Čas Via(no)c.

Bola som v Dánsku. Bolo to v roku 2008, keď som šla prvýkrát na dlhšie z domu do neznáma. Z neistého “vyskúšania si” sa stali dva roky. Naučila som sa po anglicky – jesť, piť, ukazovať i trochu rozprávať. Dva roky, počas ktorých som si dvakrát zaletela do Afriky. Misia, výlet, prázdniny, nech už nazveme môj pobyt v Afrike akokoľvek, tak bolo to niečo veľké. Veď Afrika! Tanzánia a Nigéra.

Dlho som na Slovensku ne1234120_10200544650568122_465765877_n.jpgostala. Lebo však, keď nie sú peniaze, tak aj kravy v Nórsku sú dobré. Tak Nórsko. A tak som jedno leto, vlastne dve letá, dojila kravy v Nórsku. Popri kravách sme trhali burinu, obrovské množstvá buriny, pestovali zeleninu, ktorú sme neskôr predávali na super-ekologických farmárskych jarmokoch. Spoznala som reholu trapistiek, amerických sestier,  od ktorých mi ešte dnes sestra predstavená napíše zaujímé kázanie Františka z Ríma.

Niekde medzi som spoznala ten seminár Father’s heart, ktorý sa mi časom stal mojim druhým domovom. A tak tento seminár, či ľudia z neho ma zaviali ďalej. Severné Írsko, Holandsko, Wales, Fínsko. Ak už nič iné zaujímavé, tak mená vždy! Tuja, Ona, Taina, Kaisa, Juha, Juka a mnoho ďalších, ktoré ani len netušíš ako vyskloňovať a nie to ešte o nich písať.

Nehovoriac o našich susedných krajinách, kde som bola tiež. Ale najďalej, ani neviem, či spomenúť Kaliforniu a slávny Bethel church v Reddingu, alebo Adelaide v Austrálii, či Ayers Rock a Uluru tam niekde uprostred. Keby píšem cestopisy, tak už to mám na stovku strán. Možno.

Ale ja píšem srdcopisy. Či?!

Keby mám teraz niekoho citovať, tak citujem U2 a poviem, že napriek všetkému som tam nenašla to, čo som hľadala.

A vôbec, dá sa to nájsť?!

Tie moje cestopisy sú niekde v minulom čase. Udiali sa. A som rada, že sa udiali. Ale teraz je teraz. Teraz moje srdce nerieši, či je vo vemeno dostatočne vydojené, alebo ako čo pretlmočím, alebo ako sa správať, lebo iná krajina. Nie, teraz som doma. Je 16.december a to znamená, že o osem dní sú Vianoce. 

Dnes sme mali v hospici poslednú oficiálnu skupinku pre smútiacich. A pozerali film s názvom Dar. Pozri si, mne sa veľmi páčil. Ale uprostred všetkého tohto vianočného zhonu naokolo, uprostred ľudí pečúcich medovníky a iné koláče, kupújich vianočné darčeky, vyzdobujúcich seba, okolie a všetko do zlato-červena, uprostred všetkého tohto rýchleho som sa zastavila. Zastavila a uvedomila si, aké je to celé strašné.

Nie, Vianoce nie sú strašné. Veď je to obrovský deň. Pripomíname si Narodenie Ježiša, Mesiáša, Spasiteľa. A taktiež sú to dni radosti, lásky, štedrosti.

A čo je potom strašné?! Že aj dnes bol hospic plný zomierajúcich ľudí. Že aj okolo nás je neustále obrovská kopa ľudí, ktorí niekoho stratili. Že práve počas týchto nádherných sviatkov Lásky sa moje, či ich, či Tvoje srdce akoby dostávalo do kritického stavu, lebo cíti bolesť. Lebo cíti smútok. Lebo akoby sa nevedelo nadýchnuť slobodne, dobrovoľne a tak ako predtým, keď všetko bolo v poriadku a naši milovaní, či blízki sedeli za štedrovečerným stolom spolu s nami.

Na jednej strane ma obrovsky teší, že nie každý si vie predstaviť, pochopiť, vnímať, cítiť tú atmosféru prázdnoty práve počas týchto dní. No na druhej by som najradšej niekedy zakričala nech sa preberú zo svojho snívania o dokonalom dni. Lebo prečo práve 24. december sa nám stal dňom lásky a rozdávania. Prečo to nie je 17. december, alebo 31.september, či 12.marec, alebo ktorýkoľvek iný deň. Prečo sa zrazu obchoďáky idú rozdrapiť, niet miest na parkovanie, zrazu všade akože zľavy, alebo výzdoby všetkého druhu. Veď zdobiť si môžme celý rok.

