O krabičkách.

Tak a je tu rok 2016. Nemám žiadne novoročné predsavzatia. Asi som ani nikdy nemala. Na čo sa púšťať do nemožných vecí, keď ani tie možné veľakrát neviem dať do pohybu, no nie?!

IMG_1717

Ja som svojho Silvestra i ten Nový rok strávila niekde uprostred lúk a lesov, niekde medzi Brnom a Prahou so svojimi priateľmi zo Slovenska i Čiech. Po dlhom čase som našla kamošku, ktorej nerobím šoféra, ale šoféruje tiež a ešte k tomu vlastné auto. A tak sme sa vybrali – s Ivankou za volantom, ja s navigáciou vedľa a Katka niekde vzadu za nami. Cesta mala trvať oveľa dlhšie, ako nám naozaj trvala. Ale Ivka je naozaj skúsenejšou šoférkou ako ja. Oveľa viac. Keď sme už konečne boli tam, kde sme si mysleli, že sme, tak sme začali hľadať kapličku v Dolní Libochovej, pri ktorej sme mali zatočiť do ľava. No kapličky nikde. Stáli sme pred kostolom a volali svojim českým priateľom, či to je naozaj kaplnka, alebo kostol. Povedali, že je v strede dediny a my sme hľadeli na malú žltú zvonicu a premýšľali, z ktorej strany ju obísť, aby to bolo doľava. V tom sme zrazu vyšli z dediny a zistili, že tudy cesta nevede a my sa musíme vrátiť. Tak sme sa otáčali na ceste medzi dvoma jarkami, asi na šiesty krát sa to aj podarilo. A keď sme sa už vracali naspäť do dediny, tak som zrazu vykríkla: “Vždyť to je Horní.” Hej, tak preto sme nenašli kapličku. Lebo sme neboli v Dolní, ale v Horní Libochovej.

Aby som nepísala úplne o všetkom a všetkých – dobre tam bolo. Ivka veľmi túžila po výlete do Prahy, tak som jej povedala, že keď sa počas prechádzky nestratíme v tom Čiernom lese (tak sa volal), tak môžme do Prahy. Samozrejme, že sme stratili. Ale našu hájovňu sme opäť našli a tak sme na Nový rok šli do Prahy. Z Prahy si najviac pamätám, ako nám Katka začala hovoriť o Pražskom Orloji a ukazovala na dve veže a nadšene rozprávala o apoštoloch. Nechcela som sa hádať, ale hovorila som jej že Orloj je za nami, že to sú tie hodiny. No nič, pozerali sme sa na Katkin Orloj a čakali na apoštolov, ktorí sa objavili na tom pražskom za našim chrbtom. A tak som si ich pozrela doma na youtube. Ale veď pekné to je.

IMG_1701.jpg

Išli sme aj na hrad. Ale z neho sme sa vybrali zlou cestou a tak sme naše zaparkované auto už nenašli. Tak sme sa museli vrátiť opäť hore a nájsť tú cestu späť, ktorou sme tam prišli prvýkrát.

Inak to bol pekný deň, boli sme unavené jak kone. Teda, ja a Katka určite. A keď budete niekedy v Prahe, tak choďte pozrieť na Karlov most. Spieva tam taký chlapec. Má čiernu gitaru s piatimi strunami, naozaj krásny hlas a celý bol krásny. Tak sme sa pred neho my tri postavili a počúvali to, ako dobre vyzerá 🙂

Le-Petit-Prince_visuel-nouvelle-bande-annonce2.jpg

A chcela som napísať aj o tom, že sme boli s Kami v kine! Na Malého Princa. Ak stále premýšľate, či sa to oplatí vidieť, tak sa to oplatí. Určite. My sme sedeli medzi nejakými deťmi, tak ich viac zaujali tie vtipné veci. Ale ja som mala veľakrát slzy na krajíčku. A Malý Princ – tá kniha – má v sebe tak veľa hlbokých myšlienok, že by sme si ju povinne mali raz za čas prečítať úplne všetci. “Skutočná láska sa nikdy nevyčerpá. Keď sa obrátiš k tej pravej studni, bude tým štedrejšia, čím viac z nej budeš piť.” aj to povedal Malý Princ.

