Kumba Ušatá.

IMG_1283.jpgAk ste vlastníkom Kumby Ušatej a chceli by ste si na chvíľu oddýchnuť na mieste, kam ona s Vami nesmie, tak Vám odporúčam Kami s Lukym. Lebo však nie všade je vstup povolený s Kumbou Ušatou, či?! No, stalo sa totiž, že Ester si takúto Kumbu Ušatú u nás zabudla. Večer pred spaním sa s obavami svojej maminte zverila so starosťami o Kumbu Ušatú nejak takto: “Maminta, ja som si u Ivty zabudla tú Tumbu Ušatú. A Ivta šla do tej Tatly.” no potom z ničoho nič v sebe objavila nepreskúmanú nádej v to, že Ivta nebýva sama a tak s odvahou dodala: “Ale všat Tami s Lutym ju postlážia.”. “Oni sú bojovníci.” dodala s rukami vbok. Kumba Ušatá je to zvieratko na ľavej strane. To zvieratko na pravej strane je Šet – ale to už každý vie, lebo však Ester mi to hovorila na videu 🙂 (stačí kliknúť na to modré slovo).

Potom ako s pokojom zaspávala, lebo však netušiaci Kami s Lukym Kumbu, o ktorej nikdy nepočuli a ani nevedeli, že u nás je, strážili ako oddaní bojovníci. A vlastne neviem, či poznáte všetky časti Zvonilky, v jednej objaví, že je “všeumělka”, v ďalšej nájde svoju stratenú sestru, v ďalšej čelí pirátom a v tej najnovšej sa stretá s Netvorom. Sú to veľmi pekné rozprávky, ak ste ešte nevideli 🙂 a tak sa moja sestra pokúsila Esterke, svojej milovanej dcérke, pred spaním vyznať lásku so slovami: “Ty si moja malá zvonilka.” na čo Ester pohotovo romanticky odpovedala: “Maminta a Ty si môj veľký netvor.”

12400558_10208692311494722_1273037546047626941_n.jpgTak ako Esterka s rukami vbok uverila tomu, že Kami s Lukym sú bojovníci, tak tak nejak sa stalo, že moja kamoška Ivka uverila tomu, že chcem ísť na Hillsong do Popradu. Rozhodla sa totižto kúpiť vstupenky na ich koncert pre mňa a pre ňu a iba mi to tak potom pripnúť na FB. A tak idem, lebo ísť musím samozrejme. Ale nie, určite to bude stáť za to! A týmto sa snažím Vás všetkých pozvať, lebo to bude určite niečo veľké a superské!

Myslím, že každý potrebuje mať takúto Ivku vo svojom živote. Keby zrátam hodiny, ktoré sa s ňou poznám, tak poviem, že sa nepoznáme ešte ani týždeň. Lebo to tak je. Ale mať niekoho, kto na Vás začne c-kať v noci, aby ste nechrápali v čase, keď ešte ani nespíte, alebo s ktorým “slintáte” pri pohľade na nejakého fakt fešného muža na Karlovom moste, alebo ktorý má vždy o 342235kg ťažšiu batožinu ako vy, (ale aspoň neodchádzate v strachu z toho, že čo ak Vám bude niečo chýbať– verte mi, nebude, Ivka to isto donesie), tak takého človeka by ste mať mali. Niekoho, kto si povie, že nemusí ísť za veľkými duchovnými lídrami pre modlitbu, keď verí, že pomazanie je aj na vás. Niekoho, kto vás zobudí 6:20 ráno, lebo už má po sprche, vyfénovaní skvelej ofiny, zbalení sa i namaľovaní a vy predsa o siedmej musíte vyrážať. IMG_1290Alebo komu na Vás zaléží na toľko, že o Vás rozpráva svojej rodine. Myslím, že je dôležité mať takúto Ivku! Myslím, že aj s Terezkou – s ktorou vždy na TWC zdieľame izbu sme za takúto Ivku veľmi vďačné! My by sme aj celé dni chodili s nafúknutými lícami kvôli Ivke, aby nik nezbadal opuchnutie po vytrhnutej osmičke…

