Otcovo srdce.

Poďme sa rozprávať o viere, o nádeji a o láske. Lebo to, čo nám ostáva je viera, nádej a láska, no najväčšia z nich je láska. Aspoň tak o tom písal Pavol. (1 Kor 13,13)

IMG_1434V jednej knihe som raz čítala, že ak chceš byť ako Dávid – ak sa chceš aj Ty stať tým, ktorý bude zabíjať obrov, tak musíš tráviť čas s tými, ktorí nejakých tých obrov už pozabíjali. Lebo už len to, že budeš v ich prítomnosti bude spôsobovať, že uveríš ich príbehom o tom, ako toho svojho Goliáša zabili. To preto trávim tak veľa času s našim Dávidom. Lebo náš malý Dávid porazil svojho Goliáša. Náš Dávid už nemá rakovinu. Dokonca o tom, že ju už nemá, hovorili v Reflexe – v archíve to možno vidieť 🙂 (kliknite na modré “archíve” a potom v obsahu vyberte Reflex 3 🙂

A aj o tomto je viera. Že sa rozhodujeme veriť Bohu, ktorého nevidíme, častokrát necítime, nepočujeme, nevnímame. Lebo občas práve uprostred tých najväčších zápasov, akoby naša schopnosť uvidieť Ho aj v tých najväčších prkotinkách sa vytráca. A tak veríme. Veríme, že napriek všetkému, čo sa udialo, deje alebo vieme, že sa asi stane, tak zotrvávame vo viere, že je dobrý.

Náš Dávidko napriek obrovskému boju, v ktorom sa nachádzal, dnes odvážne skáče na trampolíne, krotí susedove sliepky, či ovce, prikazuje psom, či už plyšovým neživým alebo plyšovým Pongovým, húpe sa na húpačke – podotýkam vysoko! – vie, čo ma rád a čo nie a vie to dať dostatočne najavo, takže vedia všetci, či práve niečo chce, alebo nie. A hlavne nenechá sa opantať svojimi sestrami v ich občas manipulatívnom správaní – lebo veď on vie kúsať, štípať, šticovať, kričať a dokonca aj žalovať.

Je možné povedať, že je silnejší vďaka všetkému cez čo si prešiel?! Neviem. Lebo väčšinu toho všetkého si vôbec neuvedomoval. Veď je malý chlapec. A hlavne, má veľkých rodičov, ktorí robili vždy všetko tak, aby ani len nepomyslel na to, že ten zápas je veľký. Aj my sme mnohokrát a možno aj stále len malé deti. Nevieme si predstaviť, ako veľmi sa nás náš Boh snaží presvedčiť o tom, že ten náš zápas vôbec nie je veľký. Lebo On je ten, ktorý bojuje celý ten boj. A my z toho vyjdeme ako Dávid, ktorý porazil svojho Goliáša. Dávid vyhral vďaka tomu, že väčšinu toho celého mu vybojovali jeho rodičia. Modlitbami, prosbami, starostlivosťou, láskou,… aj my sme takto zvíťazili. IMG_1363Nebeský Otec robí všetko preto, aby nás mal vo svojej blízkosti, chránil svojou mocnou pravicou, povzbudzuje, podporuje nás pri každom našom kroku. Niekedy tak veľmi, že sme si ani neni vedomí toho, ako víťazime a ako dobre sa v skutočnosti máme. Lebo veď píšem blog v teple domova, mám strechu nad hlavou, plné bruško, svetlo, pustenú hudbu… myslím, že už toto je obrovské víťazstvo.

Niekedy je to presne tak, keď nedokážeme veriť – objaví sa niekto, kto sa rozhodne veriť spolu s nami. Veriť nám, že uveríme a kým sa to nestane, tak jednoducho chcú stať v tej boľavej medzierke za nás. Pre mňa bolo obrovským darom mať v ťažkých časoch pri sebe ľudí, ktorí verili v to, že to bude dobre, hoci ja som to už dávno niekde zanechala.

