Veľký deň

 

IMG_1678Ester za mnou už asi tri dni prichádzala s tým, že “Ivi a iš čo? Máme novú tamoštu, volá sa Malina.” a nakoľko som naozaj nevedela koho alebo čo má na mysli, tak som jej len vždy povedala, že to je super. Až včera som sa od jej maminty dozvedela, že mi celý čas hovorila o Maríne. To mi pripomenulo situáciu, keď mi Ruty oznamovala, že sa im v dedine narodila Mandarínka, čo bola samozrejme Magdalénka. Alebo keď mi Rút vysvetlovala, že ju môžem volať aj “Tuj”, lebo to je predsa jej meno odzadu. Niekedy je fajn, keď jej to vo všetkých slovách s tým Rkom nevyjde, lebo Tuj je stále lepšie ako Tur.

A ani neviem ako, ale tie deti sú stále viac a viac dokonalejšie v angličtine. Aspoň to angličtinou nazývajú, keď v nej spievajú, čítajú alebo rozprávajú. Tak napríklad Ester: “Ivi a iš čo? Ja viem ato sa povie tvoje meno po anglisty – Ivana.” “Aha a to si kde na to prišla?” “No to viem.” A bodka. Vie po anglicky.

Alebo Dávid, ten po anglicky so sestrami aj spieva: https://www.instagram.com/p/BDc2QQPhmrCTZATblXsCxswcepN7tYXYoTkySs0/?taken-by=iwonr

IMG_1604.jpgA tak už neverím nikomu, kto by mi povedal, že jeho angličtina nie je dosť dobrá na čokoľvek. Lebo angličtina je naozaj easy!

A tie deti naozaj rastú, ako z vody, či ako sa hovorí. Ich myšlienkové pochody mnohokrát presahujú tie moje. A na ich skutky sa jednoducho nechytám. Napríklad Sofia už vygrgá celé svoje meno. To sa asi nikdy nenaučím. Najnovšiu zábavu majú, keď Sofi zakričí “Ruty zapaľuj sviečky.” a Ruty smrkne do prázdna a z nosa jej vyletia sviečky až po bradu. A že dámy. Občas mám pocit, že dievčatá sa správajú od dosť nechutnejšie ako chlapci. A veď prečo by aj nemali byť vlastne.

IMG_1647.jpgZa to Dávid. Ten sa vie hrať na dámu aj celý deň. Auto si vypytá ružové a s barbienou. Človek si myslí, že keď ho dá ostrihať, tak konečne bude vynikať ako chlapček medzi toľkými babami. No sestry si ho nedajú.

A tak je to teda s Malinou a Marínou. Ivanou a Ivonou a s tým detským rozmýšľaním. Včera sme boli na výlete a Sofi videla na poliach také veľké biele balíky a prvé, čo jej napadlo bolo, že sú plné hovien. No vysvetlujte jej niečo, keď sa vám chce smiať. Som zvedavá, čo mi do života prinesie bábo Kami a Lukiho!

Tak či tak, všetci máme neustále inú perspektívu na veci, iný pohľad na to, čo sa deje, či sa stalo. Preto je pre mnohých vykročenie z bolesti úplnou malinou a pre iných doživotná záležitosť. Sama neviem, do ktorej kategórie by som sa zaradila.

Lebo viem, že všetci si svoje bolesti nosíme a mlčiac občas vyrozprávame svoj príbeh. Stačí sa len započúvať, či zahliadeť. Raz som viezla Ruty v aute a hovorí: “Ivi dám Ti hádanku. Myslíš si, že som si užila oslavu svojich šiestich narodenín?!” A ja na to, že dúfam, že určite áno. “Vôbec nie, lebo dedko Peťko tam nebol. A ani tých piatich.” A priznám sa, že som vôbec netušila, že si niečo takéto v sebe môže takto nosiť. Ale môže. A tak s určitosťou viem, že si nosí každý.

Napríklad aj ja si posledné týždne uvedomujem, že byť stať sa úplnou sirotou vo svojich 24 vôbec nie je výhodou, nakoľko pre štát ňou ste len do svojich 26. Vtedy už končia všetky študentské výhody, všetky sirotské útechy a ja mám asi úplne v paži, keď mi niekto povie, že už som dosť veľká na to, aby som žila sama, svoj vlastný život a bez dozoru rodičov. Vykročenie z bolesti je naozaj každého osobná vec. A tak si môžem “užiť” posledné dva týždne sirotsva, lebo od 11.apríla už budem predsa nesirota.

Jednoducho nech sa deje čokoľvek nemôžeme na druhých pozerať zhora, ani nik nemá právo tak pozerať na nás. A platí to aj naopak. Prečo si máme myslieť, že máme na niekoho hľadieť zdola?!

Rovnako by sme sa mohli pýtať, že prečo sú kostoly tieto dni tak preplnené?! Ja si myslím, že keby ľudia naozaj uverili skutočnosti, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych a naozaj by sa stretol s touto obrovskou láskou, ktorá zmenila svet, tak by s ňou mali potrebu byť neustále. Alebo nie?!

