Strácanie bolí.

IMG_2956Dnes to bol 11.deň, čo sme tu. Postupne sa mi to tu zduchovnieva. Akože sa stávam viac a viac duchovnou – predovšetkým v tom, že rozumiem, čo mal Boh na mysli, že jeden deň občas vyzerá ako 1000…čas tu ide neuveriteľne pomaly. Nech robím, čo robím, jednoducho je pomalý.

Ako je na tom citáte napísané – hej, môj milovaný C.S. Lewis: “Nie je to smiešne, ako deň sa dňom sa nič nemení, ale keď pozrieš späť, všetko je inak…” A tak je to aj s tou našou burinou. Niekedy mám pocit, že sa tam nič nepohlo a kľačím a stojím a ležím a čupím a sedím a nemá to konca. A zrazu pozriem za seba a zistím, že ma moja hlava/telo/srdce klame. Veď už je toľko za nami!

Do svojho wish-listu kapiel, na ktorých koncert chcem ísť pridávať Mumford&Sons – pesnička Timshel sa stala našou hymnou. Vždy keď vidíme, že prestávame vládať, tak začneme spievať refrén “You are not alone in this.” (V tomto nie si sám). Neviem, či to pomáha. Ale je to fajn, vedieť vystihúť ten moment, keď je tomu druhému clivo, či dlho a jednoducho si to zaspievať.

Zistili sme, že si na dvere môžeme kľudne vyvesiť naše mená aj s titulmi. KRtl. Koštová a Hvl. Roncová. Ja som Pepke navrhovala iba Rtl., ale mala obavy, že by si ju ľudia plietli s nemeckou televíznou stanicou. A tak preto KRtl. = kravská riťologička. Keby ste videli ako kravám hľadí na zadky, jednoducho vie, aké hovno z nich vypadne. Rukou vie napodobniť každý pohyb ich chvosta, či sa naťahujú, plieskajú do mňa, idú čúrať, či kakať…proste to má pod palcom, tú oblasť kravského tela. Ja som chcela byť Hnl. Ale bála som sa, že by si ma ľudia plietli s hokejovou národnou ligou. A tak teda Hvl = hovnologička. Tú dieru, kam kravy serú (nie som si vždy istá, či môžem písať v týchto výrazoch, keď viem, že ma číta Ogar svojim deťom) sme nazvali Seržo. A ako správny hovnológ si občas do Serža musím aj kľaknúť…keby ste videli moje kolená. Jedna vrstva hovna za druhým..jemine, tie tepláky asi nechám na farme. Jedine, že by sme na ne spravili dražbu 🙂

KRtl. Koštová zhodnotila, že Bulove spevy každú noc sú serenády pre ňu. Povedala, že gravitácia nepustí a Bulo sere nadol.

Hej, prepína nám. Každý deň viac. A to je len 11.deň. Ach, fakt neviem prečo sme tu. Hoci sa nám to tu javí už ako 1000 dní, tak áno – viem si svoj život predstaviť napriek tak dlhej dobe bez tých kráv, farmára, farmy a všetkého ostatného. Jediný normálny dôvod, ktorý nám obom napadol bol, že sa z nás stanú kamošky. Pepka zhodnotila, že sme boli iba polokamošky a bolo na čase spoznať sa viac. Veľmi citlivé zhodnotenie nášho vzťahu, musím uznať 🙂 a tak sa spoznávame, lebo však niet lepšieho spôsobu ako spoznať druhého človeka ako pri zotieraní hovien zo Serža. Každý deň je plný komplimentov typu: “To hovno na vnútornej strane Tvojho ľavého stehna je strašne sexi.” a tak.

A tak sa to tu všetko deje. Strašne pomaly. Myslela som si, že môj život je celkom pomalý…ale teraz je úplne spomalený. Ako z rozprávky Zootropolis – volajte ma Fleš! 🙂

Často si hovorím, že sa asi zbláznim zo svojich myšlienok a pocitov a všetkého toho vo mne. Ako Pepka hovorí práve teraz: “Ivona tento čas v Nórsku Ti prospieva.” a pýtam sa, že v čom a ona na to: “Čas ukáže.” Strašne vie povzbudiť táto žena občas… 🙂 ale nie, naozaj je mi veľkým povzbudením.

Pepka je vypnutá. Stále. Dojičku, ktorú umývame dvakrát za deň, presne tým istým spôsobom, tak vždy na to hľadí “jak teľa na nové vráta” a pýta sa ma, aký je postup. A do toho povie: “Pán Boh ma má rád, lebo až tak nemyslím.” a ja len súhlasím. Jejda, keby som ja tak vedela nemyslieť. A keby som vedela vypnúť to všetko, čo sa stalo a deje sa…IMG_2958.jpg

Milujem tieto citáty od C.S. Lewisa. Keď mi je smutno, tak ich čítam, neustále dookola. A je to istou druhou útechy pre moje srdce. Mám pocit, že rozumie. “Nikto mi nik nepovedal, že zármutok je tak podobný strachu.” to je taký ďalší. Úplne tomu rozumiem. No naozaj. Zármutok a strach idú občas ruka v ruke..nik nás na to nepripraví. Ani na ten strach, ktorému čelíme neustále. Aspoň ja. Zármutok je vždy spojený so stratou. Strata vždy bolí. Ach a ako veľmi. O tom by som vedela písať stále. Že strata bolí. Bolelo to, keď zomrela mama. Bolelo to, keď zomrel Charlie. Bolelo to, keď zomrel tato. A vlastne, stále bolí. Zármutok zo straty rodičov priniesol môjmu životu strach. Žiť bez nich je plný obáv a starostí. Myslím na nich neustále. Nedá sa zabudnúť. Nech boli akýkoľvek a milovali akokoľvek veľa, či málo, či dobre či zle – boli moji.

Napísala som tu báseň:

Postavil si štyri steny vôkol mňa

Tehlu za tehlou opatrne ukladal

Dúfajúc, že nikdy nevyletím z hniezda…

Bolo krásne zaletieť si na blízke polia, či ďaleké moria

No ešte krajšie vždy nájsť Ťa tam

Uprostred našich štyroch stien

Mlčiaceho vo svojej láske

Ale o to viac pravdivej

Nakoniec si vyletel Ty

Už Ťa viac nebolo

Bolesť sa prekryla bolesťou

A štyri steny zaplavila prázdnota

Dnes tie štyri steny padajú,

Ostáva len strach, samota

a spomienka na Teba

 

Hej, o mojom tatovi, alebo môjmu tatovi. Neviem, či tam, kde je dnes má prístup k môjmu blogu, srdcu, hlave, myšlienkam, či ku mne. Ale tak či tak…viem, že to všetko spôsobuje aj samotná strata domu. Môjho bezpečia. Mojej istoty. Mojej strechy nad hlavou. Tej asi najviac základnej potreby, ktorú ma každý človek.

A preto mi tá veta tak často rezonuje v ušiach “courage means to give (yourself) a second chance. daily.” = odvaha znamená dať (si) druhú šancu. denne. Lebo takto si to musím neustále hovoriť. Daj tomu šancu. Prídeš domov a bude fajn. Všetko sa vyrieši, daj tomu šancu. Vlastne si nehovorím, že prídem domov, prídem na Slovensko, tak si to hovorím.

Niekto to nazve, že veď to nič nie je, hlavu hore, sú aj horšie veci. A naozaj sú. A ja o tom viem. A je mi strašne ľúto tých horších vecí, ktoré sa dejú. Ale ja si pre svoj momentálny stav a život horšie veci predstavovať nechcem. Stratiť niekoho bolí, strašne moc. Stratiť niečo bolí tiež. A tiež strašne moc.

quote-Richard-Bach-if-you-love-someone-set-them-free-91463

A úplne nakoniec tento citát. Od môjho obľúbeného Richarda Bacha: “Ak niekoho miluješ, daruj mu voľnosť/slobodu. Ak sa vráti, je Tvoj, ak nie, tak nikdy nebol.” Trochu sa mi ťažko prekladajú tieto citáty, lebo ja milujem angličtinu a najradšej by som ich nechala anglické…

Ale tomu sa učím stále..nechať ľuďom voľnosť. Bolí to to jak fras, či ako sa to hovorí. Veľmi to bolelo povedať tatovi, že už môže odísť, že je mojim superhrdinom, lebo ma vychoval v ženu bez mamy a vždy som mala všetkého dosť, ba aj nadbytok… bolelo to pri jednej modlitbe, kedy som mame vo svojom srdci dovolila odísť. A bolí to teraz, keď hovorím to “zbohom” nášmu domu a spomienkam naň. Ale Boh je verný a mocnejší ako strecha nad hlavou.

Keď som to dokázala s rodičmi, tak sa samozrejme nestalo to, že vstali z mŕtvych a mám ich tu naspäť. To nie, hoci by to bolo skvelé. Stalo sa, že začali prichádzať noví a noví, nové mamy a otcovia do môjho života. Možno len na okamih, možno na stálo, možno na nejaké obdobie, možno navždy. Na tom nezáleží…čas predsa ukáže 🙂 ale bolo to a stále je to obrovským pohľadením v mojom sirotstve…a s domom to bude rovnako! Jednoducho treba zanechať staré, aby mohlo nastať nové. Treba dovoliť srdcu vydýchnuť si od tej zlomenosti a naviazanosti a všetkého a iba tak byť... ako Pepka, offline.

