Zhúlené trávou.

Včera bolo v Nórsku leto. Bolo asi 33 stupňov. A tak sme sa s Pepkou ráno vybrali von v kraťaskoch, že však sa teda budeme opalovať. Pri trhaní buriny sme sa pravidelne otáčali z každej strany a usúdili sme, že máme fitko, saunu i solárko zdarma. Vlastne nám ho ešte aj zaplatia. Po troch hodinách sme uznali, že farba môže byť.

Keby sme vedeli, čo nás čaká, tak by sme sa na to aspoň dva týždne dopredu pripravovali tým fitkom platením. Včera totižto okolo jednej sme začali zhadzovať suchú trávu v stodole. (kliknite si na to modré). S vidlami. Čo najďalej. Do pól jedenástej. Samozrejme s prestávkou na najedenie sa – zase sme varili z ničoho. Ale bolo to super. Ale ešte aj pri tom varení sme sa vystriedali, aby jedna stále zhadzIMG_2739ovala seno. Pravdupovediac som nevládala asi po prvej vlečke trávy. Bolo ich určite viac ako 20. A tak o tej pol jedenástej. Ach. Do toho sme ešte dojili kravy, upratovali hovná (hovnologička Roncová zdraví) a nosili im pokosenú trávu fúrikom dnu. No a to bol včerajšok. Nemáme to dokončené. Takže dnes po rannom dojení pokračujeme. Ešte stále mám čas ujsť.

No, proste sme boli rozbité. Na posledy tak zo mňa tieklo, keď som s tetou Jankou v Tepliciach vyšla z bazéna. Brutál. Fakt ako osprchovaná. Nehovoriac o tých mozoľoch. Inak – som zistila, že som tu klamala, keď som písala o tom, že ma bolí všetko. Ani som len netušila, čo všetko ma môže bolieť a aké svaly ešte mám. Lebo zrazu ma bolia aj tie, o ktorých som nevedela. Kráčame jak 80ročné. A vzdycháme, keď si sadáme, vyzerá to celkom komicky.IMG_2732.jpg Ale našli sme tetovačky! Tak vyzeráme úplne drsne teraz!

Zaujímavé na tom vidlovaní bolo to, keď prišiel Vidar a vysvetlil nám, že keď pri tom zakričí, akože v rámci toho, že dáva zo seba všetko, tak to hodí ďalej. A fakt to tak bolo. A tak sme s Pepkou hučali. Strašne moc. Podľa mňa si okolité losy v lesoch mysleli, že ide o predčasnú ruju.

Zistila som, že ak bol vo mne nejaký druh potlačeného hnevu, tak včera prosím pekne odchádzal. Lebo za tie hodiny ničenia sa podľa mňa nemohol zostať.

Bohu som celý čas vyznávala, ako sa hnevám a za čo všetko sa hnevám. Prišlo mi to také tématické k tomu ručaniu. A ja som väčšinu venovala Bohu. A tomu sťažovaniu. Tomu, ako sa hnevám. Ako je to nefér. Prečo som tu v Nórsku, keď mám byť tam doma. Kedy vlastne usúdil, že som dostatočne silná na čelenie straty rodičov, domu a všetkého. Prečo to moje srdce chce stále niekoho milovať a ja mu to musím zakazovať, aby to nedopadlo tak, ako nemá. Že niekto povie, že nevládze tak dávať a tak milovať ako ja. Niekedy to beriem ako zlyhanie a nie požehnanie, že to takto mám. Neviem, či je to bežné aj u iných ľudí, ale ja viem, že ľudia mi z času na čas povedia, že mi nestíhajú a potrebujú čas a priestor odo mňa…stalo sa mi to dávno, nedávno, so všetkými druhmi ľudí. Tu v Nórsku to mám spojené predovšetkým s jednou nórskou rodinou, s ktorou som naozaj intenzívny vzťah musela seknúť po roku a pól  a zrovna včera sa mi ozvali, že ako sa mám. A samozrejme sme v kontakte a aj všetko, len vo svojom srdci viem, že je to iné než to bolo. Neviem, či dospelejšie alebo zrelšie, alebo skôr zlomenejšie a snažiace sa. Naozaj neviem. Nevidela som ich 6 rokov. A tak som to všetko riešila. S Bohom. V sebe a sama so sebou. Dávala som Mu do rúk každú jednu osobu, s ktorou som teraz v kontakte viac, či menej. Aby Mu bolo jasné, že nechcem čeliť ďalším stratám. Výnimočné na srdci je, že si vyberá samé. Že mu neviem rozkázať. I keď sa veľmi snažím. A preto je dôležité si ho chrániť. Že aj keď sa mega-rýchlosťou uberá smerom niekam, tak mu povedať, že pre jeho vlastné bezpečie a tiež ochranu toho druhého treba teraz spomaliť… a takto sa mi potom budujú tie múry a hranice a to všetko, čomu u mňa potom ľudia nerozumejú.

