Dôležitosť srdca

Som priam presvedčená o tom, že slovné spojenie NEKONEČNÝ PRÍBEH bolo prvýkrát použité pri trhaní buriny. No vážne. Keď vidím tie naše polia, tak vidím nielen hviezdičky, ale aj samotného Falka pred očami. No fakt, tie polia sú tak dlhé…a keď trháte burinu vo svojom riadku, tak buď vypnete úplne ako Pepka alebo sa neIMG_2686 (2).jpgcháte zviesť myšlienkami všetkého typu ako ja. Tak napríklad som premýšľala nad tým, že keby ešte stále existoval ten systém obiet, tak mi po piatich hodinách na kolenách je odpustené možno aj na dva roky do predu. Nakoľko budem takto každý deň, tak si myslím, že mi je odpustené aj to, čo nikdy nespácham. Či?!.. no proste bude zo mňa makač!

Náš život na farme sa začal. Je čarovný. Pepka sa učí na mojich dvoch prstoch dojiť kravy. Ja jej potom na jej dvoch prstoch ukazujem, že ako to robím, aby jej aj mlieko už konečne vyšlo. Ale tak veď to je len začiatok. Ja už viem o kravských vemenách svoje. Však som tu už tretí krát. A baby sú zlaté. Ale sú to fakt kravy. Všetko vždy tak doserú, že nám upratovanie kravína trvá raz toľko…kravy sú to. Až na jedného. Voláme ho Bulo. Normálne viem, že ako toto oslovenie vzniklo. Stačí sa na neho pozrieť. On je hrozivý. Bojíme sa ho. Celý čas bučí, keď nás vidí a vďaka Bohu, že nechodí dnu s kravami. Ale podľa mňa zažil nejaké zranenie, alebo ho niečo bolí…to tento jeho hnev nie je vôbec primeraný jeho veku. Modlíme sa, aby sa Ocko dotkol jeho srdca, alebo aby Ho tak silno držal vo svojom objatí, že ho najbližích šesť týždňov už neuvidíme.IMG_2675.jpg

A tak si tu žijeme. Lebo všetci píšu, že ako sa máme. Tak tu všetkým hovorím, že takto.

Aha – sliepky sú úžasné.. nesmiem na ne zabudnúť. Lebo strašne sa mi venujú. Teta Milka – úplne rozumiem, ako môžeš tak krásne rozprávať o svojich pipuškách. Lebo tieto sú skvelé. To je také 6 členné komando, rýchla rota, ktorá keď ma vidí, tak proste za mnou uteká a obkolesí ma. A tak bežím aj ja. A oni so mnou. A strašne sa na tom smejem, že sliepky so mnou behajú.

No hej, prepína nám. Poriadne. Uvedomila som si to najmä v tom momente, keď sme na youtube počúvali “Vyber z efektu zvuku prdu”…a smiali sme sa, ktorý je vhodný ako útočný manéver na Bula.

Už aj varíme. Ale je to divné, čo varíme. Ale varíme z ničoho a smeIMG_0698 z toho aj sýte a vlastne nám to občas aj chutí…asi začíname byť divné aj my.

Je tu krásne. Ale tma tu prichádza asi až okolo druhej ráno… tak mám stále pocit, že je deň…ešte aj teraz je tu svetlo. Ach. Ono je to závadzajúce. Vaše telo je unavené a chce spať a zároveň sa vo Vás deje niečo také, že však je ešte stále deň a tak spať nechoď.

To všetko, z čoho som z domu odchádzala som si samozrejme odniesla so sebou. Už len samotné balenie sa mi naznačovalo, že sa balím inak ako zvyčajne. Chcela som si zobrať, čo najviac. Samozrejme, potom som to vybaľovala a stále od znovu. Ale ten samotný moment zabuchnutia dverí na mojom jedinom domove bol pre mňa ťažký. To proste vieš, že v srdci sa udeje nejaký posun, či už to riešiš alebo sa ponáhľaš do auta a na letisko, alebo kdekoľvek, tak jednoducho vieš, že sa niečo udialo…

A tak som tu. V ďalekom Nórsku, hoci viem, že som odišla a už sa nevrátim na rovnaké miesto. Ono to je pre mňa brutál ťažké. Áno, archa a holubica z predošlého blogu a to všetko. To je pravda. Ale duša si stále spieva svoju vlastnú pesničku…a hľadá to miesto bezpečia. Samozrejme, že ho mám vo svojich súrodencoch a priateľoch. To hej. Ale takú tú istotu v sebe. Niečo také, že “Ivonka, toto dáš.” – toto mi vo mne chýba. Také niečo, kedy viem, že to dám, že to zvládnem, že sa nemusím strachovať. Lebo viem, že Boh je väčší, je nad všetkým, je všemohúci, milujúci…láskavý. Veľmi láskavý. Nič mu nie je nemožné. Naozaj v to verím – ale zároveň mám niekedy pocit, že to, čo vo mne kričí, tak kričí oveľa hlasnejšie ako všetko naokolo. Po minulom blogu mi bolo ponúknutých toľko domovov, že až…a stále mi to nestačí. Stále je tu ten premáhajúci smútok a prázdno z toho, že nielen rodičia, Charlie, ale aj všetko to ostatné spojené s mojim detstvom a teda aj domom jednoducho odchádza. Hej viem – “aby mohlo prísť niečo nové”, len občas cítim taký level nepripravenosti na to, čo je za dverami. Neviem, či to poznáš.