Naučím sa tejto vypnutosti. Lebo verím, že čas, kedy láska nebude ma viac lámať vo dvoje je za dverami..lebo bude z iného zdroja, nie z domu, ani človeka – ale Otca. A Ten, keď miluje, tak nie je čo riešiť 🙂

Viem, že píšem strašne často blogy od kedy som tu, ale je IMG_2957to formou môjho vypnutia, ako sa cítim lepšie. A Pepka mi to dovolila…tak si to dovoľujem tiež. Mať sa aspoň v niečom dobre 🙂 ale nie, mám sa dobre, nemusíte sa o mňa báť. Len tá strata a odovzdanie Bohu všetkého občas bolí…

 

Strach z Lásky.

Občas mi príde akoby som tu bola súčasťou pevnosti Boyard. Farmár nás sprevádza po rôznych stanovištiach na farme. Hoci nám po splnení úloh nerozdáva kľúče, nádejame sa v dobrý koniec bez tigrov a bez Bula. Ach ten býk. Veď on reve jak medveď. IMG_2914

Kravy postupne dostávajú svoje mená. 181ke prischlo meno Captain (America). Je veľmi milá, keď poslúcha. Z bielej sa stala Jaššová. Dnes mi chcela olízať chrbát, kým som dojila kravu pri nej. Moc sa mi do toho nechcelo a asi si to všimla, tak ma potom zase oplieskala (zrejme za to) tým jej chvostom. Ach, niekedy mám pocit, že ma šikanuje. Potom jedna krava má fakt super vlasy. Nastajlované viac než ja. Volám ju Strapúšik. A potom máme Brownie – to je tá najkrajšia krava, hnedá, so zvonom. Má tak krásne črty, že to musí byť radosť žiť pre ňu. Potom máme kravu Mamu, lebo všade chodí so svojim malým teľaťom Mini/Mimi/Mili. A to teľa – no jednoducho chápeme prečo sa občas človeku povie, že “si také teľa”…presne viem, kedy to môžme použiť. Lebo to teľa je fakt teľa. A potom máme Kozu – kravu, ktorá úplne, ale úplne vyzerá ako koza.

Dnešok bol naozaj šiši. Mysleli sme si, že nám vidlákovanie skončilo. No, ono vlastne nemá konca. Lebo farmár vlastní asi 3424 polí a my sme spravili iba dve. A tak sme dnes začali robiť to tretie. Vďaka Bohu začalo pršaIMG_2929.jpgť 🙂 sme si povedali. Ale prd platné. Lebo sme šli stavať plot. Aby sa mohli kravky pásť vo väčšej paži než zvyčajne. Dnes sme ich hladali polhodinu a tri stratili. Lialo ako z krhly a my sme veľa času strávili prechádzkou v tom lejaku hľadaním Mamy, Mini/Mimi/Mili a Kozy. Ale našli sme! Ale zase žiaden kľúč. Ale motiváciu máme! Lebo podľa nórskej tradicie sa po kosení a vysušení všetkej trávy robí špeciálna ovsená kaša a my ju budeme môcť jesť!

Keď máme chuť na sladké, tak si na tejto organickej bio bez cukrovej nórskej farme dáme Septolete a cítime sa lepšie.

Teta Janka mi zložila báseň a tak som sa rozhodla s Vami ju pozdieľať, lebo sme sa na nej strašne smiali:

“Neplač Ivi nezúfaj,rukávy si vykásaj a burinu pretrhaj. Pritom sa aj usmeje a to isto prospeje, postavu si formuje. Ivka dojí,kydá i kričí, od ruky jej praca fučí. Chyť sa kravského cecka a to bude veľká pecka. Kravučka sa čuduje, čo to dievča sleduje, príde v tričku samé fľaky, hovienka či blato z mláky.  Chvostom trepe hore dolu označit chce dojku svoju.”

Myslím, že je to skvelé! 🙂

No a tak sa postupne zo mňa stáva nielen hovnologička, ale i vemenologička. By ste sa čudovali, aké sú tie vemená a cecky odlišné. Asi by mi na našom seminári Otcovo srdce proste povedali, že som nedostala dostatok útechy na maminých prsiach, alebo bola málo kojená… alebo niečo. No ale to sa nedá dojiť a nerozmýšlať nad tým, že jedny sú malé jak palčeky a ďalšie ledva dočiahnem… 🙂

Nakoľko mi neprišlo dostatok fotiek, tak ešte som tú koláž nespravila 🙂 ale keď si prečítaš ten minulý blog, tak mi prosím naozaj pošli foto… 🙂

Strašne ma teší, že ma čítajú ľudia kade-tade vo svete. Nielen v Čechách, ale i Austrálii a najnovšie i v Texase… 🙂 fakt ma to teší. Keď sa raz vyberiem na nejaký výlet, tak pôjdem pozrieť všetkých svojich “followerov” 🙂

Tie kravy. Fakt z nás majú často strach. Podľa mňa v čase strachu ani len netušia, že sa ich bojíme oveľa viac. V čase strachu si ani my neuvedomujeme, že existuje niekto, kto sa nás bojí oveľa viac. Niekedy nás náš život úplne ochromí, zamrzneme, ostaneme stáť na mieste, jednoducho preto, že sa bojíme. Čo prinesie zajtrajšok? Budeme mať čo jesť, piť, čo si obliecť? Strechu nad hlavou? Budeme mať dostatok? A strašne veľa otáznikov, starostí, strachov, úzkostí.. bojíme sa vlastných reakcií, myšlienok, túžob, snov…snažíme sa ohraničovať všetko, čo sa len dá, len aby sme si zachovali svoju bezpečnú zónu.

Môj život je plný strachov, priznávam. Strachov rôznych úrovní, veľkostí, až si nie všetky viem zapamätať. Strach z búrok, samoty, opustenia, dokonca aj balónov a všelijakých ostatných vecí, ktoré sa niekomu môžu javiť úplne absurdné. Ale moje strachy sú moje. Tak ako tie Tvoje sú Tvoje… viem si predstaviť, že človek, ktorý sa bojíIMG_2869.jpg pávukov bude v panike kričať a utekať okolo a nebude chcieť vojsť do záchodu plného pavučín, ..lebo sa bojí. Je to prirodzené.

A potom je tu tá veta, ktorá hovorí o tom, že dokonalá láska vyháňa všetok strach. Bojíme sa jednoducho preto, že sa necitíme byť milovaní v danej oblasti. Bojíme sa výšok, lebo nám výšky neprinášajú útechu. Bojíme sa pavúkov, lebo nám neprinášajú potešenie, majú chlpaté nohy, alebo neviem čo. Rozumiem tomu, úplne, že ako ľudia máme strach. Niekedy aj z iných ľudí.

Chýba nám láska. Pocit, že budeme bez podmienok prijatí tam, kde sme, v tom kým sme a so všetkým, čo si nesieme. Nedostáva sa nám všade. Teda – ak Tebe áno, tak ešte dnes by som chcela prísť a tráviť čas v spoločnosti tých ľudí, s ktorými tráviš čas Ty.

S Bohom je to všetko inak. V Jeho prítomnosti sa strach neudrží. Jednoducho je to nemožné, aby v prítomnosti dokonalej lásky Tebou lomcoval strach. Nedá sa to. On miluje. Stále. Vášnivo.

Ach, však vidíš, že ma musel poslať tisíc kilometrov zo Slovenska preč, aby som mohla byť iba v Jeho prítomnosti a nie v prítomnosti svojich strachov. Možno by som robila príliš pyšné rozhodnutia, keby som doma a nedávala priestor na Jeho milosť. Ale On túži, aby sme boli v Jeho milosti. Stále. Túži nás ňou celých prekryť. A áno, bojím sa stále, napríklad tých búrok, ktoré sa tu chcú objaviť takmer každý deň a nič z toho… 🙂 a možno občas krav, keď sa mi prudko pohnú pri dojení a ja čupím kúsok od ich nôh a premýšľam, kam ma asi tak kopnú a že je dobré, že tu mám dvoje okuliare v prípade, že mi jedny odkopnú… a proste strachy sa mi melú hlavou, naozaj často.

A nepoznám recept na život bez strachu. Jemine, to by bolo. Viem len, že najúčinnejšou modlitbou je “Pomoc”…a že Boh počúva. Viem, že prichádza, keď Ho voláme. Viem, že koná, keď Mu dávame priestor. A viem aj to, ako si Ho ja väčšinou vytesňujem zo svojho života a potom sa čudujem, prečo mi život nefunguje.

Nerobte to ľudia…nedávajte Ho na vedľajšiu kolaj…môžem o tom rozprávať hodiny a písať kilometrové maily o tom, že ako je tá bolesť väčšia, samota osamelejšia, úzkosť pretrvávajúcejšia, strach väčší vo chvíľach, keď žijeme bez Boha… nerobte to. Ak máš na výber, vyberaj si Boha. V každom jednom prípade máš možnosť ísť s Bohom a nie so samým sebou…

Boh Ťa túži vymilovať z toho, čo sa stalo..tak to robí so mnou. Neboj sa viac Lásky samotnej.

 

Milovaní teraz.

Vidlákovanie je za nami. Ďakujeme za všetku podporou, úsmevy a modlitby a vlastne všetko. DobreProcessed with MOLDIV, priznávam sa, boli sme narobené ako (možno) nikdy, ale nebolo to až tak strašné, veď žijeme 🙂 a vyzeráme každý deň silnejšie, zdravšie, lepšie – no proste veď pozri na tú fotku! Je nám tu spolu fajn, lebo sme tu spolu. Keby som tu sama, tak to nedávam. Pepka je skvelá.

