Ratolesť nádeje.


Zajtra cestujeme s Pepkou do Nórska na 44 dní.
Ideme sa zdrať jak kone na farme s krava964864_10151774663793444_283847848_o (1)mi. Farma na obrázku je skutočná. Akurát si myslím, že tie kravy budú už kúsok iné po tých rokoch. Najväčší dôvod prečo som Nórsko vytrvalo odmietala bol strach. Ani nie tak z kráv, nového prostredia, 44 dní, alebo ponorkovej choroby, ktorú na mieste ako je tamto jednoducho na chvíľu dostanete. Bála som sa toho, že práve v čase, keď budem preč, tam v Nórsku, tak sa nájde kupca na náš dom a ja sa nebudem mať kam vrátiť. Potom som sa chvíľami presviečala o tom, že práve to by bol najjednoduchší spôsob ako dať svoje “posledné zbohom” domu, spomienkam, detstvu, rodičom a všetkému, čo sa v ňom udialo. A tak som s ponukou Nórska súhlasila. Ale fakt som nečakala, že sa môj najväčší strach stane skutočnosťou (ako vždy) a to práve v čase, keď tu nebudem, bude musieť byť celý dom vysťahovaný.

Celý týždeň som bola na seminári tlmočiť. A dozvedieť sa to celé o predaji niekde tam uprostred toho všetkého diania je asi najjednoduchší spôsob, ako svoje srdce uchrániť od šoku. Ja tam viem byť tak veľmi zaneprázdnená, že sa viem úplne odpojiť od toho všetkého, čo sa deje niekde mimo semináru.

Dnes som videla taký obrázok na FB, kde bolo napísané, že “If I refuse to feel, I’ll never bleed, but I will never heal” (ak odmietnem cítiť, nebudem nikdy krvácať, ale nikdy sa neuzdravím). A tak priznávam, že sny o novom začiatku, novom dome, bývaní, osamostatnení, obrovskom množstve peňazí na účte, kúpe psa Marfína, možnom cestovaní a jednoducho všetkom sú momentálne zabudnuté niekde úplne dole na dne bezdnového oceánu a strašne mlčia. A tak si uvedomujem, že nech ide o stratu čohokoľvek blízkeho, tak Vám bude na hovno. Ale to tak musí byť. Lebo potom jednoducho stále predchádzame tomu, aby sa tie sny znovu objavili a dostali novú šancu.IMG_2532

Prišla som domov až včera večer a tak je dnes posledná sobota. Alebo posledný deň s možnosťou tu byť. Ja, čo vyučujem na seminári o falošných útechach – spôsoboch, ako sa trochu, či viac potešiť v čase kríz všetkým iným ako ísť si po útechu k Bohu Otcovi – a tak som sa vybrala včera so sestrou nakupovať, hej potešiť sa a vybrať to správne spodné prádlo na prácu s kravami. Ešte som aj netere stihla predtým ako šli na prázdniny k babte.  A dnes to stihnem ešte aj kino a Dobu ľadovú a kino a Lukyho a Kami a sestru…a či už sa to dá do kategórii falošných útech, alebo jednoduchých potešení – asi mi to je skutočne jedno.

A vieš čo?! V tom celom na hovno stave – mám nádej. A vlastne my všetci. Lebo vo chvíli takého puknutého srdca a celého toho lúčenia už na seminári (lebo však tam vždy býva aj trochu smutno na koniec), tak mi Boh navliekol na prst olivovú ratolesť. A ešte k tomu “zlatú”, aby mi neuschla. Presne ako v Biblii. Vieš, Noe a tá jeho rodina, čo sa neutopili, lebo archu postavili. A potom nastal taký moment nádeje. Tento: “HolIMG_2531ubica sa vrátila k nemu k večeru a hľa, v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť.” (Gn 8:11) Dobre. Priznávam, neprišla ku mne holubica. Nie vyzerala skoro presne tak ako tá červená na obrázku. (Ester kreslí úsmevy). Dokonca to tá osoba ani nepriniesla v zobáku. Normálne mi navliekla prsteň na ruku. A ani to nebolo nič obrovské, lebo som sa zrovna rozprávala s niekým úplne iným a keď som to len tak chytila, tak som bola presvedčená, že to je jašterica 🙂 no a ku všetkému je mi malý, tak ho nosím na druhom článku prostredníka a vyzerá to strašne kúl.. ale potom som tam ostala stáť sama a ani vtedy mi ešte nedoplo, čo sa vlastne stalo. Ale naozaj sa stalo. Boh mi tým vstúpil do toho zmätku ako Boh nádeje. Jednoducho som spravila svoju polovicu v mojom vzťahu s Ním. Dovolila som Mu zobrať mi náš dom, ešte dávnejšie, keď sme v modlitbe pretrhali všetky väzby a putá a neviem, čo všetko a dovolili mi byť od neho slobodnou. Ale asi som Mu stále v tom všetkom nie úplne verná – hlavne nie Jeho prisľúbeniam o tom, že to bude fajn a pôjde so mnou úplne všade. Ale vieš, čoho bola tá olivová ratolesť znamením? Toho, že už potopa ustáva. Že čoskoro už budú opäť nohami pevne na zemi a že to niečo je už proste tu. Lebo inak to nemala odkiaľ odtrhnúť. Prišla by len znovu vyčerpaná. Nech už bol tento darček myslený akokoľvek, naschvál Ti píšem o tomto prorockom skutku, čo som na tom vnímala ja.

