O Zabijakovi Andersovi @ Speedy Prdkovi

Speedy Prdko bol chorý. Bol tri dni na PNke a nemal povolené vychádzky. Doprdkal. Vo štvrtok som vysvetlovala Dávidkovi, že pre neho pôjdeme a môžeme sa na ňom voziť a Dávid sa tešil. Akurát, že Speedy ešte nebol v stave, aby mohol ísť domov. Autám sa nerozumiem, tak neviem opísať, čo presne sa s ním dialo. Červený bol stále tak isto, stieračie fungovali, aj smerovky, aj svietil, aj šiel..len zrazu mu začal aj motor svietiť a tak bol v nemocnici pre autá.

cars.jpg

V piatok ráno sa Dávid o pol šiestej zobudil, do toho si prdol a hneď na to povedal vetu: “Prdko opravený, musíme ísť s Ivi preňho.” No koho by to nepotešilo, že si Dávidko pri prde spomenie na moje auto! Potom som premýšľala, že pri akej príležiosti by si spomenul na auto mojej kamošky s menom Dráčik.

No a keď sme pri tých autách, aj Sykórka z Teplej (áno Evi – prvykrát Ťa oficiálne, konečne spomínam vo svojom blogu!) má nové auto. Je úplne zelené. Ale tak pekne zelené. Tak svetlo-kriklavo zelené. Alebo neviem ako inak nazvať tú farbu, ktorú má. No proste tak žiari, že všetci naňho serú. No vážne. Sorry za výraz. Ale umývala som mu okná a kým som ich umyla, tak som mohla začať odznovu. Ale už má aj meno! Mená sú podľa veľmi dôležité. Vytvárajú vzťahy. Putá. Také, že máš pocit, že si si to auto skrotila. A tak sa volá Žabiak H/Fučo. Lebo Speedy občas do kopca prdká a má zopár chýb, ale tento Žabiak skutočne hučí-fučí.

Za posledné týždne sa toho udialo strašne veľa. Pokazilo sa mi auto do takej miery, že jeho oprava stála viac ako môj mesačný plat. Ach. Pár dní predtým som si kúpila letenky do Nórska. 17.júl-28.august – tak vtedy budem v Nórsku. Budem dojiť kravy na staré kolená, jak za mladých čias. Ale už sa teším. Bude to 44dní mimo realitu tohto zlomeného sveta. Aspoň si to tak hovorím.

Lebo ja na tento svet pozerám čoraz viac ako na zlomený. Od politiky, cez nejaké sociálne úrady, či iné úrady, znásilnenia, bitky, týrania, úmrtia, straty,…proste je to úplne všade, ľudia to zdieľajú a tak to čítame, že skoro vôbec nič nefunguje. Kazí sa to, môžeme15250685217_4811a071cc_z.jpg si za to sami a nad človekom sa potom vytvára taká bublinka osobného zúfalstva, v ktorej sme vlastne vôbec nechceli ocitnúť.

A potom sa dejú také odľahčujúce, úsmevné veci, ako keď moja kamoška Katka vystrašene hľadela na jednu zo Sofinkiných korytnačiek a strašne sa zľakla, že jej tie ostatné odkusli hlavu. V tom ju moja sestra otočila a Katka zistila, že tá nehlava, ktorej sa tak zľakla bol vlastne chvost! True story.

No späť k tomu osobnému zúfalstvu. Však to poznáš, keď Ti chodia SMSky, na ktoré ani veľmi nevieš ako odpísať, lebo sa znovu udialo niekde niekomu niečo kruté. Alebo nedvíhaš telefóny, lebo nechceš počuť, ako opäť niekto len niečo potrebuje. Alebo nevieš ani prečo a jednoducho sa nedarí a nedá a si zaseknutý už dlhší čas na tom istom mieste.

Vieš, poznám ľudí, ktorí sú/boli odvrhnutí tými najbližšími. Či už kvôli nejakému sociálnemu statusu, duševnej chorobe, alebo jednoducho, lebo susedovej dcéry bratranca cap povedal, že by bolo lepšie s nimi viac netráviť chvíle. Takémuto odvrhnutiu čelia rodičia, ktoré stratili dieťa a nikto nechápe, prečo sa už nevyrovnali so stratou, však už “je to viac ako rok”…akoby nerozumeli tomu, že niekto sa nielen nevie, ale i nechce vyrovnať s 9302071648_c79928e8dc_z.jpgtakto obrovskou stratou. A takéto straty sa dejú neustále. Nikdy neporovnávam hodnotu jedného človeka s tým druhým. Nemám odvahu povedať, že jedna strata bolí menej ako druhá. Bolo by hlúpe niekomu vysvetlovať, aby sa z niečoho už dostal – lebo nik v skutočnosti nevie o schopnostiach, zdrojoch, sile, alebo akokoľvek to pomenujete, ktorú si ten druhý človek nosí. A preto tvrdím, že nemám odvahu na to hovoriť druhému, že niečo už musí urobiť preto, aby sa mal lepšie.

