Nikdy nedospieť.

IMG_2063Ahoj mami,

niekedy si chcem vedieť predstaviť, aké by to bolo vrátiť sa domov a môcť Ti rozpovedať aspoň kúsok z mojich cestovateľských zážitkov.

Napríklad o tom ako sme boli v ZOO, kde som si uvedomila hodnotu nápisov na tričkách. Všetci mi hľadeli na moje zvonilkové tričko s nápisom: “Never grow up. It’s a trap.” (Nikdy nedospej. Je to pasca. -pozn. prekladateľa). A pár odvážlivcov sa ma aj spýtalo, kde som ho kúpila. Premýšľam, ako by som sa obliekala, keby si tu bola. Či by som na miesto mojich obvyklých riflí, či nohavíc s tričkom a mikinou, ktoré vždy majú super nápisy a obrázky, nosila šaty, legíny s tými dlhými tričkami ako dievčatá okolo. Alebo by som mala dlhé vlasy ako Rapunzel inej farby, zapletané až pod zadok, alebo by som ostala pri mojich asymetrických krátko-dlhých účesoch. Či by som vôbec niekedy začala blogovať, alebo by som skôr bola jednou z tých slávnych vlogeriek, ktoré majú tisíce follower-ov, lebo vedia, ako sa správne nalíčiť. Ktovie.

Ďalej by som Ti rozprávala o tom ako som si uvedomila, že moje netere sú dobrým sitkom na výber priateľov. Lebo ak niekto zvládne výlet so mnou a mojimi neterami a ešte nás aj pozve na návštevu, tak ide naozaj o priateľstvo! Iv a Luc – klobúk dole. Lebo ak sa chce niekto niekedy dozvedieť, či je pekIMG_2062.jpgný, alebo škaredý, tučný, či chudý, nula alebo hrdina, šedivá a stará, alebo čokoľvek – tak proste stačí jeden takýto výlet s mojimi neterami a ony to postupne všetko vysvetlia. Síce je možné, že väčšinu z tých vecí ľudia o sebe nechcú počuť – ale proste, čo na srdci, to na jazyku. Proste, bola by si hrdá, že máš takéto vnučky.

A občas premýšľam, či by si bola hrdá na mňa, v tom ako spievam, hrám na gitare. Či by som vôbec šla študovať niečo s takýmto charitatívnym zameraním, alebo by som už dávno mala všetko dokončené. Ako by si hľadela na výber mojich mojich priateľov, filmov, hudby, ktorú počúvam, alebo by boli dnes okolo mňa úplne iní ľudia.

Premýšľam nad tým, či by si tu bola pre mňa a náš vzťah by bol taký gilmorovský a vedela by si o mne všetko. Či by som dnes vďaka vzťahu s Tebou mala za sebou veľa skúseností s mužmi a bola šťastne vydatá a Ty by si bola obklopená mojimi deťmi. Či by som si namiesto bicyklovania po horách vybrala napríklad také tancovanie po lúke plnej kvetov a mojimi hrdinami by neboli Avengers, X-mens, alebo všetky možné ne-reálne postavičky, ale romantické filmy, pri ktorých by sa mi napĺňali všetky moje sny.

A všetko sa to zrazu tak spustilo, keď som dnes počula tie slová od Heartbeat: “Vezmi ma chvíľu z tejto Zeme,… dívať sa na všetko z výšky zhora, chcem zabudnúť na to čo bolo dnes i včera. Na miesta nové, miesta nepoznané, i tie zabudnuté, tam kde moje srdce pre to tvoje začalo biť.“. A pritom tú pieseň vôbec nehrávam, lebo na chválu mi príde priveľmi poetická a mystická. Ale počúvam to veľmi rada. A práve dnes som začala premýšľať nad Tebou oveľa viac. Aké4794305480_6143140b75_z.jpg je to tam “hore” a či hľadíš na mňa odtiaľ. A čo všetko je ukryté v tom mojom zabudnutí. Aké to asi bolo, keď tam niekde v Tvojom vnútri začínalo moje srdce pre to Tvoje biť.