Nemám žiadne fotky, ospravedlůjem sa. Veľmi nestíham fotiť počas pracovného času. Ale keď budú nejaké krásne, tak isto pridám. Prípadne sledujte ten instagram…tam je toho vždy viac.

Potom nastal moment, keď som sa vrátila z dojenia. Krava ma svojim okakaným chvostom šlahla do trička, rúk, tváre, vlasov… smrdela som, nevládala som, úplne spotená a vracala som sa do stodoly. Mala som tam pár minút úplne sama. A uvedomila som si, že takto nejak sa mal márnotratný syn. A takto nejak sa vrátil domov. A som si uvedomila, že keby sa v takom stave objavím niekde v meste alebo kdekoľvek, tak ľudia hľadia s pohoršením. Na mňa, moje oblečenie, ten zápach, ktorý ma sprevádzal.

A myslela som na tých ľudí, ktorých stretávam na ulici ja a ako sa moje vnútro občas naplní súdom, pohoršením alebo zhrozenosťou… a pritom možno len idú z farmy. Alebo jednoducho v živote nemali toľko dobra ako ja. No moje srdce si proste vraví svoje. A tak aj vtedy si ho musím chrániť a vysvetlovať mu, nech to nerobí – aby si nedovolovalo byť na tom mieste súdu, keď môže byť na mieste žehnania a priania im viac.  A poviem Ti, niekedy to vie byť obrovsky ťažké.

A takýto bol mô včerajšok. Plný vážnych rozhovorov a samoty s Bohom. Dávala som Mu veci a ľudí, v ktorých som si chcela úplne sama konať a ísť si po svojom. A vyznávala, že hoci veľmi chcem, aby veci boli po mojom, tak ak má niečo lepšie, tak si vyberám to Jeho. Lebo viem, že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria a tak som presvedčená, že Boh má vždy niečo lepšie.

Niekedy by som chcela nájsť tie tlačítka v sebe. Že vypnutie premýšľania. Vypnutie milovania. Vypnutie všetkého… alebo aspoň stíženie hlasitosti alebo intenzity..a jednoducho ich nemám na viditeľných miestach, alebo som ich ešte proste nenašla.

A Boh ma aj tak napriek všetkým mojim prešlapom miluje stále rovnako a veľa a viem, že mi rozumie. To, že mi zbytok sveta niekedy nerozumie, to je druhá vec a v skutočnosti úplne nepodstatná. Lebo si čoraz viac uvedomujem, že ako ja nie som schopná vidieť úplne všetko, čo sa deje v Tebe, tak Ty nie si schopný úplne zachytiť to, čo sa deje vo mne, aj keby som o tom písala celé litánie. Je to nemožné.

Tak si myslím, že Nórsko je pre mňa celkom bezpečné miesto. Hoci boľavé na mnohých miestach, vovnútri i navonok. Ale Boh si ma tu môže formovať, lebo som Mu dostupnejšia než na iných miestach.

Včerajšok bol tak pracovný, že som občas premýšľala, či tu trávu naozaj len kydám/zhadzujem (či ako sa to povie), alebo ju fetujem, húlim alebo neviem čo… lebo večer som bola ako už ako mačiatko. Neschopná sa rozhodnúť. Alebo premýšľať, …alebo som jednoducho bola vypnutá?! 

Musím ísť. Kravy o ôsmej čakajú na nás. A potom ideme dohúliť tú trávu.

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s