Ja viem, že každý máme svoje strachy, svoje tajné fóbie, či úchylky a odchylky, sme predsa len ľudia. Ja napríklad nedvíham neznáme čísla, dokonca ani netelefonujem, keď je niekto pri mne, vlastne ja vôbec netelefonujem rada – teda pokiaľ nejde o moju sestru, s ktorou volám každý deň, Češťanov, lebo s nimi sa vidím málo, alebo toho môjho bratislavského Slona… inak – pozrite na tú selfie so Slonom! IMG_1995.JPG.jpegKeby niekto nevedel, koho mám na mysli. Baví ma písanie blogov, mailov, či smsiek. Rada pozerám všetky superhrdinovské seriály a filmy a dnes som s údivom zistila, že všetky moje showbiznisové idoly sú teplé. Ak nepozerám akčňák, tak väčšinou pri filmoch plačem. Prestala som čítať knihy s duchovnou tématikou, lebo mám pocit, že som tým presýtená a čítam o Zabijakovi Andersovi. Už ani neviem, kedy som naposledy na iTunes klikla na prehrávanie nejakej kresťanskej hudby, lebo jednoducho začala som počúvať “pánov muzikantov”. Ale chvály samozrejme stále milujem, predovšetkým na ranči. A to keď si pomyslím, že popri všetkých tých seminároch na vnútorné uzdravenie, kam chodím aj tlmočiť už a je to teda už aj mojou prácou, stíham chodiť aj na úplne normálne svetské psychoterapie – už to budú asi aj štyri roky. Nehovorím, že semináre nefungujú. Alebo že Boh na mňa zabudol a funguje len všade naokolo mňa. I keď niekedy si myslím aj to. Jednoducho sa učím neustále tomu, že nikdy, naozaj nikdy, nebudem mať právo niekomu povedať, že takto si máš žiť svoj život, alebo že už bolo dosť trápenia a smútku. Nemôžem predsa niekoho násilím preodieť zo smútku do radosti.

A ak sa Ti stalo, že sa takto k Tebe niekto zachoval, tak dovoľ, aby som sa Ti v jeho mene ospravedlnila. Aj za okolností, že on nikdy nezmení svoj názor na Teba a Tvoju situáciu. Tak mne je to naozaj ľúto. Nik nemá právo s Tebou zaobchádzať takýmto spôsobom, ktorý ja považujem za krutý. Lebo nik si naozaj nikdy neobul Tvoje topánky a neprešiel si v nich dosť dlhú vzdialenosť na to, aby Ťa mohol súdiť.

Alebo si naozaj myslíš, že existuje isté časové obmedzenie na odovzdanie bolesti, smútku, zármutku? Teraz nehovorím o horkosti, pomste a neodpustení – lebo to by Ťa naozaj zožieralo a to väčšinou k ničomu nevedie. Hovorím o obyčajných ľudských emóciach, akými sú hnev, smútok, bolesť, prázdnota a vôbec nechcem, aby si ich stále mal v priečinku “negatívne”, alebo “musím jej pomôcť dostať sa z nich”. Nemusíš. Ak sú tu, tak to zrejme bude mať nejaký dôvod.

Aký?! Neviem. Ale určite časom na to spolu prídeme.

Takže nie. Čas rany nelieči. Neverím tomu. To, čo lieči naše rany je to, ako veľmi si dovoľujeme byť liečení. To, s akou jemnosťou a nehou sme schopní k sebe pristupovať. To, čo uzdravuje naše rany je to, ako dovolíme Bohu, aby s nami bol. A ja i On úplne rozumieme tomu, že sú chvíle, momenty, obdobia, či celé roky, kedy nechceme veriť, že vôbec existuje, lebo tie nešťastia, ktoré sme zakúsili boli priam katastrofálne a ťažko vieme veriť tomu, že to dovolil. To, čo uždravuje naše rany je to, do akej miery dovolíme ľuďom, ktorí nás do ničoho nenútia, aby nás milovali takých, akí sme. Lebo veľakrát naša bolesť, či odmietnutie od druhých spôsobuje, že si myslíme, že lásky nie sme vôbec hodní. A to je klamstvo. Lásky je hodný úplne každý. Aj Zabijak Anders.

