Z bodu nula nahor.

Od apríla som zamestnaná. Teda, vlastne som už dlhšie. Lebo však píšem pre Cestaplus predsa: http://www.cestaplus.sk/stoosemdesiatstupnov/.

Tak lepšie povedané, od apríla dostávam za svoje tlmočenie, hranie, spievanie, modlenie sa a všetko to ostatné, peniaze. Najviac na tom celom sa mi páči to množstvo ľudí, ktorých spoznávam na týchto mojich potulkách Slovenskom.

Mám za sebou prvé tri týždne. A mohla by som písať naozaj strašne veľa príbehov ľudí, ktorých som stretla. Nie tie tajné, ktoré sa dozvedám pri osobných rozhovoroch, tlmočení, či modlitbách – na tie mám takú špeciálnu komôrku v hlave s názvom “Nepamätať si” a tak zabúdam. Mám na mysli tie príbehy, ktoré sa dozvedáte pri pive, či kávičke s ľuďmi, ktorými si sedíte a všetko to sa snažíte vložiť do druhej komôrky s názvom “Zapamätať si”, akurát že aj tak väčšinou zabudnem aj to.

Tak napríklad pani Milka – chová pipušky. A počas semináru na Duchonke som vďaka nej pochopila, že sliepky sú schopné vzťahov a znášať menej vajíčok v prípade, že ich panička nie je doma. Vďaka Bohu, Milka je doma a pipušky znášajú opäť nadbytok vajíčok! Lenka, ktorej sestra študuje veterinu nám prezradila, že pipušky môžu znášať veľa vajíčok aj bez pomoci kohútika. Ale keď tak nad tým premýšľam, tak radšej nenapíšem, aký návod sme (za pomoci prstov) od nej dostali. Ale ak budem mať niekedy pipušky, tak výlučne s kohútikom! Už poznám aj ľudí, ktorí majú vlastné pohrebníctvo. Postupne vďaka týmto seminárom budem zabezpečená po každej stránke.

IMG_1781.jpgPremýšľam, čo ďalej. Ak bývate niekde v okolí Oravy, tak Vám odporúčam kaderníčku Janku z Námestova. Nie je veľmi na mená, ale celkom jej ide dávanie ľudí dokopy. Akurát, že to nedotiahne dokonca. A tak viem, že Dominik má 28 a je slobodný a to je všetko. Janka nemá vodičák, ale skoro šoférovala môjho Speedyho Prdka. Ľudia tam ešte nešoférovali automat. Tak som im povedala, že za desať eur si môžu spraviť koliečko okolo domu na mojom. Súhlasili. A Janke, ktorá vodičák nemá by som dala za 20.  Tiež súhlasila. Akurát, že nebolo času. Tak som si až tak nezarobila. Ale obchodovanie mi ide!

A od včera som doma. Tak mi už chodili požiadavky na blog, len som sa vždy vyhovorila na to, že nie som doma. Ale už som, tak píšem.

IMG_1780.jpgS neterami som bola v kine. Videli sme film Zootropolis. Myslím, že nákup sladkostí, slaností a vôd ma vyšlo viac než samotné lístky. Aj im ide to obchodovanie!

Samozrejme, mojim hrdinom sa sa stal leňochod Flash! Prvýkrát v živote som si pripadala celkom rýchla. Inak, viete ako sa volá trojhrbá ťava?! Tehotná! 🙂 A podobné veci. Určite si to pozrite, ak budete mať čas ísť do kina.

A inak Ľubka má dnes 50! Ak ju poznáte, povedzte jej všetko naj.

Tí, ktorí nečítate Bibliu – ono tam sú celkom zaujímavé veci popísané občas. Tak napríklad: “Za pásom budeš nosiť lopatku a keď si budeš chcieť čupnúť, vyhrabeš jamku; a keď zas vstaneš, vyhrabanou zemou prikryješ svoj výkal.” Dt 23:13. Normálne, že návod na kakanie!

No a takéto veci ja riešim, keď som zrovna teda neni na tom seminári. Volám to “psychohygiena”, aspoň tak nás to naučili volať.