Mnohokrát sú mi najbližší práve tí ľudia, ktorí ma nepoznajú vďaka ne-dokonalému tlmočeniu na rôznych seminároch, státiu na pódiu, lebo som ich viedla vo chválach, alebo som sa niekde za nich kedysi modlila, alebo spravila niečo také, či onaké veľké, či malé. Nie, najbližšími sa mi stávajú tí, ktorých som stretla v stave svojej zlomenosti. Uprostred ničoho, púšte, či suchej zeme, zlámaných kostí sa zrazu objavili. Takí ľudia sa mi stávajú bližšími než by som si kedy vedela predstaviť.

A potom si uvedomím, že tak ako čas nelieči rany. Tak čas nemusí hrať ani veľkú úlohu v budovaní si vzťahov. S niektorými ľuďmi som jednoducho prežila to heart-to-heart connection = čiže akési napojenie srdca k srdcu. Priamo bez prekážok. Lebo sme sa jednoducho stretli priamo niekde uprostred niečoho ťaživého, ale stále s akousi neutíchajúcou nádejou v to, že Boh o nás vie a nie je Mu to jedno.

A takto by som mohla písať o svojich priateľoch z hospicu, pri ktorých čas naozaj nezohrával hlavnú úlohu v budovaní niečoho tak vzácneho a krehkého zároveň. Lebo stretnúť sa niekde v zármutku vôbec nie je jednoduché. Ale je to ako balzam pre dušu. A takto by som mohla rozprávať o mnohých svojich priateľoch, ktorí sú pre mňa dôležití čoraz viac. Lebo akoby vďaka spoločnej púšti sme pochopili vzájomnú potrebu po blízkosti láske.

Lebo si myslím, že existujú ľudia, pri ktorých sa Vám roztápa ľadovec vo Vašom vnútri, nech už by ste si ho držali zamrznutý aj roky. Jednoducho sa to stane, že ste premožený niečím, čo ten druhý človek nosí a Vy si uvedomíte, že môžete len tak pri ňom byť.

Aké by to bolo, keby dnes pozeráš do zrkadla a zrazu v tom zrkadle uvdíš niekoho iného. Niekoho, kto tam má byť úplne vždy. Akurát, že to, ako my nazeráme na seba, či na druhých je formované každým slovom, ktoré bolo nad nami vyslovené, každým skutkom, ktorý sa udial v nás, okolo nás, či skrze nás. Jednoducho málokedy sa stane, že tam v tom zrkadle sme to naozaj my. Ale predstav si, že by sa to stalo. Že hľadíš do zrkadla a uvidíš tam seba – aké by to bolo? Koho v skutočnosti uvidíš? Možno niekoho výnimočného, alebo uvidíš niekoho dlho ukrytého. Kto bol málo na slnku, je bledý v tvári, vystrašený, nepochopený, väznený, osamelý, zranený. Alebo to bude niekto, kto bol vždy vypočutý, alebo videný, niekto kto pozná svoju hodnotu a pred očami má svoj cieľ?! Neviem, ako to máš. Ale dôležité je aj to, akým spôsobom budeme na seba v týchto chvíľach hľadieť. Nech už tam vidíme kohokoľvek a čokoľvek, niekedy potrebujeme súcit voči sebe samým, obrovskú dávku milosti a lásky, aby sme objali všetko, čo sa stalo a prijali sa s tým nevysloveným príbehom, objali sa v čase temnôt a začali sa viac smiať v obdobiach radosti.

A ja viem, že to je jedna z najťažších úloh, ktorým kedy čelíme – to samotné sebaprijatie. Ale bez neho sa niekedy nepohneme ani za prah vlastnej izby.

