Najpodstatnejší je príbeh.

Dnes som začala čítať Kamilkinu knihu Som mama. Strašne som sa smiala. Pri niektorých riadkoch som si hovorila, že presne. A potom som si uvedomila, že však – Ja nie som mama. Ale Kristína nazýva svojich čitateľov sommamistami, tak potom asi predsa len som aspoň ten sommamista. A vlastne deti mojej sestry v tom zohrávajú asi menšiu rolu. Tak či tak – na posledy keď moja sestra šla do Prahy a jej manžel mal nočnú, tak som k nim šla spať.Peťka odchádzala až v noci, tak som zaspala v obývačke a potom sa presunula do postele k Dávidovi a Ester. Ešte som si len ľahla medzi nich a už boli obaja pritúlení na mňa. Keď som si konečne zvykla na zaseknutú polohu niekde presne v strede medzi dvomi deťmi, dvomi matracami a dvomi poduškami, tak zrazu z oboch strán mi pod tričko vliezli dve malé ruky, Esterkina i Dávidkova. Áno, šli priamo na prsia – podotýkam pod tričko. A keď už to tamProcessed with Moldiv tak mali, tak sa ozýva spiaca Ester: “To si ty, Ivi?” Tak som sa teda ozvala naspäť, že áno. “Maminta už asi šla,..” A spala ďalej. To, že spoznala, kto pri nej leží na základe dotyku ma rozosmial.

Alebo sommamista aj preto, že Sofinkina, či Rutkina skoro každá veta začína: “Mamiii, teda, Iviii,…” alebo už mám skúsenosť aj z toho, keď som troch z nich strážila a dvoch preháňalo, zatiaľ čo tretia vracIMG_1499ala – v obývačke na koberec.  Ja všetkým pripadám ako veľký flegmoš, ale poviem ti, vtedy som slovo flegmatik ani len vysloviť nevedela. Takže prebaľovania, umývania, kúpania, hladkania, mojkania, túlenia, ukecávania, prehovárania, vymyšľánia si, behania, naháňania, schovávačiek, či iných vecí mám už za sebou naozaj mnoho. Život s deťmi je obrovským dobrodružstvom, či už Vaše sú, alebo nie, ale je potrebné byť s nimi často. Potom si vždy pomyslím, že keď toto na mňa vymysleli deti mojej sestry, tak čo potom budem robiť s vlastnými. Bratova Alžbetka ma nazýva zemiakovou cuketou, dnes mi rozprávala o tom, ako Ester kradne hračky a klame a mne hlavou chodilo, aký scénar a kde všade rozpráva napríklad o mne – teda, samozrejme okrem toho, že vyzerám jak zemiaková cuketa.

Mám pocit, že už týždeň zápasím s nádchou. Občas som mala pocit, že sa stávam mužom. Lebo to, že najhoršia mužská choroba je IMG_1531.jpgna šesť = S-O-P-L-Í-K som počula už toľkokrát a smiala som sa na tom. Ale tentokrát to už aj mne občas robilo problémy. Ale teta Janka ma ubezpečila, že sa nemám čoho báť, že liečená nádcha trvá len sedem dní, zatiaľ, čo neliečená celý týždeň. Nechápavo som na ňu hľadela a premýšľala, či mi zasoplilo už aj zdravý rozum. Ale tak, mal to byť vtip. Tak som sa teda potom zasmiala. Dnes sme boli venčiť Cilku. Už sa z nej stáva veľký vlčiak. Radšej sa k nej neskláňať, lebo Vám skočí do úsmevu. A keď krúti chvostom, tak blato od nej odskakuje len taká radosť. Teta ma aj odfotila, ale akosi zabudla zaostriť. Ale fotila som i ja tetu. Ja fotiť viem, kúsok lepšie. Je to zaostrené.