A viem, že sa to môže aj Tebe všetko tak javiť – že sa všetko len topí okolo Teba. Teda, že Ty sa topíš. Ale na seminári som počula už asi 4324krát, že človek vo svojej zlomenosti nie je schopný správne uvažovať, rozmýšľať. Ani ja vždy nie som. Teda, skoro nikdy nie som. A tak sa Boh pripomína. Mne ratolesťou. Tebe možno mojim blogom, alebo Ťa prekvapí úplne inak. Ale jednoducho my sme strašne malí na to, aby sme videli tak veľmi dopredu ako to vidí On. Strašne sa mi páčilo, čo Robert povedal o milosti a Dávidovi tento týždeň – že keď hodil do Goliáša ten kameň a tak ho zabil, že je presvedčený o tom, že aj keby Goliáša minul, tak sa odrazí od najbližšieho stromu a aj tak ho trafi do čela a aj tak ho zabije – lebo takto sa to deje, keď je Boh s nami, za nás. A On naozaj je.

A viem, že to nie je úplne najlepšie miesto, aké si vieš predstaviť. A cítiť sa. Lebo máš pocit, že Ti do tej Tvojej archy už z tak dlhého obdobia potopy preteká voda a že už len kúsok a celé vnútro Ti úplne rozdrapí a Ty sa proste úplne utopíš v tom, čo cítiš. A najviac sa bojíme vždy toho, že potom už záchrany niet. Ale je. Vždy je. Lebo tá sa udiala pIMG_2537red viac ako 2000 rokmi. Stále je platná a stále je trvalá.

Niekedy len treba zmeniť perspektívu na veci. Pochopiť, že jašterička nie je jašteričkou, ale je ratolesťou, ktorá Ti ma pripomenúť, že Tvoj Otec je Bohom všetkej nádeje. Bohom zázrakov. Nasadiť si okuliare, v ktorých vidíme svet úplne inak – ako Esterka, keď si skúša tie moje. Vtedy sa aj fotiť chce.

A tak verím v dokonalé Božie načasovanie. Nech sa už cítim akokokoľvek. Keby mi teraz niekto povie, že sa mám radovať a nesťažovať, tak mu asi vlepím. Ale fakt je, že do Nórska sa tešiť môžem. Idem s Pepkou a to je mne veľmi blízky človek.

A verím, že aj Ty máš aspoň kúsok niečoho, čo Ťa teší v tejto chvíli. A je mi jedno, či to bude nakupovanie, maľovanie, dobré jedlo, zmrzlina, hranie na čomkoľvek, prechádzka v daždi, snívanie, … proste sa poteš! Samotu neschvalujem v prípade, že by viedla k takej väčšej depke. V prípade, že sa v samote modlíš a si s Otcom, tak smelo do toho!

Takže najbližší blog až z Nórska.

Aj keby si to ten kupec rozmyslel – čo sa myslím, že nestane a ani to nechcem – tak viem, že Boh mi znovu pripomenul svoju vernosť a prítomnosť napriek všetkému, čo si žijem a prežívam. Jemu je možné naozaj všetko. I keď naposledy, keď som so Sýkorkou obedovala a povedala som “veď mňa je nemožné nemilovať”, tak mudroška Sýkorka uznala, že “keď sa chceee, všetkoo sa dááá”… no a takéto ja mám kamošky.

Dúfam, že som Ťa aspoň trošku v Tvojej arche potešila a povzbudila…aby si vedel, že nie si sám, kto sa teraz takto plaví a vníma všetky situácie ako najhoršie na svete a nič nepomáha cítiť sa naozaj dobre alebo lepšie. Nežijeme v ilúzii toho, že bude raz možno aj lepšie. E e. Naozaj bude. Len neprestaň veriť. Lebo už sa to niekde zelená a voda klesá, aj keď to tak vôbec nevyzerá. A za chvíľu budeš mať Ty i ja pevno pod nohami. A to už nastálo. Lebo Boh prisľúbil, že sa to viac neudeje. Veď vieš, to s tou dúhou. A zmluvou, že to už tak nikdy nebude. Tak teraz to tak cítim. Už to tak viac nebude. Boh je dobrým Bohom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s