A možno je ešte jedna kúsok ťažšia úloha, ktorá ide častokrát ruka v ruke s touto. To vyznávanie Božej dobroty v časoch ticha a ničoty. Občas sa to zdá byť úplným bláznostvom, pozdvihnúť svoj hlas vo chvále v časoch, kedy je Tvojim najväčším víťazstvom to, že sa ráno budíš a večer ideš spať. Keď je najväčším víťazstvom to, že stále žiješ. Lebo myšlienky a všetko to, čo sa občas premelie v Tvojej mysli a Ty to nevieš ovplyvniť, či zastaviť – len Ťa to proste pohlcuje, presycuje, premáha – tak potom je ozajstným víťazstvom to, že si stále na žive.

Brutálne obdivujem ľudí, ktorí sa uprostred niečoho takého rozhodnú povstať zo svojho prachu, ktorým sú obklopení, prikrytí, striasť ho aspoň na okamih a prehlásiť, že Boh je stále dobrý. Že nech sa deje čokoľvek, tak je dobrý. Lebo verím, že je.

Ale nepoznám spôsob, ako v tom vytrvať. Vôbec nie. Ale niekde vo mne to stále znie. Že je Boh dobrý, nech sa ne-deje čokoľvek. A neviem, či je to nejaká zvláštna milosť, alebo som to prehlasIMG_1298 (1)ovala tak veľa krát, že sa mi to vyrylo do srdca. Nech už je to akokoľvek, skús Mu dôverovať aj Ty, že vie, čo robí…

V prípade, že naozaj nevieš ako ďalej – kúp si Kumbu Ušatú. Mám pocit, že Ester ju tu vedome zabúda, aby som jej robila program a fotila ju, aby Esterka mala istotu, že je v poriadku. Ale taká selfie-čka s Kumbou Ušatou je obrovskou pomocou, keď nemáte pri sebe Slona, či Lenku zo Soblahova… 🙂 podľa mňa je v tých chvíľach Kumba Ušatá priam dar od Boha 🙂

 

 

Dôležitosť príbehu.

Občas k písaniu aspoň trochu dobrých blogov treba čas. A počas toho času musíte jednoducho robiť veci, ktoré Vám nejakým spôsobom nasycujú dušu a tak ste schopní z nej časom dať niečo ďalej pre tento svet a ponúknuť ľuďom niečo, čo bude mať hodnotu.

Prvou dôležitou vecou je príbeh. A tak pozorujete ľudí nosiacich si svoje príbehy. Ste svedkom niekoho života. Napríklad pozorujete ľudí v knihách. To je úplne jedno v akých knihách. Lebo každému z nás sa páči niečo iné. Či už sa objavíte v malinkom podzemnom domčeku jedného z hobitov, alebo na čarodejníckej škole ako spolužiak samotného Harryho, alebo sa roztápate pri slovách Augusta Watersa a zamilovávate sa doňho, ako keď človek zaspáva, alebo jednoducho prežívate niečo, čo sa stalo už veľmi dávno spolu s Annou Frankovou. Alebo pozeráte filmy, či seriály. Ste svedkom iných príbehov. Jedným z Priateľov a snažíte sa milovať svoju kamošku “Fíbi” s jej obrovským umením hrania na gitare a spevu. Alebo ste možno od susedov Carol a Franka a “Džejtí” je Vás naj-kamoš. Alebo jednoducho ste sa ocitli uprostred Labyrintu, neustále utekáte, či niekde v slnečnom Taliansku a nikdy Vám nebolo lepšie. Neustále sme svedkami príbehov. Počúvame hudbu, ktorá nám vlieva príbehy cez uši priamo do srdca. Alebo proste máme svojich vlastných priateľov, svoje rodiny a občas keď sa v nás všetko utíchne, tak môžme pozorovať ich a ich príbehy.

Druhou vecou je rozhodnúť sa, čo s daným príbehom urobíme. Lebo veci, ktoré sme videli, počuli, zažili jednoducho začnú formovať naše bytie a určovať ďalšie kroky. Môžu premieňať naše zmýšľanie a pretvárať spôsob, akým rozprávame. A tak tie veci môžme nechať úplne odísť, tváriť sa, že neboli – lebo však nie všetky filmy a knihy a ľudia nás oslovia. Alebo sa rozhodneme vybrať aj z toho najhoršieho malý kúsok dobra a dovolíme mu, aby nám ukázal zmysel, prečo vôbec vznikol.