Bola som aj v mojej podpornej hospicovej skupinke. Už bola štvrtýkrát, až mi je zvláštne, že nám ostávajú len ďalšie dve. Nejakým spôsobom, keď sa nám stretnú príbehy, stretnú sa i srdcia. A vtedy je naozaj jedno, či si s človekom vykáš alebo tykáš, či sa poznáte dlho alebo krátko, či veríte v rovnaké veci, alebo iné, či máte rovnaké sny a túžby, alebo vôbec žiadne. Jednoducho sa dva príbehy stretli a na chvíľu sa stali jedným. A vy sa tešíte, že ich znovu uvidíte, znovu budete počuť, budete sa môcť dotknúť, alebo len tak proste byť. Ani to neviem vysvetliť, asi. Akoby tá bolesť, ten smútok, ten zármutok, tie slzy – lebo však hospic a lebo strata človeka bolí najviac na svete. A je tak veľa druhov strát. A je tak veľa druhov smútku a hnevu. Že by som o tom vedela písať od rána do večera – a to žijem len 25 rokov a ešte som sa ani zďaleka so všetkým nestretla.

Ale vďaka tým seminárom Otcovo srdce som spoznala už stovky príbehov. A to nie je na knihu. Lebo mená nezdieľam, pokiaľ sa nespýtam. Až na moju rodinu, to je iné. To je tá modrá krv, či jak sa tomu vraví. Tam znesieme viac ako kdekoľvek inde. A preto viete, že sestra Peťka a bratia Lukáš a Braňo a teta Janka a kopec detí, že sú mojou rodinou. A preto viete, že Cilka a Pongo a všetko o nich- lebo však tá modrá krv. No a Lenka zo Soblahova, Katka z Hlohovca, Danka z Poruby, či Mária a Evka z Bratislavy, – alebo iní, ktorí boli spomínaní -tie by skúsili mať niečo proti. Však ja vždy o nich len to najlepšie. Slobodné, krásne, múdre, šikovné, keby som muž, tak hneď im dvorím, od rána do večera, čo niekedy aj robím, ale tak trochu inak. No, ale keby nemám vybitý mobil, tak tu aj čísla hneď píšem, len z pamäti ešte neviem. Týmto Vás zdravím dievčence 🙂

A tak príbehy. Stovky príbehov premielajúcich sa mojou hlavou. A keď niekoho po dlhom čase stretnem, tak sa snažím spojiť príbeh s tvárou…ale väčšinou si poviem, že ten príbeh je minulý, teraz je tu ten človek predo mnou, možno s úplne inými potrebami, túžbami, snami, ako keď sme sa stretli úplne prvýkrát.

Zdieľanie je podľa mňa jednou z najpodstatnejších vecí, ktoré môžeme urobiť pre svoje dobro. Lebo sme vypočutí a zároveň sa počúvame. Ani si neviete predstaviť, akú to má niekedy moc – počúvať sám seba. Lebo však v Biblii je napísané, že z plnosti srdca hovoria ústa. A tak sa niekedy úplne pozastavím nad tým, čo mi práve vyšlo z mojich úst, čo mám niekde v hĺbke srdca. A ak zo srdca pramení život a slová, ktoré hovorím majú byť mojim životom, tak niekedy si uvedomím obrovský zmysel mlčania.

A tak, zdieľajme sa. S niektorými možno viac, s inými vôbec, s jedným asi najviac a s niektorými menej, asi že čo sme mali na obed. A s tým, čo najviac, to môže byť úplne všetko, ale je potrebná dôvera. Je potrebná láska, lebo tá odsúva strach bokom. A vtedy je to slobodné, ozajstné a nahlas. Ja sa teraz najviac asi zdieľam s jednou osobou, ktorá je neveriaca. Vôbec to nie je výzva. Ani pokus o to, aby uverila. Skôr samotné vysvetlovanie Boha, môjho prežívania, viery a pojmov ako je spoločenstvo, Cirkev, chvály…to už je o niečom inom. Lebo zrazu sa počúvam a tak veľakrát som sa už prichytila pri tom, že vôbec neviem, o čom vlastne hovorím. Alebo čo tým myslím. Alebo kam vo svojich slovách smerujem. Ale zbožňujem ten čas, lebo to hľadí moje srdce – lebo som vypočutá a počúvam sa.