Otcovo srdce – toto je názov semináru, ktorého som súčasťou už od roku 2009. Najskôr tak úplne zvonku, keď som tam strážila Sofinku, kým sa ho moja sestra zúčastnila. Neskôr objavili moju schopnosť komunikovať v angličtine a teda aj tlmočiť, neskôr hrať na gitare a spievať a nakoniec aj modliť sa, rozprávať sa s ľuďmi, prechádzať s nimi rôznymi oblasťami ich života a pozývať Otca, aby bol ich súčasťou. Dnes som takmer na každom jednom tomto semináre.

Tieto semináre premenili môj život. Úplne. Mám pocit, že mi ním brutálne otriasli. Myslím, že otriasli každým, kto sa na ich zúčastnil. Nie nejak zle. Ale jednoducho už nebol rovnaký. Predovšetkým vďaka tomu, že som tam hneď na začiatku v tíme spoznala ľudí, ktorí sa rozhodli veriť v moje uzdravenie v časoch, keď mne vôbec neprichádzalo do úvahy.

Myslím, že môžem povedať, že v čase, keď som vedela, že niekto verí vo mňa, alebo v to, že Boh sa napriek všetkému na mňa nehnevá, chce sa so mnou stretnúť, privinúť si a utíšiť ma uprostred smútkov, tak práve vtedy sa stalo to, že sa obnovila nádej.

IMG_1464.jpgA tak môžme rozprávať o nádeji. Nádej Esterka prežíva pri zazrení akéhokoľvek druhu oblečenia, hračky, sladkostí alebo čohokoľvek, čo má na sebe kúsok z Ľadového kráľovstva. Lebo Esterka to všetko okolo seba vidí a nádeja sa, že to všetko raz bude patriť jej. A keď sa náhodou stane, že niečo z toho dostane nejaké iné dieťa, tak chytá hysák z toho, že to nie ona, ale niekto iný ma niečo nové z Frozen.

A tak aj my zažívame obrovské obnovenie nádeje, keď nám niekto povie, že je možné už viac neprežívať zo dňa na deň, ale začať žiť svoj život.

Lebo mnohokrát, akoby sme sa snažili a naše neustále snaženie sa nás vyčerpáva a my potom nevládzeme, ale povieme si, že inak sa to nedá a tak len prežívame zo dňa na deň. Ale Boh nám nedal dar života na to, aby sme to tu na Zemi nejak prežili. Boh chce, aby sme žili, aby sme žili vo vzťahu s Ním a vo vzťahu s druhými.

A vďaka tým seminárom som začala žiť. Neviem, či úplne vo všetkých oblastiach, to skôr nie. Ale v mnohých nádej spôsobila obnovenie starých ruín, roztancovanie suchých kostí a krásu namiesto popola. Ak niečo takéto potrebuješ pre svoj život, tak na Facebooku je o týchto seminároch všetko potrebné. Tuto! 

A pochopila som tam jednu základnú vec. Že Boh je Láska. Preto je láska zo všetkého najväčšia. Lebo Boh je vždy pripravený milovať nás. Mohla som to predtým čítať 4324dokola, ale nikdy som to nevedela uchopiť, pochopiť, alebo aby sa to stalo pravdou nielen v mojej hlave, ale najmä v mojom srdci.

Naučila som sa tam aj pojmu “vymilovať láskou z niečoho”. Zistila som, že je to naozaj možné. Dovoliť Bohu, ktorý je láska, aby nás vymiloval z našich bolestí, smútkov, strachov, úzkostí,..a postavil nás na úplne iné miesto. Je to akoby vo svojej nehe podišiel k Tebe skrývajúcej sa niekde v kúte svojej hanby a tmy a sklonil sa a pošepkal, že nevadí, že to bude dobré. A Ty sa Mu tam niekde rozhodneš veriť. Možno na okamih a možno na stálo.

