Veľký deň

 

IMG_1678Ester za mnou už asi tri dni prichádzala s tým, že “Ivi a iš čo? Máme novú tamoštu, volá sa Malina.” a nakoľko som naozaj nevedela koho alebo čo má na mysli, tak som jej len vždy povedala, že to je super. Až včera som sa od jej maminty dozvedela, že mi celý čas hovorila o Maríne. To mi pripomenulo situáciu, keď mi Ruty oznamovala, že sa im v dedine narodila Mandarínka, čo bola samozrejme Magdalénka. Alebo keď mi Rút vysvetlovala, že ju môžem volať aj “Tuj”, lebo to je predsa jej meno odzadu. Niekedy je fajn, keď jej to vo všetkých slovách s tým Rkom nevyjde, lebo Tuj je stále lepšie ako Tur.

A ani neviem ako, ale tie deti sú stále viac a viac dokonalejšie v angličtine. Aspoň to angličtinou nazývajú, keď v nej spievajú, čítajú alebo rozprávajú. Tak napríklad Ester: “Ivi a iš čo? Ja viem ato sa povie tvoje meno po anglisty – Ivana.” “Aha a to si kde na to prišla?” “No to viem.” A bodka. Vie po anglicky.

Alebo Dávid, ten po anglicky so sestrami aj spieva: https://www.instagram.com/p/BDc2QQPhmrCTZATblXsCxswcepN7tYXYoTkySs0/?taken-by=iwonr

IMG_1604.jpgA tak už neverím nikomu, kto by mi povedal, že jeho angličtina nie je dosť dobrá na čokoľvek. Lebo angličtina je naozaj easy!

A tie deti naozaj rastú, ako z vody, či ako sa hovorí. Ich myšlienkové pochody mnohokrát presahujú tie moje. A na ich skutky sa jednoducho nechytám. Napríklad Sofia už vygrgá celé svoje meno. To sa asi nikdy nenaučím. Najnovšiu zábavu majú, keď Sofi zakričí “Ruty zapaľuj sviečky.” a Ruty smrkne do prázdna a z nosa jej vyletia sviečky až po bradu. A že dámy. Občas mám pocit, že dievčatá sa správajú od dosť nechutnejšie ako chlapci. A veď prečo by aj nemali byť vlastne.

IMG_1647.jpgZa to Dávid. Ten sa vie hrať na dámu aj celý deň. Auto si vypytá ružové a s barbienou. Človek si myslí, že keď ho dá ostrihať, tak konečne bude vynikať ako chlapček medzi toľkými babami. No sestry si ho nedajú.

A tak je to teda s Malinou a Marínou. Ivanou a Ivonou a s tým detským rozmýšľaním. Včera sme boli na výlete a Sofi videla na poliach také veľké biele balíky a prvé, čo jej napadlo bolo, že sú plné hovien. No vysvetlujte jej niečo, keď sa vám chce smiať. Som zvedavá, čo mi do života prinesie bábo Kami a Lukiho!

Tak či tak, všetci máme neustále inú perspektívu na veci, iný pohľad na to, čo sa deje, či sa stalo. Preto je pre mnohých vykročenie z bolesti úplnou malinou a pre iných doživotná záležitosť. Sama neviem, do ktorej kategórie by som sa zaradila.

Lebo viem, že všetci si svoje bolesti nosíme a mlčiac občas vyrozprávame svoj príbeh. Stačí sa len započúvať, či zahliadeť. Raz som viezla Ruty v aute a hovorí: “Ivi dám Ti hádanku. Myslíš si, že som si užila oslavu svojich šiestich narodenín?!” A ja na to, že dúfam, že určite áno. “Vôbec nie, lebo dedko Peťko tam nebol. A ani tých piatich.” A priznám sa, že som vôbec netušila, že si niečo takéto v sebe môže takto nosiť. Ale môže. A tak s určitosťou viem, že si nosí každý.

Napríklad aj ja si posledné týždne uvedomujem, že byť stať sa úplnou sirotou vo svojich 24 vôbec nie je výhodou, nakoľko pre štát ňou ste len do svojich 26. Vtedy už končia všetky študentské výhody, všetky sirotské útechy a ja mám asi úplne v paži, keď mi niekto povie, že už som dosť veľká na to, aby som žila sama, svoj vlastný život a bez dozoru rodičov. Vykročenie z bolesti je naozaj každého osobná vec. A tak si môžem “užiť” posledné dva týždne sirotsva, lebo od 11.apríla už budem predsa nesirota.

Jednoducho nech sa deje čokoľvek nemôžeme na druhých pozerať zhora, ani nik nemá právo tak pozerať na nás. A platí to aj naopak. Prečo si máme myslieť, že máme na niekoho hľadieť zdola?!

Rovnako by sme sa mohli pýtať, že prečo sú kostoly tieto dni tak preplnené?! Ja si myslím, že keby ľudia naozaj uverili skutočnosti, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych a naozaj by sa stretol s touto obrovskou láskou, ktorá zmenila svet, tak by s ňou mali potrebu byť neustále. Alebo nie?!

To je jedno vlastne. Ale tak či tak – ak túto lásku poznáš a chceš ju dať ďalej, tak veľkonočné sms, pozdravy, zdieľania o tom, že naozaj vstal, že hrob je odvalený, že Ježiš je víťaz sa nedotknú bolesti a zlomenosti, kvôli ktorej sa ľudia rozhodli neveriť. Ale to, keď budeme počúvať to, čo nám vo svojom mlčaní hovoria. Veď každý chce byť milovaný predsa. A každý milovať predsa vie.

Tak milujme dnes, keď Láska zvíťazila a znovu vstala, tak ako v deň Vianoc, keď sa Láska zrodila a ako každý iný deň. Bez zbytočných obrázkov, slov, úplne jednoducho, tak ako Ježiš kedysi – svojimi skutkami.

Lebo viete čo?! Ja si myslím, že aj neveriaci veria. Veria v lásku. Veria vo vzťahy. Veria v dávanie a prijímanie. A toto všetko je náš Boh. To, že Ho nazývajú inými slovami a v tieto dni nezdieľajú fotky krížov a hrobov ako my, tak to neznamená, že prestali milovať. Tak namiesto zdieľania toho všetkého kade-tade, zdieľaj dnes svoju lásku, svoj chlieb, svoju náruč…lebo každý je naozaj hodný toho, aby bol milovaný.

 

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s