Ráno sa budíme  a pustíme si nejakú šiši pieseň už len tak, aby sme boli pripravené na ďalší šiši deň. Napríklad “Mám boky jako skříň” od Ewy Farnej, alebo pesničku “Cheerleader”, či “Uptown Funk”, “Big girls you are beautiful” a tak 🙂 a keď nehrabeme zrovna nejakú trávu vonku, tak nám hrabe (vo) vnútri. That’s us!

Nechcem písať o veciach ťažkých, či zložitých, ktoré sa tu dejú. Ale niekedy je to naozaj zložité. Každý deň si opakujem to vyučovanie zo seminárov, kde tlmočím o srdce synovstva/dcérstva a o tom, že s takýmto srdcom môžeme pristupovať ku všetkým. A tak aj keď niekedy môže celé moje ja sa búriť voči všetkému, čo tento náš farmár robí, povie, žije, jeho systémy a proste všetko, tak si poviem, že som tu pre nejaký dôvod. Dôvodom nemusia byť peniaze. Že však to nejak vydržím a potom budem mať peniaze a bude to fajn. To nemyslím takto. Dôvodom môže byť jednoducho to, že on potrebuje zažiť prijatie, lásku, úctu, rešpekt. Potrebuje to presne tak veľa ako i my. Len je iné, keď nám sa jej dostáva stále a jemu len občas. Tak to môže byť dôvod. Aby mal toho viac. My toho máme naozaj oveľa viac. Týmto ešte raz ďakujem za všetky smsky, správy, povzbudenia 🙂

Kravy sú skvelé. Naozaj. Každým dňom ich mám radšej. Najmä tú prvú. Ešte stále som im nezačala dávať mená. Lebo ešte stále očakávam, že akým spôsobom budú so mnou zaobchádzať. Napríklad, Janke Jaššovej (ďakujem Ti za mail  šušeň) som sľúbila, že tú kravu, ktorá mi bude robiť najviac zle, tak nazvem po nej. Po včerajšku som sa začala zamýšľať nad tou bielou kravou. Biela je iba jedna. Jednak do mňa kope v čase, keď si ju nevšímam – lebo dojím kravu, ktorá je pri nej. A čo viac, včera keď som dojila tú pri nej, tak sa tá biela rozhodla cikať. Vlastne čúrať je asi výstižnejšie. Lebo keď kravy čúrajú, však to je iný prúd. No a ako čúrala tak mávala chvostom a kúsok tIMG_2791oho všetkého rovno do mojej tváre a doteraz si nie som istá, či som nemala ústa otvorené. No, ale tak či tak si myslím, že to bolo naschvál, že ma niečo proti mne a tak by sa mohla veru volať Jaššová. Veď ona za to nemôže, že má potrebu robiť mi zle. Je to jej falošná útecha.

Ale taká 181! To je krava. Oni majú tie náušničky s číslami. No a 181, to je proste topka. Strašne ju mám rada. Najlepšie na nej je to, že je to proste ich vedúca. Keď chcete mať pred kravami rešpekt, tak sa spriateľte s vodkyňou. A to je 181. Vždy sa pasú v strašnej paži a trvá to kým ich nájdem. Potom ich musím ukecávať k tomu, aby sa pohli a išli z tej paže do kravína. A ten kravín je ďaleko a musia ísť do kopca a im sa nechce. A mne už vôbec nie. Ale 181ka na mňa pozrie, takým pohľadom lásky. Zabučí. A ide sa. A zbytok ide za ňou…a tak ani nemám slov, ako sa jej poďakovať. Tak si aspoň trénujem ten kravský pohľad. Podľa mňa už len chvíľa a budú ma mať všetky za súčasť svojho stáda. Ak je 181ka kapitán, tak možno sa mi dostane hodnosti podkapitána.

IMG_2798Boli sme aj kupovať kávu. A pivo. Farmár má dnes 60ku. Tak bude tu párty-hard. Už sa “nevieme” dočkať. Pravdupovediac by sa nám viac páčilo mať len takú prázdnu voľnú nedeľu. Pri kupovaní kávy farmár zvolil tú z Rwandy, lebo Pepka tú krajinu spomenula a on na to povedal, že potrebuje ochutnať ich kávu, ak tam má raz ísť. Ale kávu sme neochutnali. Ach. V tom obchode som objavila aj svojich superhrdinov. Pri týchto podmienkach prestávate veriť, že sú skutoční. Ale keď som ich videla, tak proste moje srdce podskočilo. Že naozaj sú. Dokonca aj v ďalekom Nórsku. A že sú ozajstní. Lebo však inak by si ich nedávali všetci na šálky a tričká… nezmysel. Na tričká, šálky, podšálky, tetovania, mikiny, plagáty. To všetko je naozaj. Superschopnosti – to naozaj je.

Superschopnosti naozaj sú. Nielen vo svete komiksov, rozprávok a sci-fi. Jednoducho sú. Hej, môže to byť niečo duchovné, niečo hlboké, alebo niečo, čo iní môžu považovať za strašne plytké a povrchné. Podľa mňa byť kúl aj potom, ako si lognete kravského moču chce veľkú dávku superschopností. No naozaj. To nie je len tak.

A ovládam toho oveľa viac. Ale v jednej brutálne zaostávam. V jednej som úplne, že úkažkový prípad toho, ako to nefunguje. Netuším ako reagovať na smútok druhých. Viem, že ma to strašne bolí, keď niekto prežíva bolesť. A ešte viac ma bolí moja neschopnosť vedieť pomôcť. Jednoducho to neviem. Viem ľudí objímať, ale objatia nie vždy fungujú. Overené. Viem krásne písať, však patrím medzi blogerov roka 2015 🙂 ale ani to nie vždy vie úplne utíšiť to kričanie do prázdna. Overené. Hej, priznávam, moje blogy nevedia človeka premiestniť na úplne krásne miesta a pomáhať zabudnúť. Overené. Moje blogy sú skvelé, viem, ale jednoducho nestačia. Neviem utešiť spôsobom, akým ľudské srdce potrebuje byť potešené.

Stále viac si to uvedomujem,… že ľudia, ten hlad a smäd, to večné prázdno, tá neutíchajúca bolesť, ten smútok. To všetko je niekde mimo našich vlastných síl. Hej, musím písať o Bohu. Sorry tým, ktorí v Neho neveríte. Rozumiem. Ale proste toto je môj pohlad, môj svet a samozrejme strašne rada počúvam ten Váš 🙂 ale jednoducho Boh je jediný, kto môže toto spraviť, kto vie pohľadiť, potešiť, utešiť… vlastne iba On je ten, ktorý namiesto toho, aby otváral naše rany neustálym riešením a uvažovaním a premýšľaním a rozprávaním jednoducho vlieva lásku. Tak veľa lásky, koľko do seba dovolíme vpustiť. Predstavujem si to, ako takú dieru v srdci, ktorá bolí. A niekedy sme do nej ešte viac pchali, hoci sme nemuseli. A niekedy naopak, sme si ju nevšímali. Tak či tak. Vidím to pred očami. Ako Otec k tejto diere pristupuje s hadicou – lebo tam je voda predsa nevyčerpateľná. A zalieva. Tak, aby to šlo nad okraj. A občas sa možno práve v tom momente udeje, že sa tá rana rozšíri, lebo zrazu zistí, že ako veľmi veľká bola naša túžba po láske v tom zranení. A to niekedy zabolí. Niekedy veľa, niekedy menej. Ale Boh zalieva. Naozaj. Zalieva, aby sa to mohlo hojiť. Aby vzniklo niečo nové. Aby sme viac už nemuseli niesť si to, čo si nesieme. Aby to mohol niesť On.

 

Boh je všemohúci a mi robíme všetko preto, aby sme Ho o Jeho všemohúcnosť obrali. Ja si pamätám čas, keď zomrel tato. Boha som úplne oddelila od svojho srdca. Vysvetlila som Mu síce, že ma to bolí a nechcem Ho vo svojej blízkosti, lebo to mohol zastaviť a nemusel mi ho vziať a mohlo byť všetko v poriadku, keby to len trochu pozastavil, alebo niečo. A jednoducho som Mu zavrela dvere. Vstup mal zakázaný. A presne sa to stalo. V mojej mysli som si povedala, že toto nezvládnem, Jeho všemohúcnosť som dala bokom. A chcela som zabudnúť na to, že je na tomto svete aj niečo dobré. Keď dáme Boha bokom, strácame zmysel života a nechceme tu viac byť. Mám to overené. Je to tak. Je mojim hýbateľom. Tým, vďaka ktorému som.

Odvaľme preč tie značky zakázaného vstupu. Alebo tie pásky, ktoré sa dávajú pri nejakej vražde, či zločine. Viem, že nám bolo ubližené. Možno sme si sami niečo spôsobili a vstúpili do vecí, do ktorých sme nemuseli. A teraz to bolí. Ale vezmime tie nožnice, odstrihnime tie pásky. Sherlock Holmes by možno na to časom prišiel. Určite áno. Inak to je super seriál! Ale Boh je väčší dokonca aj ako Sherlock Holmes. Si predstav! 🙂 Tiež by som to občas nepovedala, keď pozerám na toho Sherlocka.

Tak taký je náš Boh. Keď si dovolíš, aby si bol milovaný tam, kde si, práve teraz, svojím Bohom. A naozaj Ti žehnám, aby si to teraz takto prežil. A aby si mi poslal na FB fotku toho, ako sa cítiš, keď vieš, že si milovaný Bohom, práve v tejto chvíli, taký aký si, so všetkým, čo máš… 🙂 a do budúceho blogu spravím koláž o tom, ako vyzerajú milované Božie deti! Tak smelo do toho. Môj FB je na meno Ivona Roncová 🙂 (a áno myslím to vážne!)