Ak to Malý Princ povedal, tak to asi myslel vážne, nie?! Na FB je taká skupina, kde ľudia prosia o modlitbu. Dnes som tam zahliadla takúto vetu: “končím so životom”. Prečítala som si aj pár komentov, od nás kresťanov, milujúcich, dávajúcich sa, čerpajúcich z tej naštedrejšej studne Lásky, Boha samotného.Veď iní ľudia tam nechodia. A zarazilo ma to, keď na volanie o pomoc reagujeme vetou “to nemyslíte vážne” alebo “len sa opováž!!! tak sa od problémov neuteká”. Viete čo, asi by som sa nedivila, keby ten koniec po odovzdaní takéhoto druhu lásky nastal.

A potom som si prečítala jeden (klikni a môžeš prečítať aj Ty) článok o samote. Píše sa v ňom o tom, ako jednu ženu objavili už len ako kostru, lebo susedia si zvykli na zvuk pusteného televízora a na zápach, ktorý bol vraj od smetiakov vonku. Dva roky si nik jej neprítomnosti nevšimol, hoci vo svojej minulosti bola veľmi krásna a spoločenská.

untitled5

Akoby sme si vytvorili nejaké pomyselné krabičky okolo svojho sveta a sveta tých druhých. A už na seba hľadíme len cez nejaké vymyslené kukátka, aby sme to náhodou neprehnali. Alebo, aby ľudia náhodou neobjavili, kým v skutočnosti sme. A ja sa nám ani nedivím. Keď na volanie o pomoc reagujeme, že to snáď nemyslíte vážne, tak potom o to vážne volanie o pomoc sa viac nepokúsime. Je to jednoduché a logické. V našom srdci sa vytvorí obranný mechanizmus z akéhosi neprijatia, či nepochopenia a sme naozaj hrdinovia, či odvážlivci, ak sa o to pokúsime znovu.

A viem, že to robíme, aby sme neskončili ako ovečka. Prílíš stará, či smutná, alebo baránok. Jednoducho máme strach. Že ľuďom nebudeme vyhovovať a nebudú viac chcieť nás ako svoju ovečku. A tak sa kreslíme v krabičkách. A tak si druhých kreslíme do krabičiek. Aby sa náhodou nestalo, že budeme reálny. Lebo byť reálny – to v sebe nosí aj to, že poviem o svojej potrhanosti a rozbitosti, či skleslosti a neschopnosti ísť ďalej. Ale my to nerobíme. Lebo nevieme, kde si to môžeme dovoliť.

Nemyslite si prosím, že na niekoho v tomto útočím. Ak hej, tak potom sama na seba. Lebo mnohokrát som reagovala na volanie o pomoc druhých veľmi nesprávnym spôsobom. A naozaj ma to mrzí.

Skúsme vychádzať zo svojich krabičiek. A keď už nie úplne vychádzať, urobme si väčšie diery tým, že budeme hovoriť o svojich radostiach, smútkoch, závilostiach, hriechoch, láskach, bolestiach, túžbach i snoch. Nie v spôsobe, aby sme zapadli do toho kukátka tej druhej krabičky, ktorá nás počúva. Ale spôsobom, ktorý bude presahovať naše vlastné dieročky a dieročky tých ostatných. Lebo iba takto ich naozaj rozšírime.

Je mi naozaj ľúto všetkých ľudí, ktorí bojujú, lebo veci, ktorým čelia presahujú ich vlastné sily. Ale veľakrát sú veci nad naše vlastné sily len preto, že si myslíme, že to tak je. Boh nám predsa prisľúbil, že nikdy nebude niesť viac, ako by sme uniesli. Len my si to kvôli našim krabičkám, že čo by na to druhí povedali, alebo ako by asi zareagovali, alebo akoby sa cítili, neustále zdvojnásobujeme, stonásobujeme. A potom je ten náklad naozaj ťarchou a my už viac nemôžeme…ale to nik nevidí, lebo sme v krabičke.

Áno, Boh vidí doprostred našich krabičiek. Je všade-prítomný. Aj v našich krabičkách. Ale to znamená, že náš obraz o ňom je pokrivený, nesprávny, zaškatuľkovaný. A zrazu je akoby jedným z nás. Neschopný pomôcť nám s našimi nemožnosťami. Ale takto to vôbec nie je. Boh je všemohúci, všade-prítomný a stále dobrý… len nesmieme Ho vnímať uprostred našich vlastných hraníc.

A samozrejme. Je možné že pri našom výjdení von nastane jedno odmietnutie za druhým. A možno nie. Ale tá sloboda byť sám sebou, aspoň na okamih byť reálny, stojí za to, či nie?!

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s