Premýšľala som aj nad tým, či tie moje emocionálne zvraty a návštevy psychiatrov, či psychológov sa stali kvôli tomu, že si zrazu odišla a musela zomrieť, alebo by sa diali aj keby si tu bola. A či by som to všetko znášala lepšie, jednoduchšie s Tebou po boku, alebo by všetko prebiehalo za akýmsi rúškom tajomstva. A premýšľam aj nad tým či to všetko bolo také premáhajúce. Do akej miery si bojovala a kedy si sa už musela vzdať, lebo bolesť ktorú priniesla rakovina do Tvojho tela sa stala neznesiteľnou. I keď chcem veriť tomu, že by si nikdy nechcela ísť. Hoci si uvedomujem, že každý môže prechádzať obdobím, že nič iné už nechce, iba zomrieť. A do akej miery nás vlastne Tvoja smrť zocelila a v akej nám ublížila. Asi neviem.

Uvedomujem si, že z Tvojej strany sa počas toho mesiaca, v ktorom si bojovala nedalo urobiť veľa. A ja som vždy bola ešte len dieťa. A dospieť je naozaj obyčajnou, hlúpou pascou. Nie vždy. Ale v prípade, že máš 13 a musíš, lebo si myslíš, že dospeláci všetko znášajú lepšie, tak vtedy to je naozaj. A ešte hlúpejšie je, keď Ťa všetci stavajú pred hotovú vec, lebo však si už veľká a Ty to zvládneš. IMG_2076.JPG

A ja potom neviem zastaviť to premýšľanie. Premýšľanie nad tým, či tam hore aj s tatom máte teraz nejakú nadprirodzenú moc a ako to všetko teraz vlastne prebieha. Či mi ten Speedy Prdko zdochol až na parkovisku vďaka Vám. Alebo že či máte tú moc obmäkkčovať srdcia ľudí, ktorí sú okolo mňa. A tak, keď mi niečo chýba, tak stačí sa ozvať a mám nad mieru.

Alebo, či je to aj vďaka Vám, že zažívam takú priazeň u Boha – o ktorom viem, že má slabosť na siroty – a taktiež u ľudí. Lebo takýto druh obľúbenosti nie je prirodzený pre všetkých.

Niekedy si hovorím, že mi chýbaš, že mi strašne brutálne moc chýbaš. Ale najhoršie na tom chýbaní je, že nedokážem opísať, čo mi vlastne na Tebe chýba. Viac si nepamätám ako pamätám, ale niekedy úplne stačí vidieť všetky tie mamy naokolo a povedať si – tak toto je ono. 

20315626303_286e591a49_z.jpgViem, že s mojimi strachmi už nič nenarobíte. Že jednoducho dennodenne musím znovu a znovu čeliť skutočnosti, že tu nie ste. Ale ak by ste predsa len vedeli, mohli, dokázali niečo urobiť: počúvať ma, vidieť ma, niesť ma, tak by som niekedy chcela len tak na Vás oboch kričať, že je to nefér, že ste ma tu nemali nechať, že nevládzem a nechcem. Že Vás potrebujem a čím ďalej tým viac túžim potom, aby pri tých všetkých novinkách a vymoženostiach a výmysloch a tom všetkom začala existovať možnosť “vrátiť sa naspäť”, aspoň na okamih. Nech sa rozpamätám mami, ako voniaš, ako znie Tvoj hlas, aké nežné vie byť Tvoje objatie. Nech vidím, s akým hnevom a rozčúlením by ste bojovali za moje dobro. Aby som vedela, aké je to, znovu, aspoň na chvíľu, keď sa rodičia postavia za svoje deti a len oni sami v nich vždy vidia len to najlepšie.

A takto by som mohla pokračovať do nekonečna. Lebo môj myšlienkový svet je občas akoby úplne bez hraníc. A vlastne sa z neho ani nikdy nechcem dostať von. Lebo takto si Ťa, i Vás oboch, predsaviť ako tu sedíte a rozprávať Vám o mojom nórskom dojení kráv, austrálskom 1700kilometrovom roadtripe, mojom študovaní v Dánsku, výlete do Ameriky, či misiách v Afrike a všetkom tom ostatnom, čo nie je len takým obyčajným každodenným stereotypom. A veriť, že Vám to všetko robí radosť a ste na mňa hrdí.

Skutočnosť, že deti nikdy nemusia dospievať, lebo vždy budú mať svojich rodičov, ktorí im budú kryť chrbát je odbremeňujúca. A tak toto bremeno skladám, lebo však navždy budem dcérou svojich rodičov. Vašou dcérou.

P1010378.JPGS láskou Ivonka.