A tak dnes tam, kam prichádzam túžim, aby ľudia poznali túto Lásku, ktorá nielen hory prenáša, ale ktorá kráča po vodách, rozdeľuje more tak, aby sme ním prešli suchou nohou a neustále je nám verná! Neustále je nám verná.

Hej, prišla som na to, že Boh je ten jediný, ktorý nikdy nesklame, nikdy neopustí, nikdy nezradí… ale taktiež som sa naučila dávať ľuďom druhú šancu, i tretiu, štvrtú, piatu… lebo si viem povedať, že tí, ktorí zranili, tak nevedeli, čo robia a túžim, aby im Boh odpustil. Túžim po milosrdenstve, milosti pre ich život, nie viac po spravodlivosti…

A hlavne som sa naučila byť dobrá sama k sebe – nie úplne. Stále v tom mám obrovsky mnoho nedostatkov a uvedomujem si, že sa mnohokrát chceme bičovať za svoje skutky, rozhodnutia, alebo sklamania, keď to tak cítime – ale oveľa dôležitejšie je vedieť si vtedy povedať “Ivonka, ja sa Ťa rozhodujem v tomto všetkom milovať a prijímať.” Lebo veď sa nemôžem oddelovať od seba samej…

A tak môžem povedať, že počas týchto seminárov spoznávam aspoň po kúskoch majestátnosť Jeho lásky ku mne a k Tebe!

Každé ráno sa rozhodujem veriť, mať nádej a milovať…skúsiš to aj Ty? 🙂

 

PS: pre tých, čo tie semináre nepoznáte, ste veľmi pozvaní a na tom FB už viac info 🙂

 

 

Nebo naruby.

To je zvláštne. Že celé toto blogovanie je populárne len do chvíle, kedy sa rozhodujete robiť ho populárnym. A to sa dá jednoducho iba tak, že píšete. A tak píšem, aby tí čo ma radi čítajú mi viac nekládli otázku, kedy niečo napíšem. Teraz.

Predtým, ako si prečítaš, čo bude ďalej – tu je malá výzva dôvery v môj talent alebo aspoň v tento blog. Skopíruj si hneď teraz link na tento blog a daj ho zdielať na FB – alebo ho pošli aspoň jednému zo svojich priateľov cez mail…proste ho odporuč, ale sprav to bez toho, aby si si ho najskôr prečítal. Je to vôbec možné?! Hovoriť o niečom veľmi dobrom a odporúčať niečo na základe možno dobrého nadpisu, ktorý teraz vôbec netuším… jednoducho veriť, že to bude dobré?! K tomu sa vrátim neskôr…

S Kami sme si stiahli do mobilu novú aplikáciu. Volá sa msqrd – veľmi obohajúci názov, ako celá aplikácia. Ale skrýva v sebe niečo úplne perfišné – dovoľuje Vám vyzerať ako niekto iný, alebo v momente zostarnúť, či dokonca byť niekým iným. Napríklad Dávid – akoby Einsteinovi z oka vypadol, no nie?! Veľmi sa tešil zo sIMG_1341vojich fúzov a hustejšieho obočia.

Ester nikdy nechce ísť domov, keď je so mnou u mňa. A Ester nikdy nechce, aby som šla domov ja, keď som s ňou u nej ja. Je proste taká. Vždy sa musím vypariť, aby neplakala. Alebo objaviť nejakú prešpekulovanú výhovorku o tom, prečo už idem a prečo tam kde idem nemôžu malé deti. Lebo to sa ma vždy opýta – či tam, kde idem, môžu aj malé detičkIMG_1310y. Tak musím povedať, že nie a musím vždy povedať prečo nie. Lebo keby nepoviem prečo nie, tak tam pôjde so mnou. Alebo začne plakať. Aj dnes tu bola. A nechcela ísť domov. Keď už musí, tak sú jej rodičia vždy tí najhorší. Lebo ona by chcela ostať ešte chvíľku. Iba chvíľku. Iba chvíľočku. Ale oni ju už obúvajú. A jej už ovísa dolná pera a mení sa celý výraz tváre. (Na fotke je vidieť jeden z tých momentov, kedy má ísť domov. V ruke drží narúžovanú kumbu ušatú.) Lebo nechce ísť. Dnes v tom svojom smútku, či zlosti zahlásila svojmu tatovi Mirovi: “Ja už pri Tebe nebudem spať, aby si vedel.” Akoby ho tým chcela potrestať. Jednak už dávno spí vo svojej posteli a tak či tak si myslím, že by ho to viac potešilo ako potrestalo. Ale povedala to úplne vážne.

