Kumba Ušatá.

IMG_1283.jpgAk ste vlastníkom Kumby Ušatej a chceli by ste si na chvíľu oddýchnuť na mieste, kam ona s Vami nesmie, tak Vám odporúčam Kami s Lukym. Lebo však nie všade je vstup povolený s Kumbou Ušatou, či?! No, stalo sa totiž, že Ester si takúto Kumbu Ušatú u nás zabudla. Večer pred spaním sa s obavami svojej maminte zverila so starosťami o Kumbu Ušatú nejak takto: “Maminta, ja som si u Ivty zabudla tú Tumbu Ušatú. A Ivta šla do tej Tatly.” no potom z ničoho nič v sebe objavila nepreskúmanú nádej v to, že Ivta nebýva sama a tak s odvahou dodala: “Ale všat Tami s Lutym ju postlážia.”. “Oni sú bojovníci.” dodala s rukami vbok. Kumba Ušatá je to zvieratko na ľavej strane. To zvieratko na pravej strane je Šet – ale to už každý vie, lebo však Ester mi to hovorila na videu 🙂 (stačí kliknúť na to modré slovo).

Potom ako s pokojom zaspávala, lebo však netušiaci Kami s Lukym Kumbu, o ktorej nikdy nepočuli a ani nevedeli, že u nás je, strážili ako oddaní bojovníci. A vlastne neviem, či poznáte všetky časti Zvonilky, v jednej objaví, že je “všeumělka”, v ďalšej nájde svoju stratenú sestru, v ďalšej čelí pirátom a v tej najnovšej sa stretá s Netvorom. Sú to veľmi pekné rozprávky, ak ste ešte nevideli 🙂 a tak sa moja sestra pokúsila Esterke, svojej milovanej dcérke, pred spaním vyznať lásku so slovami: “Ty si moja malá zvonilka.” na čo Ester pohotovo romanticky odpovedala: “Maminta a Ty si môj veľký netvor.”

12400558_10208692311494722_1273037546047626941_n.jpgTak ako Esterka s rukami vbok uverila tomu, že Kami s Lukym sú bojovníci, tak tak nejak sa stalo, že moja kamoška Ivka uverila tomu, že chcem ísť na Hillsong do Popradu. Rozhodla sa totižto kúpiť vstupenky na ich koncert pre mňa a pre ňu a iba mi to tak potom pripnúť na FB. A tak idem, lebo ísť musím samozrejme. Ale nie, určite to bude stáť za to! A týmto sa snažím Vás všetkých pozvať, lebo to bude určite niečo veľké a superské!

Myslím, že každý potrebuje mať takúto Ivku vo svojom živote. Keby zrátam hodiny, ktoré sa s ňou poznám, tak poviem, že sa nepoznáme ešte ani týždeň. Lebo to tak je. Ale mať niekoho, kto na Vás začne c-kať v noci, aby ste nechrápali v čase, keď ešte ani nespíte, alebo s ktorým “slintáte” pri pohľade na nejakého fakt fešného muža na Karlovom moste, alebo ktorý má vždy o 342235kg ťažšiu batožinu ako vy, (ale aspoň neodchádzate v strachu z toho, že čo ak Vám bude niečo chýbať– verte mi, nebude, Ivka to isto donesie), tak takého človeka by ste mať mali. Niekoho, kto si povie, že nemusí ísť za veľkými duchovnými lídrami pre modlitbu, keď verí, že pomazanie je aj na vás. Niekoho, kto vás zobudí 6:20 ráno, lebo už má po sprche, vyfénovaní skvelej ofiny, zbalení sa i namaľovaní a vy predsa o siedmej musíte vyrážať. IMG_1290Alebo komu na Vás zaléží na toľko, že o Vás rozpráva svojej rodine. Myslím, že je dôležité mať takúto Ivku! Myslím, že aj s Terezkou – s ktorou vždy na TWC zdieľame izbu sme za takúto Ivku veľmi vďačné! My by sme aj celé dni chodili s nafúknutými lícami kvôli Ivke, aby nik nezbadal opuchnutie po vytrhnutej osmičke…

Mnohokrát sú mi najbližší práve tí ľudia, ktorí ma nepoznajú vďaka ne-dokonalému tlmočeniu na rôznych seminároch, státiu na pódiu, lebo som ich viedla vo chválach, alebo som sa niekde za nich kedysi modlila, alebo spravila niečo také, či onaké veľké, či malé. Nie, najbližšími sa mi stávajú tí, ktorých som stretla v stave svojej zlomenosti. Uprostred ničoho, púšte, či suchej zeme, zlámaných kostí sa zrazu objavili. Takí ľudia sa mi stávajú bližšími než by som si kedy vedela predstaviť.