PS: Ak mala Rút pravdu a naozaj v nebi venčíte Charlieho, prosím dajte mu odo mňa veľkú pusu, že chýba tiež!

 

 

O Zabijakovi Andersovi @ Speedy Prdkovi

Speedy Prdko bol chorý. Bol tri dni na PNke a nemal povolené vychádzky. Doprdkal. Vo štvrtok som vysvetlovala Dávidkovi, že pre neho pôjdeme a môžeme sa na ňom voziť a Dávid sa tešil. Akurát, že Speedy ešte nebol v stave, aby mohol ísť domov. Autám sa nerozumiem, tak neviem opísať, čo presne sa s ním dialo. Červený bol stále tak isto, stieračie fungovali, aj smerovky, aj svietil, aj šiel..len zrazu mu začal aj motor svietiť a tak bol v nemocnici pre autá.

cars.jpg

V piatok ráno sa Dávid o pol šiestej zobudil, do toho si prdol a hneď na to povedal vetu: “Prdko opravený, musíme ísť s Ivi preňho.” No koho by to nepotešilo, že si Dávidko pri prde spomenie na moje auto! Potom som premýšľala, že pri akej príležiosti by si spomenul na auto mojej kamošky s menom Dráčik.

No a keď sme pri tých autách, aj Sykórka z Teplej (áno Evi – prvykrát Ťa oficiálne, konečne spomínam vo svojom blogu!) má nové auto. Je úplne zelené. Ale tak pekne zelené. Tak svetlo-kriklavo zelené. Alebo neviem ako inak nazvať tú farbu, ktorú má. No proste tak žiari, že všetci naňho serú. No vážne. Sorry za výraz. Ale umývala som mu okná a kým som ich umyla, tak som mohla začať odznovu. Ale už má aj meno! Mená sú podľa veľmi dôležité. Vytvárajú vzťahy. Putá. Také, že máš pocit, že si si to auto skrotila. A tak sa volá Žabiak H/Fučo. Lebo Speedy občas do kopca prdká a má zopár chýb, ale tento Žabiak skutočne hučí-fučí.

Za posledné týždne sa toho udialo strašne veľa. Pokazilo sa mi auto do takej miery, že jeho oprava stála viac ako môj mesačný plat. Ach. Pár dní predtým som si kúpila letenky do Nórska. 17.júl-28.august – tak vtedy budem v Nórsku. Budem dojiť kravy na staré kolená, jak za mladých čias. Ale už sa teším. Bude to 44dní mimo realitu tohto zlomeného sveta. Aspoň si to tak hovorím.

Lebo ja na tento svet pozerám čoraz viac ako na zlomený. Od politiky, cez nejaké sociálne úrady, či iné úrady, znásilnenia, bitky, týrania, úmrtia, straty,…proste je to úplne všade, ľudia to zdieľajú a tak to čítame, že skoro vôbec nič nefunguje. Kazí sa to, môžeme15250685217_4811a071cc_z.jpg si za to sami a nad človekom sa potom vytvára taká bublinka osobného zúfalstva, v ktorej sme vlastne vôbec nechceli ocitnúť.

A potom sa dejú také odľahčujúce, úsmevné veci, ako keď moja kamoška Katka vystrašene hľadela na jednu zo Sofinkiných korytnačiek a strašne sa zľakla, že jej tie ostatné odkusli hlavu. V tom ju moja sestra otočila a Katka zistila, že tá nehlava, ktorej sa tak zľakla bol vlastne chvost! True story.

No späť k tomu osobnému zúfalstvu. Však to poznáš, keď Ti chodia SMSky, na ktoré ani veľmi nevieš ako odpísať, lebo sa znovu udialo niekde niekomu niečo kruté. Alebo nedvíhaš telefóny, lebo nechceš počuť, ako opäť niekto len niečo potrebuje. Alebo nevieš ani prečo a jednoducho sa nedarí a nedá a si zaseknutý už dlhší čas na tom istom mieste.