Ukážka fotky:

IMG_2816

 

 

 

 

 

Zhúlené trávou.

Včera bolo v Nórsku leto. Bolo asi 33 stupňov. A tak sme sa s Pepkou ráno vybrali von v kraťaskoch, že však sa teda budeme opalovať. Pri trhaní buriny sme sa pravidelne otáčali z každej strany a usúdili sme, že máme fitko, saunu i solárko zdarma. Vlastne nám ho ešte aj zaplatia. Po troch hodinách sme uznali, že farba môže byť.

Keby sme vedeli, čo nás čaká, tak by sme sa na to aspoň dva týždne dopredu pripravovali tým fitkom platením. Včera totižto okolo jednej sme začali zhadzovať suchú trávu v stodole. (kliknite si na to modré). S vidlami. Čo najďalej. Do pól jedenástej. Samozrejme s prestávkou na najedenie sa – zase sme varili z ničoho. Ale bolo to super. Ale ešte aj pri tom varení sme sa vystriedali, aby jedna stále zhadzIMG_2739ovala seno. Pravdupovediac som nevládala asi po prvej vlečke trávy. Bolo ich určite viac ako 20. A tak o tej pol jedenástej. Ach. Do toho sme ešte dojili kravy, upratovali hovná (hovnologička Roncová zdraví) a nosili im pokosenú trávu fúrikom dnu. No a to bol včerajšok. Nemáme to dokončené. Takže dnes po rannom dojení pokračujeme. Ešte stále mám čas ujsť.

No, proste sme boli rozbité. Na posledy tak zo mňa tieklo, keď som s tetou Jankou v Tepliciach vyšla z bazéna. Brutál. Fakt ako osprchovaná. Nehovoriac o tých mozoľoch. Inak – som zistila, že som tu klamala, keď som písala o tom, že ma bolí všetko. Ani som len netušila, čo všetko ma môže bolieť a aké svaly ešte mám. Lebo zrazu ma bolia aj tie, o ktorých som nevedela. Kráčame jak 80ročné. A vzdycháme, keď si sadáme, vyzerá to celkom komicky.IMG_2732.jpg Ale našli sme tetovačky! Tak vyzeráme úplne drsne teraz!

Zaujímavé na tom vidlovaní bolo to, keď prišiel Vidar a vysvetlil nám, že keď pri tom zakričí, akože v rámci toho, že dáva zo seba všetko, tak to hodí ďalej. A fakt to tak bolo. A tak sme s Pepkou hučali. Strašne moc. Podľa mňa si okolité losy v lesoch mysleli, že ide o predčasnú ruju.

Zistila som, že ak bol vo mne nejaký druh potlačeného hnevu, tak včera prosím pekne odchádzal. Lebo za tie hodiny ničenia sa podľa mňa nemohol zostať.

Bohu som celý čas vyznávala, ako sa hnevám a za čo všetko sa hnevám. Prišlo mi to také tématické k tomu ručaniu. A ja som väčšinu venovala Bohu. A tomu sťažovaniu. Tomu, ako sa hnevám. Ako je to nefér. Prečo som tu v Nórsku, keď mám byť tam doma. Kedy vlastne usúdil, že som dostatočne silná na čelenie straty rodičov, domu a všetkého. Prečo to moje srdce chce stále niekoho milovať a ja mu to musím zakazovať, aby to nedopadlo tak, ako nemá. Že niekto povie, že nevládze tak dávať a tak milovať ako ja. Niekedy to beriem ako zlyhanie a nie požehnanie, že to takto mám. Neviem, či je to bežné aj u iných ľudí, ale ja viem, že ľudia mi z času na čas povedia, že mi nestíhajú a potrebujú čas a priestor odo mňa…stalo sa mi to dávno, nedávno, so všetkými druhmi ľudí. Tu v Nórsku to mám spojené predovšetkým s jednou nórskou rodinou, s ktorou som naozaj intenzívny vzťah musela seknúť po roku a pól  a zrovna včera sa mi ozvali, že ako sa mám. A samozrejme sme v kontakte a aj všetko, len vo svojom srdci viem, že je to iné než to bolo. Neviem, či dospelejšie alebo zrelšie, alebo skôr zlomenejšie a snažiace sa. Naozaj neviem. Nevidela som ich 6 rokov. A tak som to všetko riešila. S Bohom. V sebe a sama so sebou. Dávala som Mu do rúk každú jednu osobu, s ktorou som teraz v kontakte viac, či menej. Aby Mu bolo jasné, že nechcem čeliť ďalším stratám. Výnimočné na srdci je, že si vyberá samé. Že mu neviem rozkázať. I keď sa veľmi snažím. A preto je dôležité si ho chrániť. Že aj keď sa mega-rýchlosťou uberá smerom niekam, tak mu povedať, že pre jeho vlastné bezpečie a tiež ochranu toho druhého treba teraz spomaliť… a takto sa mi potom budujú tie múry a hranice a to všetko, čomu u mňa potom ľudia nerozumejú.

Nemám žiadne fotky, ospravedlůjem sa. Veľmi nestíham fotiť počas pracovného času. Ale keď budú nejaké krásne, tak isto pridám. Prípadne sledujte ten instagram…tam je toho vždy viac.

Potom nastal moment, keď som sa vrátila z dojenia. Krava ma svojim okakaným chvostom šlahla do trička, rúk, tváre, vlasov… smrdela som, nevládala som, úplne spotená a vracala som sa do stodoly. Mala som tam pár minút úplne sama. A uvedomila som si, že takto nejak sa mal márnotratný syn. A takto nejak sa vrátil domov. A som si uvedomila, že keby sa v takom stave objavím niekde v meste alebo kdekoľvek, tak ľudia hľadia s pohoršením. Na mňa, moje oblečenie, ten zápach, ktorý ma sprevádzal.

A myslela som na tých ľudí, ktorých stretávam na ulici ja a ako sa moje vnútro občas naplní súdom, pohoršením alebo zhrozenosťou… a pritom možno len idú z farmy. Alebo jednoducho v živote nemali toľko dobra ako ja. No moje srdce si proste vraví svoje. A tak aj vtedy si ho musím chrániť a vysvetlovať mu, nech to nerobí – aby si nedovolovalo byť na tom mieste súdu, keď môže byť na mieste žehnania a priania im viac.  A poviem Ti, niekedy to vie byť obrovsky ťažké.

A takýto bol mô včerajšok. Plný vážnych rozhovorov a samoty s Bohom. Dávala som Mu veci a ľudí, v ktorých som si chcela úplne sama konať a ísť si po svojom. A vyznávala, že hoci veľmi chcem, aby veci boli po mojom, tak ak má niečo lepšie, tak si vyberám to Jeho. Lebo viem, že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria a tak som presvedčená, že Boh má vždy niečo lepšie.

Niekedy by som chcela nájsť tie tlačítka v sebe. Že vypnutie premýšľania. Vypnutie milovania. Vypnutie všetkého… alebo aspoň stíženie hlasitosti alebo intenzity..a jednoducho ich nemám na viditeľných miestach, alebo som ich ešte proste nenašla.

A Boh ma aj tak napriek všetkým mojim prešlapom miluje stále rovnako a veľa a viem, že mi rozumie. To, že mi zbytok sveta niekedy nerozumie, to je druhá vec a v skutočnosti úplne nepodstatná. Lebo si čoraz viac uvedomujem, že ako ja nie som schopná vidieť úplne všetko, čo sa deje v Tebe, tak Ty nie si schopný úplne zachytiť to, čo sa deje vo mne, aj keby som o tom písala celé litánie. Je to nemožné.

Tak si myslím, že Nórsko je pre mňa celkom bezpečné miesto. Hoci boľavé na mnohých miestach, vovnútri i navonok. Ale Boh si ma tu môže formovať, lebo som Mu dostupnejšia než na iných miestach.

Včerajšok bol tak pracovný, že som občas premýšľala, či tu trávu naozaj len kydám/zhadzujem (či ako sa to povie), alebo ju fetujem, húlim alebo neviem čo… lebo večer som bola ako už ako mačiatko. Neschopná sa rozhodnúť. Alebo premýšľať, …alebo som jednoducho bola vypnutá?! 

Musím ísť. Kravy o ôsmej čakajú na nás. A potom ideme dohúliť tú trávu.

 

 

 

Dôležitosť srdca

Som priam presvedčená o tom, že slovné spojenie NEKONEČNÝ PRÍBEH bolo prvýkrát použité pri trhaní buriny. No vážne. Keď vidím tie naše polia, tak vidím nielen hviezdičky, ale aj samotného Falka pred očami. No fakt, tie polia sú tak dlhé…a keď trháte burinu vo svojom riadku, tak buď vypnete úplne ako Pepka alebo sa neIMG_2686 (2).jpgcháte zviesť myšlienkami všetkého typu ako ja. Tak napríklad som premýšľala nad tým, že keby ešte stále existoval ten systém obiet, tak mi po piatich hodinách na kolenách je odpustené možno aj na dva roky do predu. Nakoľko budem takto každý deň, tak si myslím, že mi je odpustené aj to, čo nikdy nespácham. Či?!.. no proste bude zo mňa makač!

