Nikdy nedospieť.

IMG_2063Ahoj mami,

niekedy si chcem vedieť predstaviť, aké by to bolo vrátiť sa domov a môcť Ti rozpovedať aspoň kúsok z mojich cestovateľských zážitkov.

Napríklad o tom ako sme boli v ZOO, kde som si uvedomila hodnotu nápisov na tričkách. Všetci mi hľadeli na moje zvonilkové tričko s nápisom: “Never grow up. It’s a trap.” (Nikdy nedospej. Je to pasca. -pozn. prekladateľa). A pár odvážlivcov sa ma aj spýtalo, kde som ho kúpila. Premýšľam, ako by som sa obliekala, keby si tu bola. Či by som na miesto mojich obvyklých riflí, či nohavíc s tričkom a mikinou, ktoré vždy majú super nápisy a obrázky, nosila šaty, legíny s tými dlhými tričkami ako dievčatá okolo. Alebo by som mala dlhé vlasy ako Rapunzel inej farby, zapletané až pod zadok, alebo by som ostala pri mojich asymetrických krátko-dlhých účesoch. Či by som vôbec niekedy začala blogovať, alebo by som skôr bola jednou z tých slávnych vlogeriek, ktoré majú tisíce follower-ov, lebo vedia, ako sa správne nalíčiť. Ktovie.

Ďalej by som Ti rozprávala o tom ako som si uvedomila, že moje netere sú dobrým sitkom na výber priateľov. Lebo ak niekto zvládne výlet so mnou a mojimi neterami a ešte nás aj pozve na návštevu, tak ide naozaj o priateľstvo! Iv a Luc – klobúk dole. Lebo ak sa chce niekto niekedy dozvedieť, či je pekIMG_2062.jpgný, alebo škaredý, tučný, či chudý, nula alebo hrdina, šedivá a stará, alebo čokoľvek – tak proste stačí jeden takýto výlet s mojimi neterami a ony to postupne všetko vysvetlia. Síce je možné, že väčšinu z tých vecí ľudia o sebe nechcú počuť – ale proste, čo na srdci, to na jazyku. Proste, bola by si hrdá, že máš takéto vnučky.

A občas premýšľam, či by si bola hrdá na mňa, v tom ako spievam, hrám na gitare. Či by som vôbec šla študovať niečo s takýmto charitatívnym zameraním, alebo by som už dávno mala všetko dokončené. Ako by si hľadela na výber mojich mojich priateľov, filmov, hudby, ktorú počúvam, alebo by boli dnes okolo mňa úplne iní ľudia.

Premýšľam nad tým, či by si tu bola pre mňa a náš vzťah by bol taký gilmorovský a vedela by si o mne všetko. Či by som dnes vďaka vzťahu s Tebou mala za sebou veľa skúseností s mužmi a bola šťastne vydatá a Ty by si bola obklopená mojimi deťmi. Či by som si namiesto bicyklovania po horách vybrala napríklad také tancovanie po lúke plnej kvetov a mojimi hrdinami by neboli Avengers, X-mens, alebo všetky možné ne-reálne postavičky, ale romantické filmy, pri ktorých by sa mi napĺňali všetky moje sny.

A všetko sa to zrazu tak spustilo, keď som dnes počula tie slová od Heartbeat: “Vezmi ma chvíľu z tejto Zeme,… dívať sa na všetko z výšky zhora, chcem zabudnúť na to čo bolo dnes i včera. Na miesta nové, miesta nepoznané, i tie zabudnuté, tam kde moje srdce pre to tvoje začalo biť.“. A pritom tú pieseň vôbec nehrávam, lebo na chválu mi príde priveľmi poetická a mystická. Ale počúvam to veľmi rada. A práve dnes som začala premýšľať nad Tebou oveľa viac. Aké4794305480_6143140b75_z.jpg je to tam “hore” a či hľadíš na mňa odtiaľ. A čo všetko je ukryté v tom mojom zabudnutí. Aké to asi bolo, keď tam niekde v Tvojom vnútri začínalo moje srdce pre to Tvoje biť.