Vieš, poznám ľudí, ktorí sú/boli odvrhnutí tými najbližšími. Či už kvôli nejakému sociálnemu statusu, duševnej chorobe, alebo jednoducho, lebo susedovej dcéry bratranca cap povedal, že by bolo lepšie s nimi viac netráviť chvíle. Takémuto odvrhnutiu čelia rodičia, ktoré stratili dieťa a nikto nechápe, prečo sa už nevyrovnali so stratou, však už “je to viac ako rok”…akoby nerozumeli tomu, že niekto sa nielen nevie, ale i nechce vyrovnať s 9302071648_c79928e8dc_z.jpgtakto obrovskou stratou. A takéto straty sa dejú neustále. Nikdy neporovnávam hodnotu jedného človeka s tým druhým. Nemám odvahu povedať, že jedna strata bolí menej ako druhá. Bolo by hlúpe niekomu vysvetlovať, aby sa z niečoho už dostal – lebo nik v skutočnosti nevie o schopnostiach, zdrojoch, sile, alebo akokoľvek to pomenujete, ktorú si ten druhý človek nosí. A preto tvrdím, že nemám odvahu na to hovoriť druhému, že niečo už musí urobiť preto, aby sa mal lepšie.

Ja viem, že každý máme svoje strachy, svoje tajné fóbie, či úchylky a odchylky, sme predsa len ľudia. Ja napríklad nedvíham neznáme čísla, dokonca ani netelefonujem, keď je niekto pri mne, vlastne ja vôbec netelefonujem rada – teda pokiaľ nejde o moju sestru, s ktorou volám každý deň, Češťanov, lebo s nimi sa vidím málo, alebo toho môjho bratislavského Slona… inak – pozrite na tú selfie so Slonom! IMG_1995.JPG.jpegKeby niekto nevedel, koho mám na mysli. Baví ma písanie blogov, mailov, či smsiek. Rada pozerám všetky superhrdinovské seriály a filmy a dnes som s údivom zistila, že všetky moje showbiznisové idoly sú teplé. Ak nepozerám akčňák, tak väčšinou pri filmoch plačem. Prestala som čítať knihy s duchovnou tématikou, lebo mám pocit, že som tým presýtená a čítam o Zabijakovi Andersovi. Už ani neviem, kedy som naposledy na iTunes klikla na prehrávanie nejakej kresťanskej hudby, lebo jednoducho začala som počúvať “pánov muzikantov”. Ale chvály samozrejme stále milujem, predovšetkým na ranči. A to keď si pomyslím, že popri všetkých tých seminároch na vnútorné uzdravenie, kam chodím aj tlmočiť už a je to teda už aj mojou prácou, stíham chodiť aj na úplne normálne svetské psychoterapie – už to budú asi aj štyri roky. Nehovorím, že semináre nefungujú. Alebo že Boh na mňa zabudol a funguje len všade naokolo mňa. I keď niekedy si myslím aj to. Jednoducho sa učím neustále tomu, že nikdy, naozaj nikdy, nebudem mať právo niekomu povedať, že takto si máš žiť svoj život, alebo že už bolo dosť trápenia a smútku. Nemôžem predsa niekoho násilím preodieť zo smútku do radosti.

A ak sa Ti stalo, že sa takto k Tebe niekto zachoval, tak dovoľ, aby som sa Ti v jeho mene ospravedlnila. Aj za okolností, že on nikdy nezmení svoj názor na Teba a Tvoju situáciu. Tak mne je to naozaj ľúto. Nik nemá právo s Tebou zaobchádzať takýmto spôsobom, ktorý ja považujem za krutý. Lebo nik si naozaj nikdy neobul Tvoje topánky a neprešiel si v nich dosť dlhú vzdialenosť na to, aby Ťa mohol súdiť.

Alebo si naozaj myslíš, že existuje isté časové obmedzenie na odovzdanie bolesti, smútku, zármutku? Teraz nehovorím o horkosti, pomste a neodpustení – lebo to by Ťa naozaj zožieralo a to väčšinou k ničomu nevedie. Hovorím o obyčajných ľudských emóciach, akými sú hnev, smútok, bolesť, prázdnota a vôbec nechcem, aby si ich stále mal v priečinku “negatívne”, alebo “musím jej pomôcť dostať sa z nich”. Nemusíš. Ak sú tu, tak to zrejme bude mať nejaký dôvod.

Aký?! Neviem. Ale určite časom na to spolu prídeme.

