Dôležitosť príbehu.

Občas k písaniu aspoň trochu dobrých blogov treba čas. A počas toho času musíte jednoducho robiť veci, ktoré Vám nejakým spôsobom nasycujú dušu a tak ste schopní z nej časom dať niečo ďalej pre tento svet a ponúknuť ľuďom niečo, čo bude mať hodnotu.

Prvou dôležitou vecou je príbeh. A tak pozorujete ľudí nosiacich si svoje príbehy. Ste svedkom niekoho života. Napríklad pozorujete ľudí v knihách. To je úplne jedno v akých knihách. Lebo každému z nás sa páči niečo iné. Či už sa objavíte v malinkom podzemnom domčeku jedného z hobitov, alebo na čarodejníckej škole ako spolužiak samotného Harryho, alebo sa roztápate pri slovách Augusta Watersa a zamilovávate sa doňho, ako keď človek zaspáva, alebo jednoducho prežívate niečo, čo sa stalo už veľmi dávno spolu s Annou Frankovou. Alebo pozeráte filmy, či seriály. Ste svedkom iných príbehov. Jedným z Priateľov a snažíte sa milovať svoju kamošku “Fíbi” s jej obrovským umením hrania na gitare a spevu. Alebo ste možno od susedov Carol a Franka a “Džejtí” je Vás naj-kamoš. Alebo jednoducho ste sa ocitli uprostred Labyrintu, neustále utekáte, či niekde v slnečnom Taliansku a nikdy Vám nebolo lepšie. Neustále sme svedkami príbehov. Počúvame hudbu, ktorá nám vlieva príbehy cez uši priamo do srdca. Alebo proste máme svojich vlastných priateľov, svoje rodiny a občas keď sa v nás všetko utíchne, tak môžme pozorovať ich a ich príbehy.

Druhou vecou je rozhodnúť sa, čo s daným príbehom urobíme. Lebo veci, ktoré sme videli, počuli, zažili jednoducho začnú formovať naše bytie a určovať ďalšie kroky. Môžu premieňať naše zmýšľanie a pretvárať spôsob, akým rozprávame. A tak tie veci môžme nechať úplne odísť, tváriť sa, že neboli – lebo však nie všetky filmy a knihy a ľudia nás oslovia. Alebo sa rozhodneme vybrať aj z toho najhoršieho malý kúsok dobra a dovolíme mu, aby nám ukázal zmysel, prečo vôbec vznikol.

Keď príbeh prijímeme a dovolíme mu, aby bol niekde v nás, tak je možné začať konať. Napríklad moji priatelia. Sú to herci, speváci, právnici, podnikatelia, muzikanti, učitelia, terapeuti,…no proste všetko možné. Prijímame ich príbehy, lebo nechceme byť predsa len svedkom ich životov, ale chceme mať na nich účasť. A tak konáme. Zdieľame sa s nimi, hľadáme spolu zmysel svojich pádov a neúspechov, smejeme sa na nich, plačeme nad stratami a tešíme sa z nových objavov. Alebo deti! Ja keď som s deťmi, tak na ne niekedy len pozerám a v tichosti sa usmievam. Lebo jesť jedlo rukami, dávať aj tomu Mickeymu na tričku, či schovávať sa zavretím si očí, tancovať bez hudby, spievať bez nástrojov, vyslovovať slová tak ako sa nemajú, maľovať po podlahách a stenách, zobúdzať sa raz s plačom a inokedy so smiechom. To je proste také práve detské!

A potom môžte písať aj Vy – keď dovolíte, aby sa príbeh druhých stával Vašim. Či už bol vymyslený, plný fantázie, alebo reálny plný radosti, smiechu, bolesti a kriku.

A v tom celom, niekde uprostred sme schopní akoby sa na chvíľu stratiť. Lebo nevieme, či náš život je úplne dobrý. Či sa náš príbeh zhodujeme s predstavami Boha. Práve toto ma na Bohu uchvacuje – že náš príbeh môže byť totálne čiernobiely, plný depresií, smútku, bolesti, sĺz alebo úplne farebný, plný slávy, radosti, tlieskania, skákania, úsmevov – On nikdy neodchádza. Nie je ako kúzelná opatrovateľka McPhee, ktorá ostáva, keď ju potrebujeme a nechceme a odchádza, keď ju chceme, ale už nepotrebujeme. Nie. Boh je iný. On prichádza, keď Ho pozývame. Ale výnimočné je, že náš príbeh nikdy prestáva byť bez Neho. Či sme si toho vedomí, alebo nie On nikdy neodišiel. Nikdy nás nezanechal. Nezlomil nad nami palicu so slovami, že tak toto už naozaj nemá zmysel. Nesfukuje svetlo nášho života kvôli našim rozhodnutiam obmedzovať Ho v konaní s nami. On nie. My áno. My odchádzame a prichádzame neustále. Raz je dobrý, potom zlý. Raz je verný a potom hrozný. Raz je všemohúci a potom zrazu neschopný urobiť vôbec nič. Aspoň podľa nás. A pritom je nemenný.

Tam niekde som. Niekde uprostred príbehov. Počúvania, sledovania, hľadania, zažívania toho, čo žijú ľudia naokolo. Či už v knihách, filmoch alebo naozaj. A odporúčam Vám to najviac zo všetkého – utíchnuť a uvedomiť si, kde práve sme. Aký príbeh žijeme. Ale predovšetkým to, že Boh nikdy neodišiel.

Vďaka za trpezlivosť pri mojom ne-písaní! Ďalší blog nastane, keď sa príbeh druhých aj mojím stane 🙂

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s