A potom si uvedomím, že tak ako čas nelieči rany. Tak čas nemusí hrať ani veľkú úlohu v budovaní si vzťahov. S niektorými ľuďmi som jednoducho prežila to heart-to-heart connection = čiže akési napojenie srdca k srdcu. Priamo bez prekážok. Lebo sme sa jednoducho stretli priamo niekde uprostred niečoho ťaživého, ale stále s akousi neutíchajúcou nádejou v to, že Boh o nás vie a nie je Mu to jedno.

A takto by som mohla písať o svojich priateľoch z hospicu, pri ktorých čas naozaj nezohrával hlavnú úlohu v budovaní niečoho tak vzácneho a krehkého zároveň. Lebo stretnúť sa niekde v zármutku vôbec nie je jednoduché. Ale je to ako balzam pre dušu. A takto by som mohla rozprávať o mnohých svojich priateľoch, ktorí sú pre mňa dôležití čoraz viac. Lebo akoby vďaka spoločnej púšti sme pochopili vzájomnú potrebu po blízkosti láske.

Lebo si myslím, že existujú ľudia, pri ktorých sa Vám roztápa ľadovec vo Vašom vnútri, nech už by ste si ho držali zamrznutý aj roky. Jednoducho sa to stane, že ste premožený niečím, čo ten druhý človek nosí a Vy si uvedomíte, že môžete len tak pri ňom byť.

Aké by to bolo, keby dnes pozeráš do zrkadla a zrazu v tom zrkadle uvdíš niekoho iného. Niekoho, kto tam má byť úplne vždy. Akurát, že to, ako my nazeráme na seba, či na druhých je formované každým slovom, ktoré bolo nad nami vyslovené, každým skutkom, ktorý sa udial v nás, okolo nás, či skrze nás. Jednoducho málokedy sa stane, že tam v tom zrkadle sme to naozaj my. Ale predstav si, že by sa to stalo. Že hľadíš do zrkadla a uvidíš tam seba – aké by to bolo? Koho v skutočnosti uvidíš? Možno niekoho výnimočného, alebo uvidíš niekoho dlho ukrytého. Kto bol málo na slnku, je bledý v tvári, vystrašený, nepochopený, väznený, osamelý, zranený. Alebo to bude niekto, kto bol vždy vypočutý, alebo videný, niekto kto pozná svoju hodnotu a pred očami má svoj cieľ?! Neviem, ako to máš. Ale dôležité je aj to, akým spôsobom budeme na seba v týchto chvíľach hľadieť. Nech už tam vidíme kohokoľvek a čokoľvek, niekedy potrebujeme súcit voči sebe samým, obrovskú dávku milosti a lásky, aby sme objali všetko, čo sa stalo a prijali sa s tým nevysloveným príbehom, objali sa v čase temnôt a začali sa viac smiať v obdobiach radosti.

A ja viem, že to je jedna z najťažších úloh, ktorým kedy čelíme – to samotné sebaprijatie. Ale bez neho sa niekedy nepohneme ani za prah vlastnej izby.

A možno je ešte jedna kúsok ťažšia úloha, ktorá ide častokrát ruka v ruke s touto. To vyznávanie Božej dobroty v časoch ticha a ničoty. Občas sa to zdá byť úplným bláznostvom, pozdvihnúť svoj hlas vo chvále v časoch, kedy je Tvojim najväčším víťazstvom to, že sa ráno budíš a večer ideš spať. Keď je najväčším víťazstvom to, že stále žiješ. Lebo myšlienky a všetko to, čo sa občas premelie v Tvojej mysli a Ty to nevieš ovplyvniť, či zastaviť – len Ťa to proste pohlcuje, presycuje, premáha – tak potom je ozajstným víťazstvom to, že si stále na žive.

Brutálne obdivujem ľudí, ktorí sa uprostred niečoho takého rozhodnú povstať zo svojho prachu, ktorým sú obklopení, prikrytí, striasť ho aspoň na okamih a prehlásiť, že Boh je stále dobrý. Že nech sa deje čokoľvek, tak je dobrý. Lebo verím, že je.

Ale nepoznám spôsob, ako v tom vytrvať. Vôbec nie. Ale niekde vo mne to stále znie. Že je Boh dobrý, nech sa ne-deje čokoľvek. A neviem, či je to nejaká zvláštna milosť, alebo som to prehlasIMG_1298 (1)ovala tak veľa krát, že sa mi to vyrylo do srdca. Nech už je to akokoľvek, skús Mu dôverovať aj Ty, že vie, čo robí…

V prípade, že naozaj nevieš ako ďalej – kúp si Kumbu Ušatú. Mám pocit, že Ester ju tu vedome zabúda, aby som jej robila program a fotila ju, aby Esterka mala istotu, že je v poriadku. Ale taká selfie-čka s Kumbou Ušatou je obrovskou pomocou, keď nemáte pri sebe Slona, či Lenku zo Soblahova… 🙂 podľa mňa je v tých chvíľach Kumba Ušatá priam dar od Boha 🙂

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s