, či utíšiť, ale vlastne ju niekedy vložíme naspäť do hliny v oveľa horšom stave, v akom sme ju našli a modlíme sa k Bohu, aby napravil naše hlúpe konanie. Niekedy si myslím, že tento mesiac som tu v Nórsku pre to, aby som sa naučila viac premýšľať pred tým ako budem konať. Viac sa modliť pred tým ako niečo vyslovím… a tu je na to času naozaj veľa.

Všetko sa to tak deje jednoducho preto, že sme zranení. A zranení ľudia zraňujú. Lepšie, či horšie vysvetlenie na moje konanie nemám. Sme zranení ľudia a občas keď vo svojom zranení sa snažíme pomôcť, tak namiesto uzdravenia prinášame novú bolesť.

Občas sa tu pristihnem pri tej burine, či zmývaní tých sračiek (kravských), ako si myslím, že som tu asi za trest. Že toto je proste moja forma pokánia – či farma pokánia?! Aby som sa to naučila. Že ako správne zaobchádzať so srdcom druhého človeka, aby potom nenastalo bolestivé odlúčenie napríklad. Ktoré mi je potom ľúto, hoci si hovorím, že ale veď za chvíľu ten čas pominie a všetko bude nové, lebo Boh neustále tvorí všetko nové… takže aj to, čo sme my vo svojej zranenosti poškodili, On jednoducho dá niečo lepšie, chutnejšie, novšie. Preto nechcem napísať, že bude znovu dobre a všetko ako predtým. Lebo nebude, Boh má vždy niečo lepšie.

Napríklad, prídem domov a už nebudem mať tie postele ešte po mojich súrodencoch, či kom, ale budem mať novú posteľ, v úplne novej izbe a veľa nových vecí,…určite! A vravím si, že však čo môže byť krajšie?!

Strata je bolestivou súčasťou toho, aby mohlo nastať niečo nové. To, že stratíš rodičov, milovaného psa, či najväčšie bezpečie v podobe rodinného domu, ešte stále nemusí znamenať, že strácaš samého seba. Tak som si to myslela. Že vhadzovaním hliny na truhlu mojich rodičov jednoducho zomieram s nimi. Alebo že keď mi Luky povedal, že Charlieho pochoval aj s jeho obľúbenou dekou, tak som si myslela, že naňho zabudnem. A so slzami v očiach som mu povedala, že ju nemusí ísť vyhrabať.

Áno, strácame neustále. Ale nikdy nestrácame seba. Na seminároch som sa počas tlmočenia naučila, že s ľuďmi si vytvárame väzby, duchovné, duševné i telesné – podľa toho, v akom stave bolo naše srdce voči danému človeku…a niekedy sa proste musím modliť, aby tieto väzby boli dobré, alebo žiadne, keď nemajú byť. A aj o tom je môj čas tu. Verím, že keď prídem domov, na Slovensko, tak jednoducho môj pohľad na mojich priateľov bude jednoducho iný.

IMG_3235.jpgLebo včera mi bolo strašne clivo. Smútiaco. Homesick. Alebo ako to nazvať. Mojim neterkám som dala za úlohu fotiť sa s mojimi kamoškami. A naozaj to plnili! Nie so všetkými – Ivuš a Luc, veľmi na Vás myslím, aj keď nie ste na foto… a mnoho iných! Naozaj 🙂 Ale keď mi začali chodiť tieto fotky a ja som si uvedomovala svoju lásku k tým ľuďom…ach no proste – Pepka si to včera odniesla, lebo som vraj bola jak zmoknuté kura celý deň… Lenka je asi najviac spomínaný človek na tejto farme. Lebo je proste naša 🙂 Môj brat, no chýba mi, lebo čo sa týka môjho brata, tak sme vo svojich obľúbenostiach skoro ako dvojičky 🙂 (to si začínam myslieť aj o Tebe, Milan), ale súrodenci mi chýbajú všetci, aj s ich rodinkami samozrejme. Nehovoriac o Češtanoch…alebo Dante z Omšenia. Moc som sa potešila, že stretli aj Moniku – nik nepočul o mojich stratách tak veľmi ako Monika na našich hospicových stretnutiach…proste Vy všetci, čo ste na fotke – ďakujem Vám, že ste vymojkali tých špuntov za mňa, keď som s nimi nebola.Chýbate mi všetci. Ani neviem, kto viac a kto ako veľmi…sme tu 22 dní a 22 dní je pred nami. A máme voľný deň! Neviem, či nie aj prvý 🙂 farmárovi sme včera dlho vysvetlovali, že zvládneme to bez neho doma a na ryby kľudne môže ísť aj sám 🙂

Takže žiadna farma/forma pokánia..je to dar. Lebo si uvedomujem, že čo všetko doma mám 🙂

I keď – Pepa je Pepa…a snaží sa mi všetko vynahradiť…  počúvame Franka Sinatru a pri pesničke “I’ve got a crush on you, sweetie pie.” / “Buchla som sa do Teba, cukríček” – sa na ňu pozriem tým mojim zamilovaným pohľadom…týmto: IMG_3135

PS: Predtým, ako si začnete niečo o Pepe a mne myslieť – ja tak naozaj hľadím na každého…len sa spýtajte Danty z Omšenia, Katky z Hlohovca…či samotnej Lenky zo Soblahova… 🙂 Jednoducho ju mám rada.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s