Náš život na farme sa začal. Je čarovný. Pepka sa učí na mojich dvoch prstoch dojiť kravy. Ja jej potom na jej dvoch prstoch ukazujem, že ako to robím, aby jej aj mlieko už konečne vyšlo. Ale tak veď to je len začiatok. Ja už viem o kravských vemenách svoje. Však som tu už tretí krát. A baby sú zlaté. Ale sú to fakt kravy. Všetko vždy tak doserú, že nám upratovanie kravína trvá raz toľko…kravy sú to. Až na jedného. Voláme ho Bulo. Normálne viem, že ako toto oslovenie vzniklo. Stačí sa na neho pozrieť. On je hrozivý. Bojíme sa ho. Celý čas bučí, keď nás vidí a vďaka Bohu, že nechodí dnu s kravami. Ale podľa mňa zažil nejaké zranenie, alebo ho niečo bolí…to tento jeho hnev nie je vôbec primeraný jeho veku. Modlíme sa, aby sa Ocko dotkol jeho srdca, alebo aby Ho tak silno držal vo svojom objatí, že ho najbližích šesť týždňov už neuvidíme.IMG_2675.jpg

A tak si tu žijeme. Lebo všetci píšu, že ako sa máme. Tak tu všetkým hovorím, že takto.

Aha – sliepky sú úžasné.. nesmiem na ne zabudnúť. Lebo strašne sa mi venujú. Teta Milka – úplne rozumiem, ako môžeš tak krásne rozprávať o svojich pipuškách. Lebo tieto sú skvelé. To je také 6 členné komando, rýchla rota, ktorá keď ma vidí, tak proste za mnou uteká a obkolesí ma. A tak bežím aj ja. A oni so mnou. A strašne sa na tom smejem, že sliepky so mnou behajú.

No hej, prepína nám. Poriadne. Uvedomila som si to najmä v tom momente, keď sme na youtube počúvali “Vyber z efektu zvuku prdu”…a smiali sme sa, ktorý je vhodný ako útočný manéver na Bula.

Už aj varíme. Ale je to divné, čo varíme. Ale varíme z ničoho a smeIMG_0698 z toho aj sýte a vlastne nám to občas aj chutí…asi začíname byť divné aj my.

Je tu krásne. Ale tma tu prichádza asi až okolo druhej ráno… tak mám stále pocit, že je deň…ešte aj teraz je tu svetlo. Ach. Ono je to závadzajúce. Vaše telo je unavené a chce spať a zároveň sa vo Vás deje niečo také, že však je ešte stále deň a tak spať nechoď.

To všetko, z čoho som z domu odchádzala som si samozrejme odniesla so sebou. Už len samotné balenie sa mi naznačovalo, že sa balím inak ako zvyčajne. Chcela som si zobrať, čo najviac. Samozrejme, potom som to vybaľovala a stále od znovu. Ale ten samotný moment zabuchnutia dverí na mojom jedinom domove bol pre mňa ťažký. To proste vieš, že v srdci sa udeje nejaký posun, či už to riešiš alebo sa ponáhľaš do auta a na letisko, alebo kdekoľvek, tak jednoducho vieš, že sa niečo udialo…

A tak som tu. V ďalekom Nórsku, hoci viem, že som odišla a už sa nevrátim na rovnaké miesto. Ono to je pre mňa brutál ťažké. Áno, archa a holubica z predošlého blogu a to všetko. To je pravda. Ale duša si stále spieva svoju vlastnú pesničku…a hľadá to miesto bezpečia. Samozrejme, že ho mám vo svojich súrodencoch a priateľoch. To hej. Ale takú tú istotu v sebe. Niečo také, že “Ivonka, toto dáš.” – toto mi vo mne chýba. Také niečo, kedy viem, že to dám, že to zvládnem, že sa nemusím strachovať. Lebo viem, že Boh je väčší, je nad všetkým, je všemohúci, milujúci…láskavý. Veľmi láskavý. Nič mu nie je nemožné. Naozaj v to verím – ale zároveň mám niekedy pocit, že to, čo vo mne kričí, tak kričí oveľa hlasnejšie ako všetko naokolo. Po minulom blogu mi bolo ponúknutých toľko domovov, že až…a stále mi to nestačí. Stále je tu ten premáhajúci smútok a prázdno z toho, že nielen rodičia, Charlie, ale aj všetko to ostatné spojené s mojim detstvom a teda aj domom jednoducho odchádza. Hej viem – “aby mohlo prísť niečo nové”, len občas cítim taký level nepripravenosti na to, čo je za dverami. Neviem, či to poznáš.

A viem, že aj uprostred toho celého Boh koná. Že hej, mám doprhlené ruky asi ako nikdy v živote. Bolí ma celý človek, lebo tá burina a kľačanie a čupenie a skoro samý pýr a my bez rukavíc. Každý deň sa pýtam znovu a znovu, že prečo som tu..akože pri tých kravách, keď som mohla stráviť ešte celý mesiac doma. A vieš čo?! Netuším. Boh má vždy pre nás niečo lepšie. Možno to, že by som bola teraz doma by bolo dobré…a možno nie. Ale verím, že chce mi dať niečo lepšie. Možno by to celé sťahovanie a premýšľanie a bytie s ľuďmi tam na Slovensku bolo také, že by som ho neuniesla. Ale tu je to znesiteľné, lebo nemám na nič dosah. Iba na svoje vlastné srdce. A to plače a piští za domovom, za ľuďmi, ktorí sú tam na Slovensku…a proste je to všetko taký chaos.

Ale ľudia – Boh je dobrý. Ten istý, stále. Večný. To, ako veľmi sa staral o Izraelitov a dával im chlieb z neba a vodu zo skaly a rozdelil more..a bol tam pre nich. To je nič v porovnaní s tým, ako chce byť s nami. Aký je blízky nám. Pozorný.

Vieš čo, ale keď tak nad tým premýšľam..všetci máme v skutočnosti dosah len na svoje vlastné srdce. Nie úplne na to, ako sa cíti a vníma veci a čo doňho vstupuje a aké je..ale je naše. A my ho poznáme najlepšie. Vieme, že čo potrebuje. Vieme ako ho potešiť. Občas si vyberieme prvú dostupnú vec. Inokedy si zakazujeme veci, ktoré uľavia najviac. A občas ani nevieme, čo je správne a nesprávne, tak radšej len nečinne stojíme. Ale naše srdce má svoje potreby. Má špeciálny priestor v sebe, ktorý potrebuje byť zaplavený, lebo inak je v nás stále akoby niečo nie úplne v poriadku…vlastne ide o priestor celého srdca. Potrebuješ v ňom Boha. V každej oblasti Tvojho Ja existuje istý druh prázdnoty a nenaplnenosti, ak v ňom nie je On…

Úplne to vidím. Miesta, kde zlyhávam, kolíšem, padám – sú presne tie, do ktorých som vstupovala bez Boha. lebo som šla za prvou dostupnou vecou. Veľmi bezpečnou a príjemnou, ale Boh to nebol. Samozrejme, že On mi nikdy nič nezakáže – že teraz prestaň toto robiť, lebo inak bude zle…to On nie je taký. Vravím, že je milujúci. Len túži byť súčasťou všetkého, čo robím, kľačať so mnou na kolenách a trhať burinu, alebo dojiť kravy…alebo zaháňať malých býkov za plot…proste všetko.

Ako posledné mi napadlo toto: dnes Pepka zavierala ten otvor v kravíne na hovná..je na to taká špeciálna stierka. A proste to veko, či ako to nazvať sa jej dalo do takej polohy, že už jej to tou palicou vôbec nešlo. Pripomínam, že bolo úplne všetko od hovien. Tak som sa zohla, chytila to do ruky, nadvihla a zavrela. Moje ruky boli úplne od hovien. PostavilaIMG_2702.jpg som sa a dala si s Pepkou “hi five”. Neviem, prečo mi to pripomína Boha…ale takto nejak sa ku mne chová On neustále… trošku pomimo, ale spojím to – snažím sa ukryť svoju hriešnosť, chyby, zlyhania, moje ja pod nejakú pokrievku…a je toho tak veľa, že to proste už ani ta pokrievka nezakrýva…a potom príde On a zavrie mi to. A ja viem, že čo tam je pod tým a uvedomujem si, že to vie aj On a napriek tomu mi dovoľuje nechať to tam ešte tak dlho ako budem potrebovať.

A tak nejak sa to deje aj tu. Strašne to vo mne bubľá…mnoho všetkého. A Boh mi to proste dovolil zavrieť a byť s kravami a riešiť to, že či sa mi chce umyť hlava, do ktorej ma buchla krava okakaným chvostom, keď som pri nej čupela, alebo nie…

Srdce je dôležité. Dovoľ mu občas oddýchnuť, vydýchnuť.

 

 

 

 

Ratolesť nádeje.


Zajtra cestujeme s Pepkou do Nórska na 44 dní.
Ideme sa zdrať jak kone na farme s krava964864_10151774663793444_283847848_o (1)mi. Farma na obrázku je skutočná. Akurát si myslím, že tie kravy budú už kúsok iné po tých rokoch. Najväčší dôvod prečo som Nórsko vytrvalo odmietala bol strach. Ani nie tak z kráv, nového prostredia, 44 dní, alebo ponorkovej choroby, ktorú na mieste ako je tamto jednoducho na chvíľu dostanete. Bála som sa toho, že práve v čase, keď budem preč, tam v Nórsku, tak sa nájde kupca na náš dom a ja sa nebudem mať kam vrátiť. Potom som sa chvíľami presviečala o tom, že práve to by bol najjednoduchší spôsob ako dať svoje “posledné zbohom” domu, spomienkam, detstvu, rodičom a všetkému, čo sa v ňom udialo. A tak som s ponukou Nórska súhlasila. Ale fakt som nečakala, že sa môj najväčší strach stane skutočnosťou (ako vždy) a to práve v čase, keď tu nebudem, bude musieť byť celý dom vysťahovaný.