Premýšľala som aj nad tým, či tie moje emocionálne zvraty a návštevy psychiatrov, či psychológov sa stali kvôli tomu, že si zrazu odišla a musela zomrieť, alebo by sa diali aj keby si tu bola. A či by som to všetko znášala lepšie, jednoduchšie s Tebou po boku, alebo by všetko prebiehalo za akýmsi rúškom tajomstva. A premýšľam aj nad tým či to všetko bolo také premáhajúce. Do akej miery si bojovala a kedy si sa už musela vzdať, lebo bolesť ktorú priniesla rakovina do Tvojho tela sa stala neznesiteľnou. I keď chcem veriť tomu, že by si nikdy nechcela ísť. Hoci si uvedomujem, že každý môže prechádzať obdobím, že nič iné už nechce, iba zomrieť. A do akej miery nás vlastne Tvoja smrť zocelila a v akej nám ublížila. Asi neviem.

Uvedomujem si, že z Tvojej strany sa počas toho mesiaca, v ktorom si bojovala nedalo urobiť veľa. A ja som vždy bola ešte len dieťa. A dospieť je naozaj obyčajnou, hlúpou pascou. Nie vždy. Ale v prípade, že máš 13 a musíš, lebo si myslíš, že dospeláci všetko znášajú lepšie, tak vtedy to je naozaj. A ešte hlúpejšie je, keď Ťa všetci stavajú pred hotovú vec, lebo však si už veľká a Ty to zvládneš. IMG_2076.JPG

A ja potom neviem zastaviť to premýšľanie. Premýšľanie nad tým, či tam hore aj s tatom máte teraz nejakú nadprirodzenú moc a ako to všetko teraz vlastne prebieha. Či mi ten Speedy Prdko zdochol až na parkovisku vďaka Vám. Alebo že či máte tú moc obmäkkčovať srdcia ľudí, ktorí sú okolo mňa. A tak, keď mi niečo chýba, tak stačí sa ozvať a mám nad mieru.

Alebo, či je to aj vďaka Vám, že zažívam takú priazeň u Boha – o ktorom viem, že má slabosť na siroty – a taktiež u ľudí. Lebo takýto druh obľúbenosti nie je prirodzený pre všetkých.

Niekedy si hovorím, že mi chýbaš, že mi strašne brutálne moc chýbaš. Ale najhoršie na tom chýbaní je, že nedokážem opísať, čo mi vlastne na Tebe chýba. Viac si nepamätám ako pamätám, ale niekedy úplne stačí vidieť všetky tie mamy naokolo a povedať si – tak toto je ono. 

20315626303_286e591a49_z.jpgViem, že s mojimi strachmi už nič nenarobíte. Že jednoducho dennodenne musím znovu a znovu čeliť skutočnosti, že tu nie ste. Ale ak by ste predsa len vedeli, mohli, dokázali niečo urobiť: počúvať ma, vidieť ma, niesť ma, tak by som niekedy chcela len tak na Vás oboch kričať, že je to nefér, že ste ma tu nemali nechať, že nevládzem a nechcem. Že Vás potrebujem a čím ďalej tým viac túžim potom, aby pri tých všetkých novinkách a vymoženostiach a výmysloch a tom všetkom začala existovať možnosť “vrátiť sa naspäť”, aspoň na okamih. Nech sa rozpamätám mami, ako voniaš, ako znie Tvoj hlas, aké nežné vie byť Tvoje objatie. Nech vidím, s akým hnevom a rozčúlením by ste bojovali za moje dobro. Aby som vedela, aké je to, znovu, aspoň na chvíľu, keď sa rodičia postavia za svoje deti a len oni sami v nich vždy vidia len to najlepšie.

A takto by som mohla pokračovať do nekonečna. Lebo môj myšlienkový svet je občas akoby úplne bez hraníc. A vlastne sa z neho ani nikdy nechcem dostať von. Lebo takto si Ťa, i Vás oboch, predsaviť ako tu sedíte a rozprávať Vám o mojom nórskom dojení kráv, austrálskom 1700kilometrovom roadtripe, mojom študovaní v Dánsku, výlete do Ameriky, či misiách v Afrike a všetkom tom ostatnom, čo nie je len takým obyčajným každodenným stereotypom. A veriť, že Vám to všetko robí radosť a ste na mňa hrdí.

Skutočnosť, že deti nikdy nemusia dospievať, lebo vždy budú mať svojich rodičov, ktorí im budú kryť chrbát je odbremeňujúca. A tak toto bremeno skladám, lebo však navždy budem dcérou svojich rodičov. Vašou dcérou.

P1010378.JPGS láskou Ivonka.

PS: Ak mala Rút pravdu a naozaj v nebi venčíte Charlieho, prosím dajte mu odo mňa veľkú pusu, že chýba tiež!

 

 

One thought on “Nikdy nedospieť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.