Skús sa niekedy počúvať. Alebo si niekedy rozpovedz svoj vlastný príbeh. Čím by si začal?! Čo by boli najpodstatnejšie momenty?! Koho by si menoval, ako tých najbližších Tvojmu srdcu?! Ja viem, že mnohí by tam dali Cilku, či Ponga, Charlieho, či Toma, či iných psíkov alebo mačičky. Začal by si hovoriť o Bohu?! Som veriaca, alebo som znovuzrodený kresťan, alebo som hľadajúci, alebo snažím sa neustále o dobro v mojom živote. Proste, čo je Tvojim príbehom, ako by si ho opísal. Skús si predstaviť, že to, čo si prežil, si nikdy sám sebe nepovedal. Keď budeš sám, tak si to rozpovedz. Je to ako byť na terapii bez terapeuta.

Ja by som počúvala príbehy neustále. Či už vtipné a veselé ako z knihy Som mama, alebo tie najviac smutné ako kniha Na vine sú hviezdy. Aj keď pozerám seriály, tak uvažujem, aký príbeh asi zažil ten človek. Aké to je pre toho lekára/vedca, ktorý sa pri hneve mení na zelenú príšeru menom Hulk. Alebo keď sa z kapitána Ameriky stal ten svalnáč, čo asi naozaj išlo jeho hlavou. Že prečo je hlavnou myšlienkou Dva a pol chlapa vždy iba sex. Prečo si vždy vieme pozrieť Simpsonovcov, alebo Priateľov, či Krok za krokom. Alebo ako je možné, že tak veľký odborník ako doktor House Vám svojím správaním občas ide hore krkom. Alebo samotné reality show ako Farma alebo Farmár hľadá ženu, či Superstar a Československo má talent. Proste, ich príbehy, môj príbeh, Tvoj príbeh… každý človek je v podstate nositeľom nejakého príbehu.

Vieš čo sa mi na tom páči najviac?! Tá slobodná vôľa. Že my sa rozhodujeme, či pôjdeme do ľava alebo prava, takú či onakú školu, s kým strávime svoj život, či v Boha veriť budeme alebo nie.  Lebo potom sa ma mnohí pýtajú, že keď je teda môj Boh taký dobrý, že prečo toľko zlých vecí sa udialo tam a tam. A vždy poviem, že neviem prečo. Ale s istotou môžem povedať, že ich nespôsobil. Že to pôsobíme my ľudia. My zranení zraňujeme. My sklamaní sklamávame. My zradení zradíme. My zahanbení zahanbujeme. My nahnevaní hneváme. Proste sme len ľudia. Keby Boh zastavil neviem koho v tom, aby nezastrelil niekoho iného, tak by mu vzal slobodnú vôľu, ktorú dal nám všetkým. Jednoducho nezasiahne do našich rozhodnutí. A prichádza len na pozvanie. Len vtedy, keď my naozaj chceme a dovolíme. A keď povieme, že nech robí On, vtedy robí On. Kým Mu zase nevstúpime do cesty.

A tu svoj dnešný príbeh končím, lebo keď pozerám na to, ako to tu počíta moje slová, tak to je asi jeden z tých dlhších blogov. Ale ak by si si mohol zapamätať aspoň jednu vec, tak nech je to to, že Tvoj príbeh je podstatný. Že je dôležité, aby si niekomu hovoril o svojich bolestiach, starostiach, radostiach, smútkoch, smiechoch, hneve, skúsenostiach, záľubách, hocičom… ale hlavne nebuď sám! 🙂

 

One thought on “Najpodstatnejší je príbeh.

  1. Spätné upozornenie: Vrhač traktorov | iwonblog

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.