Viete, lebo byť neustále v nastavení počúvania niekedy naozaj krutých rodinných udalostí a spomienok z detstva nie je úplne jednoduché. Počúvam o bolesti, smútku, zármutku, strate, závislostiach, depresiách, poruchách osobnosti, liekoch, terapiách, zraneniach, znásilneniach,…vlastne ani neviem, ako to tí terapeuti dávajú niekedy. Lebo ja vlastne nič nerobím, neradím, nesnažím sa z vlastných síl riešiť nevyriešiteľné a robiť nemožné. Lebo však asi by som sa zbláznila. Ale uvedomujem si jedno uprostred toho celého – že aj keby som ani len prstom nepohla, tak Boh bude za tých ľudí bojovať. A urobí kamene, aby ich objímali a vymilovávali z toho všetkého v čom sú.

Lebo viete, stretnúť za mesiac stovky ľudí a prísť s nimi do kontaktu, či už len trochu alebo úplne veľa – tak v tom celom som len taký obyčajný pozorovateľ. Lebo to všetko Boh. Ja nedokážem uzdraviť zlomené srdce, ani dať návod na zabudnutie. Jednoducho neviem. Toto ide všetko mimo mňa. Boh je ten, ktorý pozná svoje deti. Vie, čo potrebujú počuť, čo potrebujú zažiť, aby bola znovu obnovená ich dôvera a dali novú šancu (i Bohu samotnému) a dovolili nádeji, aby v nich znovu ožila.

Skutočne – ak si viete spraviť päť dní voľno, tak niekedy to príďte skúsiť na vlastnej koži, že čo sa vlastne deje, keď Boh operuje Tvoje srdce.

Lebo keď tam tak som a pozorujem, ľudí malých a veľkých, chudých i nie chudých, modelky a modelov a takých, ktorí sa tým nestarostia alebo starostia sa úplne najviac a každý v inom veku…tak si vždy uvedomím, že to naše porovnávanie sa o tom, že kto dokáže viac a komu bolo danej viac krásy a komu zase rozumu je úplneIMG_1801.jpg, ale úplne bezvýznamné. Môžem byť úplne obyčajný priemer aj v kráse aj v chytrosti, ale ak toto na sebe ani v tom priemere nevidím a neprijímam, tak som na bode nula. A tak aj tí krásni a snažiaci sa, hnajúci sa za výkonom, ak nevidia, že ako veľa už dosiahli a slepo bežia za viac, tak tiež sú niekde pri nule.

Liezli sme po tých lanových srandách. A niektorí sme za minútku prešli všetko (nemenovaná 55ročná Janka Jaššová – máš moje uznanie). A iným to trvalo a ani to nedokončili. Napríklad ja. Ani neviem, či by som to dokončila, keby bol na to čas. Lebo už som musela tlmočiť ísť. Ale tak či tak, svoj bod nula som prekonala už len tým, že som sa do toho navliekla.

Naozaj to všetko je niekde úplne inde. Boh hovorí, že sme veľmi dobrí. A Robert, ktorého tlmočím na seminároch hovorí, že ak si myslíme o sebe niečo iné, tak jednoducho nesúhlasíme s Bohom. A áno, ja nesúhlasim s Bohom asi tak trikrát za deň. Lebo Jeho myšlienky a moje myšlienky – to je niekedy na zasmiatie.

Ale vieš čo, On to nevzdáva. Každý jeden deň sa skláňa k Tvojmu bodu a pozdvihuje Ťa do toho, že si aj dnes veľmi dobrý. Či už s tým súhlasíš alebo nie, takto to jednoducho je.

Ja viem, že sme nehodní, hriešni, malí a slabí. Sme neschopní a bojíme sa najmenej raz za deň. Ale On to vie tiež. Jemu ide o vzťah, nie o Tvoj výkon alebo snaženie sa. On je Boh milujúci, odpúšťajúci, vášnivo milujúci – Teba. Práve teraz!

