Nemusí ísť ďalej.

Ten, kto vymyslel vetu “život ide/musí ísť ďalej” bol podľa mňa pako. No naozaj. Nechcela by som byť v koži toho, pri kom ju prvýkrát povedal. Hoci sa celkom uchytila. Ale svet proste nie iba farebný a nie je ani iba čiernobiely. (Obrázok je z filmu “It’s kind of funny story” – ten film mám rada.)cba0a02f258ce7e1fd529b7a5edb9c9d Myslím, že sa ho to dnes nedotkne, lebo tú vetu poznám dlhé roky a predpokladám, že jeho život už tak či tak došiel.

Podľa mňa nik nemá právo nad Tebou, či mnou prehlásiť niečo také. Život nemusí ísť ďalej. Môže, ale nemusí. Myslím, že je to kruté očakávať, že keď niekomu, alebo sebe samému niečo také zdelíme, tak to uberie na bolesti. Medzi ľudí, ktorí sú blízki môjmu srdcu radím napríklad aj mamy, ktoré stratili zo dňa na deň dieťa v mojom veku. Nikdy nechcem mať odvahu na to povedať im, že ich život predsa musí ísť ďalej. Nemusí.

Uvedomujem si, že náš svet vôbec nie je férový. Niekto má priveľa, ďalší málo, iný vôbec. Jednoducho je to všade inak. Neférovo existujú ľudia smutnejší a neférovo tí šťastnejší. Väčšina vecí, ktoré si plánujem sa nedejú a tie, čo som by som nechcela snívať ani v najhoršom sne, tak sa stali. Ak by som to všetko mala zbaliť do vety “život musí ísť ďalej”, tak by som bola k sebe veľmi nemilujúca. Prečo sme takí prísni?!

Áno, neovplyvníme veci, ktoré sa dejú, mnohokrát je to za hranice našich schopností. A nezmeníme našu minulosť a niekedy aj keď sa veľmi, vlastne úplne najviac sústredime na svetlejšiu budúcnosť, tak jak naschvál to nefmind-and-heartunguje.

Do niektorých vecí chceme vstupovať srdcom, ale rozum nedovolí. Inde vôbec nechceme ísť rozumom a srdce mlčí. Ach, niekedy mám z toho taký zmätok. Ale povedať, či už od srdca alebo z rozumu, že sa musíš pohnúť z toho, kde sa nachádzaš nie je podľa mňa ani rozumné a ani citlivé. Jednoducho slovo “musíš” mi príde nemiestne.

Ja som zistila už aj to, že keď deťom poviem, že niečo musia, tak to jednoducho nespravia. Vždy je lepší nápad povedať, čo iné by v danej chvíli mohli, motivovať alebo nejakým spôsobom jemným ich posunúť inam. Lebo aj keIMG_2396.jpgby som sa veľmi snažila, tak ma Ester odbije s tým, že som oprdený bobek, alebo ovracaná pesa (ženský rod od psa). Alebo najnovšie, ani neviem, kde na to chodí, ale jednoducho mi povie “strapni” (akože sklapni). Na to, že pozeráva na youtube také švihlé videá, že Elza a Spiderman alebo podobné veci po anglicky, španielsky, či rusky, tak je jej slovenská slovná zásoba naozaj bohatá. Dnes sme boli na zmrzke a mám pocit, že sme ochutnali asi aj všetky. Na Novej máme Velice dobrú zmrzku! Dávid je pravidelným zákaznikom. Možno sa takýmto spôsobom prepracuje u nich aj na vyššiu priečku ako len zákaznícku 🙂

Tak či tak. Myslím, že je dôležité, aby si vedel, že Tvoj život sa nemusí hýbať tak dlho, ako len potrebuješ, aby sa nehýbal. Máme totiž tendenciu posudzovať, ukazovať prstom, ohovárať a myslieť si svoje a to svoje potom zdielať kade-tade bez toho, aby ten človek vôbec vedel o zdroji toho celého. To vôbec nie je pekné. Lebo niekedy sa môže stať, že v človeku prevláda jedna emócia viac ako druhá a možno to tak ani nechce mať a možno áno, ale najčastejšie za to aj tak nemôže. A my túžime, aby to tak nemal. Úplne prirodzene sa z nás stávajú superhrdinovia so super-neschopnosťou niekomu pomôcť a super-schopnosťou zraniť ešte viac. Dovoľme si navzájom žiť si svoj príbeh. Žiť si svoj sen, či už je zlom5d5fe39041c7a140812ef049699e620bený, bolestivý, malý, veľký, prekvapujúci, nemožný alebo hociaký. Prečo si za každú cenu potrebujeme dokazovať, že aj tak náš názor je dôležitejší, rozumnejší, citlivejší, potrebnejší ako to, že človek sa jednoducho už rozhodol.