Celý týždeň som bola na seminári tlmočiť. A dozvedieť sa to celé o predaji niekde tam uprostred toho všetkého diania je asi najjednoduchší spôsob, ako svoje srdce uchrániť od šoku. Ja tam viem byť tak veľmi zaneprázdnená, že sa viem úplne odpojiť od toho všetkého, čo sa deje niekde mimo semináru.

Dnes som videla taký obrázok na FB, kde bolo napísané, že “If I refuse to feel, I’ll never bleed, but I will never heal” (ak odmietnem cítiť, nebudem nikdy krvácať, ale nikdy sa neuzdravím). A tak priznávam, že sny o novom začiatku, novom dome, bývaní, osamostatnení, obrovskom množstve peňazí na účte, kúpe psa Marfína, možnom cestovaní a jednoducho všetkom sú momentálne zabudnuté niekde úplne dole na dne bezdnového oceánu a strašne mlčia. A tak si uvedomujem, že nech ide o stratu čohokoľvek blízkeho, tak Vám bude na hovno. Ale to tak musí byť. Lebo potom jednoducho stále predchádzame tomu, aby sa tie sny znovu objavili a dostali novú šancu.IMG_2532

Prišla som domov až včera večer a tak je dnes posledná sobota. Alebo posledný deň s možnosťou tu byť. Ja, čo vyučujem na seminári o falošných útechach – spôsoboch, ako sa trochu, či viac potešiť v čase kríz všetkým iným ako ísť si po útechu k Bohu Otcovi – a tak som sa vybrala včera so sestrou nakupovať, hej potešiť sa a vybrať to správne spodné prádlo na prácu s kravami. Ešte som aj netere stihla predtým ako šli na prázdniny k babte.  A dnes to stihnem ešte aj kino a Dobu ľadovú a kino a Lukyho a Kami a sestru…a či už sa to dá do kategórii falošných útech, alebo jednoduchých potešení – asi mi to je skutočne jedno.

A vieš čo?! V tom celom na hovno stave – mám nádej. A vlastne my všetci. Lebo vo chvíli takého puknutého srdca a celého toho lúčenia už na seminári (lebo však tam vždy býva aj trochu smutno na koniec), tak mi Boh navliekol na prst olivovú ratolesť. A ešte k tomu “zlatú”, aby mi neuschla. Presne ako v Biblii. Vieš, Noe a tá jeho rodina, čo sa neutopili, lebo archu postavili. A potom nastal taký moment nádeje. Tento: “HolIMG_2531ubica sa vrátila k nemu k večeru a hľa, v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť.” (Gn 8:11) Dobre. Priznávam, neprišla ku mne holubica. Nie vyzerala skoro presne tak ako tá červená na obrázku. (Ester kreslí úsmevy). Dokonca to tá osoba ani nepriniesla v zobáku. Normálne mi navliekla prsteň na ruku. A ani to nebolo nič obrovské, lebo som sa zrovna rozprávala s niekým úplne iným a keď som to len tak chytila, tak som bola presvedčená, že to je jašterica 🙂 no a ku všetkému je mi malý, tak ho nosím na druhom článku prostredníka a vyzerá to strašne kúl.. ale potom som tam ostala stáť sama a ani vtedy mi ešte nedoplo, čo sa vlastne stalo. Ale naozaj sa stalo. Boh mi tým vstúpil do toho zmätku ako Boh nádeje. Jednoducho som spravila svoju polovicu v mojom vzťahu s Ním. Dovolila som Mu zobrať mi náš dom, ešte dávnejšie, keď sme v modlitbe pretrhali všetky väzby a putá a neviem, čo všetko a dovolili mi byť od neho slobodnou. Ale asi som Mu stále v tom všetkom nie úplne verná – hlavne nie Jeho prisľúbeniam o tom, že to bude fajn a pôjde so mnou úplne všade. Ale vieš, čoho bola tá olivová ratolesť znamením? Toho, že už potopa ustáva. Že čoskoro už budú opäť nohami pevne na zemi a že to niečo je už proste tu. Lebo inak to nemala odkiaľ odtrhnúť. Prišla by len znovu vyčerpaná. Nech už bol tento darček myslený akokoľvek, naschvál Ti píšem o tomto prorockom skutku, čo som na tom vnímala ja.

A viem, že sa to môže aj Tebe všetko tak javiť – že sa všetko len topí okolo Teba. Teda, že Ty sa topíš. Ale na seminári som počula už asi 4324krát, že človek vo svojej zlomenosti nie je schopný správne uvažovať, rozmýšľať. Ani ja vždy nie som. Teda, skoro nikdy nie som. A tak sa Boh pripomína. Mne ratolesťou. Tebe možno mojim blogom, alebo Ťa prekvapí úplne inak. Ale jednoducho my sme strašne malí na to, aby sme videli tak veľmi dopredu ako to vidí On. Strašne sa mi páčilo, čo Robert povedal o milosti a Dávidovi tento týždeň – že keď hodil do Goliáša ten kameň a tak ho zabil, že je presvedčený o tom, že aj keby Goliáša minul, tak sa odrazí od najbližšieho stromu a aj tak ho trafi do čela a aj tak ho zabije – lebo takto sa to deje, keď je Boh s nami, za nás. A On naozaj je.

A viem, že to nie je úplne najlepšie miesto, aké si vieš predstaviť. A cítiť sa. Lebo máš pocit, že Ti do tej Tvojej archy už z tak dlhého obdobia potopy preteká voda a že už len kúsok a celé vnútro Ti úplne rozdrapí a Ty sa proste úplne utopíš v tom, čo cítiš. A najviac sa bojíme vždy toho, že potom už záchrany niet. Ale je. Vždy je. Lebo tá sa udiala pIMG_2537red viac ako 2000 rokmi. Stále je platná a stále je trvalá.

Niekedy len treba zmeniť perspektívu na veci. Pochopiť, že jašterička nie je jašteričkou, ale je ratolesťou, ktorá Ti ma pripomenúť, že Tvoj Otec je Bohom všetkej nádeje. Bohom zázrakov. Nasadiť si okuliare, v ktorých vidíme svet úplne inak – ako Esterka, keď si skúša tie moje. Vtedy sa aj fotiť chce.

A tak verím v dokonalé Božie načasovanie. Nech sa už cítim akokokoľvek. Keby mi teraz niekto povie, že sa mám radovať a nesťažovať, tak mu asi vlepím. Ale fakt je, že do Nórska sa tešiť môžem. Idem s Pepkou a to je mne veľmi blízky človek.

A verím, že aj Ty máš aspoň kúsok niečoho, čo Ťa teší v tejto chvíli. A je mi jedno, či to bude nakupovanie, maľovanie, dobré jedlo, zmrzlina, hranie na čomkoľvek, prechádzka v daždi, snívanie, … proste sa poteš! Samotu neschvalujem v prípade, že by viedla k takej väčšej depke. V prípade, že sa v samote modlíš a si s Otcom, tak smelo do toho!

Takže najbližší blog až z Nórska.

Aj keby si to ten kupec rozmyslel – čo sa myslím, že nestane a ani to nechcem – tak viem, že Boh mi znovu pripomenul svoju vernosť a prítomnosť napriek všetkému, čo si žijem a prežívam. Jemu je možné naozaj všetko. I keď naposledy, keď som so Sýkorkou obedovala a povedala som “veď mňa je nemožné nemilovať”, tak mudroška Sýkorka uznala, že “keď sa chceee, všetkoo sa dááá”… no a takéto ja mám kamošky.

Dúfam, že som Ťa aspoň trošku v Tvojej arche potešila a povzbudila…aby si vedel, že nie si sám, kto sa teraz takto plaví a vníma všetky situácie ako najhoršie na svete a nič nepomáha cítiť sa naozaj dobre alebo lepšie. Nežijeme v ilúzii toho, že bude raz možno aj lepšie. E e. Naozaj bude. Len neprestaň veriť. Lebo už sa to niekde zelená a voda klesá, aj keď to tak vôbec nevyzerá. A za chvíľu budeš mať Ty i ja pevno pod nohami. A to už nastálo. Lebo Boh prisľúbil, že sa to viac neudeje. Veď vieš, to s tou dúhou. A zmluvou, že to už tak nikdy nebude. Tak teraz to tak cítim. Už to tak viac nebude. Boh je dobrým Bohom.

Byť odvážnym.

Myslím, že na to, aby človek bol dobrým blogerom stačí len jednu vec – nikdy neprestať písať. No naozaj. Veď to je princípom každej jednej veci – čím viac ju robíš, tým si v nej lepší. Spevom si časom vyspievaš hlas na takú úroveň, že je počúvateľný – ako ten môj, naschvál nepíšem dokonalý, ale počúvateľný. I keď, nespievam naYou-can-make-anything.jpgjhoršie, treba uznať. Alebo v hre na gitare, či klavíri, jednoducho Tvoj spôsob hrania sa mení. Lebo zrazu stlačíš, či brnkneš iný tón a zapáči sa Ti a začneš to pridávať do svojho hrania, stane sa to niečím Tvojim a tešíš sa z toho.