Ja vôbec neviem. Keď sa nevieme milovať a všímať si jeden druhého vo všedný deň, tak si myslím, že aj naše Vianoce zovšednejú…

A čo teda robiť, či nerobiť počas Vianoc? Neviem. Robme počas Vianoc to, čo by sme mali každý deň – dávajme Lásku po kúskoch tam, kde jej niet, alebo tam kde chceme aby prekypovala. A nerobme počas Vianoc to, čo nechceme, aby robili druhí nám. Nechcime, aby Vianoce druhých boli také ako tie naše, keď sme nikdy “nekráčali v ich topánkach”. Ak chce mať niekto pečené prasa, či plnenú hus, tak nech majú. Ak niekto ostáva plávať s kaprom vo vani, tak nech je tak. Ak niekto pôjde na polnočnú sláviť narodenie Ježiša, tak nech ide. A tí, čo nejdú, tak nech spia. Viete, toto naozaj nie je naša starosť. Ak chce niekto aj počas týchto sviatkov radosti smútiť a plakať, tak ich nechajme. No a čo, že sú Vianoce. Keď sme si ich nevšimli vo všedný deň uprostred ukrutnej depresie, prečo ich chceme zachrániť zrazu na jeden deň Vianoc.

Mojou starosťou je moje srdce. Tvojou starosťou zase to Tvoje. Zbožňujem nakupovanie darčekov, robenie radosti druhým, rozdávanie lásky, dostávanie darčekov a toto všetko…ale ak som tieto veci schopná robiť iba počas Vianoc, tak by ma asi ani Santa Claus nezobral do svojho tímu vianočných škriatkov. Veď prečo by mal, keď nie som schopná lásky vo všedný deň…

A tak, dávajme už dnes. Dávajme stále. Samozrejme – je to možné len, ak sme prijali. Ak sme neprijali, tak si pýtajme, nech máme dostatok – a pri Bohu bude i nadbytok.

Vianoce sú predsa Viac ako len noc 🙂 čas via(no)c je každý deň.

2 thoughts on “Čas Via(no)c.

  1. Vdaka, vdaka. Aj za zasmietie aj za slova ktore rezu do hlbky… Vase riadky vzdy potesia. Ano preco 24.12 a nie po cely rok. No clovek je zaujimave stvorenie potrebuje niekde zacat mat nieco co ho posunie. Tak sa modlime ze ten 24. 12 je pre nas vsetkych niecim co nas bude posuvat po cely rok niekoho ci len o krocik a niekoho mozno aj o nieco viac…

    Lasku a pozehnanie, Barbora

    Liked by 1 person

  2. Na konci všetkého človek príde na to, že všetko si musí vybojovať sám. Nie osamelý… ale sám. Nie, že by to bolo správne, to neviem, nesúdim podľa toho, ale nik za Teba bojovať nebude tak, ako Ty sám. 🙂 Ovšem, pomôže, ak máš niekoho po svojej pravici, ľavici, za chrbtom … nad hlavou, v srdci 🙂 Chce to len dôveru a vieru, že sa môžeš oprieť. Je to predsa len pár centimetrov, pár myšlienok a dokáže to každý. Viem, že Tvoja duša i srdce sa celou silou zapiera do Božích dlaní a Tvoje telo dokáže prekonať tých pár centimetrov aby sa vedelo oprieť o náruč rodiny či rameno priateľa. 🙂 Pre niekoho je tento čas požehnaním, pre niekoho zhon a stres, pre niekoho prekliatim a smútkom, pre niekoho neznamená nič,… pre niekoho je to čas spomienok. 🙂 Keď už nič iné, ja ďakujem za všetky spomienky, za to že mám aspoň tie, keď už nemám možnosť tvoriť nové spomienky s tými, na ktorých tak rada spomínam. Som rada, že mám možnosť tvoriť spomienky s človekom, ako si Ty. Osobne som si dala tento rok darček pod stromček, tak ako to robím každý rok 😀 (nie je nad to, keď vieš obdarovať i sám seba = odporúčam) … tým darom je myšlienka, že v januári sa mi hádam podarí ísť s Ivon na výlet 🙂 hocikam, aj tak to bude spomienka, ktorú si uchovám. 🙂

    Liked by 1 person

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.