Takže nie. Čas rany nelieči. Neverím tomu. To, čo lieči naše rany je to, ako veľmi si dovoľujeme byť liečení. To, s akou jemnosťou a nehou sme schopní k sebe pristupovať. To, čo uzdravuje naše rany je to, ako dovolíme Bohu, aby s nami bol. A ja i On úplne rozumieme tomu, že sú chvíle, momenty, obdobia, či celé roky, kedy nechceme veriť, že vôbec existuje, lebo tie nešťastia, ktoré sme zakúsili boli priam katastrofálne a ťažko vieme veriť tomu, že to dovolil. To, čo uždravuje naše rany je to, do akej miery dovolíme ľuďom, ktorí nás do ničoho nenútia, aby nás milovali takých, akí sme. Lebo veľakrát naša bolesť, či odmietnutie od druhých spôsobuje, že si myslíme, že lásky nie sme vôbec hodní. A to je klamstvo. Lásky je hodný úplne každý. Aj Zabijak Anders.

Vieš, keď čítam všetky tie blogy, ktoré vyhrali, tak si poviem, že môj bol jednoducho primálo vulgárny a pohoršujúci – i keď tie blogy sú vážne super a mnohé z nich čítavam! 🙂

Ale, ak som v tomto blogu niečím pohoršujúcou, tak aspoň viem, že sa mi zvýši čitateľnosť. Či?!

Lebo keby mám prezentovať Boha ako toho sladkého pána na obláčiku, ktorý nás miluje nech sa deje čokoľvek, tak Ho robím tak veľmi atraktívnym, ako keď si Ho ľudia predstavujú ako policajta s nabitou zbraňou.

Samozrejme, že miluje stále, nech sa deje čokoľvek – ale v tom všetkom milovaní, dávaní sa, je to predsa len Všemohúci Boh. Ktorý čaká. Je veľmi čakajúci. Dáva nám priestor vysporiadať sa so svojimi zraneniami. I keď mnohým by sme predišli, keby sme Mu dovolili byť s nami viac. To áno. Veď tento Boh spôsobil, že Dávid je uzdravený z rakoviny. To áno. Ale myslím, že vieš a viem to aj ja – že tento Boh vlastne dovolil, aby moji rodičia z rakoviny uzdravení neboli. Chcel to? Neverím, že by to chcel. Dopustil to? Priniesol rakovinu? Ani tomu neverím. Ale vedel, že to bude takto bolieť? Myslím, že vedel. A vedel, že táto bolesť je nad mieru toho, aby som ju uniesla? Myslím, že aj toto vedel. A prečo teda?! Neviem prečo teda. Prestal by si Ho chváliť? Možno hej. Prestal by si veriť? Možno áno. A vieš čo, ja som neprestala. Ale nikdy by som nemala odvahu odsúdiť Ťa za to, že neveríš, alebo si prestal.

Možno tento Boh zlyhal v Tvojich a mojich očiach už 432krát. A my si myslíme, že my v Jeho asi 64363423432krát. No naozaj. Ja si pamätám svoje zlyhania. Ale On tie moje nie. Ak som dnes zlyhala v hocičom, v čom som nechcela, tak On si povedal, že veď je to aj tak poprvé. Lebo sľúbil predsa, že si to nebude pamätať. A sľúbil aj niečo iné, sľúbil toho strašne veľa vlastne. A aj tu si niekedy asi hovoríš, že už by to mohol začať plniť. Ale vieš čo?! On naozaj nikdy neodišiel. Tam, kde všetci zanechali, tam On ostal.

Ak sa chceš dnes pohnúť z toho vyschnutého miesta osamelosti, prázdnoty, zabudnutia, bolesti, smútku, čohokoľvek…tak to sprav. Máš moje úplné povzbude5421234992_c71eb01aee_z.jpgnie do nových začiatkov, príbehov, krokov, všetkého, čo si len vysnívaš. A ak nechceš, nemôžeš, nedá sa Ti. Tak jednoducho nechoď. Ostaň tam, kde si, ak si sa tam cítiš bezpečne, tak Ti vravím, že môžeš. Naozaj môžeš. Ale ak sa Ti, čo i len o kúsok bude ľahšie dýchať niekde inde, tak tam choď. Nech si už vyberieš čokoľvek, tak ja a ani Boh Ťa súdiť nebudeme. Je to na Tebe.

Túžim, aby ľudia zažívali slobodu, prijatie, lásku, aby sa to dialo zázrakom obyčajným lusknutím prsta a viem, že Bohu je možné všetko. Ale viem, že On nám dá toľko času a priestoru, koľko my potrebujeme a chceme. A tak pre niektorých je to proces. A možno len pre mňa.