Lebo deti všetko myslia vážne. Dnes si Dávid dal do misky kečup a jehol ho lyžičkou. Potom si bol ešte pre duplu. Akože, viem, že my ako ľudia máme všelijaké chute. Ale jesť samotný kečup? Asi som ešte nedospela do toho štádia byť ako dieťa.

Lebo byť ako dieťa znamená byť po uši, vo vlasoch a úplne všade od úplne čohokoľvek a stále vedieť prehlásiť, že je dobré oslavovať Boha. 

 

Lebo niekedy mám pocit, že vo všetkej svojej snahe byť dobrými, dokonalými, poslušnými, čistými a snažiacimi sa stále o viac a viac a viac sa úplne vyhýbame tej jednoduchosti, do ktorej sme boli pozvaní.

Už len tú slohu: “Si dokonalá láska, dokonale svätý, dokonale nádherný ku nám.” som si povedala, že budem spievať, kým sa nestane pravdou môjho srdca. Lebo veľakrát vôbec nie je. Ach, hlavne posledné mesiace som mala niekedy pocit, že je celé nebo z môjho zmýšľania a nedôvery naruby.

Lebo občas sa Vám naozaj stane, že sa objavíte niekde ďaleko na púšti uprostred ničoho, ste plní bolesti, spomienok, sĺz a snažíte sa počas toho celého pochopiť Božiu dobrotu vo Vašom živote, keď máte pocit, že všetci anjeli i svätí jednoducho zaspali.

Viete v čom spočíva tá detská jednoduchosť?! Že všetko pomenujete tak, ako to vnímate. Možno nehovoríte skutočnosti – ako Esterka, ktorá už nebude spať pri tatintovi, hoci to už dávno nie je pravda. Alebo jednoducho sa Vám nedostáva, čo ste veľmi túžili mať a tak sa nadurdíte, hodíte o zem, rozplačete, alebo kopnete si do toho, kto Vás hnevá. Ako keď sa ma Lenka zo Soblahova spýtala, že ako sa mám s Ježišom a ja som jej povedala, že sa s Ježišom teraz nebavím. A ona spravila to, čo pravý priateľ spraví – zmenila tému. Lebo veď máme právo mlčať, hnevať sa, plakať, radovať sa, smiať sa, milovať – veď inak by nebolo možné hovoriť o vzťahu. Inak by to celé bolo len o nejakom bábkarstve, kde Boh, Ježiš, alebo ktokoľvek iný hýbe šnúrkou a Vy na základe toho otvárate ústa, či už pri chválach, alebo počas rozhovorov… nie. Boh nie je bábkar. Boh je Boh. Je to milujúci Otec, ktorý nám dáva slobodnú vôľu fungovať vo vzťahu s Ním v takej blízkosti a miere ako si sami navrhneme, zvolíme. Vzťah je vždy o dvoch. Naozaj vždy.

IMG_1346Ak máte potrebu vyfarbiť svoj svet inými farbami ako ste boli zvyknutí, lebo sa tak malo, tak to spravte. No a čo keď ľudia budú tvrdiť, že sa to nerobí, nehodí, alebo nepatrí. No a čo, keď tým úplne zmeníte to, kým ste boli doteraz. Lebo ak to doteraz bolo na základe očakávania tých druhých, tak ste to neboli Vy, ale niekto iný. Niekto vyformovaný, pretvorený podľa predstáv niekoho iného.