Tak Mu dovoľ, aby Ťa z Tvojho bodu nula aj dnes pozdvihol smerom hore! 🙂

 

Vrhač traktorov

Keď som tak dnes pozerala na http://www.blogerroka.sk/2015/iwonblog/ a svojich 218 hlasov, tak som sa rozhodla Vám – tým 218 hlasovateľom poďakovať! Veľmi si to vážim naozaj. 218 je predsa veľké číslo! Dá sa hlasovať ešte do 10.apríla (inak, 11teho mám narodky, to by už bol čo za darček, že?!), ale som si vďaka tejto súťaži uvedomila, že 717 priateľov na FB by spôsobilo, že by som túto súťaž vyhrala. No neudialo sa tak, ale nevadí! Veď to by asi väčšina z nich musela byť slovenskej národnosti a vedieť, čo to tam furt vešiam… 🙂  Jedine, že by ste sa niekto poznali s Kristínou Farkašovou – lebo ona bude mať možnosť dať v tejto súťaži divokú kartu a povedali jej, že aj ja somammista – v tom blogu som o tom písala 🙂

No prejdeme k dôležitejším veciam! Boli sme v cirkuse. Dávid, veľký pánko, cestou do auta s rukami vo vačku hodil takú kabelu, že vďaka Bohu, že sme šli do cirkusu a tak zabúdanie na rozrazenú peru bolo motivujúcejšie. Myslím, že sa mu páčilo. Aha:

 

Asi by som zážitok z videnia toľkých zvierat na jednom mieste nevedela opísať lepšie. Už sa teším, keď sa ho raz budem pýtať na zážitky zo ZOO.

Inak, vždy keď je reč o slonoch, tak si spomeniem na svoju kamošku, ktorú slonom nazývam odo dňa, kedy som ju spoznala. Hej, má veľké uši, nohy, oči, zuby, proste hotový slon. Ale nie, to má taký svoj skrytý príbeh. Ale nakoľko patrí k mojim najbližším priateľom, tak Vám o nej píšem. Nie najlepším, od toho má fakt ďaleko, málokedy má čas, odpisuje tak na druhý/tretí deň a málokedy  k veci..ale je veľmi blízko môjmu srdcu a preto tak. Týmto Ťa zdravím slečna M.! (Keby sa dalo, zahlasujte za ňu na gospelparáde – má číslo 10 a pesničku Jób – dajte jej hneď všetkých 15 hlasov, sa poteším!)

IMG_1710.jpgBola som venčiť Cilu. A poviem Ti, z Cilky sa stáva naozaj mamut. Keď sa postaví na zadné, tak mi dá akurát pusu na ústa. Ak sa to vôbec pusou dá nazývať, keď do toho zapája jazyk a sliny a zuby a všetko možné a ja to ledva ustojím pri jej váhe. No tak či tak, má len pol roka, ale tá sa už veru nebojí ničoho. Takže sa moje mamutie predstavy naozaj napĺňajú. Viac o mamutoch a ich labách som písala v tomto októbrovom blogu. (Len klikni na modré blogu.)

Môj mobil je plný zmysluplných fotiek a videí, lebo mám tam aplikáciu, ktorá Vám pridáva tváre slávnych osobností, zvierat, či iných vecí. Ale vymieňa jednu tvár za druhú a podobné strašnosti. Keď som videla možnosť mať namiesto tváre hovno, tak som si povedala, že to je riadna kravina, že kto by sa fotil s tvárou hovna, až som po pár dňoch objavila toto video – podotýkam v mojom mobile:

No super, fakt. Ale zase, každý nachádza zmysel v niečom inom. Tak na budúce radšej o týchto užitočných appkách nebudem zmýšľať ako o kravinách. Sľubujem.

Niekedy si pripadám jak úplný odvec v tomto svete a nevidím kam idem. A keď som tento týždeň uvidela tento obrázok na FB, tak som si len povedala: “Ahoj pravá hemisféra, je možné že tu niekedy spravíš miesto aj pre tú ľavú?!!” A tá sa na mňa usmiala, jak keby som bola už úplne mimo a odpoveď mi bola jasná…orientácia nula bodov, neviem si predstaviť narodiť sa do časov pred GPS, však ja by som bola furt stratená. Naposledy sme Otcovo srdce v Bratislave, v centre Bratislavy. A tak som šla so svojimi dvoma kamošmi do obchodu, angličan, fínka a ja. A keď sa ma spýtali, ktorým smerom, tak som im vysvetlila za pochodu, že na google maps som ja tá modrá bodka a tak musíme ísť tadiaľ. Oni mi mobil vypli a povedali mi, že mi Bratislavu, v ktorej boli prvýkrát radi ukážu. Tak ma celý týždeň volali “blue dot” (modrá bodka). Nehovoriac o mojom parkovaní na 43242krát. Alebo samotnom tlmočení – keď niečo neviem, tak si jednoducho vymyslím. Veď som predsa kreatívna. paint-72dpi

A takto nejak to ide stále. Totálna ambivalentnosť úplne vo všetkom. Vždy keď toto slovo pri niečom použila moja terapeutka, tak som sa jej povedala, že asi hej, ale že fakt neviem, čo znamená to slovo. Dnes viem – nerozhodnosť. Veď všetko sa vždy udeje na nejakej spontánnosti, že sa ani nestíham rozhodovať.