To je jedno vlastne. Ale tak či tak – ak túto lásku poznáš a chceš ju dať ďalej, tak veľkonočné sms, pozdravy, zdieľania o tom, že naozaj vstal, že hrob je odvalený, že Ježiš je víťaz sa nedotknú bolesti a zlomenosti, kvôli ktorej sa ľudia rozhodli neveriť. Ale to, keď budeme počúvať to, čo nám vo svojom mlčaní hovoria. Veď každý chce byť milovaný predsa. A každý milovať predsa vie.

Tak milujme dnes, keď Láska zvíťazila a znovu vstala, tak ako v deň Vianoc, keď sa Láska zrodila a ako každý iný deň. Bez zbytočných obrázkov, slov, úplne jednoducho, tak ako Ježiš kedysi – svojimi skutkami.

Lebo viete čo?! Ja si myslím, že aj neveriaci veria. Veria v lásku. Veria vo vzťahy. Veria v dávanie a prijímanie. A toto všetko je náš Boh. To, že Ho nazývajú inými slovami a v tieto dni nezdieľajú fotky krížov a hrobov ako my, tak to neznamená, že prestali milovať. Tak namiesto zdieľania toho všetkého kade-tade, zdieľaj dnes svoju lásku, svoj chlieb, svoju náruč…lebo každý je naozaj hodný toho, aby bol milovaný.

 

 

 

 

Súcit vo všetkom.

kittViete, ja som veľmi súcitný človek. Preveľmi súcitný. Súcitím so všetkým. Tak napríklad moje auto. Nazvala som ho Speedy. Uvedomujem si, že to bolo viacmenej zo súcitu. Nechcem hovoriť o ľútosti kvôli šanci, že by sa Speedy poznal s Kittom z Knight Rider (inak, celý život som si myslela, že ten seriál sa volal i písal Kidrider, no nevadí) a to by bol prúser, lebo Kitt vždy o všetkom vedel. Vedel čítať i rozprávať predsa. Určite vedel, veď som to pravidelne s bratom sledovala a vždy tam bol, keď ho Mike potreboval.  No a tak by sa Speedy dozvedel, že je Speedy len zo súcitu. Pravdupovediac som sa nad tým začala zamýšľať, keď som spoznala jedno z tých dvojčat. Pýtala sa ma, aké mám auto, aký motor má, čosi s valcami a ja som si len predstavovala, kde tie valce nájdem, že jej ich spočítam a na budúce poviem. No ona má golf, čo so sa mne spája s tými mini autami na golfovom ihrisku. Lenže tie asi nie sú combi a asi ani trochu nejdú tak rýchlo, ako ide Iv na tom svojom golfe. Raz sme takto šli po diaľnici a pri tej rýchlosti, akou šla, jej to auto ani nepíplo, pípala len moja navigácia, že ide viac ako je povolené. Môj Speedy vlastne ani netuším, či takú rýchlosť dá a určite by pípol, alebo lepšie povedané fučal a hučal od námahy.

SpeedyKeď mi dal tato vybrať auto, tak som sa fakt nezamýšľala nad žiadnymi výkonmi. Veď ide predsa o vzhlad a farbu. A tak.

No a tak po dlhšom zvažovaní a dlhšej ceste cez kopcovitú Homolku som rozhodla. Speedy nie je Ronec. Veď je predsa z druhej ruky. Nemusí byť nositeľom nášho priezviska. Speedy je Prdko. Na fotke samozrejme je auto také isté ako mám ja. Ale som si povedala, že v prípade, že by Kitt predsa len kontaktoval Speedyho, tak si povie, že aký je pekný na tej pláži. Lebo so mnou na pláži nikdy nebol. A nikdy nebol ani taký čistý a asi ani nebude. Teda, keď sa narodil, tak asi bol, si myslím.

No a zo súcitu som asi nazvala aj Lukyho/Kamilkine auto, volá sa Gilbert. To som mala súcit s vlastným osudom, nakoľko po smrti Charlieho som plánovala mať druhého mopsa, ktorý sa bude volať Gilbert… niekedy v tom čase si brat doniesol domov auto a stal sa z neho Gilbert. Ale však uši vie sklopiť, keď zaparkuje. No a tak si myslím, že ďalší mops bude Oskár! Ak ma teda niekto zase nepredbehne novým autom, či členom rodiny…lebo nazvať psa tak ako má niekto dieťa je tak trochu odvážne! To druhé z tých dvojčať mi hovorilo o psovi menIMG_1525om Bora, takže Borka – rozumiem a nespravím tak! Hoci som kedysi dávno poďakovala mojej spolužiačke z gympla Katke, že nazvala svojho prvého syna po
mojom Charliem a volá sa Karol, ale vraj v tom bol niekto iný – nazvali ho po dedkovi.