Tak či tak, verím, že spravíš to, čo je najlepšie pre Teba. Lebo Tvoj život a Ty za to naozaj stojíš. Aj keby si bol Zabijak Anders, alebo pokazený Speedy Prdko. Ja som tu knihu vlastne ešte nedočítala – tak ju neodporúčam..ani neviem úplne vystihnúť charakter tohto muža…použila som jeho meno len preto, aby si vedel, že to nevadí, ako Ťa druhí nazývajú, vidia, kričia po Tebe. Môžeš byť tým, kým si. Veď aj Speedy Prdko bol tri dni v nemocnici a dnes je zdravý a šťastný! A Dávid to naozaj stále volá Prdko a vždy, keď má na výber, tak sa pýta, či môže ísť Prdkom…

Tak nech si v akomkoľvek stave, to podstatné je aj tak niečo úplne iné. To je Tvoje vnútro, Tvoje túžby a sny…a hlavne nikdy neutíchajúca Božia vášeň po Tebe.

 

 

 

 

Nositeľ reality

Akurát mi kamoška píše o mojich blogoch. Vlastne mi píše dve kamošky o mojich blogoch v tom istom čase. Jedna píše, aby som písala, aby mala o čom v práci bzučať. No, čo Ti poviem – kaderníčka z Námestova – podľa mňa, aj keby bola z Hornej Dolnej, tak kaderníčky majú vždy o čom. Sorry Peti (akože tá moja kaderníčka). A tá druhá mi píše, že číta moje blogy stále dookola. (Inak – Lucka je fakt super a je slobodná! Teraz sa uvidí, či ma čítajú aj muži. Lebo ak hej, tak slobodná som tiež!) Ach, teraz by som si priala byť vlogerkou a nie blogerkou – aby bolo možné precítiť môj výraz na tvári o tom, že niekto moje blogy stále dookola. “Chúďa,” – prebehlo mi hlavou – “musím jej napísať nejaký nový.”a tak píšem.

chicks-spring-chicken-plumage-55834.jpegJa  už pracujem na treťom blogu (okrem cestaplus.sk) ma budete raz čítať aj inde – ale to je ešte tajné, že sa jedná o stránku Otcovho srdca. No, tak či tak, pri pracovaní na blogu na tú utajenú stránku som zistila, že existuje mnoho stránok, kde môžete stiahnuť obrázky zadarmo a ešte to je aj legálne! Lebo to autori dovoľujú!  No tak som šla na jednu z tých stránok a stiahla tento prvý obrázok. Lebo si myslím, že obrázok takej poriadnej pipušky priláka omnoho viac čitateľov než doteraz. Pani Milka – tá by o pipuškách vedela rozprávať. Veď im zachránila život. Veď mi o tom aj napísala na FB ako koment k blogu, aha: “Ahoj Ivonka, páči sa mi Tvoj blog.Musím Ti ešte objasniť históriu pipušiek. Ešte pred rokom neboli pre mňa také zaujímavé.  Mali sme kvočku a čo s ňou? Môj muž sa rozhodol, že ju podsype ,teda dali sme jej vajíčka, nech nadarmo nesedí. Mali sa začať liahnuť a milej sliepke13177484_10207308834573773_410570283139589582_n sa odnechcelo sedieť na vajíčkach. Už sa dzobkali von,bolo vidieť zobáčik. Tak som ich zachraňovala, že som zachránila dve. A to čierne, to je teraz ten môj krásny kohútik, 21.mája bude mať rok. Preto mám k nim tak blízko, lebo chodili za mnou a poslúchali ma. Moja dcéra sa mi smiala, že mami, oni Ťa majú za mamičku. Teraz ma už tak neposlúchajú, ako aj deti keď vyrastú. Minule, keď okolo mňa kohút tancoval, tak som mu dohovárala, že či zabudol,ako som ho zachránila…”  chcela som to skrátiť, ale nedalo mi to – niečo len tak vynechať. Páči sa mi slovo “odnechcelo”, Milka, mala by si o pipuškách vlogovať (robiť videá)! Milka – si môj Hero! Hneď po Avengeroch samozrejme!