Ale to neznamená úplnú farebnosť a radostnosť a smiech vo všetkom a všade. Bodaj by. Ale nie. Sú dni, týždne mesiace, kedy si vravím, že to fakt nemá zmysel. Lebo však idem jak do tmy s vystretými rukami vpred, aby som sa o niečo nebuchla, čo ešte vždy nezaručuje, že sa nepotknem. A potkýňam sa neustále, naozaj.

A ľudia sú so mnou mnohokrát veľmi zhovievaví, keď z tej zeme teda zavolám, že som spadla a nevstanem sama. Preto je fajn mať priateľov. Že keď narazíte na múr a ocitnete sa uprostred ničoho, tak on vidí za ten múr a vie, že to pôjde a hneď na to sa aj opýta, ako môže pomôcť. Už len toto je akoby ste strhli taký veľký balvan z pliec. (Vďaka L. i všetci ostatní, čo to robíte.) Vlastne je to viac ako fajn – to matie priateľov.

Aj tak to všetko vždy smeruje k tým našim túžbam byť milovaní, chcení a prijatí. Ak sa tomuto minieme, tak naozaj nič nemáme. A áno, pýtam sa neustále, či to znovu niekedy zažijem v takej miere, v akej som to mala. Lebo však rodičia sú rodičia a nik už nebude schopný milovať ma takou rodičovskou láskou ako moji rodičia.

Ale predsa. Uprostred ozastnej zlomenosti, keď sa stane, že vás niekto pozdvihne. Tak to je naozaj cítiť.

A Boh?! Zabudol na nás, keď narážame do múru? Alebo chce, aby sme zakusovali bolesť z toho, že sme si nezvolili v tomto, či inom prípade vernosť Jemu?! To si nemyslím, že by trestal. To by som si už dovolila nazvať kravinou, keby tomu verím, že vo svojej nespokojnosti so mnou dopúšťa, aby mi padali traktory na hlavu, aby som dorazila na úplné dno a povedala, “okej, vzdávam sa, rob so mnou, čo chceš”. Lebo Boh vo svojom voľnom čase nemá inej roboty ako hádzať traktory na túto zem a robí si čiarky, že koľkých ľudí bolesťou prinútil v Neho veriť. Prdky. Ak by som mala veriť takému Bohu, tak v Neho neverím a ani na tom dne si naňho nespomeniem. Však zase nie som blbá…hej, zažívam tú ambivalentnosť asi všade, ale vo svojom postoji k Bohu a k tomu, že je dobrý, tak to nie.

Lebo viem, že ja nie som schopná udržania si svojich vzťahov a viem, koľko bolesti a traktorov som ja do druhých nahádzala vo svojom vlastnom smútku. A týmto sa všetkým ospravedlňujem, ak máš pocit, že som macher vo vrhaní traktorov. Hej, som. Lebo som len človek. Ale myslím, že Boh spôsobuje to neskutočné množstvo šancí na nové vzťahy a na nové začiatky, či konce. A strašne veľa vecí je, v ktorých zlyhávam a som brutálne nedokonalá, ale veď, prečo by som aj mala byť.

A vlastne ani neviem, k čomu som vás chcela povzbudiť – už som sa fakt stratila. Moja pravá hemisféra hovorí za všetko… 🙂 haha, ale nie, proste, že buďte sami sebou, vo svojej viere, v konaní dobrých skutkov, či hádzaní traktorov (ale to fakt bolí, aj vás i tých druhých),…pre mňa za mňa, majte ruky vo vačkoch na ťažkých terénoch, ale uistite sa, že vás potom niekto z tej zeme vezme aj do cirkusu.

A tak to je asi všetko vlastne 🙂