Opepkovaný blog.

Po veIMG_3060.jpgčeroch sa snažíme žiť trochu sociálnejšie než len s kravami. A tak pozeráme Priateľov alebo Gilmorky. To ma naozaj baví. Ja sa vždy natriem našim Sudoku krémom (Sudocream), lebo sa mi na tvári robí môj milovaný ekzém ako vždy keď som s kravami a s trávou. A Pepka sa na mňa vždy strašne milo usmieva, že vyzerám ako kríženec pandy a koaly. Tak kto by sa ním nenatieral, keď keď to robí Pepku šťastnou.

Dnes sme namiesto našich obľúbených Gilmoriek išli hľadať naše “meat-cows” (kravy na mäso), lebo zdrhli. A tie žijú aj s Bulom, ktorý sa v skutočnosti volá Inebrik. Keby ste videli jak sa mu parí z nozdier… strašne. Vždy keď ho vidíme vydať nejaký zvuk, alebo spraviť nejaký pohyb smerom k nám, tak si spomenieme na Dávida a jeho “som sa zľakla” z tohto videa (klikni na to “videa”).

Okrem iného sme dnes asi prvýkrát išli s radosťou trhať burinu. S radosťou – opakujem. Radosť sa objavila vo chvíli, kedy nám farmár oznámil, že dnes budeme čistiť tú hoviareň pod kravínom. Tak sme rýchlo zo seba vyhŕkli, že ako je dnes pekne a my chceme trhať burinu. Tak sme sa rýchlo spakovali a šli sme. A bolo nám hej 🙂 počúvali sme kapelu The lumineers a pomocou listov z nepe odhadzovali slizké žabky…fuuuuuuuj.

Inak, ja som to už celkom riešila. Tie hovná. S Pepkou som viedla filozofický rozhovor o tom, kde tie hovná z tej hoviarne vlastne končia..nevedela som si to predstaviť. Myslela som si, že prenikajú do samotného zemského jadra a potom ako gejzír vytryskujú niekde inde. A tak sme riešili kde. Vlastne, ja asi viac. Ale Pepka pri mne stojí v každej mojej úvahe o všetkom. A tak som si po všetkom našom uvažovaní začala myslieť, že ten gejzír vytryskuje priamo v Soblahove. Mali sme strach o Lenku. No vážne. Ale vďaka Bohu, dnes sa nám potvrdilo, že farmár to predsa len pumpuje a dáva na svoje polia ako hnojivo. A ja že z čoho mám ten ekzém…

Zisťujeme, že život bez sladkého nie je až taký na nič. Lebo stále nejaké máme. A keď nemáme, tak nám zázračne prídu poštou. Raz sme dokonca mali možnosť vybrať sa na nákup do shopping centra a kúpiť si, čo chceme, lebo farmár šiel za mamou. Tak sme si kúpili coca colu, pri ktorej som pochopila, prečo je to nemožné nemilovať ma. Aha na tú foto:

IMG_2990.jpg

 

Ďakujeme za Fenistil! Dnes nám prišli poštou dva, tak sa od dnešného dňa prestávame škriabať do krvi.

Už tu je celkom chladno. Ráno býva asi 10 stupňov…oooo, aký je ten august krásny. Normálne spomínam na čas, kedy som mrzla po nociach v Austrálii vo svojom jednorožcovom oblečku – zdravím Hanka a rodinka 🙂

Ja keď sa na tých fotkách vidím, hneď by som sa objala… tiež máš ten pocit? 🙂

Ale inak nám je fajn. S Pepkou tvoríme skvelý tím. Len niekedy je lepšie nebyť v jej blízkosti. Na posledy si tak čupím na poli a trhám burinu, bolia ma nohy, tak rozmýšľam, že už by som si mohla aj sadnIMG_3052.jpgúť a v tom počujem od Pepky znieť vážnym tónom túto vetu: “Opováž sa sadnúť si a zabijem Ťa.”, oblial ma studený pot a hovorím si, že tak ešte počupím. Potom som sa ale predsa len odhodla opýtať ako to myslela a ona sa rozprávala s ovadmi. Ach. Kto má kedy vedieť, s kým sa ona rozpráva 🙂

Pre všetkých, čo máte radi videá – na instagrame ich mám celkom dosť 🙂 tak sledujte tam.

Okrem iného tu mám aj smutné dni, aj veselé. Dnes je brutál vtipný. Potešili sme sa poštám, tomu, že sme trhali burine a neboli v hoviarni, že sme joggingovali (behali) s malými býkmi,…a zložili sme novú pieseň, o tom ako sme po uši v kravských hovnách. Len Pepka ju so mnou zatiaľ nechce zaspievať. Podľa mňa, keby jej napíšete, tak sa na to dá 🙂 A potom to nahráme..čo poviete?!