Keď príbeh prijímeme a dovolíme mu, aby bol niekde v nás, tak je možné začať konať. Napríklad moji priatelia. Sú to herci, speváci, právnici, podnikatelia, muzikanti, učitelia, terapeuti,…no proste všetko možné. Prijímame ich príbehy, lebo nechceme byť predsa len svedkom ich životov, ale chceme mať na nich účasť. A tak konáme. Zdieľame sa s nimi, hľadáme spolu zmysel svojich pádov a neúspechov, smejeme sa na nich, plačeme nad stratami a tešíme sa z nových objavov. Alebo deti! Ja keď som s deťmi, tak na ne niekedy len pozerám a v tichosti sa usmievam. Lebo jesť jedlo rukami, dávať aj tomu Mickeymu na tričku, či schovávať sa zavretím si očí, tancovať bez hudby, spievať bez nástrojov, vyslovovať slová tak ako sa nemajú, maľovať po podlahách a stenách, zobúdzať sa raz s plačom a inokedy so smiechom. To je proste také práve detské!

A potom môžte písať aj Vy – keď dovolíte, aby sa príbeh druhých stával Vašim. Či už bol vymyslený, plný fantázie, alebo reálny plný radosti, smiechu, bolesti a kriku.

A v tom celom, niekde uprostred sme schopní akoby sa na chvíľu stratiť. Lebo nevieme, či náš život je úplne dobrý. Či sa náš príbeh zhodujeme s predstavami Boha. Práve toto ma na Bohu uchvacuje – že náš príbeh môže byť totálne čiernobiely, plný depresií, smútku, bolesti, sĺz alebo úplne farebný, plný slávy, radosti, tlieskania, skákania, úsmevov – On nikdy neodchádza. Nie je ako kúzelná opatrovateľka McPhee, ktorá ostáva, keď ju potrebujeme a nechceme a odchádza, keď ju chceme, ale už nepotrebujeme. Nie. Boh je iný. On prichádza, keď Ho pozývame. Ale výnimočné je, že náš príbeh nikdy prestáva byť bez Neho. Či sme si toho vedomí, alebo nie On nikdy neodišiel. Nikdy nás nezanechal. Nezlomil nad nami palicu so slovami, že tak toto už naozaj nemá zmysel. Nesfukuje svetlo nášho života kvôli našim rozhodnutiam obmedzovať Ho v konaní s nami. On nie. My áno. My odchádzame a prichádzame neustále. Raz je dobrý, potom zlý. Raz je verný a potom hrozný. Raz je všemohúci a potom zrazu neschopný urobiť vôbec nič. Aspoň podľa nás. A pritom je nemenný.

Tam niekde som. Niekde uprostred príbehov. Počúvania, sledovania, hľadania, zažívania toho, čo žijú ľudia naokolo. Či už v knihách, filmoch alebo naozaj. A odporúčam Vám to najviac zo všetkého – utíchnuť a uvedomiť si, kde práve sme. Aký príbeh žijeme. Ale predovšetkým to, že Boh nikdy neodišiel.

Vďaka za trpezlivosť pri mojom ne-písaní! Ďalší blog nastane, keď sa príbeh druhých aj mojím stane 🙂

 

O krabičkách.

Tak a je tu rok 2016. Nemám žiadne novoročné predsavzatia. Asi som ani nikdy nemala. Na čo sa púšťať do nemožných vecí, keď ani tie možné veľakrát neviem dať do pohybu, no nie?!

