Súcit vo všetkom.

kittViete, ja som veľmi súcitný človek. Preveľmi súcitný. Súcitím so všetkým. Tak napríklad moje auto. Nazvala som ho Speedy. Uvedomujem si, že to bolo viacmenej zo súcitu. Nechcem hovoriť o ľútosti kvôli šanci, že by sa Speedy poznal s Kittom z Knight Rider (inak, celý život som si myslela, že ten seriál sa volal i písal Kidrider, no nevadí) a to by bol prúser, lebo Kitt vždy o všetkom vedel. Vedel čítať i rozprávať predsa. Určite vedel, veď som to pravidelne s bratom sledovala a vždy tam bol, keď ho Mike potreboval.  No a tak by sa Speedy dozvedel, že je Speedy len zo súcitu. Pravdupovediac som sa nad tým začala zamýšľať, keď som spoznala jedno z tých dvojčat. Pýtala sa ma, aké mám auto, aký motor má, čosi s valcami a ja som si len predstavovala, kde tie valce nájdem, že jej ich spočítam a na budúce poviem. No ona má golf, čo so sa mne spája s tými mini autami na golfovom ihrisku. Lenže tie asi nie sú combi a asi ani trochu nejdú tak rýchlo, ako ide Iv na tom svojom golfe. Raz sme takto šli po diaľnici a pri tej rýchlosti, akou šla, jej to auto ani nepíplo, pípala len moja navigácia, že ide viac ako je povolené. Môj Speedy vlastne ani netuším, či takú rýchlosť dá a určite by pípol, alebo lepšie povedané fučal a hučal od námahy.

SpeedyKeď mi dal tato vybrať auto, tak som sa fakt nezamýšľala nad žiadnymi výkonmi. Veď ide predsa o vzhlad a farbu. A tak.

No a tak po dlhšom zvažovaní a dlhšej ceste cez kopcovitú Homolku som rozhodla. Speedy nie je Ronec. Veď je predsa z druhej ruky. Nemusí byť nositeľom nášho priezviska. Speedy je Prdko. Na fotke samozrejme je auto také isté ako mám ja. Ale som si povedala, že v prípade, že by Kitt predsa len kontaktoval Speedyho, tak si povie, že aký je pekný na tej pláži. Lebo so mnou na pláži nikdy nebol. A nikdy nebol ani taký čistý a asi ani nebude. Teda, keď sa narodil, tak asi bol, si myslím.

No a zo súcitu som asi nazvala aj Lukyho/Kamilkine auto, volá sa Gilbert. To som mala súcit s vlastným osudom, nakoľko po smrti Charlieho som plánovala mať druhého mopsa, ktorý sa bude volať Gilbert… niekedy v tom čase si brat doniesol domov auto a stal sa z neho Gilbert. Ale však uši vie sklopiť, keď zaparkuje. No a tak si myslím, že ďalší mops bude Oskár! Ak ma teda niekto zase nepredbehne novým autom, či členom rodiny…lebo nazvať psa tak ako má niekto dieťa je tak trochu odvážne! To druhé z tých dvojčať mi hovorilo o psovi menIMG_1525om Bora, takže Borka – rozumiem a nespravím tak! Hoci som kedysi dávno poďakovala mojej spolužiačke z gympla Katke, že nazvala svojho prvého syna po
mojom Charliem a volá sa Karol, ale vraj v tom bol niekto iný – nazvali ho po dedkovi.

A tak viem, že mám veľký súcit. Včera som volala so sestrou, lebo sú teraz preč. Chodím im kŕmiť korytnačky, slimákov a rybu a vysvetlovala som jej, že majú v dome zimu a že im asi zamrzne tá ryba. Tak ma poprosila nech tam idem zakúriť. Bolo desať hodín večer. Nepozerajte Myšlienky vraha, pokiaľ viete, že raz pôjdete zakúriť do obrovského domu v noci a sami. To je len rada do života zo života. Ale mne bolo ľúto je ryby predsa. A termostat ukazoval, že sa kúri. A tak problém bol inde, v kotli, ktorý majú na poschodí… na ich nedostavané poschodie sa dostanete úplne jednoducho. Otvoríte dvere a pod nohami sa Vám objaví jama, ktorú si musíte nevšimať, ale zázrakom sa dostať na rebrík a potom k tomu kotlu, ku ktorému Vám sestra v telefóne dodá “však hádam to spravíš dobre a nevybuchne”..a to všetko po tme so svetlom v mobile. Paráda! Ale veď šlo o život ryby predsa. A zvládli sme to!