Neviem, mám v tom niekedy chaos. A keď sa v tom celom ešte snažím na to všetko pozerať očami veriaceho človeka, tak mi je z toho ešte viac smutno. Že sa zraňujeme a súdime, úplne bez dôvodne. Prečo?! Ja fakt netuším. Hej, iba zranení zraňujú. Len my si tie zranenia mnohokrát radšej nepriznáme. Lebo však život ide ďalej. Alebo ešte lepšie – musí ísť ďalej, lebo Boh je dobrý a musíme sa predsa radovať. Vieš čo?! Nemusíme. Vôbec nie. No a čo, aj keby som so svojim zúfalstvom mala liezť celému svetu na nervy – je to vždy lepšie a zdravšie, ako sa tváriť, že sa nič nedeje.

Nie, tento blog nie je výzvou k zúfalstvu. Tento blog je výzvou k reálnosti. Nehovorme o tom, že sa máme fajn alebo dobre, keď v našom vnútri to priam kričí po pochopení, láske, prijatí, objatí.

Zoberte si Ježiša. Chodil za tými, čo sa tvárili, že “sa majú fajn”?! Jasné. Tí hriešnici, zúfalci, slepí, hluchí, chromí, malomocní a predovšetkým mŕtvi, však už im ani nemohlo byť lepšie. Chodil za nimi a hovoril, že vieš čo, už tu nesmieš viac vylihovať – veď život ide ďalej?! Podľa mňa si všimol potrebu, na základe ktorej aj konal. “Čo chceš, aby som urobil?!” – toto sa on naozaj spýtal ľudí, ktorých stretal. Toto je niečo, čo sa pýta aj dnes nás.

Priznať si slabosti vôbec nie je slabosťou. Veď to je veľkou odvahou. Klobúk dole pred tými, ktorí to dokážu.

A vieš čo?! Áno, ľudia Ťa sklamú a odmietnu práve kvôli Tvojej slabosti. A nebudú chcieť Ti pomôcť, alebo pochopiť Ťa. A vieš prečo?! Lebo sú to len ľudia. Všetci sme len ľudia. Ale napriek tomu stojím si za tým, že byť pred ľuďmi reálni je to najlepšie, čo môžeme robiť – hoci samej mi to robí problém. Ale mám dôkaz na to, že budeš prijatý, že budeš milovaný a že budeš chcený – poznám aj takých ľudí, ktorí toto so mnou robia. A snažím sa byť tu takto pre svojich priateľov tiež – aby boli mnou prijatí, milovaní a chcení. I keď niekedy šlapnem brutálne vedľa. Čo ma mrzí. Ale napriek tomu – skúšaj to!

Keď niečo necítiš, tak to nerob len preto, aby si nebol odlišný od druhých. No a čo, tak budeš odlišný. Ale nie je nič dôležitejšie ako vedieť sa vo svojej odlišnosti od druhých prijať, milovať, vziať do náruče a povedať si “Nevadí.” – aj napriek tomu, že si myslíme, že iní nebudeme. Nevadí. Tak nebudeme. A možno život kvôli tomu nepôjde ďalej, ale možno si konečne vnútri vydýchneš, lebo sa prestaneš hnať za tým, aby si bol presne taký, akým Ťa chce mať tento svet. Jednoducho budeš sám sebou.

Asi je to riadny mix mojich myšlienok a úvah z týchto dní. Ale dúfam, že sa nájde aspoň jedna veta v tom celom, ktorá Ti pohľadí dušu v tento deň.

Vieš, verím tomu, že si už dnes veľkým darom a požehnaním – ale čo ak to, čo Boh do Teba vložil nikdy nebolo skutočne využité, lebo Ty sa nechal riadiť tým, čo hovorili ostatní? Možno s tým môžeš stať 100násobne väčším darom a požehnaním. Možno nie je pre celý svet. Ale pre seba určite. A Boh vedel, prečo Ťa tvorí tak, ako dnes si 🙂

 

One thought on “Nemusí ísť ďalej.

  1. Mne tá veta – život musí ísť ďalej – nepripadá taká nemožná. Je to jednoducho také posunutie človeka, urobiť krok ďalej z jeho bolesti. Samozrejme, že každý sa posunúť ďalej musí. A čím viac sa svojím trápením zaoberá, čím viac sa do neho ponára, tým viac sa ním necháva opantať až sa môže načisto opustiť a zostať na život apatický.Tým sa jeho trápenie len predlžuje a prehlbuje. Život musí ísť ďalej v zmysle, že musím chodiť do práce, aby môj život mohol ísť ďalej, musím sa postarať o deti, lebo aj ich život musí ísť ďalej, nech je moja bolesť akokoľvek veľká. Lebo život nás nenechá dlho sa ľutovať, dlho prešľapovať. Život nie je stagnácia, nech by to bolo z akéhokoľvek dôvodu. Život je zmena a pohyb a bez nich život prestáva existovať.

    Liked by 1 person

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s