IMG_1717

Ja som svojho Silvestra i ten Nový rok strávila niekde uprostred lúk a lesov, niekde medzi Brnom a Prahou so svojimi priateľmi zo Slovenska i Čiech. Po dlhom čase som našla kamošku, ktorej nerobím šoféra, ale šoféruje tiež a ešte k tomu vlastné auto. A tak sme sa vybrali – s Ivankou za volantom, ja s navigáciou vedľa a Katka niekde vzadu za nami. Cesta mala trvať oveľa dlhšie, ako nám naozaj trvala. Ale Ivka je naozaj skúsenejšou šoférkou ako ja. Oveľa viac. Keď sme už konečne boli tam, kde sme si mysleli, že sme, tak sme začali hľadať kapličku v Dolní Libochovej, pri ktorej sme mali zatočiť do ľava. No kapličky nikde. Stáli sme pred kostolom a volali svojim českým priateľom, či to je naozaj kaplnka, alebo kostol. Povedali, že je v strede dediny a my sme hľadeli na malú žltú zvonicu a premýšľali, z ktorej strany ju obísť, aby to bolo doľava. V tom sme zrazu vyšli z dediny a zistili, že tudy cesta nevede a my sa musíme vrátiť. Tak sme sa otáčali na ceste medzi dvoma jarkami, asi na šiesty krát sa to aj podarilo. A keď sme sa už vracali naspäť do dediny, tak som zrazu vykríkla: “Vždyť to je Horní.” Hej, tak preto sme nenašli kapličku. Lebo sme neboli v Dolní, ale v Horní Libochovej.

Aby som nepísala úplne o všetkom a všetkých – dobre tam bolo. Ivka veľmi túžila po výlete do Prahy, tak som jej povedala, že keď sa počas prechádzky nestratíme v tom Čiernom lese (tak sa volal), tak môžme do Prahy. Samozrejme, že sme stratili. Ale našu hájovňu sme opäť našli a tak sme na Nový rok šli do Prahy. Z Prahy si najviac pamätám, ako nám Katka začala hovoriť o Pražskom Orloji a ukazovala na dve veže a nadšene rozprávala o apoštoloch. Nechcela som sa hádať, ale hovorila som jej že Orloj je za nami, že to sú tie hodiny. No nič, pozerali sme sa na Katkin Orloj a čakali na apoštolov, ktorí sa objavili na tom pražskom za našim chrbtom. A tak som si ich pozrela doma na youtube. Ale veď pekné to je.

IMG_1701.jpg

Išli sme aj na hrad. Ale z neho sme sa vybrali zlou cestou a tak sme naše zaparkované auto už nenašli. Tak sme sa museli vrátiť opäť hore a nájsť tú cestu späť, ktorou sme tam prišli prvýkrát.

Inak to bol pekný deň, boli sme unavené jak kone. Teda, ja a Katka určite. A keď budete niekedy v Prahe, tak choďte pozrieť na Karlov most. Spieva tam taký chlapec. Má čiernu gitaru s piatimi strunami, naozaj krásny hlas a celý bol krásny. Tak sme sa pred neho my tri postavili a počúvali to, ako dobre vyzerá 🙂

Le-Petit-Prince_visuel-nouvelle-bande-annonce2.jpg

A chcela som napísať aj o tom, že sme boli s Kami v kine! Na Malého Princa. Ak stále premýšľate, či sa to oplatí vidieť, tak sa to oplatí. Určite. My sme sedeli medzi nejakými deťmi, tak ich viac zaujali tie vtipné veci. Ale ja som mala veľakrát slzy na krajíčku. A Malý Princ – tá kniha – má v sebe tak veľa hlbokých myšlienok, že by sme si ju povinne mali raz za čas prečítať úplne všetci. “Skutočná láska sa nikdy nevyčerpá. Keď sa obrátiš k tej pravej studni, bude tým štedrejšia, čím viac z nej budeš piť.” aj to povedal Malý Princ.

Ak to Malý Princ povedal, tak to asi myslel vážne, nie?! Na FB je taká skupina, kde ľudia prosia o modlitbu. Dnes som tam zahliadla takúto vetu: “končím so životom”. Prečítala som si aj pár komentov, od nás kresťanov, milujúcich, dávajúcich sa, čerpajúcich z tej naštedrejšej studne Lásky, Boha samotného.Veď iní ľudia tam nechodia. A zarazilo ma to, keď na volanie o pomoc reagujeme vetou “to nemyslíte vážne” alebo “len sa opováž!!! tak sa od problémov neuteká”. Viete čo, asi by som sa nedivila, keby ten koniec po odovzdaní takéhoto druhu lásky nastal.

