Vrhač traktorov

Keď som tak dnes pozerala na http://www.blogerroka.sk/2015/iwonblog/ a svojich 218 hlasov, tak som sa rozhodla Vám – tým 218 hlasovateľom poďakovať! Veľmi si to vážim naozaj. 218 je predsa veľké číslo! Dá sa hlasovať ešte do 10.apríla (inak, 11teho mám narodky, to by už bol čo za darček, že?!), ale som si vďaka tejto súťaži uvedomila, že 717 priateľov na FB by spôsobilo, že by som túto súťaž vyhrala. No neudialo sa tak, ale nevadí! Veď to by asi väčšina z nich musela byť slovenskej národnosti a vedieť, čo to tam furt vešiam… 🙂  Jedine, že by ste sa niekto poznali s Kristínou Farkašovou – lebo ona bude mať možnosť dať v tejto súťaži divokú kartu a povedali jej, že aj ja somammista – v tom blogu som o tom písala 🙂

No prejdeme k dôležitejším veciam! Boli sme v cirkuse. Dávid, veľký pánko, cestou do auta s rukami vo vačku hodil takú kabelu, že vďaka Bohu, že sme šli do cirkusu a tak zabúdanie na rozrazenú peru bolo motivujúcejšie. Myslím, že sa mu páčilo. Aha:

 

Asi by som zážitok z videnia toľkých zvierat na jednom mieste nevedela opísať lepšie. Už sa teším, keď sa ho raz budem pýtať na zážitky zo ZOO.

Inak, vždy keď je reč o slonoch, tak si spomeniem na svoju kamošku, ktorú slonom nazývam odo dňa, kedy som ju spoznala. Hej, má veľké uši, nohy, oči, zuby, proste hotový slon. Ale nie, to má taký svoj skrytý príbeh. Ale nakoľko patrí k mojim najbližším priateľom, tak Vám o nej píšem. Nie najlepším, od toho má fakt ďaleko, málokedy má čas, odpisuje tak na druhý/tretí deň a málokedy  k veci..ale je veľmi blízko môjmu srdcu a preto tak. Týmto Ťa zdravím slečna M.! (Keby sa dalo, zahlasujte za ňu na gospelparáde – má číslo 10 a pesničku Jób – dajte jej hneď všetkých 15 hlasov, sa poteším!)

IMG_1710.jpgBola som venčiť Cilu. A poviem Ti, z Cilky sa stáva naozaj mamut. Keď sa postaví na zadné, tak mi dá akurát pusu na ústa. Ak sa to vôbec pusou dá nazývať, keď do toho zapája jazyk a sliny a zuby a všetko možné a ja to ledva ustojím pri jej váhe. No tak či tak, má len pol roka, ale tá sa už veru nebojí ničoho. Takže sa moje mamutie predstavy naozaj napĺňajú. Viac o mamutoch a ich labách som písala v tomto októbrovom blogu. (Len klikni na modré blogu.)

Môj mobil je plný zmysluplných fotiek a videí, lebo mám tam aplikáciu, ktorá Vám pridáva tváre slávnych osobností, zvierat, či iných vecí. Ale vymieňa jednu tvár za druhú a podobné strašnosti. Keď som videla možnosť mať namiesto tváre hovno, tak som si povedala, že to je riadna kravina, že kto by sa fotil s tvárou hovna, až som po pár dňoch objavila toto video – podotýkam v mojom mobile:

No super, fakt. Ale zase, každý nachádza zmysel v niečom inom. Tak na budúce radšej o týchto užitočných appkách nebudem zmýšľať ako o kravinách. Sľubujem.

Niekedy si pripadám jak úplný odvec v tomto svete a nevidím kam idem. A keď som tento týždeň uvidela tento obrázok na FB, tak som si len povedala: “Ahoj pravá hemisféra, je možné že tu niekedy spravíš miesto aj pre tú ľavú?!!” A tá sa na mňa usmiala, jak keby som bola už úplne mimo a odpoveď mi bola jasná…orientácia nula bodov, neviem si predstaviť narodiť sa do časov pred GPS, však ja by som bola furt stratená. Naposledy sme Otcovo srdce v Bratislave, v centre Bratislavy. A tak som šla so svojimi dvoma kamošmi do obchodu, angličan, fínka a ja. A keď sa ma spýtali, ktorým smerom, tak som im vysvetlila za pochodu, že na google maps som ja tá modrá bodka a tak musíme ísť tadiaľ. Oni mi mobil vypli a povedali mi, že mi Bratislavu, v ktorej boli prvýkrát radi ukážu. Tak ma celý týždeň volali “blue dot” (modrá bodka). Nehovoriac o mojom parkovaní na 43242krát. Alebo samotnom tlmočení – keď niečo neviem, tak si jednoducho vymyslím. Veď som predsa kreatívna. paint-72dpi