Alebo si nevieš predstaviť koľko súcitu som mala nad kravami v Nórsku a pravidelne ich chodila kŕmiť a odpratávať to, čo tam stihli v tom kravíne narobiť, kým sme s nimi neboli..

 

A tak ďalej a tak ďalej.. podľa mňa by som mohla pokračovať o svojich súcitných zážitkoch do nekonečna… lebo však aj Tebe prišlo ľúto niekedy oblečenia, ktoré si dlho nemal na sebe, tak si ho dáš na seba, lebo preto, aby tam už nebolo tak dlho nevyužité? Mne veľakrát. No a tak naozaj súcit vo všetkom.

Podľa mňa som úplne normálna. Že každý toto prežil aspoň v jednej oblasti svojho života…aspoň dúfam. Prosím napíš mi, že aj Ty to tak cítiš! Že aj Ty máš svojho Speedyho Prdka!

Vlastne, toto mi je úplne jedno, či som v tomto normálna alebo nie. Jedna vec mi ale príde brutálne nenormálna ohľadne súcitu. Teda, aspoň toho môjho. Ale myslím, že aspoň v tomto ohľade na to nie som úplne sama.

Ide o súcit nie s druhými, k nejakým veciam, okolnostiam,… ide o súcit k sebe samému. V tomto sa úplne strácam. Nenormálne sa v tom niekedy cítim byť stratená. Mať súcit k sebe samému totiž v sebe nesie niečo také milujúce, prijímajúce, odovzdávajúce, bezpodmienečné a to jednoducho nemáme… teda – aspoň nie vždy to ja mám voči sebe samej.

Dajme tomu, že sa ocitnem v situácii, v ktorej s niečím nesúhlasím. Veľakrát kvôli udržaniu si dobrého vzťahu akoby kúsok zo mňa ustúpi a napriek tomu, že nesúhlasím, tak poviem v pohode. Mám súcit s druhým a nie so sebou. Alebo keď sa mi niečo nepáči a prekusnem to a prispôsobím sa – znovu sa ocitám na strane toho druhého. Alebo keď zabudám na svoje potreby a robím všetko preto, aby sa mal dobre ten druhý. Znovu ten druhý. Alebo  keď pozerám niečo, čo ma nebaví, lebo preto, že to iného baví. Znovu to nie je o mne. A ja v tom celom mlčím. Len preto, aby náhodou sa nestalo nič zlé… a veľakrát, akoby nevidím, že to zlé sa vlastne deje, niekde vo mne, niekde proti mne, niekde uprostred celého proste ja celá sa nemám dobre a tým pádom to je zlé. Poznáš to?!

Viete čo..občas si tak poviem, že sa správam tak, akoby to, čo Ježiš spravil, keď šiel na kríž buď nebolo naozaj, alebo že to bolo pre všetkých okrem mňa. Nežijem to víťazstvo, ktoré mi vydobil. Práve naopak. Tak veľakrát ho akoby vydobývam pre druhých ľudí.. a oni sú pritom tiež už dávno víťazi. A ja vlastne nemusím byť spastiteľom…

Poznáte to? Snažíte sa spraviť všetko preto, aby bola rodina pokope, aby sa všetci dobre mali, aby bolo čo na stôl vyložiť, keď príde návšteva, aby sme boli správne naladení, keď niekoho stretneme, atď… a pritom nemusíme.

Mať súcit so sebou znamená – okej, tak sa teraz môžem zavrieť doma a nemusím nikomu otvoriť najbližších 24hodín, nemusím vôbec nič, môžem len tak byť. Alebo len tak plakať do vankúša, lebo sa mi to teraz hodí… alebo pozerať nejaký podľa iných stupidný seriál celý noc, lebo sa na to cítim… alebo naopak, budem celý deň s niekým, venovať sa niekomu, nejakej dobročinnej činnosti, alebo sa budem usmievať a radovať a tešiť… alebo čokoľvek…ale hlavne dovoliť si byť sebou práve tam, kde sme s tými pocitmi, aké máme a vedieť, že môžeme.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s