A potom som si prečítala jeden (klikni a môžeš prečítať aj Ty) článok o samote. Píše sa v ňom o tom, ako jednu ženu objavili už len ako kostru, lebo susedia si zvykli na zvuk pusteného televízora a na zápach, ktorý bol vraj od smetiakov vonku. Dva roky si nik jej neprítomnosti nevšimol, hoci vo svojej minulosti bola veľmi krásna a spoločenská.

untitled5

Akoby sme si vytvorili nejaké pomyselné krabičky okolo svojho sveta a sveta tých druhých. A už na seba hľadíme len cez nejaké vymyslené kukátka, aby sme to náhodou neprehnali. Alebo, aby ľudia náhodou neobjavili, kým v skutočnosti sme. A ja sa nám ani nedivím. Keď na volanie o pomoc reagujeme, že to snáď nemyslíte vážne, tak potom o to vážne volanie o pomoc sa viac nepokúsime. Je to jednoduché a logické. V našom srdci sa vytvorí obranný mechanizmus z akéhosi neprijatia, či nepochopenia a sme naozaj hrdinovia, či odvážlivci, ak sa o to pokúsime znovu.

A viem, že to robíme, aby sme neskončili ako ovečka. Prílíš stará, či smutná, alebo baránok. Jednoducho máme strach. Že ľuďom nebudeme vyhovovať a nebudú viac chcieť nás ako svoju ovečku. A tak sa kreslíme v krabičkách. A tak si druhých kreslíme do krabičiek. Aby sa náhodou nestalo, že budeme reálny. Lebo byť reálny – to v sebe nosí aj to, že poviem o svojej potrhanosti a rozbitosti, či skleslosti a neschopnosti ísť ďalej. Ale my to nerobíme. Lebo nevieme, kde si to môžeme dovoliť.

Nemyslite si prosím, že na niekoho v tomto útočím. Ak hej, tak potom sama na seba. Lebo mnohokrát som reagovala na volanie o pomoc druhých veľmi nesprávnym spôsobom. A naozaj ma to mrzí.

Skúsme vychádzať zo svojich krabičiek. A keď už nie úplne vychádzať, urobme si väčšie diery tým, že budeme hovoriť o svojich radostiach, smútkoch, závilostiach, hriechoch, láskach, bolestiach, túžbach i snoch. Nie v spôsobe, aby sme zapadli do toho kukátka tej druhej krabičky, ktorá nás počúva. Ale spôsobom, ktorý bude presahovať naše vlastné dieročky a dieročky tých ostatných. Lebo iba takto ich naozaj rozšírime.

Je mi naozaj ľúto všetkých ľudí, ktorí bojujú, lebo veci, ktorým čelia presahujú ich vlastné sily. Ale veľakrát sú veci nad naše vlastné sily len preto, že si myslíme, že to tak je. Boh nám predsa prisľúbil, že nikdy nebude niesť viac, ako by sme uniesli. Len my si to kvôli našim krabičkám, že čo by na to druhí povedali, alebo ako by asi zareagovali, alebo akoby sa cítili, neustále zdvojnásobujeme, stonásobujeme. A potom je ten náklad naozaj ťarchou a my už viac nemôžeme…ale to nik nevidí, lebo sme v krabičke.

Áno, Boh vidí doprostred našich krabičiek. Je všade-prítomný. Aj v našich krabičkách. Ale to znamená, že náš obraz o ňom je pokrivený, nesprávny, zaškatuľkovaný. A zrazu je akoby jedným z nás. Neschopný pomôcť nám s našimi nemožnosťami. Ale takto to vôbec nie je. Boh je všemohúci, všade-prítomný a stále dobrý… len nesmieme Ho vnímať uprostred našich vlastných hraníc.

A samozrejme. Je možné že pri našom výjdení von nastane jedno odmietnutie za druhým. A možno nie. Ale tá sloboda byť sám sebou, aspoň na okamih byť reálny, stojí za to, či nie?!