Vieš, keď čítam všetky tie blogy, ktoré vyhrali, tak si poviem, že môj bol jednoducho primálo vulgárny a pohoršujúci – i keď tie blogy sú vážne super a mnohé z nich čítavam! 🙂

Ale, ak som v tomto blogu niečím pohoršujúcou, tak aspoň viem, že sa mi zvýši čitateľnosť. Či?!

Lebo keby mám prezentovať Boha ako toho sladkého pána na obláčiku, ktorý nás miluje nech sa deje čokoľvek, tak Ho robím tak veľmi atraktívnym, ako keď si Ho ľudia predstavujú ako policajta s nabitou zbraňou.

Samozrejme, že miluje stále, nech sa deje čokoľvek – ale v tom všetkom milovaní, dávaní sa, je to predsa len Všemohúci Boh. Ktorý čaká. Je veľmi čakajúci. Dáva nám priestor vysporiadať sa so svojimi zraneniami. I keď mnohým by sme predišli, keby sme Mu dovolili byť s nami viac. To áno. Veď tento Boh spôsobil, že Dávid je uzdravený z rakoviny. To áno. Ale myslím, že vieš a viem to aj ja – že tento Boh vlastne dovolil, aby moji rodičia z rakoviny uzdravení neboli. Chcel to? Neverím, že by to chcel. Dopustil to? Priniesol rakovinu? Ani tomu neverím. Ale vedel, že to bude takto bolieť? Myslím, že vedel. A vedel, že táto bolesť je nad mieru toho, aby som ju uniesla? Myslím, že aj toto vedel. A prečo teda?! Neviem prečo teda. Prestal by si Ho chváliť? Možno hej. Prestal by si veriť? Možno áno. A vieš čo, ja som neprestala. Ale nikdy by som nemala odvahu odsúdiť Ťa za to, že neveríš, alebo si prestal.

Možno tento Boh zlyhal v Tvojich a mojich očiach už 432krát. A my si myslíme, že my v Jeho asi 64363423432krát. No naozaj. Ja si pamätám svoje zlyhania. Ale On tie moje nie. Ak som dnes zlyhala v hocičom, v čom som nechcela, tak On si povedal, že veď je to aj tak poprvé. Lebo sľúbil predsa, že si to nebude pamätať. A sľúbil aj niečo iné, sľúbil toho strašne veľa vlastne. A aj tu si niekedy asi hovoríš, že už by to mohol začať plniť. Ale vieš čo?! On naozaj nikdy neodišiel. Tam, kde všetci zanechali, tam On ostal.

Ak sa chceš dnes pohnúť z toho vyschnutého miesta osamelosti, prázdnoty, zabudnutia, bolesti, smútku, čohokoľvek…tak to sprav. Máš moje úplné povzbude5421234992_c71eb01aee_z.jpgnie do nových začiatkov, príbehov, krokov, všetkého, čo si len vysnívaš. A ak nechceš, nemôžeš, nedá sa Ti. Tak jednoducho nechoď. Ostaň tam, kde si, ak si sa tam cítiš bezpečne, tak Ti vravím, že môžeš. Naozaj môžeš. Ale ak sa Ti, čo i len o kúsok bude ľahšie dýchať niekde inde, tak tam choď. Nech si už vyberieš čokoľvek, tak ja a ani Boh Ťa súdiť nebudeme. Je to na Tebe.

Túžim, aby ľudia zažívali slobodu, prijatie, lásku, aby sa to dialo zázrakom obyčajným lusknutím prsta a viem, že Bohu je možné všetko. Ale viem, že On nám dá toľko času a priestoru, koľko my potrebujeme a chceme. A tak pre niektorých je to proces. A možno len pre mňa.

Tak či tak, verím, že spravíš to, čo je najlepšie pre Teba. Lebo Tvoj život a Ty za to naozaj stojíš. Aj keby si bol Zabijak Anders, alebo pokazený Speedy Prdko. Ja som tu knihu vlastne ešte nedočítala – tak ju neodporúčam..ani neviem úplne vystihnúť charakter tohto muža…použila som jeho meno len preto, aby si vedel, že to nevadí, ako Ťa druhí nazývajú, vidia, kričia po Tebe. Môžeš byť tým, kým si. Veď aj Speedy Prdko bol tri dni v nemocnici a dnes je zdravý a šťastný! A Dávid to naozaj stále volá Prdko a vždy, keď má na výber, tak sa pýta, či môže ísť Prdkom…

Tak nech si v akomkoľvek stave, to podstatné je aj tak niečo úplne iné. To je Tvoje vnútro, Tvoje túžby a sny…a hlavne nikdy neutíchajúca Božia vášeň po Tebe.

 

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s