A viem, že aj uprostred toho celého Boh koná. Že hej, mám doprhlené ruky asi ako nikdy v živote. Bolí ma celý človek, lebo tá burina a kľačanie a čupenie a skoro samý pýr a my bez rukavíc. Každý deň sa pýtam znovu a znovu, že prečo som tu..akože pri tých kravách, keď som mohla stráviť ešte celý mesiac doma. A vieš čo?! Netuším. Boh má vždy pre nás niečo lepšie. Možno to, že by som bola teraz doma by bolo dobré…a možno nie. Ale verím, že chce mi dať niečo lepšie. Možno by to celé sťahovanie a premýšľanie a bytie s ľuďmi tam na Slovensku bolo také, že by som ho neuniesla. Ale tu je to znesiteľné, lebo nemám na nič dosah. Iba na svoje vlastné srdce. A to plače a piští za domovom, za ľuďmi, ktorí sú tam na Slovensku…a proste je to všetko taký chaos.

Ale ľudia – Boh je dobrý. Ten istý, stále. Večný. To, ako veľmi sa staral o Izraelitov a dával im chlieb z neba a vodu zo skaly a rozdelil more..a bol tam pre nich. To je nič v porovnaní s tým, ako chce byť s nami. Aký je blízky nám. Pozorný.

Vieš čo, ale keď tak nad tým premýšľam..všetci máme v skutočnosti dosah len na svoje vlastné srdce. Nie úplne na to, ako sa cíti a vníma veci a čo doňho vstupuje a aké je..ale je naše. A my ho poznáme najlepšie. Vieme, že čo potrebuje. Vieme ako ho potešiť. Občas si vyberieme prvú dostupnú vec. Inokedy si zakazujeme veci, ktoré uľavia najviac. A občas ani nevieme, čo je správne a nesprávne, tak radšej len nečinne stojíme. Ale naše srdce má svoje potreby. Má špeciálny priestor v sebe, ktorý potrebuje byť zaplavený, lebo inak je v nás stále akoby niečo nie úplne v poriadku…vlastne ide o priestor celého srdca. Potrebuješ v ňom Boha. V každej oblasti Tvojho Ja existuje istý druh prázdnoty a nenaplnenosti, ak v ňom nie je On…

Úplne to vidím. Miesta, kde zlyhávam, kolíšem, padám – sú presne tie, do ktorých som vstupovala bez Boha. lebo som šla za prvou dostupnou vecou. Veľmi bezpečnou a príjemnou, ale Boh to nebol. Samozrejme, že On mi nikdy nič nezakáže – že teraz prestaň toto robiť, lebo inak bude zle…to On nie je taký. Vravím, že je milujúci. Len túži byť súčasťou všetkého, čo robím, kľačať so mnou na kolenách a trhať burinu, alebo dojiť kravy…alebo zaháňať malých býkov za plot…proste všetko.

Ako posledné mi napadlo toto: dnes Pepka zavierala ten otvor v kravíne na hovná..je na to taká špeciálna stierka. A proste to veko, či ako to nazvať sa jej dalo do takej polohy, že už jej to tou palicou vôbec nešlo. Pripomínam, že bolo úplne všetko od hovien. Tak som sa zohla, chytila to do ruky, nadvihla a zavrela. Moje ruky boli úplne od hovien. PostavilaIMG_2702.jpg som sa a dala si s Pepkou “hi five”. Neviem, prečo mi to pripomína Boha…ale takto nejak sa ku mne chová On neustále… trošku pomimo, ale spojím to – snažím sa ukryť svoju hriešnosť, chyby, zlyhania, moje ja pod nejakú pokrievku…a je toho tak veľa, že to proste už ani ta pokrievka nezakrýva…a potom príde On a zavrie mi to. A ja viem, že čo tam je pod tým a uvedomujem si, že to vie aj On a napriek tomu mi dovoľuje nechať to tam ešte tak dlho ako budem potrebovať.

A tak nejak sa to deje aj tu. Strašne to vo mne bubľá…mnoho všetkého. A Boh mi to proste dovolil zavrieť a byť s kravami a riešiť to, že či sa mi chce umyť hlava, do ktorej ma buchla krava okakaným chvostom, keď som pri nej čupela, alebo nie…

Srdce je dôležité. Dovoľ mu občas oddýchnuť, vydýchnuť.

 

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s