Ale Ty to takto nemusíš mať. Môžeš si dovoliť zavrieť oči a znovu sa rozsnívať. To je úplne jedno o čom. A nepremýšľaj nad tým, či sa to podarí, alebo nie. Len snívaj. Lebo Tvoje srdce to naplní obrovskou nádejou. A v nádeji sa nám všetko darí inak, tak lepšie ako keď sme v beznádeji. To myslím vážne. V beznádeji robíme veci, ktoré nás privádzajú ešte do väčšieho zúfalstva, lebo sme presvedčení o tom, že naše sny zomreli.

Lebo v beznádeji sme presvedčení o tom, že sme niekým, kto nemá právo dostať nIMG_1380 (1)ové šance, nové sny, či vôbec po niečom túžiť. V takomto prípade Vám odporúčam priateľov. Priateľa, či už jedného, alebo stovky. Ale nech je to niekto, kto na Vás nezabudne ani počas Vášho snaženia sa zabudnúť na úplne každého a všetko. Niekoho, kto Vám pripomenie Vaše snívanie a to, že veci nemožné sú jednoducho úplne možné.  Majte priateľov, ktorí Vám nakreslia Vaše sny, ako mne celý týždeň kreslila všetko možné Ľubka. Alebo, ktorí Vám o nich budú rozprávať. A ak ste úplne vo svojich snoch vyhoreli, dovoľte si snívať nové s niekým.

12736320_10153835234858444_1646664374_nViete, priatelia sú potrební. Úplne stále. Nie všetci sme mali to šťastie, že sme sa narodili dve naraz ako moje kamošky dvojičky Iv a Borka a nie všetci sme mali možnosť si také dôverné priateľstvo budovať od momentu počatia. Ale od októbra som s nimi stihla už celkom dosť 🙂 teda, s jednou virtuálne a druhou face-to-face. Ale ešte teraz keď si predstavím, ako som medzi nimi sedela na posteli a zistila, že však sú úplne rovnaké – jemine, však to je aký dar, keď to uchopíte 🙂 mne sa to totiž nikdy predtým nestalo, aby som poznala takých dvoch rovnako vyzerajúcich ľudí. Ja sa z toho naozaj teším. Asi u mňa začína ta jednoduchosť dieťaťa.

A je teda dobré oslavovať Boha vo všetkom a stále?! Asi Vám nedám lepšiu odpoveď ako – áno. Neviem, kedy a kde sa mi to stalo. Ale raz za stalo, že sa mi v mojom srdci zapečatilo, že Boh je dobrý a nik a nič to nikdy nezmení… a tak aj uprostred púšti a smútkov viem, že tam niekde je, priamo uprostred mňa, že prebýva vo mne a že je večne dobrý. Večne dobrý a večne milujúci. Inak to nevysvetlím. Hej, možno väčšinu času môjho kráčania s Bohom je celé nebo hore nohami. Ale keď si vezmem chvíle, keď strážim netere, či Dávida a odchádzajú, tak nič nie je v dome tak ako predtým. Takto nejak si to predstavujem s tým nebom. Boh sa raduje z môjho každého lozenia, kroku, smiechu a to že pri tom občas narobím až taký bordel… no, veď stáva sa.

Dovoľ si byť ozajstným. Boh miluje svoje deti. Oveľa viac ako my tie svoje. Lebo je Láska. On ako Láska nie je schopný všetkého toho zlého, čoho sme schopní my. On je schopný bezpodmiečného milovania. A tak môžme byť úplne stratení, úplne bezmocní, úplne naštvaní a pritom všetkom stále milovaní. Naozaj.

A ešte jedno – buďte k sebe láskaví. Nemyslím k sebe navzájom  – síce aj to je super. Ale myslím buď dobrý sám k sebe. Si toho hodný. Ak si myslíš, že nie si, napíš mi prečo a ja Ti poviem, prečo áno.

A vlastne – ste radi, že ste zdieľali?