Ale inak je vo všetkom ostatnom super. No naozaj. Asi vďaka tomu, že sme prišli ako polokamošky. Nemám pri nej problém s mojim večným naväzovaním sa na ľudí. Tým, že sme spolu stále, tak vie ako sa mám. Vie, kedy chcem ísť domov, kedy mi dom chýba, kedy Slovensko, kedy ktorí ľudia, vie kedy idem kakať, kedy sa len skrývam a zašívam,… Vie, že keď píšem so svojim Slonom, tak nevnímam… lebo Slon je dôležitou časťou môjho srdca.. dokonca ani keď píšem z Dantou z Omšenia..to sú moje tamošty. Blízke môjmu srdcu, veľmi. Zdravím baby 🙂

S Pepkou riešime asi všetko. Lebo však pri burine a hovnách je času habadej. Niekde v tých smiešnostiach sa stretneme aj smútkoch a stratách naších mám. V tom, ako nám chýbajú a o čo všetko sme prišli a čo všetko dnes máme a získali sme, keď ich máme v nebi. Alebo sa rozprávame o prvých pusách a chalanoch alebo nejakých trapasoch. Jednoducho o všetkom. Je to super mať ju tu.

Akurát včera písala maily svojim priateľom, pozrela na mňa a ostala pozerať. Tak som jej povedala, že nech na mňa tak nepozerá, lebo sa rozplačem.  A ona všetko vypla a sadla si ku mne a ja som sa samozrejme rozplakala. A tak sme len sedeli na mojej bordelárskej polke izby a boli ticho. Niekedy bolia aj maličkosti veľa a veľké veci menej. Niekedy veľa plačeme nad rozliatym mliekom, hoci je to fakt malá vec. Alebo nad vecami, ktoré sa teraz jednoducho nedajú spraviť. Predstav si, že Ti veľmi chýba obyčajná slovenská mrkva a jednoducho do septembra je nemožné ju mať, lebo si v Nórsku. A tak malé veci bolia veľa… to je metafora – mrkvy nám prosím nikto neposielajte. Začína nám z hliny vykúkať naša eko-bio mrkva. A bude fajn aj s tou. Ale aj keď plačem kvôli malým veciam, tak Pepka pri mne sedí a počúva, alebo len sedí a je tu, alebo plačeme spolu. Je to vzácne. Odporúčam Ti to – vybrať sa na koniec sveta s nejakou Pepkou.

Ale vieš čo?! Boh je extrémne dobrý. Uprostred tohto všetkého nám neustále zjavuje svoju milosť a dobrotu. Pri takých prkotinkách. Jaššová plieska chovstom a kope – ale keď za ňou stojí Pepka a žehná jej, kým ju dojím, tak stojí jak solný stĺp. Stačí povedať a ovady jednoducho nie sú. Inebrik/Bulo prestane hučať, lebo sme tak chceli. Potrebujeme sladké, tak sa farmár zrazu rozhodne, že je lepšie nechať nás v nákupnom centre a ísť za mamou. A my sme voľné. Alebo ideme po kravy, je krásne slnečno a v momente, keď začíname dojiť, tak vonku padajú dosť veľké krúpy. Zahrmí a ja hovorím, že nechcem dojiť, keď hrmí, lebo sa bojím búrok a bojím sa, že kravy vycítia môj strach a búrka prestane.

Neviem, či si to uvedomuješ – ale náš Otec je väčší ako čokoľvek na svete. Strácanie môže bolieť. Ale vždy, naozaj vždy, keď niečo stratíš, Boh príde s niečím, čo je omnoho lepšie. Toľko ľudí mi po poslednom blogu písalo, ako sa museli sťahovať a stratili svoje zázemie, domov a ako Boh to spravil a majú stokrát lepšie. Fakt ich bolo mnoho! A fakt mi je to povzbudením. Aj odlúčenie bolí. Možno je čas, aby si chvíľu zažíval, že Boh má pre Teba oveľa viac. Že je čas odlúčenia, aby mohol nastať čas obnovenia, ale tentokrát spolu s Bohom. Verím tomu a učím sa byť tu závislou na Ňom. Iba ja a On. Vlastne ešte Pepka a farmár 🙂 a asi 26 kráv 🙂 ale o to nejde. Ide o Otca a o tom, že má dobré dary. Že miluje svoje deti.

Že nám sveti slnko, lebo chceme, aby svietilo. Že prší vtedy, kedy sa nám už viac nechce trhať burinu. A jednoducho povedané, On vie, čo potrebujeme… pozná nás dokonale, lebo je dokonalým Otcom.

Už len 29 dní… 🙂 potom spravíme nejaký rozpis na tie objatia… 🙂

Pepka odkazuje: “Nemáš cibuľu?!” (ale vraj pochopí iba jej rodina a blízki)…. 🙂

Pepka tu bola spomenutá toľko krát, že ten blog som musela nazvať práve podľa nej. Ja ju neospevujem – až taká kúl nie je…ja ju pepkujem 🙂

 

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s