A tak viem, že mám veľký súcit. Včera som volala so sestrou, lebo sú teraz preč. Chodím im kŕmiť korytnačky, slimákov a rybu a vysvetlovala som jej, že majú v dome zimu a že im asi zamrzne tá ryba. Tak ma poprosila nech tam idem zakúriť. Bolo desať hodín večer. Nepozerajte Myšlienky vraha, pokiaľ viete, že raz pôjdete zakúriť do obrovského domu v noci a sami. To je len rada do života zo života. Ale mne bolo ľúto je ryby predsa. A termostat ukazoval, že sa kúri. A tak problém bol inde, v kotli, ktorý majú na poschodí… na ich nedostavané poschodie sa dostanete úplne jednoducho. Otvoríte dvere a pod nohami sa Vám objaví jama, ktorú si musíte nevšimať, ale zázrakom sa dostať na rebrík a potom k tomu kotlu, ku ktorému Vám sestra v telefóne dodá “však hádam to spravíš dobre a nevybuchne”..a to všetko po tme so svetlom v mobile. Paráda! Ale veď šlo o život ryby predsa. A zvládli sme to!

Alebo si nevieš predstaviť koľko súcitu som mala nad kravami v Nórsku a pravidelne ich chodila kŕmiť a odpratávať to, čo tam stihli v tom kravíne narobiť, kým sme s nimi neboli..

 

A tak ďalej a tak ďalej.. podľa mňa by som mohla pokračovať o svojich súcitných zážitkoch do nekonečna… lebo však aj Tebe prišlo ľúto niekedy oblečenia, ktoré si dlho nemal na sebe, tak si ho dáš na seba, lebo preto, aby tam už nebolo tak dlho nevyužité? Mne veľakrát. No a tak naozaj súcit vo všetkom.

Podľa mňa som úplne normálna. Že každý toto prežil aspoň v jednej oblasti svojho života…aspoň dúfam. Prosím napíš mi, že aj Ty to tak cítiš! Že aj Ty máš svojho Speedyho Prdka!

Vlastne, toto mi je úplne jedno, či som v tomto normálna alebo nie. Jedna vec mi ale príde brutálne nenormálna ohľadne súcitu. Teda, aspoň toho môjho. Ale myslím, že aspoň v tomto ohľade na to nie som úplne sama.

Ide o súcit nie s druhými, k nejakým veciam, okolnostiam,… ide o súcit k sebe samému. V tomto sa úplne strácam. Nenormálne sa v tom niekedy cítim byť stratená. Mať súcit k sebe samému totiž v sebe nesie niečo také milujúce, prijímajúce, odovzdávajúce, bezpodmienečné a to jednoducho nemáme… teda – aspoň nie vždy to ja mám voči sebe samej.

Dajme tomu, že sa ocitnem v situácii, v ktorej s niečím nesúhlasím. Veľakrát kvôli udržaniu si dobrého vzťahu akoby kúsok zo mňa ustúpi a napriek tomu, že nesúhlasím, tak poviem v pohode. Mám súcit s druhým a nie so sebou. Alebo keď sa mi niečo nepáči a prekusnem to a prispôsobím sa – znovu sa ocitám na strane toho druhého. Alebo keď zabudám na svoje potreby a robím všetko preto, aby sa mal dobre ten druhý. Znovu ten druhý. Alebo  keď pozerám niečo, čo ma nebaví, lebo preto, že to iného baví. Znovu to nie je o mne. A ja v tom celom mlčím. Len preto, aby náhodou sa nestalo nič zlé… a veľakrát, akoby nevidím, že to zlé sa vlastne deje, niekde vo mne, niekde proti mne, niekde uprostred celého proste ja celá sa nemám dobre a tým pádom to je zlé. Poznáš to?!

Viete čo..občas si tak poviem, že sa správam tak, akoby to, čo Ježiš spravil, keď šiel na kríž buď nebolo naozaj, alebo že to bolo pre všetkých okrem mňa. Nežijem to víťazstvo, ktoré mi vydobil. Práve naopak. Tak veľakrát ho akoby vydobývam pre druhých ľudí.. a oni sú pritom tiež už dávno víťazi. A ja vlastne nemusím byť spastiteľom…

Poznáte to? Snažíte sa spraviť všetko preto, aby bola rodina pokope, aby sa všetci dobre mali, aby bolo čo na stôl vyložiť, keď príde návšteva, aby sme boli správne naladení, keď niekoho stretneme, atď… a pritom nemusíme.

Mať súcit so sebou znamená – okej, tak sa teraz môžem zavrieť doma a nemusím nikomu otvoriť najbližších 24hodín, nemusím vôbec nič, môžem len tak byť. Alebo len tak plakať do vankúša, lebo sa mi to teraz hodí… alebo pozerať nejaký podľa iných stupidný seriál celý noc, lebo sa na to cítim… alebo naopak, budem celý deň s niekým, venovať sa niekomu, nejakej dobročinnej činnosti, alebo sa budem usmievať a radovať a tešiť… alebo čokoľvek…ale hlavne dovoliť si byť sebou práve tam, kde sme s tými pocitmi, aké máme a vedieť, že môžeme.