Čiže, čím viac píšeš, tým si lepší. Ja som písať začala asi niekedy v 11tich na gympli, keď ma moje slovenčinárky začali zapájať do rôznych literárnych súťaží, ktoré som začala vyhrávať. Jemine, som si uvedomila, že aká som už stará. Však prešlo odvtedy celých 15 rokov.

C. S. Lewis povedal, že písaním môžeš vytvoriť všetko. A ja s ním súhlasím. On je jednou z mojich najväčších úchyliek inak, či ako to nazvať. No mám ho proste rada. Idem na net a napíšem v skratke Mr. Googlovi, že si chcem prečítať citáty od C. S. Lewisa a čítam. A keď si prečítam, že môžem vytvoriť čokoľvek, tak idem do toho. A tak som tu teraz. Do toho si pustím dobrú hudbu. Dobrú akože pre mňa. Hudbe sa medze nekladú. Vlastne ničomu. Lebo však to by bolo, keby sa Ti páči všetko ako mne. Prerozprávali by sme celé dni o C.S. Lewisovi a jeho citátoch až by prišiel deň, že by nebolo o čom, lebo však by sme o ňom vedeli viac ako on sám a nakoľko už nežije, tak by sme tieto znalosti nemohli upgradeovať. Tieto dni aj tak počúvam dokola tú istú pesničku – Not today od Imagine Dragons. Lebo som s Kami bola v kine na “Predtým ako som ťa poznala” a hrali ju tam. Inak, ten film je brutal. Ak sa túžiš nájsť v spoločnosti plačúcich ľudí a plakať tiež, isto to skús!

A tak si môžeš naozaj vytvárať čokoľvek. Svet podľa svojich predstáv. Keď napíšeš knihu o tom, ako sa hobiti spriatelili s jednorožcami, tak sa to pIMG_2457.JPGredsa stane – inak, famózna predstava, že?! – v Tvojej knihe.

Vždy keď som s Ester, tak ma tetuje. Však mne sa to vlastne páči. A nie je to trvalé a každý deň môžem mať niečo originálne nové. Dnes mi okrem mnoho iného (lebo však mám celé ruky i nohy plné obrov, psov, koňov a vecí, ktoré neviem identifikovať) nakreslila aj smutného “tuchára” (viď obrázok). Aspoň tak to nazvala. Vieš prečo je smutný? “Ivta, ja neviem tresliť inat ako smutno, veď pozri.” a ukázala obrázok celej svojej rodiny s úsmevom naopak “všetci sú tam na smutno”. No a naozaj. Na nástenke majú Esterkou nakreslený obrázok celej rodiny vo forme olafovských snehuliakov a všetci smutní. Musím jej zajtra ukázať, že úsmev je vlastne celkom jednoduchý na kreslenie. Aby sa aj kuchár mohol usmiať.

A ak sa dám raz potetovať ja, tak by to bolo niečo vo forme tých bezklietkových vtákov, alebo nejakého nápisu. Zatiaľ mám najviac na srdci niečo v štýle “courage means to give (yourself) second chance. daily.” = pre anglicky neznalých “odvaha znamená dať (si) druhú šancu. denne.” Je to moje najviac obľúbené motto, tajne dúfam, že mnou vymyslené – lebo však pri všetkých mojich filmoch, knihách, piesňach si neodvážim tvrdiť, že sa to nikdy nikde nevyskytlo v podobnej forme. Ale tak, dajme tomu, že som autorom!

Lebo si myslím, že druhá šanca je veľmi odvážnym gestom. To sebe je naschvál v zátvorke. LIMG_2430.jpgebo sa to týka aj mňa, ale aj ľudí naokolo. Už len samotná rakovina je riadna sviňa a každý kto si ňou prejde, tak sa stáva v mojich očiach strašne odvážny. Ako môj Dávid. Nestíham jeho rastu, vymýšlancom, nápadom, grimasám, slovám… proste je mega rýchly a šikovný. Inak, minule sa ma niekto pýtal, či ho niekedy umývame, lebo všade na videách a fotkách je brutálne od jedla a teraz som si uvedomila, že fakt neviem nájsť nič, kde by taký nebol. Ale umývame ho. Len on celkom pravidelne je jedlo, ktoré má potom všade. Najnovšie sa to deje jednoducho preto, lebo Dado je havko. Začal jesť bez používania rúk. Jednoducho hlavu vopchá do taniera. Asi sa snaží zblížiť s Pongom. A ešte medzi jeho novosti patrí to, že si vypýta slipy, lebo ich považuje za plavky, oznámi, že ide do vane, vyberie sa smerom na záhradu a “hodí šípku” do bazéna, ktorý je privysoký na to, aby ho len tak prekročil. Ale aspoň sa nemusí dlho otužovať. Takto je tam hneď celý. Dnes to rodičovské ignorovanie na vyžadovanie si slipov zrejme nepochopil, lebo tú šípku hodil úplne oblečený.

Keď si predstavím, že tento chlapec celý rok bojoval s rakovinou, tak si uvedomím, že niekde v ňom sa jeho fungovanie v tomto svete muselo proste stretnúť s odvahou pokračovať v ňom.

Preto si myslím, že takáto je odvaha. Dať si šancu každý jeden deň. A je mi jedno, či skúšať odznovu to isté, alebo skúšať každý deň niečo nové. Ale nikdy neprestať. A viem si predstaviť, že Tvoja druhá šanca znamená povedať si, že “ešte dnes to nejak vydržím” a hovoriť si to každý jeden deň. Lebo veci sa jednoducho udiali kruté a škaredé a nechceš viac žiť. A ja tomu rozumiem. Ale ja Ti dnes chcem prejaviť úctu a rešpekt v tom, že si odvážny a nevzdal si sa.

Aj keby mal Tvoj život pozostávať z úplne bizarného snívania, tak v ňom neprestaň. Napíš si svoj zoznam vecí, ktoré si praješ, nech sú akékoľvek. Malé, či veľké, jednoduché, či zložité, možné, či nemožné. Ale napísať si ich, vidieť ich, to je podľa mňa veľký krok. Nik nemá právo povedať nad Tvojimi snami, že sú detinské, malé, či nedostatočné. Naozaj premýšľaj nad tým, čo chceš – je to úplne jedno. V mojich blogoch sa medze nekladú predsa. Ja napríklad milujem Converse topánky. Sú strašne drahé, mám biele, nízke, majú značku converse, ale sú strašné fejky. No vážne, stáli asi 10 eur. A myslíš, že ma to uspokojilo?! Nie. Môžu byť do bodky rovnaké. Jednoducho nie sú originál a tak si snívam ďalej. Mám nohu č.38, ak máš nejaké nepoužívané v zásobe. Alebo snívam o tom, že budem mať raz veľkú záhradu a mopsa. Bude sa volať napríklad Murphy. Alebo po Esterkovsky “Marfín”.  A kúpim mu aj veľkého kolegu. Najlepšie tiež nejakého bez nosa. A vieš čo, aj keby sa mali volať Morfín a Ibalgin, tak už teraz ich ľúbim, lebo budú moji. Alebo že sa raz ocitnem v EllenShow a ona si ma všimne v hľadisku a daruje mi napríAlex_Marty_Melman_and_Gloria_wonder_where_they_are.jpgklad dva lístky na cestu okolo sveta, lebo bude poznať môj blog, hoci je američanka a ja píšem slovensky. Mne to príde úplne reálne snívanie. A radila by som Ti veriť mi ho, lebo nikdy nevieš, či si práve Teba nezvolím ako parťáka na svoju cestu okolo sveta, v ktorej nebude chýbať Aliaška, Nový Zéland, Island a samozrejme ani Madagaskar, lebo však kto by nechcel stretnúť Alexa, Melmana, Martyho a Gloriu.

Tak Ťa chcem povzbudiť, buď odvážny. Ľudia to budú na Tebe vidieť. Že to, čo robíš nie je len tak, že to nerobíš len preto, že chceš zaujať, ale preto, že to máš jednoducho rád. A chváľ druhých v tom, že to ako oni žijú svoje sny je Ti povzbudením v snívaní si toho svojho. Rozhodni sa chváliť druhých v tom, čo robia. Ja Ti teda už po druhé chválim tú našu novodubnickú zmrzku. Dnes som tam prišla s takýmto tričkom a dostala som ja i Kami zdarma. Vieš čo? Ale tí dvaja – ani len netuším ako sa volajú – zmrzlinári sa úprimne tešili tomu, že ich niekto podporuje v tom, čo robia. A tak to robím – máte moju úplnú pIMG_2456.jpgodporu, aj keby ste zvýšili ceny 🙂 podľa mňa sú príkladom toho, ako to funguje, keď niečo, čo veľmi chceš aj žiješ. Aspoň mne prídu veľmi šťastní vždy keď tam prídem. Velice dobrá zmrzka! (klikni na to)

Samozrejme, že budeš padať a zlyhávať a zraňovať tak veľmi, ako by si nikdy nechcel. Povedať, že to patrí k životu by bola rana pod pás. Nie nepatrí. Ale nezastavuj sa v tom, čo robíš len preto, že Ti niekto povedal, že sa to tak robiť nemá.

Miliónpäť príbehov zlyhávajúcich ľudí, ktorí dnes robia to, čo im niekto priam zakopal pod zem. Ani neviem, v ktorom to bolo ročníku – ale na vysvečku som mala 4ku z angličtiny – ups, takmer som prepadla. To, že dnes cestujem po celom Slovensku a tlmočím práve angličtinu je úplne odlišný svet od toho, že som kedysi v tej angličtine zlyhala.