A takto nejak to ide stále. Totálna ambivalentnosť úplne vo všetkom. Vždy keď toto slovo pri niečom použila moja terapeutka, tak som sa jej povedala, že asi hej, ale že fakt neviem, čo znamená to slovo. Dnes viem – nerozhodnosť. Veď všetko sa vždy udeje na nejakej spontánnosti, že sa ani nestíham rozhodovať.

Ale to neznamená úplnú farebnosť a radostnosť a smiech vo všetkom a všade. Bodaj by. Ale nie. Sú dni, týždne mesiace, kedy si vravím, že to fakt nemá zmysel. Lebo však idem jak do tmy s vystretými rukami vpred, aby som sa o niečo nebuchla, čo ešte vždy nezaručuje, že sa nepotknem. A potkýňam sa neustále, naozaj.

A ľudia sú so mnou mnohokrát veľmi zhovievaví, keď z tej zeme teda zavolám, že som spadla a nevstanem sama. Preto je fajn mať priateľov. Že keď narazíte na múr a ocitnete sa uprostred ničoho, tak on vidí za ten múr a vie, že to pôjde a hneď na to sa aj opýta, ako môže pomôcť. Už len toto je akoby ste strhli taký veľký balvan z pliec. (Vďaka L. i všetci ostatní, čo to robíte.) Vlastne je to viac ako fajn – to matie priateľov.

Aj tak to všetko vždy smeruje k tým našim túžbam byť milovaní, chcení a prijatí. Ak sa tomuto minieme, tak naozaj nič nemáme. A áno, pýtam sa neustále, či to znovu niekedy zažijem v takej miere, v akej som to mala. Lebo však rodičia sú rodičia a nik už nebude schopný milovať ma takou rodičovskou láskou ako moji rodičia.

Ale predsa. Uprostred ozastnej zlomenosti, keď sa stane, že vás niekto pozdvihne. Tak to je naozaj cítiť.

A Boh?! Zabudol na nás, keď narážame do múru? Alebo chce, aby sme zakusovali bolesť z toho, že sme si nezvolili v tomto, či inom prípade vernosť Jemu?! To si nemyslím, že by trestal. To by som si už dovolila nazvať kravinou, keby tomu verím, že vo svojej nespokojnosti so mnou dopúšťa, aby mi padali traktory na hlavu, aby som dorazila na úplné dno a povedala, “okej, vzdávam sa, rob so mnou, čo chceš”. Lebo Boh vo svojom voľnom čase nemá inej roboty ako hádzať traktory na túto zem a robí si čiarky, že koľkých ľudí bolesťou prinútil v Neho veriť. Prdky. Ak by som mala veriť takému Bohu, tak v Neho neverím a ani na tom dne si naňho nespomeniem. Však zase nie som blbá…hej, zažívam tú ambivalentnosť asi všade, ale vo svojom postoji k Bohu a k tomu, že je dobrý, tak to nie.

Lebo viem, že ja nie som schopná udržania si svojich vzťahov a viem, koľko bolesti a traktorov som ja do druhých nahádzala vo svojom vlastnom smútku. A týmto sa všetkým ospravedlňujem, ak máš pocit, že som macher vo vrhaní traktorov. Hej, som. Lebo som len človek. Ale myslím, že Boh spôsobuje to neskutočné množstvo šancí na nové vzťahy a na nové začiatky, či konce. A strašne veľa vecí je, v ktorých zlyhávam a som brutálne nedokonalá, ale veď, prečo by som aj mala byť.

A vlastne ani neviem, k čomu som vás chcela povzbudiť – už som sa fakt stratila. Moja pravá hemisféra hovorí za všetko… 🙂 haha, ale nie, proste, že buďte sami sebou, vo svojej viere, v konaní dobrých skutkov, či hádzaní traktorov (ale to fakt bolí, aj vás i tých druhých),…pre mňa za mňa, majte ruky vo vačkoch na ťažkých terénoch, ale uistite sa, že vás potom niekto z tej zeme vezme aj do cirkusu.

A tak to je asi všetko vlastne 🙂

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s