Keď sme už pri Avengeroch (pre staršie generácie: čítaj – evendžeroch, aby raz niekde nedošlo k nejakému nedorozumeniu), tak ak ste na nich ešte neboli v kine, tak to musíte! To si daj kľudne do zoznamu “to do list” alebo proste niečoho, čo v živote musíš urobiť – zamilovať sa do nejakého superhrdinu. Podľa mňa špeciálne tento diel bol veľmi dojímavý! A aj romantický – veď tá pusa! Ale veď to musíš vidieť.

Len nerozumiem, prečo prešli režiséri do toho “verzus” režimu, kde Superman bojoval dlhú časť filmIMG_1883u proti Batmanovi a teraz Ironman proti Kapitánovi Rogersovi (som nevedela v akom tvare napísať Kapitán Amerika v tej vete, tak som ostala pri jeho priezvisku).

A všetko zlé dopadlo dobre a aj tam a aj tam sa spriatelili. Veď to je skoro ako v rozprávke! Teraz si to už musíte pozrieť.

No tak, či tak. Nežijeme v rozprávke. Či?! Viete, čo je najväčším strachom ľudí, ktorí odchádzajú z tých našich seminárov Otcovo srdce? Že budú musieť čeliť realite. Alebo sa vrátia späť do reality. A podobné slová. Takmer každý s takými slovami odchádza. A neviem im to úplne vždy vyhovoriť. Lebo však to sa nedá. Hlavne keď sa hneď majú vrátiť do svojho životného kolotoča. Ale jednu vec povedať viem – že to, čo zažili tam, že to je realita, ktorú teraz smú vyniesť von do sveta naokolo.

Ty si nositeľom akej reality?! Reality plnej nemožností a neschopností a neplodností (už v akejkoľvej oblasti mám na mysli) a zúfalstva a smútku a depresie a samoty a opustenosti?! Vlastne, reality tohto sveta. Alebo nosíš inú realitu?!

 

To, čo ľudia zažívajú, je bezpodmienečné prijatie a láska. A mne je veľmi ľúto, že po zažití niečoho takého, čo by malo byť úplne bežné, obvyklé v našom svete, odchádzajú so slovami, že nevedia, ako sa odtiaľ vrátiť domov.

Vezmi si Ježiša – dotýkal sa nedotknuteľných, oživoval mŕtvych, vracal zrak slepým a sluch hluchým, postavil na nohy tých, ktorí možno nikdy nestáli. Tiež bol nositeľom niečoho. Nositeľom Lásky – lebo iba tá Mu dovolovala priblížiť sa k tým, ktorí museli byť jednoducho na míle vzdialení.

Vezmi si mňa – chce to dávku odvahy, aby som sa dotkla nedotknuteľného. V Jeho svete to boli malomocní, ženy s krvotokom, žobráci. V tom mojom sú to bezdomovci, drogovo závislí, akýkoľvek druh mafiánov, alebo mentálne chorí ľudia. Jednoducho mám strach. Prežívam strach, keď stretnem opitých na ulici, lebo neviem, ako sa zachovajú. Cítim obrovskú ľútosť kvôli ľuďom bez domova, ale jednoducho veľakrát len prejdem okolo, bez úsmevu, bez pomoci, bez pozdravu,…proste len nech ich už nevidím. Lebo tá ľútosť je občas premáhajúca. Poznáš to?! Keď je toho už priveľa? Všetkej tej bolesti, smútku, trápenia, chudoby,…a Ty už jednoducho nemáš dostatok, aby si sa s tým vyrovnal.

Kde sa nachádzaš Ty?! Ja nejdem k ničomu vyzývať, či pozývať. Ach, už mi to lezie občas na nervy, že či sa nechcem tam alebo tam pridať a byť dobrovoľníkom a pomáhať a neviem, čo všetko…veď som len človek.

Ale jednu vec som začala chápať – čokoľvek nosíš, tak jednoducho to premieňa Tvoj svet naokolo. Môže to byť pokoj a ľudia si povedia, že si úplný flegmoš vo všetkom, bezstarostný…jak o mne. Ale ja nie som flegmoš, ale pokoj v sebe mám. A niečo v sebe máš aj Ty! Som o tom presvedčená. Nemusíš nikomu pomáhať, nikde sa zapisovať, len sa rozhodni, čo presne túžiš vo svojom živote byť, čo túžiš nosiť, po čom Ťa druhí spoznajú… 🙂 čo chceš mať, pri čom si druhí povedia “to chcem tiež”… jednoducho, či chceš alebo nechceš istú realitu prinesieš vždy tam, kam prídeš.