A mám 43324km dlhý zoznam vecí, v ktorých ešte stále zlyhávam, ale to, čo žijem je úplne iný príbeh. Skús 1ad18f5f8df7679cd7212363b9089f96.jpgbyť dnes, zajtra, či len v tento okamih odvážny (možno sa na viac nezmôžeš) – natoľko odvážny sa rozhodneš dať si novú šancu, druhú šancu. Alebo si vytvor svoje vlastné motto o tom, čo chceš žiť každý deň.

Inak – aj tento citát sa mi veľmi páči: “Urob si láskavosť. Predtým ako je priveľmi neskoro. Bez priveľkého premýšľania nad tým si zbaľ vankúš a deku a viď tak veľa sveta ako sa len dá. Neoľutuješ to. Jedného dňa bude prineskoro.” Tak to asi preto idem zase za chvíľu do Nórska tie kravy dojiť. Či? 🙂

Tak to je na dnes všetko. Musím aj “spať”.

 

rust-slide.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

Nemusí ísť ďalej.

Ten, kto vymyslel vetu “život ide/musí ísť ďalej” bol podľa mňa pako. No naozaj. Nechcela by som byť v koži toho, pri kom ju prvýkrát povedal. Hoci sa celkom uchytila. Ale svet proste nie iba farebný a nie je ani iba čiernobiely. (Obrázok je z filmu “It’s kind of funny story” – ten film mám rada.)cba0a02f258ce7e1fd529b7a5edb9c9d Myslím, že sa ho to dnes nedotkne, lebo tú vetu poznám dlhé roky a predpokladám, že jeho život už tak či tak došiel.

Podľa mňa nik nemá právo nad Tebou, či mnou prehlásiť niečo také. Život nemusí ísť ďalej. Môže, ale nemusí. Myslím, že je to kruté očakávať, že keď niekomu, alebo sebe samému niečo také zdelíme, tak to uberie na bolesti. Medzi ľudí, ktorí sú blízki môjmu srdcu radím napríklad aj mamy, ktoré stratili zo dňa na deň dieťa v mojom veku. Nikdy nechcem mať odvahu na to povedať im, že ich život predsa musí ísť ďalej. Nemusí.

Uvedomujem si, že náš svet vôbec nie je férový. Niekto má priveľa, ďalší málo, iný vôbec. Jednoducho je to všade inak. Neférovo existujú ľudia smutnejší a neférovo tí šťastnejší. Väčšina vecí, ktoré si plánujem sa nedejú a tie, čo som by som nechcela snívať ani v najhoršom sne, tak sa stali. Ak by som to všetko mala zbaliť do vety “život musí ísť ďalej”, tak by som bola k sebe veľmi nemilujúca. Prečo sme takí prísni?!

Áno, neovplyvníme veci, ktoré sa dejú, mnohokrát je to za hranice našich schopností. A nezmeníme našu minulosť a niekedy aj keď sa veľmi, vlastne úplne najviac sústredime na svetlejšiu budúcnosť, tak jak naschvál to nefmind-and-heartunguje.

Do niektorých vecí chceme vstupovať srdcom, ale rozum nedovolí. Inde vôbec nechceme ísť rozumom a srdce mlčí. Ach, niekedy mám z toho taký zmätok. Ale povedať, či už od srdca alebo z rozumu, že sa musíš pohnúť z toho, kde sa nachádzaš nie je podľa mňa ani rozumné a ani citlivé. Jednoducho slovo “musíš” mi príde nemiestne.

Ja som zistila už aj to, že keď deťom poviem, že niečo musia, tak to jednoducho nespravia. Vždy je lepší nápad povedať, čo iné by v danej chvíli mohli, motivovať alebo nejakým spôsobom jemným ich posunúť inam. Lebo aj keIMG_2396.jpgby som sa veľmi snažila, tak ma Ester odbije s tým, že som oprdený bobek, alebo ovracaná pesa (ženský rod od psa). Alebo najnovšie, ani neviem, kde na to chodí, ale jednoducho mi povie “strapni” (akože sklapni). Na to, že pozeráva na youtube také švihlé videá, že Elza a Spiderman alebo podobné veci po anglicky, španielsky, či rusky, tak je jej slovenská slovná zásoba naozaj bohatá. Dnes sme boli na zmrzke a mám pocit, že sme ochutnali asi aj všetky. Na Novej máme Velice dobrú zmrzku! Dávid je pravidelným zákaznikom. Možno sa takýmto spôsobom prepracuje u nich aj na vyššiu priečku ako len zákaznícku 🙂

Tak či tak. Myslím, že je dôležité, aby si vedel, že Tvoj život sa nemusí hýbať tak dlho, ako len potrebuješ, aby sa nehýbal. Máme totiž tendenciu posudzovať, ukazovať prstom, ohovárať a myslieť si svoje a to svoje potom zdielať kade-tade bez toho, aby ten človek vôbec vedel o zdroji toho celého. To vôbec nie je pekné. Lebo niekedy sa môže stať, že v človeku prevláda jedna emócia viac ako druhá a možno to tak ani nechce mať a možno áno, ale najčastejšie za to aj tak nemôže. A my túžime, aby to tak nemal. Úplne prirodzene sa z nás stávajú superhrdinovia so super-neschopnosťou niekomu pomôcť a super-schopnosťou zraniť ešte viac. Dovoľme si navzájom žiť si svoj príbeh. Žiť si svoj sen, či už je zlom5d5fe39041c7a140812ef049699e620bený, bolestivý, malý, veľký, prekvapujúci, nemožný alebo hociaký. Prečo si za každú cenu potrebujeme dokazovať, že aj tak náš názor je dôležitejší, rozumnejší, citlivejší, potrebnejší ako to, že človek sa jednoducho už rozhodol.

Neviem, mám v tom niekedy chaos. A keď sa v tom celom ešte snažím na to všetko pozerať očami veriaceho človeka, tak mi je z toho ešte viac smutno. Že sa zraňujeme a súdime, úplne bez dôvodne. Prečo?! Ja fakt netuším. Hej, iba zranení zraňujú. Len my si tie zranenia mnohokrát radšej nepriznáme. Lebo však život ide ďalej. Alebo ešte lepšie – musí ísť ďalej, lebo Boh je dobrý a musíme sa predsa radovať. Vieš čo?! Nemusíme. Vôbec nie. No a čo, aj keby som so svojim zúfalstvom mala liezť celému svetu na nervy – je to vždy lepšie a zdravšie, ako sa tváriť, že sa nič nedeje.

Nie, tento blog nie je výzvou k zúfalstvu. Tento blog je výzvou k reálnosti. Nehovorme o tom, že sa máme fajn alebo dobre, keď v našom vnútri to priam kričí po pochopení, láske, prijatí, objatí.

Zoberte si Ježiša. Chodil za tými, čo sa tvárili, že “sa majú fajn”?! Jasné. Tí hriešnici, zúfalci, slepí, hluchí, chromí, malomocní a predovšetkým mŕtvi, však už im ani nemohlo byť lepšie. Chodil za nimi a hovoril, že vieš čo, už tu nesmieš viac vylihovať – veď život ide ďalej?! Podľa mňa si všimol potrebu, na základe ktorej aj konal. “Čo chceš, aby som urobil?!” – toto sa on naozaj spýtal ľudí, ktorých stretal. Toto je niečo, čo sa pýta aj dnes nás.

Priznať si slabosti vôbec nie je slabosťou. Veď to je veľkou odvahou. Klobúk dole pred tými, ktorí to dokážu.

A vieš čo?! Áno, ľudia Ťa sklamú a odmietnu práve kvôli Tvojej slabosti. A nebudú chcieť Ti pomôcť, alebo pochopiť Ťa. A vieš prečo?! Lebo sú to len ľudia. Všetci sme len ľudia. Ale napriek tomu stojím si za tým, že byť pred ľuďmi reálni je to najlepšie, čo môžeme robiť – hoci samej mi to robí problém. Ale mám dôkaz na to, že budeš prijatý, že budeš milovaný a že budeš chcený – poznám aj takých ľudí, ktorí toto so mnou robia. A snažím sa byť tu takto pre svojich priateľov tiež – aby boli mnou prijatí, milovaní a chcení. I keď niekedy šlapnem brutálne vedľa. Čo ma mrzí. Ale napriek tomu – skúšaj to!

Keď niečo necítiš, tak to nerob len preto, aby si nebol odlišný od druhých. No a čo, tak budeš odlišný. Ale nie je nič dôležitejšie ako vedieť sa vo svojej odlišnosti od druhých prijať, milovať, vziať do náruče a povedať si “Nevadí.” – aj napriek tomu, že si myslíme, že iní nebudeme. Nevadí. Tak nebudeme. A možno život kvôli tomu nepôjde ďalej, ale možno si konečne vnútri vydýchneš, lebo sa prestaneš hnať za tým, aby si bol presne taký, akým Ťa chce mať tento svet. Jednoducho budeš sám sebou.

Asi je to riadny mix mojich myšlienok a úvah z týchto dní. Ale dúfam, že sa nájde aspoň jedna veta v tom celom, ktorá Ti pohľadí dušu v tento deň.

Vieš, verím tomu, že si už dnes veľkým darom a požehnaním – ale čo ak to, čo Boh do Teba vložil nikdy nebolo skutočne využité, lebo Ty sa nechal riadiť tým, čo hovorili ostatní? Možno s tým môžeš stať 100násobne väčším darom a požehnaním. Možno nie je pre celý svet. Ale pre seba určite. A Boh vedel, prečo Ťa tvorí tak, ako dnes si 🙂